Vojenské misie v zahraničí predstavujú pre vojakov a ich rodiny náročné obdobie plné výziev. V tomto kontexte zohráva pastoračná starostlivosť kľúčovú úlohu pri poskytovaní duchovnej a psychologickej podpory. Tento článok sa zameriava na skúsenosti s pastoračnou starostlivosťou v zahraničných vojenských misiách, s dôrazom na špecifiká tohto prostredia a potreby, ktoré si vyžadujú osobitný prístup.
História a význam vojenskej duchovnej služby na Slovensku
Po takmer 45 rokoch absencie bola v roku 1995 obnovená vojenská duchovná služba v slovenskej armáde. Dňa 1. februára 1995, na základe rozkazu č. 36/1995 ministra obrany SR Jána Siteka, vznikol Úrad vojenských duchovných. Prvé stretnutie vedúce k obnove Ordinariátu sa uskutočnilo už 21. januára 1994 za účasti Jána Sokola, trnavského arcibiskupa-metropolitu Slovenska, Dominika Hrušovského, pomocného biskupa Trnavskej arcidiecézy a vtedajšieho ministra obrany Imricha Andrejčáka. Programové vyhlásenie vlády z marca 1994 uložilo ministrovi obrany vypracovať koncepciu duchovnej služby v Armáde SR.
Dňa 21. augusta 2002 bola podpísaná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), ktorej cieľom bolo zabezpečiť podmienky na primeranú duchovnú starostlivosť pre katolíckych veriacich v rámci Ozbrojených síl SR, Policajného zboru SR a Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS).
Dňa 1. marca 2003 bol zriadený Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zložiek Slovenskej republiky, v ktorého štruktúrach sú rímskokatolícki a gréckokatolícki vojenskí duchovní. Je na úrovni ostatných diecéz na Slovensku a v súčasnosti ho vedie Mons. biskup František Rábek, menovaný pápežom Jánom Pavlom II. Sídlom ordinariátu je Bratislava s katedrálou sv. Šebastiána. Do ordinariátu patria príslušníci ministerstva obrany - vojaci; ministerstva vnútra - policajti a ministerstva spravodlivosti, ako aj ďalšie zložky, ktoré sú súčasťou jednotlivých ministerstiev, a samozrejme, aj rodinní príslušníci. Na tých všetkých sa vzťahuje tzv. personálna diecéza.
Dňa 28. apríla 2005 bola podpísaná Dohoda medzi Slovenskou republikou a 11 registrovanými kresťanskými cirkvami a Ústredným zväzom Židovských náboženských obcí v Slovenskej republike o výkone pastoračnej služby ich veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch. Táto dohoda bola splnením požiadavky zakotvenej v Zákone 250/2002 Z. z.
Do vojenského prostredia som vstúpil 1. februára 1996 spolu s ďalšími troma kňazmi. Rok predtým to bol košický kňaz Ignác Juruš. Ako duchovní sme spoznali reálne situácie vojakov, vedeli sme sa vcítiť do kože vodiča tanku, strelca, spojára a ďalších vojenských odborností. Veľkou výhodou pre nás bolo to, že sme mali absolvovanú dvojročnú základnú vojenskú službu. Následne sme zaujali svoje miesta v Trenčíne, Topoľčanoch, Zvolene a Prešove. Do roka boli obsadené miesta v Martine, Sliači a Liptovskom Mikuláši.
Začiatky neboli ľahké, pretože vojaci nemali skúsenosť s vojenskými duchovnými. V roku 1945 smernice pre morálno-politickú výchovu na základe sovietskej skúsenosti zaviedli povinnú politickú výchovu a obmedzili činnosť vojenských duchovných. Najvyššia rada štátu v roku 1950 definitívne zlikvidovala duchovnú službu v Československej ľudovej armáde. Začalo sa to tzv. zelenými svätými omšami na verejnosti, keď sme v armáde pre vojakov a verejnosť slúžili sväté omše v kostoloch. Do toho prišlo jubileum 2000, kde sme sa prezentovali v jednotlivých posádkach spolu s vojakmi a dôstojníkmi i na celoslovenskom slávení v Bratislave.
Úlohy vojenských duchovných
Duchovní v ozbrojených silách môžu spoluúčasťou vo výchovno-vzdelávacom procese napomáhať pri upevňovaní služobnej disciplíny, upevňovaní morálneho stavu v extrémnych podmienkach, zvlášť vo vojne, pri ochrane verejného poriadku alebo spravodlivosti, či pri odstraňovaní následkov živelných katastrof. V mieri alebo počas vojny zabezpečuje slobodný náboženský prejav pre profesionálnych vojakov a zamestnancov ozbrojených síl, plnenie náboženských povinností, rozvoj duchovného života, vykonávanie bohoslužieb a náboženských obradov, vysluhovanie sviatostí, náboženskú výuku, spoločenskú a mravnú výchovu, či sociálnu a charitatívnu činnosť.
Duchovní v ozbrojených silách v prípade ozbrojeného konfliktu, nepokojov alebo vojny nesmú vykonávať priamu bojovú činnosť v celom spektre operácií. V spolupráci so zdravotníckymi, psychologickými a sociálnymi službami sa duchovní v ozbrojených silách venujú aj starostlivosti o chorých, ranených, starých, či o rodiny a deti profesionálnych vojakov a zamestnancov ozbrojených síl. Môžu sa zaoberať aj odstraňovaním stresu, či zisťovaním príčin konfliktov a napätí v medziľudských vzťahoch. Môžu spolupracovať pri navrhovaní riešení, ako predchádzať uvedeným situáciám, a spolupôsobiť pri nastoľovaní fóra dôvery medzi profesionálnymi vojakmi a zamestnancami ozbrojených síl. V bojových situáciách alebo nasadení ozbrojených síl pri odstraňovaní následkov živelných katastrof môžu duchovní morálne a duchovne podporovať bojujúcich a zasahujúcich, môžu poskytovať duchovnú podporu raneným a umierajúcim, vojenským zajatcom, postihnutému civilnému obyvateľstvu, či spolupracovať so zdravotníckymi a psychologickými službami. Môžu poskytovať aj prvú pomoc, spolupracovať pri evakuáciách, konať bohoslužby alebo pohrebné obrady.
Význam vojenskej duchovnej služby spočíva v:
- Poskytovaní duchovnej podpory: Kňazi a duchovní rôznych vierovyznaní poskytujú vojakom a ich rodinám duchovné vedenie, nádej a útechu v náročných situáciách.
- Posilňovaní morálky a etických hodnôt: Duchovná služba pomáha vojakom udržať si morálne hodnoty a etické princípy v konfliktných situáciách, čo je kľúčové pre správne rozhodovanie a konanie.
- Zmierňovaní stresu a psychologickej podpory: Duchovní sú vyškolení na poskytovanie psychologickej podpory vojakom, ktorí zažívajú stres, traumu alebo inú psychickú záťaž.
- Podpore adaptácie na vojenské prostredie: Duchovná služba pomáha vojakom adaptovať sa na náročné vojenské prostredie, zvládať odlúčenie od rodiny a prekonávať kultúrne rozdiely v zahraničných misiách.
Duchovná starostlivosť v zahraničných misiách
Prítomnosť duchovných v zahraničných misiách je kľúčová. V roku 2001 boli prví dvaja duchovní vyslaní na Cyprus a do Eritrey. Nasledoval Irak, Afganistan a Kosovo. Vojaci na zahraničných misiách sa snažia spríjemniť si prostredie tak, aby sviatky aspoň čiastočne prežili, ako sú zvyknutí. Ak sa to dá, radi večerajú rybu so zemiakovým šalátom.
Hlavný kaplán českej armády plukovník Jaroslav Knichal, ktorý sa zúčastnil na štyroch misiách v Afganistane (dvakrát), Iraku a Kosove, potvrdzuje dôležitosť prítomnosti kaplána. Podľa jeho slov mu mnoho dali, učil sa na nich mať otvorené srdce pre každého, aj keď mali iné názory. „Vždy sme mali štedrovečernú večeru. Ak to bolo len trochu možné, na základni sme sa dohodli s cateringovou službou, aby sme mali zemiakový šalát a rybu. Síce to nebol klasický český kapor, ale ryba to bola,“ povedal Knichal. Okrem toho mali aj ‚polnočnú‘ bohoslužbu, dávali si darčeky a spojili sa so svojimi blízkymi v Česku. Na jednej misii si tiež usporiadali svätoštefanský turnaj v malom futbale.
Najsilnejší vianočný moment zažil podľa svojich slov počas vianočnej bohoslužby v Afganistane, kde ich pravidelne slúžil nielen pre českých, ale aj pre amerických vojakov a indických pracovníkov. „Pri ‚polnočnej‘ svätej omši sme sa spoločne modlili a striedali sa v spievaní piesní tradičných pre Česko, Ameriku a Indovia zaspievali svoje vianočné piesne,“ zaspomínal si hlavný vojenský kaplán. Hoci prítomní vychádzali z rozličných tradícií, bohoslužba medzi nimi podľa jeho slov vytvorila jednotu a radosť. V porovnaní so službou v Česku je podľa neho armádny kaplán v zahraničí s vojakmi v intenzívnejšom kontakte.
„Niektoré rozhovory mňa samotného viedli k premýšľaniu o tom, čo je dôležité v ľudskom živote a na čo sa nesmie zabúdať. Učil som sa mať naozaj otvorené srdce pre každého, kto sa chcel porozprávať a mal možno aj iný názor na život,“ priblížil svoju skúsenosť rímskokatolícky kňaz. Práca vojenského kaplána je od práce duchovného vo farnosti podľa jeho slov zásadne odlišná. „V armáde je kaplán vlastne kolega. Neočakáva primárnu úctu za to, že je duchovný, ale musí najskôr s vojakmi vstúpiť do normálneho ľudského vzťahu kolegu a kamaráta,“ vysvetlil. Duchovní sú podľa neho v armáde preto, aby sa s vojakmi rozprávali, pomáhali im a zdieľali s nimi starosti aj radosti.
Postmisijný syndróm a jeho prevencia
Odborný seminár so zameraním na tému „Postmisijný syndróm a pôsobenie vojenských kaplánov Ordinariátu OS a OZ SR v zahraničných vojenských misiách“ sa uskutočnil 22. februára 2006 v Národnej akadémii obrany maršala Andreja Hadika v Liptovskom Mikuláši za účasti ordinára OS a OZ SR Mons. Františka Rábeka. Cieľom seminára bolo hľadať odpovede na otázky týkajúce sa fenoménu postmisijného syndrómu, ktorý individuálne dolieha na príslušníkov Ozbrojených síl SR po ukončení pôsobenia v zahraničnej vojenskej misii.
Medzi účastníkmi seminára boli vojenskí kapláni Ordinariátu OS a OZ SR, vojenskí psychológovia a velitelia, ktorí majú za sebou pôsobenie v zahraničných vojenských misiách na Cypre, v Iraku, Eritrei, či Kosove. Nechýbali ani pedagógovia Národnej akadémie obrany a Akadémie ozbrojených síl, ktorí sa venujú príprave odborných vzdelávacích kurzov pre vojenských kaplánov. Z psychologického hľadiska je postmisijný syndróm možné kvalifikovať ako poruchu správania, ktorá sa môže prejavovať v rôznych formách, ako sú alkoholizmus, citové ochladnutie, gamblerstvo, neuvážené užívanie zarobených finančných prostriedkov, problémy s adjustáciou v novom mieste profesionálneho pôsobenia a iné. Následky bývajú často veľmi ťažké. Jedným z najvážnejších je aj rozpad manželstiev a rodín.
Napriek tomu, že v mnohých prípadoch ide o prácu pre psychológov alebo psychiatrov, má Ordinariát OS a OZ SR a jeho vojenskí kapláni záujem spracovať projekt, ktorý by pomohol predchádzať postmisijnému syndrómu už v jeho zárodkoch pred nástupom do vojenskej misie, počas nej, ako aj po jej ukončení. Účastníci seminára po odprezentovaní vlastných skúseností z pôsobenia v zahraničných vojenských misiách, ako aj po následnej výmene skúseností a názorov na danú problematiku prijali niekoľko záverov. Vzhľadom na široký záber problematiky sa tejto téme budú vojenskí kapláni spoločne s psychológmi, lekármi, veliteľmi a personálnym manažmentom ozbrojených síl venovať systematicky v rámci ďalších odborných a hodnotiacich seminárov. Zároveň však aktívne vstúpia aj do praktického procesu prípravy profesionálnych vojakov pred odchodom do zahraničnej vojenskej misie, so zámerom zoznámiť vojakov s ponukou aktivít a pomoci zo strany duchovnej služby im samým, ako aj ich rodinám. K tomu, aby sa postupom času identifikovali najúčinnejšie nástroje a formy pomoci vojakom a ich rodinám, poslúžia aj pravidelné analýzy a vyhodnotenie účinkovania a využívania duchovnej služby v zahraničnej vojenskej misii po každej rotácii vojenským kaplánom podľa vopred stanovených kritérií. Ordinariát OS a OZ SR však bude pozorne vnímať aj analýzu spätnej väzby, teda skúsenosti a zhodnotenie účinkovania vojenských kaplánov profesionálnymi vojakmi v zahraničnej vojenskej misii.
Ciele a priority vojenskej duchovnej služby
Cieľom vojenskej duchovnej služby je doplnenie počtu kňazov, vytvorenie pastoračných centier pri cvičiskách i v civilnom prostredí či zabezpečenie duchovnej starostlivosti aj pre rodiny vojakov. Môžeme spomenúť Katedrálu sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch; kaplnky vo výcvikových priestoroch a na každom útvare, kde je vojenský duchovný.
Ďalšie ciele a priority zahŕňajú:
- Zabezpečenie prítomnosti duchovných v zahraničných misiách: Prítomnosť duchovných priamo v mieste nasadenia je kľúčová pre poskytovanie okamžitej podpory a duchovného vedenia.
- Vzdelávanie a príprava duchovných: Duchovní vysielaní do zahraničných misií musia byť adekvátne pripravení na špecifické výzvy a kultúrne rozdiely v danom prostredí.
- Spolupráca s psychológmi a zdravotníkmi: Úzka spolupráca medzi duchovnými, psychológmi a zdravotníkmi je nevyhnutná pre komplexnú starostlivosť o vojakov.
- Podpora rodín vojakov: Rodiny vojakov nasadených v zahraničných misiách tiež potrebujú duchovnú a psychologickú podporu, pretože čelia odlúčeniu a strachu o svojich blízkych.
- Budovanie kaplniek a pastoračných centier: Vytvorenie priestorov pre duchovné aktivity a modlitby je dôležité pre udržanie duchovnej pohody vojakov.
Súčasný stav a budúcnosť
V Ozbrojených silách SR je v súčasnosti 12 rímskokatolíckych a 10 gréckokatolíckych kňazov. Je však potrebné myslieť aj na budúcnosť, pretože nám starším pribúdajú roky (štyria sa blížime k šesťdesiatke) a bude potrebné získať nových duchovných. Miesta, ktoré sú, prípadne budú voľné, by sme mohli ponúknuť diecéznym kňazom, ktorí by k nám takto prišli.
Duchovná služba českej armády funguje na ekumenickom základe. „Teraz je nás 37 kaplánov (35 mužov a dve ženy) z 11 kresťanských cirkví,“ spresnil Jaroslav Knichal s tým, že najčastejšie ich vojaci oslovujú kaplán alebo padre. Knichal je od roku 2015 hlavným kaplánom českej armády. Medzi jeho hlavné úlohy patrí koordinovať službu vojenských kaplánov v rezorte obrany a tiež hľadať nových kandidátov do tejto služby. Predtým pôsobil v mnohých vojenských útvaroch.
tags: #pastoracna #starostlivost #v #zahranicnych #vojenskych #misiach