Mladí dospelí, ktorí vyrastali v detských domovoch, čelia po dovŕšení plnoletosti náročnej úlohe osamostatnenia sa. Tento prechod je často sprevádzaný finančnými, sociálnymi a psychologickými výzvami, na ktoré nie sú vždy dostatočne pripravení.
Príprava na samostatný život
Príprava na samostatný život začína už v 16 rokoch, kedy mladiství spolu s vychovávateľkou a sociálnou pracovníčkou vypracúvajú plán osamostatnenia. Tento plán im má pomôcť zaradiť sa do bežného občianskeho života. V 18 rokoch už prechádzajú do skupiny mladých dospelých, kde si sami zabezpečujú stravovanie, upratovanie, pranie a nákupy. Niektorí mladí dospelí prechádzajú do skupiny mladých dospelých, kde si sami zabezpečujú stravovanie, upratovanie, pranie, nákupy, či už hygienické alebo potraviny. A už je to o inom spôsobe života, ako fungovali na skupine.
V detskom domove sa s peniazmi učia hospodáriť, avšak v praxi to bolo iné. Keď tu príde niekto nový, tak najprv to robia tak, že mu dajú peniaze na kratšiu dobu, teda na týždeň, to je trochu ťažšie. Okrem nákupov si mladí dospelí musia sami aj variť. Niečo sa už naučia na skupine v rodinných domoch, niečo zas, keď sa osamostatňujú. Minimálne praženicu alebo uvariť vajíčka vedia, možno nejakú cestovinu, špagety. Polievky menej, no nemožno povedať, aby nevedeli navariť normálnu polievku. Keď sú sviatky, vedia navariť úžasnú hovädziu alebo slepačiu polievku a dokonca aj cestoviny si vedia sami urobiť a nekupujú ich z obchodu. Samozrejme mladí dospelí sú vedení už aj k spomínanej finančnej gramotnosti alebo k tomu, ako sa uchádzať o prácu, ako si napísať životopis, či ako vystupovať na úradoch. S hľadaním práce im pomáhajú sociálne pracovníčky, avšak šikovnejší si poradia aj sami.
Výzvy po odchode z detského domova
Podľa riaditeľky domova, mladí idú väčšinou do podnájmu spoločne s kamarátom. Dohodnú sa dvaja, traja, zoberú si byt, a tak sa im znížia aj mesačné náklady na bývanie. Niektorí idú ešte do Krízového centra Dorka, kde im tiež vedia pomôcť s prácou, a na čas aj s ubytovaním.
Mnoho domovákov má nasadené ružové okuliare. Úprimne sa priznajú, že sú jedni z nich. No a po troch týždňoch, keď je domovák vonku za tými bránami, si uvedomí, že niečo nie je tak, ako má byť. Rozdiel v bývaní v krízovom centre a v detskom domove vidí aj mladý dospelý, ktorý prišiel do centra pred niekoľkými mesiacmi. „Je to trošku iné. Tam vždy nad nami niekto bol. Tu sme sami za seba.“ To, že na mladých dospelých treba sem-tam dohliadnuť, potvrdila aj sociálna pracovníčka. Zdôraznila však, že všetci sa snažia a aj keď niekedy zlyhajú, uznajú si chybu a následne sa ešte viac „nakopnú“.
Deti z detských domovov veľakrát nevedia hospodáriť s väčšou sumou peňazí. To sa zvykne najviac prejaviť v období, keď dospievajú a pokúsia sa postaviť na vlastné nohy. Vychovávatelia ich síce pripravujú na samostatný život a pomáhajú im pri založení bankového účtu či nákupoch, no ich rozpočet je obmedzený. Keď deti zrazu dostanú do rúk veľké bankovky, nedokážu vnímať skutočnú hodnotu peňazí, pretože si konečne môžu kúpiť to, po čom celé roky túžili. „Sto eur mesačne je málo pre niekoho, kto v živote nevidel viac ako desať eur pokope. Nevyšiel som s peniazmi,“ opisuje obdobie, keď sa dostal do takzvanej skupiny pre mladých dospelých. Tá predstavuje medzistupeň medzi detským domovom a reálnym svetom.
Po čase z nej odišiel, pretože sa chcel postaviť na vlastné nohy. Mal šťastie, pretože nebol na to úplne sám. Stál pri ňom priateľ, ktorého spoznal ako tínedžer v rámci programu. Program spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi.
Program Buddy a podpora osamostatnenia
Program Buddy spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, ktorí im poskytujú podporu a priateľstvo. Cieľom programu je, aby každé dieťa, ktoré nevyrastá vo svojej rodine, malo aspoň jednu blízku osobu a viedlo dôstojný samostatný život. Dobrovoľníci pomáhajú deťom nielen s praktickými záležitosťami, ale aj s budovaním sebadôvery a sociálnych zručností.
Dobrovoľník sa s dieťaťom stretáva pravidelne, buduje si s ním dlhodobý vzťah a stáva sa pre neho dôležitou oporou. Aj po odchode z detského domova často ostáva dobrovoľník jedinou osobou, na ktorú sa mladý dospelý môže spoľahnúť. Tento vzťah im pomáha lepšie sa zorientovať v novom prostredí, získať istotu a zvýšiť šance na úspešné zaradenie sa do spoločnosti.
„Je to úplne normálna vec. Aj tam sa stále niečo dialo, občas dobré a inokedy zlé veci,“ spomína na svoje detstvo mladý dospelý, ktorý sa do domova dostal ako štvorročný. Podobný osud má na Slovensku asi 5000 detí, ktoré z rôznych vážnych dôvodov nemôžu vyrastať vo svojich biologických rodinách. Sú umiestnené v detských domovoch, ktoré sa v roku 2019 premenovali na Centrá pre deti a rodiny. V pôvodných domovoch zvykli žiť veľké skupiny detí v spoločnej budove, po tejto zmene to sú skôr rodinné 8 až 10 členné bunky v domoch alebo bytoch. Aj pôvodné hromadné zabezpečenie hotovej stravy či upratovania, vystriedalo fungovanie podobné modelu bežnej domácnosti. Deťom však naďalej zvykne chýbať stabilita, istota a blízka osoba, o ktorú sa s nikým nemusia deliť.
Odchovanec z Detského domova.
Ideálny vek na odchod a podpora štátu
Podľa riaditeľky Detského domova v Košickej Novej Vsi Ivety Lumtzerovej ideálny vek na odchod z domova je 21 rokov. Vtedy je už mladý dospelý vyzretý a vie si v reálnom živote ľahšie poradiť. Ako vysvetlila, môže sa stať, že mladý dospelý musí opustiť detský domov, napríklad keď ide o problémového jedinca, ale nikdy to nie je zo dňa na deň.
Zákon č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele § 49 hovorí, že „ak ústavná starostlivosť skončí dosiahnutím plnoletosti alebo predĺžením ústavnej starostlivosti do 19. rokov veku, môže mladý dospelý požiadať detský domov o poskytovanie starostlivosti až do jeho osamostatnenia sa, najdlhšie do 25 rokov veku“. Zotrvanie v detskom domove vo vyššom veku je podmienené štúdiom. Z uvedeného nám vyplýva, že mladý dospelý by mal mať po odchode z detského domova zabezpečené bývanie a tiež aj prácu, aby sa skutočne mohol sám o seba postarať, aby bol nezávislý a samostatný. Detský domov môže pomôcť odchádzajúcemu s naplnením oboch týchto potrieb, alebo minimálne s bývaním, ale o zvyšok sa musí postarať sám.
V oblasti podpory zamestnávania mladých dospelých po odchode z detských domovov vidí odborník významný potenciál vo spolupráci s verejným sektorom, a to hlavne s municipalitami. Tieto by v prvom rade mali nastaviť zákon o sociálnom bývaní, rovnako ako spolupracovať s obcami, ktoré bojujú s problémom gentrifikácie a vyludňovania.
Mladí dospelí, ktorí opúšťajú detský domov, sa často potýkajú s narušením vzťahu k dospelým blízkym osobám. S týmto traumatickým zážitkom sa snažia pracovať rôzne organizácie. Dôvera, ktorá sa vytvorí medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, učí deti opäť dôverovať sebe, dospelým a tomu, že svet môže byť bezpečné miesto. Práve takýto vzťah im vie pomôcť k lepšiemu zahojeniu rán z detstva, ako aj zvýšiť šance úspešného zaradenia sa do spoločnosti.