Jean-Paul Charles Aymard Sartre (* 21. jún 1905, Paríž, Francúzsko - † 15. apríl 1980, Paríž) bol francúzsky filozof a spisovateľ, ktorý sa stal hlavným predstaviteľom existencializmu. Svojou tvorbou dokázal prepojiť filozofiu a beletriu, čím vyvolal obnovu kritického myslenia vo Francúzsku a ovplyvnil vývin modernej svetovej prózy. V roku 1964 mu bola udelená Nobelova cena, ktorú však odmietol prijať.
Život a dielo Jeana-Paula Sartra
Sartre sa narodil v Paríži, kde ho od narodenia ovplyvňovalo meštianske prostredie intelektuálov. Ako dvojročný prišiel o otca a vyrastal u starého otca. Vzdelanie získal na lýceu Henricha IV., kde sa zoznámil s Paulom Nizanom. V rokoch 1922 - 1924 chodil do prípravnej triedy na lýceu Louis-le-Grand, aby ho neskôr prijali na École normale supérieure. Na druhý pokus sa dostal na vysokú školu v Paríži, kde študoval filozofiu.
Počas štúdia v Nemecku sa zoznámil s filozofiou. Ovplyvnili ho predovšetkým Hegel, Marx, Friedrich Nietzsche, Edmund Husserl, Heidegger a René Descartes. Pôsobil ako stredoškolský profesor a od roku 1945 sa stal spisovateľom na voľnej nohe.
Už v mladosti písal fantastické poviedky a po drobnejších spisoch o predstavivosti a citoch nasledovalo prvé z jeho ťažiskových diel „Bytie a ničota“. Počas druhej svetovej vojny bol zajatý a väznený, v roku 1941 sa pripojil k hnutiu odporu. Po vojne založil revue „Temps modernes“ a usiloval sa existencializmus zmieriť s marxizmom.
Sartre zohral významnú úlohu vo filozofickom a literárnom živote povojnového Francúzska. Zastával ľavicové, nekomunistické postoje a vyznával nekompromisnú intelektuálnu angažovanosť. V roku 1945 vstúpil do komunistickej strany, z ktorej však v roku 1956 vystúpil na protest proti zásahu Sovietskeho zväzu v Maďarsku. Vo svojich politických vystúpeniach sa angažoval v podstate vo všetkých vtedajších problémoch (vojna vo Vietname, študentské hnutie v roku 1968 a pod.). Napriek tomu, že celý život prežil so Simone de Beauvoir, nikdy sa s ňou neoženil. Počas 51-ročného vzťahu si filozofi sľúbili, že v rámci spĺňania ich verzie voľnej, oslobodzujúcej lásky nebudú nič skrývať. Vplyv tohto prístupu na iných milencov bol niekedy zničujúci, čo dokonca aj oni príležitostne uznali. Ku koncu života sa zaoberal politickou činnosťou.
Hlavné diela
Sartre rád zobrazoval človeka v hraničných situáciách (v blízkosti smrti), keď už nemôže nič predstierať. Odzrkadlilo sa to hlavne v jeho zbierke krátkych poviedok Múr, ako aj v ďalších dielach:
- 1938 - Hnus (La Nausée): Debutoval pred 2. svetovou vojnou románom Hnus. Dielo je písané formou denníka, ktorý si píše historik A. Roquentin, keď zbiera materiál o markízovi de Rellebon. Je tu zaznamenané pozorovanie jedného malomesta, kde je často použitý dialóg obyvateľov tohto mesta. Roquentin neguje rozum, vyhlasuje falošnosť vedy i humanizmu, k ľuďom cíti pohŕdanie. Nema nikoho, zo všetkého je znechutený, ale hlavne zo seba. Postupne objavuje existenciu bytia „v sebe“, je tým zhnusený a nakoniec sa uzatvára sám do seba. Dni v hotelovej izbe a v knižnici mu plynú rovnako, čoraz viac ho ťaží samota a jeho myseľ ovládne hnus nad nezmyselnosťou života. Knihu nedopíše, odíde z mesta, cíti sa slobodný od hnusu. Román je preniknutý otázkami o zmysle ľudskej existencie, o poslaní jednotlivca.
- 1939 - Múr (Le Mur): Súbor 5 noviel, najznámejšia je titulná novela Múr. Je to jedno z typických existencialistických diel, ktoré sa sústreďuje na základný moment existencialistickej filozofie - osamotenosť človeka medzi ľuďmi. V zbierke poviedok zobrazil výnimočných ľudí, ktorí sa uzatvárajú do seba. Pod vplyvom pocitu nezmyselnosti ľudskej existencie, ale aj protestu proti morálke spoločnosti stavajú „múr“ medzi sebou a okolitým svetom. Dej novely Múr sa odohráva za španielskej občianskej vojny vo väznici s odsúdencami na smrť. Múr ich oddeľuje v ich samote a zároveň je miestom ich popravy. Hlavný hrdina (komunista Pablo Ibbieta), si uvedomí absurditu svojho života. Pablo je zúfalý z blízkej smrti, neskôr sa vyrovnáva s rozsudkom, je pripravený zomrieť. Dostane však ešte príležitosť zachrániť sa, ak prezradí miesto, kde sa skrýva revolucionár Ramon Gris. Pablo miesto pozná a nie je ochotný ho prezradiť, zo žartu však povie, že na cintoríne. Ramon sa skutočne na cintoríne skrýval a tak Pablo spôsobí jeho smrť. Život jedného človeka nemá väčšiu cenu ako život iného človeka.
- 1943 - Muchy (Les Mouches): Dramatická parafráza Orestei (Aischylos). Jeho hry sa odohrávajú v minulosti (antika, nemecká reformácia), alebo v prítomnosti (2. svetová vojna). Bol ovplyvnený tak antickou drámou, ako aj francúzskym klasicizmom (17. storočie).
- 1944 - S vylúčením verejnosti (Huis-clos) (tiež pod názvom Za zavretými dverami): Hra je vybudovaná podľa klasického aristotelovského modelu - jednoty času a deja. V jednej miestnosti spolu debatujú traja mŕtvi: novinár Garcon - popravený vo vojne ako dezertér, lesbička Inés (samovrahyňa) a erotomanka (vrahyňa vlastného dieťaťa) Estelle. Žiadna z týchto postáv sa nie je ochotná vzdať svojej mienky o sebe. Z toho ich usvedčuje videnie druhých, tí sa stávajú zrkadlami, kde môžu vidieť pravdu a na tomto obraze nie je možné nič zmeniť.
- 1945 - 1949 - Cesty k slobode (Les Chemins de la Liberté): Nedokončená románová tetralógia. Základným motívom je ľudská sloboda, dej sa odohráva v rokoch 1938 - 1940. Hlavným hrdinom je profesor filozofie Mathieu Delarue, ktorý nemá rodinné záväzky, ale ani nie je ochotný sa angažovať, nechce sa vzdať slobody. Nesúhlasí s fašizmom, ale ani nechce s francúzskymi komunistami proti nim bojovať. Hľadá zmysel vlastnej existencie. Tento veľmi pasívny a nerozhodný intelektuál sa v treťom diele zo zúfalstva odhodlá k činu a rozhodol sa vziať zbraň a strieľať na nemeckých vojakov, čo je len výrazom protestu proti všetkému, najmä proti dovtedajšej existencii.
- 1964 - Slová (Les Mots): Autobiografická kniha, v ktorej sa vracia ku kľúčovým otázkam vynárajúcich sa počas autorovej tvorby, jedna z najvýznamnejších a najlepších autorových kníh. Možno o nej povedať, že Sartra preslávila najviac.
Úvod do existencializmu
Slovo existencializmus, alternatívne označované ako "filozofia existencie," má pôvod v latinskom slove "existencia," ktoré znamená jestvovanie. Tento filozofický smer, často zaraďovaný medzi iracionalistické prúdy, je charakteristický najmä pre obdobie krízy kapitalizmu. Vyjadruje pocity pesimizmu a úpadku, ktoré prenikali vtedajšou buržoáznou ideológiou. Vyvrcholenie existencializmu nastalo po 2. svetovej vojne. Je to myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i z hľadiska spoločenských vzťahov.
Nová vlna existencializmu sa začala šíriť vo Francúzsku počas obdobia okupácie a najmä po skončení druhej svetovej vojny. Popularita existencializmu pramenila zo skutočnosti, že jeho predstavitelia sa zaoberali aktuálnymi problémami, ktoré rezonovali so spoločnosťou. Existencialisti kládli otázky o zmysle života, ľudskom osude, rozhodovaní a osobnej zodpovednosti.
Filozofia existencializmu
Východiskom existencialistickej filozofie je izolovaný, osamelý jednotlivec, ktorý sa sústreďuje na seba, na svoju vlastnú nespoľahlivú a nestálu existenciu. "Existenciálne" problémy, ktoré tvoria jadro filozofického záujmu existencialistov, vychádzajú zo samotnej ľudskej existencie. Sú to problémy, ktoré by mali vzbudzovať osobný, subjektívny a emocionálny záujem. Podľa existencialistov má význam iba vlastné jestvovanie jednotlivca a jeho smerovanie k nebytiu. Existencialisti tvrdia, že predmetom filozofie je bytie. Využívajú fakt, že pojem "bytie" je veľmi široký a nemožno ho definovať bežným spôsobom. Tvrdia, že pojem bytie je nedefinovateľný a nemožno ho logicky analyzovať. Filozofia preto nemôže byť vedou o bytí a musí hľadať iné, nevedecké, iracionálne spôsoby, ako do neho preniknúť. Hoci bytie vecí je nepochopiteľné, existencialisti sa domnievajú, že existuje jeden druh bytia, ktorý dostatočne poznáme - naše vlastné jestvovanie. Človek sa odlišuje od všetkých ostatných vecí tým, že aj keď nevie, čo znamená byť, môže povedať: "som". Jestvovanie je však podľa nich vnútorné a nevyjadriteľné v pojmoch. Jestvovanie nemožno racionálne poznávať a jediný spôsob, ako ho postihnúť, je prežiť a opísať ho tak, ako sa nám javí v bezprostrednom zážitku vnútornému zmyslu.
Strach ako spôsob bytia
Existencialisti hľadajú medzi "spôsobmi bytia" taký, v ktorom by sa existencia prejavila najviac. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach, ktorý je vraj základom celej existencie. Je to filozoficko - estetické posolstvo, ktoré zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca.
Človek prekonáva nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, vžitej konvencii. Rozhoduje sa na základe vlastnej vôle. Život človeka záleží len na jeho voľbe.
Sartre: Existencializmus a úzkosť slobody
Existencia predchádza esenciu
Bytie vecí je charakteristické tým, že esencia v ňom predchádza existenciu. Veci sú dané, hotové, označujeme ich pojmami, majú svoj účel, cieľ, zmysel. Pri všetkých stvorených veciach platí zásada, že podstata (napríklad písanie) predchádza bytie (pero). Okrem človeka. Sartre odmieta existenciu Boha. Boh neexistuje, a teda ľudskú podstatu nemá kto učiniť.
„Čo v tomto kontexte znamená myšlienka, že bytie predchádza podstatu? Znamená to, že človek najskôr jestvuje, vyskytuje a vynára sa v tomto svete a že až potom sa definuje. Ak človek v takej podobe, v akej ho chápe existencialista, nie je definovateľný, znamená to, že nie je vopred ničím. Stane sa až potom a bude taký, aký sa utvorí. Človek nie je ničím iným než tým, čo zo seba urobí. Tak znie základný princíp existencializmu. Človek je ten, kto sa vrhá do budúcnosti a vytvára si podstatu. V konaní sa človek vymaňuje z toho, čo je dané, a to takým spôsobom, že to mení. V konfrontácii s prostredím človek zisťuje, že je odkázaný sám na seba, a tak môže dospieť k poznaniu slobody. Môže sa stať kýmkoľvek. Je „odsúdený na slobodu“ - jedinou neslobodu človeka je indispozícia slobody nebyť slobodným. Každý je absolútne slobodný v tom, ako utvára svoju osobnosť a aký život prežíva. Či sa stanem chudobným alebo bohatým, vzdelaným alebo zostanem analfabetom, či vedie úspešný alebo otrasný život, je len a len v jeho moci.“
Chápanie slobody a angažovanosti
„A načo je sloboda, ak nie na to, aby si sa angažoval?“ J. P. Sartre.
Sloboda je jedným z najcennejších darov, ktoré máme ako ľudia. Je to právo a zodpovednosť slobodne rozhodovať o svojom živote, presadzovať svoje názory a hodnoty a podieľať sa na formovaní spoločnosti. Avšak, ak túto slobodu nevyužijeme na to, aby sme sa angažovali vo veciach, ktoré sú pre nás dôležité a ktoré ovplyvňujú náš svet, strácame jej skutočný zmysel.
Angažovanosť je aktívna účasť v živote spoločnosti, zapojenie sa do diskusií, aktivít a iniciatív, ktoré majú pozitívny vplyv na naše okolie. Môže to zahŕňať politické angažovanie, dobrovoľníctvo, podporu občianskych práv, ochranu životného prostredia alebo podporu sociálnych zmien. Bez angažovanosti by sloboda stratila svoju hodnotu a premenila by sa na prázdnu frázu.
Angažovanosť prináša mnohé výhody nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločnosť ako celok. Pomáha formovať lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, podporuje demokraciu a zlepšuje kvalitu života ľudí. Napriek tomu, že angažovanosť môže byť náročná a vyžadovať si čas a úsilie, je dôležité si uvedomiť, že sme súčasťou väčšieho celku a naša činnosť môže mať skutočný vplyv. A pretože sme slobodní, máme aj povinnosť využívať túto slobodu na to, aby sme vytvárali lepšiu budúcnosť pre seba a pre ďalšie generácie. Sloboda a angažovanosť idú ruka v ruke. A načo je sloboda, ak nie na to, aby sme sa angažovali?
Tak ako je človek vo svojom konaní absolútne slobodný, je zároveň za svoje konanie zodpovedný. Komu sa však má zodpovedať, keď Boh neexistuje? „...Keď hovoríme, že človek je zodpovedný za seba samého, nechceme tým povedať, že je zodpovedný iba za svoju individualitu, ale že je zodpovedný za všetkých ľudí. (...) Naša zodpovednosť je tak oveľa väčšia, ako by sme mohli predpokladať, lebo angažuje celé ľudstvo. (...) Voliac si vlastnú cestu, volím cestu človeka.“ Každý z nás sa teda za svoje konanie zodpovedá pred celým ľudstvom. V tomto bode sa začína rodiť ľudský pocit úzkosti. Veď kto z nás je schopný niesť na svojich pleciach takúto zodpovednosť?
Sebapoznanie a vzťahy s inými
„Potrebujem druhého, aby som lepšie pochopil sám seba.“ Jean-Paul Sartre.
Hlavným motívom je porovnanie dvoch výrokov od Tycho de Braheho a Jean-Paula Sartreho, ktoré sa zaoberajú vnímaním ľudí samých seba a svojho vzťahu k iným. Obaja autori vyzdvihujú dôležitosť interakcií s inými ľuďmi na ceste k poznaniu seba samého.
Význam Tycho de Braheho citátu "Viacej byť, ako sa zdať": Tycho de Brahe vo svojom citáte zdôrazňuje dôležitosť autenticity a vnútorného sebapoznania. Naznačuje, že by sme mali byť skutoční a autentickí, nielen voči sebe, ale aj voči iným. Tento prístup k životu nás vedie k tomu, aby sme sa lepšie pochopili a boli v súlade so svojimi hodnotami a presvedčeniami.
Význam citátu od Jean-Paula Sartreho "Potrebujem druhého, aby som lepšie pochopil sám seba": Jean-Paul Sartre sa vo svojom citáte zaoberá vzťahom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Naznačuje, že naša identita a sebapoznanie je ovplyvnené našimi interakciami s inými ľuďmi. Spoločnosť nám pomáha lepšie pochopiť samých seba a naše miesto vo svete.
Tycho de Brahe a Jean-Paul Sartre nám prostredníctvom svojich výrokov pripomínajú, že interakcie s inými ľuďmi sú kľúčom k poznaniu seba samých. Autenticita a otvorenosť voči druhým nám umožňujú hlbšie sebapoznanie a lepšie porozumenie nášmu miestu vo svete.
„Bolo to správne, odjakživa som si to uvedomoval: nemám právo na existenciu. Objavil som sa náhodou, existujem ako kameň, rastlina, mikrób.“