V dejinách pápežstva sa striedali obdobia pokroku s tými, ktoré boli poznačené spormi a kontroverziami. Od boja proti otroctvu až po snahy o reformu Cirkvi, pápeži často stáli na križovatke morálnych dilem a politických tlakov. Okrem ich významných rozhodnutí a učenia je fascinujúce sledovať aj tradície a zvyky, ktoré sa vyvinuli okolo ich úradu, vrátane výberu pápežského mena.
Tradícia mena a jej premeny
Zmena mena je starým zvykom, ktorý nachádzame už v Starom Zákone. Ak Boh niekoho vyvolil na mimoriadnu úlohu, zároveň mu zmenil i meno. Znamenalo to úplné odovzdanie na novú úlohu, ktorú pre neho Boh pripravil. Spomeňme si len na Abrama a jeho ženu Sarai, ktorí dostali nové mená - Abrahám a Sára. Aj nový pápež si teda mení meno, lebo dostal od Boha nové poslanie.
Aby sme však pochopili aj praktický zmysel zmeny mena, musíme zájsť do roku 533, keď bol za pápeža zvolený Mercurius. Jeho meno bolo pohanské a tak si ho rozhodol zmeniť. Vybral si meno Ján. Okolo roku tisíc bola zmena mena niečím prirodzeným. V roku 1009, keď bol za pápeža zvolený Pietro Buccaporca, zmenil si svoje meno, lebo sa cítil nehodným nosiť meno prvého pápeža - sv. Petra.
Pápeži si často volili mená svojich bezprostredných alebo vzdialenejších predchodcov z úcty, obdivu či uznania - na zdôraznenie kontinuity. Prvým úkonom novozvoleného pápeža, bezprostredne po prijatí kánonickej voľby za najvyššieho veľkňaza a pred splnením ďalších povinností, je výber mena.
Táto tradícia sa stala bežnou praxou od roku 955 za pápeža Jána XII. a pokračuje dodnes - s výnimkou Adriána VI. (1522 - 1523) a Marcella II. (1555). Pokiaľ ide o výber mena, mnohí pápeži si volia rovnaké meno ako ich bezprostrední alebo nedávni predchodcovia - z úcty, obdivu alebo uznania. Iní si vyberajú odlišné meno, čím niekedy naznačujú záväzok k inováciám a zmenám.
Najčastejšie a "zakázané" mená
V dejinách pápežstva bolo najčastejšie používaným menom Ján - po prvýkrát si ho zvolil v roku 523 svätý Ján I., pápež a mučeník. Posledným pápežom s týmto menom bol Talian Angelo Giuseppe Roncalli, ktorý sa stal Jánom XXIII. Ďalšími často používanými menami sú Gregor, na počesť pápeža Gregora I., známeho ako svätý Gregor Veľký (590 - 604), ktoré naposledy použil Gregor XVI. V rokoch 1775 až 1958 nieslo meno Pius 7 z 11 pápežov - od Pia VI. (1775 - 1799) po Pia XII. (1939 - 1958). Eugenio Pacelli si zvolil meno Pius XII., pretože bol vzdialeným príbuzným Pia IX. (1846 - 1878), no tiež z vďaky Piusovi X. (1903 - 1914), ktorý bol svätorečený v roku 1954, a napokon aj ako uznanie Pia XI.
Medzi mená, ktoré si nikdy nezvolil žiaden pápež, patria Jozef, Jakub, Ondrej a Lukáš. Prvým pápežom, ktorý prijal dvojité meno, bol Albino Luciani v roku 1978 - stal sa Jánom Pavlom I., čím zdôraznil kontinuitu s pontifikátmi Jána XXIII. a Pavla VI.
Kontroverzní pápeži a ich vplyv
Fiktívny kontroverzný pápež Pius XIII. zo seriálu "Mladý pápež" a intrigami prelezený Vatikán nie je nič proti tomu, čo sa v niektorých obdobiach okolo Svätej stolice dialo. Pozrime sa na Svätých Otcov, ktorí boli svojím konaním prinajmenšom pozoruhodní a pritom často aj veľmi významní. Muž okutý v zbroji si prezerá svoje vojsko. Na svojom bielom koni a s mečom v ruke pôsobí hrozivo a majestátne. Nie je to rytier, nie je to maršal, nie je to kráľ. Je to pápež Július II.
Pápež Július II. - Bojovník a mecenáš umenia
Paradoxne bol rovnako divoký bojovník ako dôstojný podporovateľ najväčších umelcov svojej doby. Nemal problém si namiesto tiary nasadiť prilbicu a hrubou silou si zaistiť vládu v Ríme, bojovať proti po zuby ozbrojeným Benátčanom, „oslobodiť“ niekoľko talianskych mestských štátov od dovtedajších vládcov a nakoniec sa pustiť do sporu so samotným Francúzskom.
Okrem bojovania naozaj úprimne miloval aj to najskvostnejšie umenie, lebo za jeho vlády tvoril napríklad Michelangelo. Práve Július ho poveril výzdobou Sixtínskej kaplnky a za maliarom často chodil, aby mu radil. Július II. si vyslúžil aj prezývku Pápež bojovník. Napokon aj dnešná popkultúra si Júliusa obľúbila, napríklad slávny komiks Alejandra Jodorowského Pápež ukrutný je naozaj len pre odolné povahy.
Alexander VI. - Renesančný pápež a jeho rodina
Bol ním Rodrigo Borgia, čiže Alexander VI. (pápežom bol od augusta 1492 do augusta 1503), ktorý si ešte ako kardinál, ktorým sa stal v dvadsiatich piatich rokoch, stihol urobiť takmer desať ľavobočkov a investoval celé imanie do umenia. Na renesančného pápeža nebol práve vzdelaný, ale vedel skvelo rečniť a svojou charizmou vraj priťahoval hlavne ženy „viac, ako magnet priťahuje železo“.
Oficiálne mala Lukrécia malého Giovanniho s jedným zo svojich milencov, ale v tajnej bule ho pápež Alexander VI. legitimizoval ako svojho vlastného syna a vnuka. Žiadny problém. Popri troch ženíchoch mala krásavica Lukrécia skutočne kvantá milencov vrátane spomínaných bratov.
Pápež František a jeho pontifikát
Jednoduchosť, mier, chudobní, reforma a nádej. Tieto slová neboli za pontifikátu pápeža Františka len heslami - boli jeho životom. Počas dvanástich rokov svojho pontifikátu František nenápadne, ale zásadne prehĺbil chápanie úradu Petrovho nástupcu. Meno, ktoré si zvolil, bolo jeho programom. Ako František z Assisi - jednoduchosťou, blízkosťou chudobným, reformou cirkevných štruktúr, starostlivosťou o stvorenstvo, otvorenosťou voči iným náboženstvám a dôrazom na mier.
V dobe individualizmu a uzatvárania sa do seba, v spoločnosti rozdelenej polarizáciou, v časoch „tretej svetovej vojny po kúskoch“, v ekonomike, ktorá často hľadí len na zisk, znel jeho hlas ako výzva k väčšej ľudskosti. „Koľko vôle po smrti denne vidíme v rozličných ozbrojených konfliktoch vo svete! Koľko násilia sa často odohráva aj v rodinách - voči ženám a deťom! Chcem, aby sme znova uverili, že mier je možný! (…) Nie je možný mier bez skutočného odzbrojenia! Veľkonočné svetlo nás vyzýva, aby sme búrali múry, ktoré vytvárajú rozdelenie a majú vážne politické a hospodárske dôsledky. Nabáda nás, aby sme sa starali jedni o druhých, posilňovali vzájomnú solidaritu a usilovali sa o integrálny rozvoj každého človeka. Vyzývam všetkých, čo majú vo svete politickú zodpovednosť, aby nepodliehali logike strachu, ktorá vedie k uzatváraniu sa, ale aby dostupné zdroje využívali na pomoc núdznym, boj proti hladu a podporu iniciatív rozvoja. Nech nás nikdy neopustí princíp ľudskosti ako základ každodenného konania.“
Kontroverzné témy pontifikátu pápeža Františka
V priebehu pontifikátu pápeža Františka sa objavilo viacero tém, ktorých interpretácia Svätým Otcom vyvolala rozporuplné názory. Nielen v sekulárnej spoločnosti, ale i vnútri Cirkvi. Pritom sa ukázalo, že vyjadrenie Svätého Otca bolo vytrhnuté z kontextu, prípadne uvažovanie pápeža Františka nebolo správne pochopené.
- Homosexuálne osoby: „Myslím si, že ak sa človek stretne s takouto osobou, musí vedieť rozlišovať dva fakty: prvý, že osoba je homosexuálne orientovaná, a druhý je lobovanie, pretože lobovanie nie je správne. Katechizmus Katolíckej cirkvi to pekne vysvetľuje: ľudia s homosexuálnymi sklonmi sa nemajú odsúvať na okraj spoločnosti, majú byť integrovaní do spoločnosti. Problém nie je mať tento sklon.“ V médiách sa začala táto odpoveď interpretovať ako to, že pápež František už neodsudzuje homosexuálne správanie a mení morálku. Katechizmus však uvádza: „Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Svätý Otec teda nemení morálku. Potvrdzuje, že homosexuálne úkony, nie sklony, sú hriech. A homosexuálne cítiaci, ktorý hľadá Pána, túto pravdu prijme.“
- Pristupovanie rozvedených k Eucharistii: „Pápež rozvedených znovuzosobášených vyzýva, aby sa vydali na cestu obrátenia. Vyzýva ich, aby sa pýtali svojho svedomia a prijali pomoc duchovného vodcu. Vyzýva ich, aby išli do spovednice, kde predložia svoju situáciu. Apoštolská exhortácia nehovorí, v ktorom bode tejto cesty môžu dostať rozhrešenie a pristúpiť k prijímaniu. Je isté, že penitent, pokiaľ manželstvo nebolo neplatné, žije v objektívnej situácii hriechu. Treba však zistiť, či nesie plnú subjektívnu zodpovednosť za vinu. Profesor Buttiglione pripúšťa riziko, že niektorí budú svätokrádežne pristupovať k prijímaniu. Pokiaľ tak činia, jedia a pijú si odsúdenie.“
- Zneužívanie maloletých v Cirkvi: „Treba jasne povedať, že sexuálne zneužívanie je strašný hriech, úplne nezlučiteľný s tým, čo nás učí Kristus a Cirkev,“ zdôraznil Svätý Otec. Vatikán začal pracovať na ochrane aj na inštitucionálnej úrovni. Zaviedol tiež povinnosť pre všetkých kňazov a rehoľníčky nahlasovať akékoľvek zneužívanie, o ktorom by sa dozvedeli, a pozval k tomu i laických členov Cirkvi. Tiež bolo vydané vademékum, ktoré pre potreby biskupov a zodpovedných osôb vysvetľuje všetky body, ktoré potrebujú vedieť a čo majú robiť v rôznych situáciách. Cirkev sa opatreniami postavila k tomuto problému a rieši ho, podnikla potrebné kroky a stanovila normy, postupy a pravidlá na jeho správne riešenie.
Desať rokov pontifikátu, 2015: pápež František a Laudato si'
Pápeži a boj proti otroctvu
Pri žiadnej inej téme nevyznieva obviňovanie katolíckej Cirkvi z tmárstva a útlaku tak komicky, ako pri téme otroctva. Najväčšie mozgy antiky - Platón a Aristoteles na niečo také ani nepomysleli a Aristoteles vo svojej Politike dokonca označil otrokov za živé nástroje a tvrdil, že otroctvo je pre spoločnosť nevyhnutnosťou.
V skutočnosti pápež Eugen IV. už v roku 1435, takmer 60 rokov pred objavením Ameriky a pred začiatkom pokrokového novoveku, vydal encykliku Sicut dudum, ktorá nesie podtitul Proti zotročovaniu černošských domorodcov z Kanárskych ostrovov. V Spojených štátoch amerických, liberálmi obdivovanom vzore slobody a demokracie, sa k zrušeniu otroctva odhodlali až o 400 rokov neskôr a aj to skôr z dôvodu nástupu industriálnej revolúcie, ktorá urobila otrockú prácu popri lacných robotníkoch úplne zbytočnou, než z morálnych dôvodov. Pretrvávajúce otrokárstvo v pokrokových Spojených štátoch 19. storočia bolo príčinou dezercií čiernych otrokov do katolíckeho a údajne tmárskeho Mexika, ktoré bolo pod vládou španielskej koruny. Tam bolo otroctvo zakázané.
Tu je úryvok z encykliky pápeža Eugena IV. Sicut dudum:
- Nedávno sme sa od nášho brata Ferdinanda, biskupa v Rubicone a zástupcu veriacich, ktorí bývajú na Kanárskych ostrovoch, a od poslov, ktorých vyslali k Apoštolskej stolici, a od iných dôveryhodných informátorov dozvedeli nasledujúce skutočnosti: na spomínaných ostrovoch - niektorými nazývané Lanzarote - a na iných blízkych ostrovoch boli obyvatelia, napodobňujúc iba prirodzený zákon a nepoznajúc predtým žiadnu sektu odpadlíkov alebo heretikov, krátko predtým s pomocou Božieho milosrdenstva privedení k pravej katolíckej viere.
- Niektorí z týchto ľudí už boli pokrstení; iní boli dokonca občas oklamaní a podvedení prísľubom krstu tak, že dostali prísľub bezpečia, ktorý však nebol dodržaný.
- Preto my, ktorým patrí povinnosť, najmä v súvislosti s vyššie uvedenými záležitosťami, napomínať každého hriešnika za jeho hriech a nechceme ho len tak zatajovať, túžime - ako sa očakáva od nášho pastierskeho úradu - podľa možností blahodarne, so svätou a otcovskou starostlivosťou starať sa o utrpenie obyvateľov.
- A rovnako nariaďujeme a prikazujeme všetkým a každému veriacemu oboch pohlaví, aby do pätnástich dní od zverejnenia týchto listov v mieste, kde žijú, obnovili pôvodnú slobodu všetkým a každej osobe oboch pohlaví, ktoré boli kedysi obyvateľmi uvedených Kanárskych ostrovov a od času svojho uchvátenia sa stali zajatcami a ktorí boli podrobení otroctvu. Títo ľudia majú byť úplne a navždy slobodní a majú byť prepustení bez vymáhania alebo prijímania peňazí. Ak sa tak nestane po uplynutí pätnástich dní, upadnú pod trest exkomunikácie samotným činom, z ktorého nemôžu byť zbavení viny, s výnimkou smrti, a to ani Svätou stolicou, ani ktorýmkoľvek španielskym biskupom, ani spomínaným Ferdinandom, pokiaľ by najprv neudelili týmto zajatým osobám slobodu a nevrátili im majetok.
- Dané vo Florencii 13. januára 1435.
Ako vidno, snahou katolíckej Cirkvi a jej pápežov bolo zabrániť zotročovaniu domorodých obyvateľov, aj keď pravda pokrokoví duchovní gastarbeitri môžu poukazovať na to, že otroctvo bolo predsa trpené aj v niektorých katolíckych krajinách. Zaiste k tomu dochádzalo a nie nadarmo je práve encyklika Leva XIII. na túto tému. V otázke otroctva sa ukázali byť mnohí katolícki šľachtici a obchodníci nesmierne učenliví a otvorení pokroku, osvietenstvu a neposlušnosti voči cirkevnému učeniu.
Svet skrátka chce byť klamaný. Otrokárski piráti odpudivej protestantskej napudrovanej starej dievky, anglickej kráľovnej Alžbety I. Tudorovej, sir Francis Drake alebo sir John Hawkins, sú v hollywoodskych filmoch vykresľovaní ako bojovníci za slobodu proti španielskym tmárom, a arogantní otrokári z USA vo filmoch tipu Alamo (1960) s Johnom Wayneom zase bojujú proti Mexiku za slobodu a demokraciu s takou neskrývanou propagandistickou infantilitou, že historickí poradcovia zmieneného filmu trvali na odstránení svojich mien zo záverečných titulkov.
Potom ide pápež František (alebo Ján Pavol II.) do Ameriky a ospravedlňujú sa Indiánom za katolícku Cirkev, napriek tomu, že v katolíckej Latinskej Amerike, kde katolícka Cirkev ovplyvňovala morálku svojím učením, sa bežne motajú Indiáni (Chavéz, Morales) alebo miešanci (Maduro, Boluarteová) vo vládnych funkciách a v protestantských Spojených štátoch a Kanade, podstatne zredukovaní, zametajú chodníky alebo v lepšom prípade šoférujú traktory.
To všetko je z hľadiska historických faktov smiešne, aj pokiaľ nazeráme celú vec len v prirodzenej rovine. V rovine nadprirodzenej by samozrejme mali domorodci ďakovať katolíckej Cirkvi za to, že ich doslova vytrhla z rúk takých satanistických režimov, akými boli pohanský aztécky štát alebo ríša Inkov, či na severe šialene brutálna Irokézska konfederácia so sklonmi k rituálnej antropofágii. Pokiaľ sa vyskytli prechmaty, tak práve pod vplyvom bezbožnej a Cirkev ignorujúcej, slobodomurárskej, libertínskej a voľnomyšlienkárskej šľachty, ako bol napríklad v 18. storočí markíz de Sade.
Reformácia a schizmy v dejinách Cirkvi
Všetko to začalo 31. októbra 1517, keď Martin Luther, mních a doktor wittemberskej univerzity, pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí. Týmito výpoveďami vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Luther chcel nahradiť atmosféru strachu atmosférou lásky, ako to bolo v časoch prvej cirkvi. Narazil však na odpor cirkvi a pápeža. Po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, ho vylúčili z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.
Lutherove myšlienky si našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi, viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a kázalo sa o láske, milosti a odpustení. Tieto zmeny zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné. Luther a jeho spolupracovníci spísali svoje učenie do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V. Reformácia nebola len cirkevnou záležitosťou. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.
Život Martina Luthera pred reformáciou
Martin Luther sa narodil 10. novembra 1483 v Eislebene. Keď mal Martin 5 rokov, začal chodiť do školy. Vtedy sa v školách učilo čítanie, písanie, spievanie a latinčina. Martin sa usiloval, no mal prísneho učiteľa, ktorý žiakov bil palicou. Žiaci sa ho báli a Martin si podľa neho predstavoval aj Pána Boha ako prísneho Boha, ktorý hľadá na človeku chyby a v ruke má palicu, ktorou ho potrestá.
Keď mal Martin 14 rokov, odišiel do školy v Magdeburgu, potom v Eisenachu a napokon na univerzitu v Erfurte, kde študoval práva, ako si prial jeho otec. Život vtedajších študentov nebol ľahký. O živobytie sa starali sami, vstávali už o štvrtej hodine ráno, spať chodili o ôsmej. V škole nosili uniformy, školské povinnosti si museli plniť.
Martin Luther sa stáva mníchom
2. júla 1505, keď mal Martin 22 rokov, sa vracal z Manfeldu, kde bol navštíviť rodičov. Šiel peši a za sebou mal už dva dni putovania. Chýbalo málo do Erfurtu, keď sa strhla búrka, hromy burácali, blesky križovali oblohu. Jeden blesk udrel tak blízko neho, že ho takmer zasiahol a zrazil k zemi. Martina sa zmocnila hrôza. Bál sa o život a v panike zvolal k Bohu: “Bože, pomôž mi. Budem mníchom”.
Dva týždne po tejto udalosti napísal otcovi list, v ktorom mu všetko vysvetlil, vrátil hnedý baret, čo bol znak univerzitných študentov, predal knihy a rozlúčil sa s priateľmi, ktorí ho odprevádzali k bráne augustiniánskeho kláštora v Erfurte. Martin sa stal mníchom, odhodlaný celý život slúžiť Pánu Bohu a cirkvi. Martin mal 22 rokov keď vstúpil do kláštora. V Erfurte boli 4 kláštory, no on si vybral ten najprísnejší - Augustiniánsky, pretože sa domnieval, že tu sa stane dokonalým.
Lutherov objav Božej spravodlivosti a protest proti odpustkom
18. októbra 1512 sa Martin Luther stal doktorom teológie. Ako doktor pravidelne prednášal na univerzite vo Wittenbergu, popritom dvakrát do týždňa kázal v chráme a jeho úlohou bolo aj navštevovať okolité kláštory a rozsudzovať mníchov, ak sa dostali do nejakého sporu. Doktorský život však Martina nenapĺňal šťastím. Stále sa trápil otázkou, či je v Božích očiach dosť dobrý.
Keď sa raz pripravoval na prednášku, narazil v Písme na pojem „Božia spravodlivosť“. S úžasom zistil, že Písmo o Božej spravodlivosti hovorí, že je iná ako naša ľudská. V liste Rímskym sa dočítal, že Božia spravodlivosť človeka nesúdi podľa skutkov ale podľa viery a tak ten, kto verí v Pána Boha, bude večne žiť. Pre Martina Luthera to bol objav, ktorý ho naplnil nevýslovným pokojom a radosťou. Pochopil, že to najdôležitejšie je úprimná viera. Nie krásne nábožné piesne, nie dlhé bohoslužby či púte do Ríma ale len viera.
Práve v tom čase potreboval pápež peniaze na stavbu nového chrámu v Ríme. Nariadil preto, aby sa v celej cirkvi predávali takzvané odpustky. Boli to malé ceduľky a kto si ich kúpil, tomu vraj budú odpustené hriechy. Doktora Martina Luthera takéto učenie veľmi pobúrilo. Veď práve prednedávnom sám pochopil, že Božie odpustenie si nemožno ani len zaslúžiť dobrými skutkami, nieto ešte kúpiť za peniaze.
Večer 31. októbra 1517 Dr. Martin Luther pribil na bránu wittenbergského chrámu svojich 95 výpovedí proti odpustkom. Očakával, že sa stretnú kňazi a učenci a budú o odpustkoch diskutovať. To sa však nestalo. Namiesto toho sa Lutherove výpovede rýchlosťou blesku rozšírili po celom okolí, dostali sa do rúk kniežat aj biskupov a jeden z nich, arcibiskup Albrecht, ich dokonca poslal aj pápežovi do Ríma.
Pápež najprv považoval celú vec len za škriepku medzi mníchmi, no keď sa o Lutherových výpovediach hovorilo stále viac a viac, ba čoraz viac kniežat, študentov i profesorov sa k Lutherovi pripájalo, rozhodol sa predvolať Luthera do Ríma na výsluch. S tým však nesúhlasil ani Luther, ani jeho kolegovia na univerzite, ani knieža Fridrich Múdry. Celé 3 roky presviedčal pápež prostredníctvom svojich vyslancov a kardinálov Luthera, aby všetko odvolal, no keď to Luther stále tvrdošijne odmietal, nariadil pápež všetky Lutherove spisy spáliť a 3. januára 1521 nad ním vydal kliatbu. Tá Lutherovi zakazovala nielen kázať a vykonávať cirkevné obrady, ale sa obradov aj zúčastňovať. Dr. Martin Luther bol tak z cirkvi nadobro vylúčený.
Rozkol medzi východnou a západnou Cirkvou (1054)
Východné a západné myslenie sa vyvíjali odlišne. Protiklady boli liturgické, disciplinárne, cirkevno-politické a dogmatické. Rok 1054 znamenal vyhrotenie situácie medzi východnou a západnou Cirkvou. Carihradský patriarcha Michal Cerulárius sa obával zasahovania pápeža do jeho postavenia a začal zdôrazňovať cirkevné protiklady: zatváral latinské kostoly a kláštory, odsudzoval, že v západnej liturgii sa používa nekvasený chlieb, vystupoval proti kňazskému celibátu. Poslal pápežovi a rímskym biskupom posolstvo, kde sa nazval ekumenickým patriarchom nového Ríma. Pápež vyčítal patriarchovi, že sa chce rovnať rímskemu pápežovi, a že si chce podriadiť východných patriarchov - jeruzalemského, antiochijského a alexandrijského.