Revúca, mesto ležiace v srdci historického územia Gemera, v malebnom prostredí juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, na rozhraní Revúckej vrchoviny a Stolických vrchov, v blízkosti Národného parku Muránska planina, je mestom s bohatou minulosťou a dynamickou súčasnosťou. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť Revúcej, pričom sa opiera o historické pramene a udalosti, ktoré formovali toto jedinečné mesto.
Revúca sa rozprestiera v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, na pomedzí Stolických vrchov a Revúckej vrchoviny, pod majestátnym Kohútom. Nachádza sa na sútoku vodných tokov Zdychava a Muráň. Chotár mesta v doline Muráňa sa nachádza v nadmorskej výške 307 - 1018 m. Jeho zväčša vrchovinný povrch tvoria svory, granity a vápence. Najvyšším bodom územia je vrch Kohút v nadmorskej výške 1 409 m a najnižším bodom je intravilán mesta (318 m n. m.). Okolie mesta je odlesnené, inde bukový les s prímesou hrabu. Pôdy prevládajú hnedé, lesné a illimerizované, menej nivné a na vápencoch rendziny.
Cez územie preteká vodný tok Muráň, s ľavostranným prítokom Zdychava. Pôvod súčasného názvu mesta môžeme hľadať v pomenovaní podľa tečúcej bystriny, ktorú dnes poznáme pod názvom Zdychava. Slovenský názov mesta je odvodený od hučiacej (revúcej) bystriny, okolo ktorej mesto vznikalo. Nemecký názov Rauschenbach sa v listinách zo 14. a 17. storočia striedal so slovenským a je jeho doslovným prekladom.
Počiatky a prvá písomná zmienka
Kedy a ako vznikla Revúca, presne nevieme. Známa je donačná (darovacia) listina kráľa Bela IV. z roku 1243, ktorou dáva štítnickú občinu Bebekovcom. V nej sú vyznačené hranice panstva a medzi mnohými chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“. Regionálni historici ho na základe ešte i dnes existujúcich názvov stotožňujú s chotárom Revúcej. Z uvedenej listiny vyplýva, že spomínaný územný celok bol pravdepodobne osobitný a nepatril k susednému jelšavskému chotáru označenému v listine ako „castrum Ilsva“.
Dlhodobo sa tradovalo, že najstaršou zachovanou písomnou zmienkou o Revúcej je listina z roku 1357, v ktorej by mal byť spor o časť poľa na hranici chotárov medzi Revúcou a susednou obcou Muránskou Dlhou Lúkou. Podľa posledných výskumov tento údaj nemožno pokladať za hodnoverný, lebo originál spomínanej listiny do dnešných dní nie je známy. Hoci je písomne doložené, že už v prvej polovici 14. storočia došlo k osídľovaniu v hornej časti povodia Muráňa, za doteraz najstaršiu zachovanú písomnú zmienku o nej je možné považovať portálny súpis Gemerskej župy z roku 1427.
Revúca neskôr patrila šľachtickej rodine Ilsvai a od roku 1557 panstvu hradu Muráň. V listinách sa názov Revúcej uvádza ako Nagy Reucze - v roku 1357, Rewcze - v roku 1435, Noghrewche - v roku 1453, Rausenbach alias Rewcze - v roku 1558, Rewutza Maior - v roku 1598, Welka Rewucza - v roku 1773, Veľká Revúca, po nemecky sa nazývala Gross Rauschenbach, po maďarsky Nagyrőcze, od 1. januára 1920 Revúca. Údolie Muránskej doliny vytváralo pomerne dobré podmienky pre prílev obyvateľstva - bol tu najmä dostatok úrodnej pôdy a hojnosť pastvín a lesných porastov s ložiskami železnej rudy.
Rozvoj v stredoveku a novoveku
V 15. storočí patrila Revúca medzi najľudnatejšie osady Gemera. Podľa daňových registrov z roku 1427 mala 70 usadlostí. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a železiarskou výrobou, ktorá sa začala úspešne rozvíjať v 15. - 16. storočí. V roku 1556 prvým veľkým nájazdom do Muránskej doliny vyrabovali a vypálili Revúcu Osmanské vojská, ktoré v tom čase násilne obsadzovali južné oblasti Slovenska. Jej nádejný vývoj bol prerušený. Obec musela až do roku 1690 platiť Turkom poplatky, ktoré hneď po roku vzrástli zo 150 na 600 florénov.
Koniec 16. a začiatok 17. storočia priniesol pre obyvateľov Revúcej prospešné zmeny. Z tohto obdobia je známa rukopisná kniha Protocolon Rimanovianum (cirkevné zápisnice), z ktorej sa dozvedáme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu - právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. Výsadami a vhodnou polohou sa mesto stalo centrom obchodu pre Horehronie, Spiš a Dolnú zem. Obyvateľom mesta sa predsa len najviac uľavilo koncom 17. storočia.
Remeslá a cechy
V 14. storočí príchodom západných kolonistov sa v Muránskej doline rozšírila remeselná výroba. Kolonizácia na valašskom práve mala veľký význam nielen pre osídľovanie územia, ale aj pre začiatky remesiel a domáckej výroby. K najrozšírenejším remeslám v Revúcej patrilo kováčstvo, súkenníctvo a tkáčstvo. Revúcki tkáči boli známi ako dobrí výrobcovia gúb a kobercov. Remeselníci sa združovali v cechoch. Ich povinnosti, záväzky a zvyky určovali cechové artikuly, potvrdzované panovníkmi, feudálmi, cirkevnými inštitúciami, prípadne magistrátom mesta. Členstvo v cechu bolo povinné a stalo sa základnou podmienkou každého náročnejšieho remesla. Stavovskú spolupatričnosť prejavovali vonkajšími znakmi.
Z najstarších používaných pečatidiel sa zachovalo pečatidlo čižmárskeho cechu z roku 1694 a pečatidlo cechu mlynárov z roku 1697. Výsadné listiny revúckych cechov sú z neskoršieho obdobia - krajčírsko-kušnierskeho z roku 1803, remenárskeho z roku 1833 a koželuhov z roku 1834. V archívoch sú aj ďalšie dokumenty zo života cechov v Revúcej, napríklad zoznam mien kováčsko-zámočníckeho a stolárskeho cechu z roku 1801, protokol cechu kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho z roku 1863, menoslov kováčsko-mäsiarsko-šlosiarskeho cechu z roku 1863, stanovy kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho cechu z roku 1879, ako i cechové artikuly tkáčskeho cechu z roku 1834. Zaujímavé sú aj pečate furmanského, kožiarskeho, tkáčskeho, čižmárskeho, stolárskeho cechu a ďalších, ktoré sú tiež cenným dokumentom niekdajšej slávy revúckych cechov. Niektoré cechy výsadné listiny nemali. Zaujímavosťou cechov boli zvolávacie tabuľky, ktoré nazývali obsielky. Vkladali do nich svoje oznamy, napríklad dátum schôdzok.
Železiarstvo
Rozvoj Revúcej podmienila okrem poľnohospodárstva aj železiarska výroba a s ňou sa rozvíjalo povozníctvo. Najvýznamnejším cechom v Muránskej doline bol cech steliarov - majiteľov slovenských pecí a hámrov na výrobu a spracovanie železa. Podľa najstaršej zachovanej písomnej zmienky o výrobe železa z roku 1557 vieme, že v Revúcej bolo päť taviacich hút a sedem hámrov. To svedčí o tom, že vývoj železiarstva tu bol dosť rozšírený najmenej o sto rokov skôr. Treba pripomenúť, že po tureckom pustošení boli tri taviace huty zničené. Majitelia týchto železiarskych zariadení boli poddanými Muránskeho panstva a podľa mien vieme, že v železiarstve podnikali najmä Slováci z Revúcej. Huty a hámre boli postavené v blízkosti vodných tokov Muráňa a Zdychavy, kde využívali vodnú silu. Okolo roku 1585 bolo stredisko železiarskej výroby Muránskej doliny v Revúcej, lebo mala viac železiarskych podnikov ako Jelšava.
Vtedy sa jelšavskí podnikatelia obrátili na veliteľa hradu Muráň Júliusa Herbersteina so žiadosťou, aby písomne upravil vzájomné vzťahy medzi šteliarmi a vzťahy medzi nimi a robotníkmi. Tak vznikla prvá slovenská listina z oblasti hospodárstva, známe „Artikuly šteliarov muránskeho údolia“ napísané po slovensky a po nemecky. Šteliari sa združili do šteliarskeho cechu a jeho artikulami sa s malými zmenami riadili vyše dvesto rokov. Množstvo výroby slovenských pecí v Revúcej v 16. - 17. storočí poznáme len približne. Počas zimných mesiacov pece nepracovali, lebo vodné kolesá obyčajne zamŕzali. V hámroch, ktoré pracovali v Revúcej až do konca 19. storočia, vyrábali nástroje pre poľnohospodárov, remeselníkov, ale aj pre domácu potrebu. Boli to napríklad rôzne nádoby, motyky, lopaty, kladivá, valcovaný materiál - plechy či železné tyče pre kováčov. S rozvojom železiarstva a so spracúvaním železa sa zároveň rozvíjalo uhliarstvo. Drevné uhlie pálili v okolitých lesoch pre každého podnikateľa zvlášť. Pálili ho v milieroch, ktorých pozostatky možno nájsť v okolí Revúcej ešte aj dnes. Zásoby železnej rudy v Muránskej doline sa vyčerpali, preto železnú rudu začali dovážať z blízkeho vrchu Železník.
Furmani okrem toho rozvážali aj výrobky z hámrov a vracajúc sa z ďalekých ciest privážali potraviny a iné potrebné výrobky. V 17. storočí furmani zakladali furmanské spolky. Cechový spolok furmanov z Jelšavy, v ktorom boli aj furmani z Revúcej, mal v roku 1757 spolu 81 členov, ktorí chodievali po mnohých cestách až na Dolnú zem.
Muránska únia a rozmach železiarstva
Najväčší rozmach železiarskeho podnikania v Revúcej nastal na začiatku 19. storočia. Výroba železa v slovenských peciach sa stávala nerentabilnou pre veľkú spotrebu drevného uhlia, ako i straty železa, ktorého veľa ostávalo v troske. Slovenské pece boli vytlačené vysokými pecami, čo znamenalo veľký pokrok. Postaviť takúto vysokú pec bolo finančne nákladné pre ktoréhokoľvek podnikateľa. V roku 1806 ponúkol feudál Martin Šturman svoju mašu a hámor na predaj mestu. V tom čase bol mestským richtárom železiarsky podnikateľ Ondrej Šramko. Keďže mesto peniaze nemalo a richtár všetkých presviedčal o výhodnej kúpe, rokovania trvali dlhšie. Nakoniec kúpu svojimi finančnými prostriedkami podporili aj revúcke remeselnícke cechy a 2. marca 1807 uzavreli dohodu. apríla bola podpísaná dohoda o založení Železnej kompánie, ktorá mala jednu vysokú pec (mašu) a dve slovenské pece, tri hámre, ako i železorudné bane v Železníku. Výrobu organizoval Ondrej Šramko a obchody išli dobre. Šramko presadzoval, aby do kompánie prijali i ďalších podnikateľov, čo sa revúckym mešťanom nepozdávalo.
Neskôr sa dali presvedčiť a 3. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Z jedenástich majiteľov, okrem mesta Revúca, bolo sedem šľachticov a štyria nešľachtici. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. V skutočnosti mala jednu mašu, devätnásť slovenských pecí, jedenásť vykúvacích a štyri skujňovacie hámre. Preto museli zlikvidovať pätnásť slovenských pecí a vykúvacie hámre prebudovať na skujňovacie hámre. K výrobným zariadeniam Revúcej patrila jedna maša, desať slovenských pecí, sedem skujňovacích hámrov a štyri vykúvacie hámre. Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Sídlom Únie bola osada Bartova (stála na mieste dnešného futbalového štadióna). Všetky listiny o založení Železnej kompánie, ako aj Muránskej únie sú písané po slovensky a slovenčina aj ostala úradnou rečou.
Mesto sa rozhodlo, že zisky zo železiarskeho podnikania bude spravovať samostatný pokladník oddelene od mestských peňazí v tzv. Handelskej kase. Z nej podporovali cirkvi, miestne školy a podobne. Prílev financií umožnil mestu v roku 1809 postaviť mestský dom. V tom čase malo mesto v prevádzke jatky, mlyny, pivovar, pálenicu, mestské krčmy, patrilo mu poľovníctvo, rybolov, polia a lesy. Zároveň bolo najväčším účastinárom Únie. Od roku 1829, zásluhou revúckeho richtára Jozefa Morávka, začalo budovať mestské kúpele. Prosperovanie mesta napomáhala aj jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku - Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť, ktorá vznikla v Rimavskom Brezove 6. septembra 1845. Mesto ekonomicky silnelo, ale úspechy železiarskeho podnikania sa neprejavovali na životnej úrovni tých, ktorí vyrábali železo a výrobky z neho. Spoločnosť vlastnila veľký majetok. Patrili jej rozsiahle lesy v Gemeri, Novohrade a železorudné bane v Železníku. Surové železo vyrábala v revúckych mašiach Šramkova (Vyšná maša, za mestom smerom na Muránsku Dlhú Lúku), Kieškova (v dnešnej časti mesta v Maši) a pri rudných cestách (oproti železničnej stanici, kde bola neskôr elektráreň, potom okresný stavebný podnik, teraz prevádzky firmy Gemstav). Surové železo spracúvali v hámroch, v osade Bartova, Vinička (miestny názov sa zachoval až podnes - na východ od mestských kúpeľov) a v osade Úkorova (povyše Skalky). Železnú rudu dovážali z útrob vrchu Železník.
Revúca ako centrum národného obrodenia
Revúca, malé gemerské mestečko, bola v minulosti centrom národného obrodenia. Vytúženú fakľu zapálil Samuel Reuss, ktorý sa v roku 1812 prisťahoval do Revúcej. Rod Reussovcov bol jedným z najvýznamnejších pilierov slovenskej kultúry v 19. storočí. Hybnou silou tohto diania bol otec, Samuel Reuss. Roky Bachovho absolutizmu popri svojich záporoch vytvorili pre Slovákov žijúcich v Gemeri predsa len priaznivejšie politické ovzdušie a tým aj možnosť slobodnejšieho rozvoja národného hnutia. V septembri 1850 sa uskutočnila nová organizácia štátnej správy v Uhorsku. Podľa nej bolo Slovensko rozdelené na dva dištrikty, na prešporský a košický. Dištrikty na stolice a tie na ochozy (okresy). Slúžnymi sa stali aj slovenskí národovci: Juraj Daxner z Tisovca, brat Štefana Marka Daxnera, Fridrich Malatinský, Samko Vozár, Michal Bakulíny, Adolf Reuss, Peter Kellner-Hostinský a Pavol Lovcsányi. Mestská správa v Revúcej sa dostala do rúk slovensky zmýšľajúcich a národne uvedomelých predstaviteľov.
Prvé slovenské gymnázium
Nadskakujúci a nakláňajúci sa autobus, v ktorom sa treba zaprieť nohami, aby vás to nevysypalo do uličky, navodzuje predstavu študentov prvého slovenského gymnázia, ktoré v Revúcej vzniklo v roku 1862 a pôsobilo tam do roku 1874. Na ceste za vzdelaním striedali mladí Slováci furmanské povozy s pešou chôdzou, niekedy ich prichýlili dobrí ľudia, častejšie však prespali v senníkoch. Brány Slovenského evanjelického a. v. gymnázia, známeho ako Prvé slovenské gymnázium, sa otvorili 16. septembra 1862. Úlohou gymnázia bolo zabrániť odnárodňovaniu slovenskej mládeže a pripravovať národne uvedomelú inteligenciu. Historický prínos tejto vzácnej vzdelávacej inštitúcie dnes pripomína stála expozícia sprístupnená v Múzeu Prvého slovenského gymnázia Revúca, kde sú okrem originálnych dokumentov a obrazov umiestnené aj predmety kultúrnej hodnoty mesta a regiónu. V roku 1862 vzniklo Slovenské evanjelické gymnázium. Prvým riaditeľom sa stal A. H. Škultéty a pôsobili tu významní slovenskí pedagógovia - Š. M. Daxner, J. Francisci, J. Botto, J. Dérer, E. B. Laciak, S. Ormis, I. B. Zoch a i. V roku 1868 ku gymnáziu pribudol učiteľský ústav. Do násilného uzavretia gymnázia a učiteľského ústavu r. 1874 opustilo ich brány 566 študentov a 90 učiteľov. Do budovy ústavu sa nasťahovala Štátna meštianska škola, r. 1890 aj 3-ročná Vyššia obchodná škola, ktorá bola r. 1919 zrušená.
Dňa 4. septembra 1874 na zatvorenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej poburujúco reagovala slovenská inteligencia. Ján Botto v básni „Im - Vrahom!“, ktorej súčasťou je aj tento dátum, napísal: „Padol oltár obetí. Junač naša zbitá, prápor svätý rozniesli barbarské kopytá; zvíťazili! No hanba na nich sedí zbroji - hradby padli: však pravda, pravda naša stojí!“ Dňa 26. septembra 1874 Po zavretí Prvého slovenského gymnázia bola na tento deň vyhlásená jeho inventarizácia. Odvolávali sa na to, že majetok je tých, ktorí za gymnázium prinášali najväčšie obete, teda všetkých patrónov. Podžupan Bertalan Szontágh reagoval tak, že poslal hajdúchov a policajtov. Pod ich ochranou sa do mestského domu preniesol archív, protokoly a všetky písomnosti.
Architektonické pamiatky a zaujímavosti
V Revúcej môžu turisti navštíviť viacero Národných kultúrnych pamiatok, medzi ktoré nepochybne patrí budova Prvého slovenského gymnázia. Múzeum, ktoré sa v nej nachádza, nás zavedie do najvýznamnejšieho obdobia dejín Slovenska, v ktorých Revúca zastávala funkciu jedného z hlavných centier slovenského národného a kultúrneho života v 19. storočí. V budove Prvého slovenského gymnázia sa nachádza aj Turistické informačné centrum, ktoré návštevníkom ponúka všetky dostupné materiály o možnostiach návštev pamätihodností a zaujímavostí regiónu. K službám infocentra patrí i sezónne prevádzkovanie Kaviarne národovcov s krásnou záhradou.
Budovy spojené s gymnáziom
- Budova Prvého slovenského patronátneho gymnázia: jednopodlažná dvojtraktová neskorobaroková kúria na pôdoryse obdĺžnika s manzardovou strechou z druhej polovice 18. storočia. Fasády s nárožným zaoblením sú členené lizénovými rámami a oknami so šambránami, strecha je pokrytá šindľom.
- Nová budova prvého slovenského patronátneho gymnázia: dvojpodlažná neoklasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1872. Fasády budovy sú členené kordónovou rímsou, okná majú profilované šambrány.
Sakrálne stavby
- Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca: jednoloďová neskorogotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z druhej polovice 15. storočia. Kostol prešiel renesančnou úpravou v 17. storočí a neogotickou úpravou v roku 1892. Svätyňa je zaklenutá gotickou hviezdicovou klenbou. Hlavný oltár je neogotická práca rezbára Júlisa Fuhrmanna, na ktorom sú osadené gotické tabuľové obrazy z obdobia okolo roku 1500 zobrazujúce život sv. Quirina. K ďalšiemu zariadeniu kostola patrí gotické pastofórium z 15. storočia a baroková krstiteľnica z červeného mramoru z 18. storočia. Neogotický organ z roku 1897 je dielom C. L. Wegensteina z Temešváru. Fasády kostola sú členené opornými piliermi a oknami s osteniami ukončenými lomeným oblúkom. Veža kostola dostala svoju súčasnú podobu pri úprave v roku 1875, je ukončená priebežnou ochodzou a korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a ihlancovou helmicou. Okolo kostola sa nachádza obranný múr z polovice 15. storočia. Neskorogotický kostol je najstarším svedkom premien mesta a patrí medzi jeho najcennejšie architektonické pamiatky. Postavený bol v centre Revúcej v poslednej tretine 15. storočia na mieste staršieho objektu zo 14. storočia.
- Evanjelický kostol: jednoloďová klasicistická stavba so segmentovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z rokov 1784-1785. Staviteľom kostola bol A. Rozmus z Revúcej. Veža bola dokončená dodatočne v roku 1788. 16. septembra 1862 bolo v kostole slávnostne otvorené Slovenské evanjelické gymnázium, čo pripomína pamätná tabuľa pri vstupu do kostola. V interiéri sa nachádza rokokový oltár a kazateľnica z roku 1784 od jelšavského rezbárskeho majstra Jána Reisigera. Pred oltárom je kovaná mreža z roku 1795. Mramorová krstiteľnica je neorománska z roku 1904. V interiéri sa nachádza typická protestantská empora. Súčasťou inventára kostola je aj bohatá historická seniorátna knižnica. Fasády sú členené polkruhovo ukončenými oknami so šambránami s klenákmi. Veža s nárožným zaoblením je členená kordónovými rímsami a pilastrami. Evanjelický a. v. kostol je, po rímskokatolíckom kostole, druhou najstaršou stavbou v meste. S jeho výstavbou sa začalo v nedeľu 25. apríla 1784. V areáli kostola sa nachádza historická budova evanjelickej fary, v súčasnosti Zborový dom. Základný kameň bol položený 30. marca 1818.
Ďalšie historické budovy
- Mestský dom: budova radnice, dvojpodlažná klasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika s manzardovou strechou z roku 1809. Priečelie je členené stredným trojosovým rizalitom a bočnými jednoosovými rizalitmi so segmentovými atikami s latinskými nápismi s chronogramom v tympanóne. Stredný rizalit je členený pilastrami, polkruhovo ukončené okná majú dekoratívne kazety s festónmi. Na priečelí sú dva latinské nápisy "Tam hore svätá Themida a tu dolu Bacchus hovoria pravdu" - odkrytý r. 1992 a "Senát a ľud veľkorevúcky postavil pre spravodlivosť, podnikanie a zábavu (1819)" - odkrytý r. 1996. Od roku 1997 v budove sídli mestský úrad. V atike stredného trojosového rizalitu je umiestnený oválny obraz Themidy. Themida, bohyňa zákonného poriadku, bola dcérou boha neba Urana a bohyne zeme Gaie. Vo dvore mestského domu boli hospodárske stavby. Tu býval mestský gazda, ktorý spravoval majetok mesta - lúky, polia, lesy, ako aj mlyny, jatky, krčmy a podobne. Vo dvore boli sklady dreva, sena, kôlne pre vozy a iné zariadenia.
- Mestská reduta, bývalý hostinec Kohút: dvojpodlažná trojtraktová reprezentatívna stavba na pôdoryse písmena U s neoklasicistickým tvaroslovím z rokov 1858-1861. Priečeliu dominuje trojosový prevýšený rizalit s arkádami v parteri, na poschodí s polkruhovo ukončenými oknami a dekoratívnou atikou s erbom mesta. V centre mesta upúta pozornosť dvojpodlažná neoklasicistická budova mestského hostinca, známeho pod názvom Kohút, ktorá bola postavená v rokoch 1875/76 ako jedna z prvých účelových stavieb na území Slovenska, vybudovaná z verejných zbierok. Kultúrny, spoločenský a spolkový život v tejto tretej najväčšej stavbe v meste začal plesom 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte - štvorylku tancovalo 400 párov. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky a počas prvej svetovej vojny fungoval v niektorých miestnostiach poľný lazaret. Po druhej svetovej vojne volali hostinec Národným domom, od roku 1952 zasa komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Budova je najznámejšia pod názvom Kohút, ako sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, keď v meste otvorili Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, dnešný Mestský dom kultúry.
Súčasnosť Revúcej
Dnes sa Revúca stáva moderným mestom, ktoré si ctí svoju minulosť a zároveň hľadí do budúcnosti. Mestom vedie cesta II/532, ako aj železničná trať Plešivec - Muráň. Revúčka leží oddelene asi 1 km severne od mesta. V súčasnosti sú rozhodujúcimi podnikmi hlavne zamestnanecké akciové spoločnosti a s. r. o. V meste je zastúpená textilná výroba a šitie pánskych nohavíc, výroba tradičných stavebných hmôt. Lesopestovné, drevoťažobné práce a výrobu drevených polotovarov prevádzajú Lesy SR, š. p. V oblasti poľnohospodárstva pôsobia PD, ktoré obhospodarujú cca 7600 ha pôdy. Verejná cestná doprava je zabezpečovaná Slovenskou autobusovou dopravou, š. p. V meste stáli od roku 1823 do začiatku 20. stor. mestské kúpele na liečenie srdcových, nervových a ženských chorôb. V súčasnosti sa táto lokalita využíva ako prímestská rekreačná oblasť.
Od roku 1952 je v Revúcej zriadená poliklinika, od roku 1958 nemocnica a v súčasnosti Revúcka medicínsko-humanitná, nezisková organizácia, NsP. V meste pôsobia štyri lekárne a niekoľko súkromných ambulancií lekárov. V r. 1996 - 2003, keď bolo mesto sídlom okresu, boli v meste aj okresný súd, okresná prokuratúra, okresná vojenská správa, daňový úrad, okresné veliteľstvo PZ, úrad práce, ale už zákonom 416/2001 o prechode pôsobnosti orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky od 1. 1. 2004 je zriadený Úrad práce sociálnych vecí a rodiny a tiež niekoľko vysunutých pracovísk Obvodného úradu Rimavská Sobota. V meste pôsobia dve bankové inštitúcie a tri zdravotné poisťovne. Stravovacie a ubytovacie služby v rámci cestovného ruchu zabezpečuje jeden hotel a tri reštaurácie. V oblasti športových aktivít dosahujú významné úspechy športové kolektívy, ktoré sú združené v Asociácii športu mesta Revúca. Pri centre voľného času a školách pôsobia školské športové strediská. Rekreačné možnosti obyvateľstva rozšírila rekonštrukcia mestského kúpaliska i zimného štadióna.
Litterra - múzeum príbehov
V areáli Litterry na Železničnej ulici ma ako prvá privíta vôňa cigary, hneď na to sa ozve aj hlas riaditeľa organizácie Jozefa Balužinského, od ktorého sa dozvedám, že Litterra je aj nie je múzeum. Je to priestor pre fantáziu, moderne poňaté miesto, ktoré síce čerpá z minulosti, ale historický odkaz posúva a rozvíja, niekedy až do sfér sci-fi. Litterra je múzeum príbehov. Nielen mne sa najprv ťažko predstavuje, čo sa v takomto múzeu dá vystaviť, aj tvorcovia nad tým museli rozmýšľať. Od príbehov, ktoré sa len rozprávali pri ohni, prechádzame cez písmo, obrazy, kresby, komiksovú tvorbu, až do sci-fi, kde už príbehy žijú vo virtuálnom priestore. Každú etapu vývoja dopĺňajú vystavené predmety, s ktorými sa môžete hrať, príp. sme v priestore, kde je vyrozprávaný príbeh samotnej Litterry. V pozadí počuť hlas rozprávačky, fazuľka na animácii vyrastá cez tri podlažia budovy do vesmíru.
Priestor má tvar ulity a je v ňom úplná tma, na tmavú stenu sa premieta horiaci oheň. Ľudia si môžu sadnúť na tuli vaky a počúvať Dobšinského rozprávky. Tie pôvodne neboli určené pre deti. Neraz sú hrubé, drastické a agresívne. V kombinácii s tmavým prostredím vzniká želaná pochmúrna atmosféra. Keď vraj rodiny s deťmi prekvapene z tohto priestoru odchádzajú a čudujú sa, že aj takto môžu vyzerať rozprávky, dozvedia sa, že samotné slovo rozprávka vzniklo až oveľa neskôr. Výťahom sa presúvame do časti, kde vidíme rôzne spôsoby zaznamenávania príbehov. V herni s pracovnými stolmi do hliny pečiatkujeme klinové písmo, na papier odtláčame runy, máčame pero do atramentu, kreslíme kriedou na tabuľku, neskôr píšeme na mechanickom aj elektrickom písacom stroji, až prichádza na rad pichťák. V expozícii venovanej obrazom sa priestor farebne mení. Ak máte zrak čo i len čiastočne zachovaný, cez kľúčové slová si môžete pomocou umelej inteligencie nakresliť vlastný príbeh. Animáciu potom možno rukami dokresliť, dotvoriť. V časti venovanej komiksom sa príbehy skladajú z kociek s rôznymi obrazcami. Nevidiaci sa poteší z rôznych tvarov a pohrá sa pri počúvaní výkladu, ale inak mu to zmysel príliš dávať nebude. Na rozdiel od iných podobných múzeí sú však aj veci pre nás nezrozumiteľné aspoň hmatateľné, čo v kombinácii s výkladom pomôže dokresliť celkovú predstavu. Obor má na sebe farebnú potlač z komiksových obrázkov, ktoré nás vedú ďalej do podkrovia. Tam je už pripravená vesmírna časť nášho putovania.
A ako vesmír súvisí s Revúcou? Predstavte si, že práve z tohto mestečka pochádza prvé slovenské sci-fi, Hviezdoveda Gustáva Reussa. Napísal ju ešte roky pred Julesom Vernom jazykom, ktorý bol zmesou češtiny a gemerského nárečia. Aj preto dlho toto dielo odpočívalo len v rukopise. Hlavného hrdinu už nebaví život na Zemi a rozhodne sa letieť na Mesiac. V podkroví Litterry sa k dobovému gemerskému cestovateľovi môžeme pripojiť aj my. Otáčam obrovským glóbusom, na ktorom však nie je Zem, ale vesmír. Hýbem teda hviezdami. Po pobúchaní sa rozsvieti rôznymi farbami. Vystavený teleskop so štyrmi nastaviteľnými šošovkami sa na prelome 19. a 20. storočia používal na sledovanie hviezd. Kým Reussov hrdina si na mesačnú výpravu zvolil balón, my sa tam môžeme dostať na bicykli. Na obrovskom, viac než štvormetrovom monitore, sa vám pri šliapaní ukazuje, koľko z cesty na Mesiac ste už prešli. Aby to bolo zaujímavejšie, cestou sa vyhýbate družiciam, predmetom poletujúcim vesmírom, zbierate diamanty, ktoré vám ukazujú správny smer atď. Vidiaci návštevníci si na stene môžu čítať premietnutý text Hviezdovedy v pôvodnom, neveľmi zrozumiteľnom mixe nárečí, k nám ostatným je Litterra milosrdnejšia a púšťa nám audiozáznam diela v slovenčine. Priestory sú veľkorysé, vhodné na rôzne podujatia, ktoré sa tu aj odohrávajú. Na koncerte v záhrade mali aj 400 návštevníkov. Do Litterry sa chodí aj opakovane, pretože popri základnej prehliadke tu tvoria aj desiatky rôznych programov pre školy. Cieľom Litterry je prilákať ľudí do Revúcej, ktorá naozaj nie je na hlavných trasách, ale zároveň sprístupniť a priblížiť kultúru ľuďom v regióne, z ktorého sa za ňou skôr odchádza. Mimochodom, súčasťou Litterry sú aj rezidenčné byty pre umelcov, ktorí v Revúcej tvoria a stretávajú sa s miestnymi ľuďmi. Jeden z nich je plne debarierizovaný.
Okolie Revúcej a tipy na výlety
K významným historickým centrám Gemera s baníckou a národnou históriou môžeme priradiť nádherné mesto rozliehajúce sa v údolí riečky Muránka. Okolie mesta zdobia prírodné krásy, pozostatky baní, hút a hámrov. Pre milovníkov prírody a turistiky je k dispozícii Náučná ekotrasa Gemerská zelená cesta - cyklistický koridor, ktorý prepája obce a mestá Revúca, Muráň a Tisovec. Trasa ma začiatočný bod na námestí, odkiaľ pokračuje smerom k bývalým revúckym kúpeľom. Národný park Muránska planina - ponúka množstvo zaujímavých možností pre turistiku.
Prírodné krásy
- Kopec Kohút: je druhým najvyšším kopcom Stolických vrchov. Jeho svahy pokrýva hustý les s bohatou flórou a vďaka jeho výške si odtiaľ môžete vychutnať úžasné výhľady. Druhý revúcky Kohút dominuje nad mestom vo venci vrchov okolo Revúcej. Ku Kohútu sa viažu najrozličnejšie príbehy a legendy ľudovej tradície. Náš Kohút vraj bolo veľké, hlboké morské oko naplnené vodou, kde sa gazdom strácal dobytok. Spadol do vody a utopil sa. Neraz do toho oka hádzali kamene a pichali dlhými kmeňmi stromov. Prvá písomná zmienka o vrchu je z roku 1243, keď sa volal Csernahora. Tak sa volal aj na začiatku 19. stor., keď to zaznamenal Ladislav Bartholomaeides. Gemerský rodák Samo Tomášik zas zvečnil Kohút v divadelnej hre „Svadba pod Kohoutem anebo Jen aby to bylo s menšími trovami“.
- Hodošov les: o rozlohe 20 ha bol vyhlásený r. 1998 za prírodnú rezerváciu. Tvorí ho pôvodný bukový les s pestrou prímesou ďalších drevín. Žijú tu medvede, vlky a rysy.
- Skalný kaňon Čertova dolina: sa nachádza na západnom okraji Národného parku Muránska planina a vyznačuje sa výrazným krasovým reliéfom a zachovanými lesnými spoločenstvami s jedľou, smrekom, bukom a cennými listnáčmi. Preteká ňou Čertov potok a jeho skalnatým korytom vedie náučný chodník zbojníka Jakuba Surovca, ktorý dolinou podľa legendy unikal pred žandármi.
- Ochtinská aragonitová jaskyňa: je jednou z troch sprístupnených aragonitových jaskýň na svete a jedinou v Európe.
Kultúrne a historické miesta v okolí
- Muránsky hrad: je pozoruhodný nezvyčajne vysokou nadmorskou výškou 935 metrov. Postavený bol v 13. storočí na útese s výhľadom na regionálnu obchodnú cestu. Jeho meno sa spomína prvýkrát v roku 1271.
- Jelšava: kedysi jedno z centier remeselníckej výroby na Gemeri. Okrem kaštieľa tu môžete obdivovať aj meštianske domy, historický cintorín a niekoľko sakrálnych stavieb.
- Ranogotický kostol Zvestovania Panny Márie v Chyžnom: pochádza z 2. polovice 13. storočia.
- Románska rotunda sv. Margity v Šiveticiach: bola postavená v 13. storočí.
- Romansko-gotický kostol Najsvätejšej Trojice v Rákoši: bol postavený približne v 13. storočí a pri kostolíku sa nachádza zvonica z 18. storočia.
- Evanjelický kostol v Kameňanoch: bol postavený približne v 13. storočí a nachádza sa v opevnenom areáli na vyvýšenom mieste v strede obce. V podkrovnom priestore sa zachovali kvalitné monumentálne maľby zobrazujúce v nadživotnej veľkosti pravdepodobne uhorských kráľov sv. Štefana a sv. Ladislava.
- Štítnik: je výnimočný dochovaným historickým urbanizmom, ktorý sa v mestečku formoval od stredoveku okolo centrálneho námestia, ktorému dominuje stredoveký evanjelický kostol. Trojloďová gotická bazilika stojí na mieste staršej románskej stavby z 13. storočia a v interiéri sa nachádzajú rozsiahle plochy pokryté stredovekou freskovou výmaľbou.
- Koprášsky viadukt: v Magnezitovciach je jednou z cenných technických pamiatok. Je dlhý 120 a vysoký 36 metrov a pripomína známejší Chmarošský viadukt pri Telgárte.