Spoluhlásky (konsonanty) sú hlásky, ktoré vznikajú prechodom vzduchového prúdu rečovými orgánmi cez prekážky. Zo zvukového hľadiska ide o šum, zatiaľ čo pri samohláskach, kedy vzduch prechádza bez prekážok, ide o tón.
V slovenčine existujú nasledujúce spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. Ak znak hlásky nie je zhodný s príslušným písmenom (t.j. s tzv. spoluhláskovým písmenom), je v tomto zozname príslušné písmeno uvedené v okrúhlej zátvorke (napr. hláske [v] zodpovedajú písmená
Zoznam spoluhlások:
- b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.
Osobitné postavenie tu majú znaky i a u, ktoré sú inak primárne samohláskovými písmenami, ale v určitých postaveniach vyjadrujú spoluhlásky, a to [ĭ] (napr. v slove detail) a [ŭ] (napr. v slove múka).
Delenie spoluhlások
Spoluhlásky sa delia na tvrdé, mäkké a obojaké. Toto delenie sa týka najmä písania i/y po týchto spoluhláskach v domácich slovách.
Tvrdé spoluhlásky
Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách y (a nie i).
Mäkké spoluhlásky
Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách i (a nie y).
Sú to:
- všetky spoluhlásky s mäkčeňom (čiže ď, ť, ň, ľ, č, dž, š, ž)
- + c, dz, j.
Obojaké spoluhlásky
Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách v niektorých prípadoch i (a nie y) a v iných prípadoch (v tzv. vybraných slovách) y (a nie i).
Sú to:
- b, m, p, r, s, v, z, (f).
Spoluhlásky b, m, p, r, s, v, z, f sa nazývajú obojaké spoluhlásky, pretože sa po nich v koreni slova môže písať jota (i) alebo ypsilon (y).
Odlišný je pojem mäkké spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. mäkké spoluhláskové zvuky, nie mäkké spoluhláskové písmená), ktorý je iným označením pre palatálne spoluhlásky - porov. ↑ mäkké spoluhlásky; obojaké spoluhlásky; tvrdé spoluhlásky. in: Encyklopédia jazykovedy.
Slová domáceho pôvodu, v koreni ktorých sa po obojakej spoluhláske píše tvrdé y, sú začlenené do skupín nazývaných vybrané slová. Medzi vybranými slovami nenájdete vybrané slová po f. Dôvodom je skutočnosť, že v domácich slovách sa po obojakej spoluhláske f píše len mäkké i (fiflena, fičať, fidlikať).
Nižšie uvedená tabuľka je jednou z mnohých možností tabuľkového zobrazenia niektorých tradičných delení spoluhlások spisovnej slovenčiny. Spoluhlásky sú vyjadrené pomocou slovenskej transkripcie (ekvivalenty v IPA pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny). Tabuľka pochádza primárne z (Kráľ a Sabol 1989).
| Typ spoluhlásky | Príklady |
|---|---|
| Tvrdé | d, t, n, l, h, ch, k, g, b, p, v, m, r, s, z, c, dz |
| Mäkké | ď, ť, ň, ľ, č, š, ž, dž |
| Obojaké | b, m, p, r, s, v, z, f |
De facto do tabuľky medzi párové spoluhlásky patrí aj zvuk písmena x, t.j. sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. Zo záverových sú m, n, ň tzv. tvrdé spoluhlásky.
V slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami. Sú to [r̥], [ŕ], [l̥] a [ĺ].
tags: #obojake #spoluhlasky #pomocka