Obdobie staroby: Psychický a sociálny vývin a jeho výzvy

Na svete žije oproti minulosti oveľa viac starých ľudí. Starnutie nie je choroba, ale fyziologický, zákonitý, nezvratný a postupný proces, teda prirodzené obdobie života. Každý jedinec starne inak. Môžeme rozoznať veľké individuálne rozdiely. Starnutie sa dostáva do centra pozornosti v posledných rokoch v živote človeka. Človek v tomto veku je neopakovateľná individualita. Toto obdobie je alebo môže byť súčasný spoločenský aj individuálny problém.

Staroba je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života. Je to obdobie, ktoré prináša so sebou nielen telesné zmeny, ale aj výrazné premeny v psychickom a sociálnom fungovaní jedinca. Dôležité je, aby spoločnosť chápala starobu a sympatizovala s ňou. Veda, ktorá skúma všetky zmeny (psychické, somatické, sociologické) v tomto období, sa nazýva GERONTOLÓGIA. Gerontológické ošetrovateľstvo (alebo geriatrické, gerontické ošetrovateľstvo) je zamerané na starostlivosť o chorých ľudí. Pri starnúcej populácii nestačí mať zručnosť a základy z ošetrovateľskej starostlivosti, ale vyžaduje vysokohodnotnú, špeciálnu zdokonalosť o poznatkoch, ako sa starať o starých ľudí.

GERIATRIA je názov lekárskej špecializácie, ktorá sa zaoberá diagnostikou a liečbou zdravotných problémov starých ľudí. Čiže starší človek sa musí zvyčajne prispôsobiť psychosociálnym zmenám. Vývinová psychológia sa zaoberá skúmaním týchto zmien, ich charakteristík a zákonitostí, aby sme lepšie porozumeli človeku v tejto životnej etape.

Základné pojmy vývinovej psychológie

Vývinová psychológia, niekedy uvádzaná aj ako vývojová psychológia, je vedecká disciplína, ktorá systematicky skúma kvantitatívne a kvalitatívne zmeny v ľudskom živote od počatia po smrť. Skúma vývin psychických javov (procesov, stavov a vlastností osobnosti). Zaoberá sa charakteristikami zmien, ktoré v človeku prebiehajú, a opisuje zmeny, ktoré sú typické pre jednotlivé životné obdobia. Psychický vývin v sebe zahŕňa kvalitatívne aj kvantitatívne zmeny, rozvoj, rast, zdokonaľovanie osobnosti a jej stagnáciu.

Úlohou vývinovej psychológie je poznať a opísať zákonitosti psychofyzických zmien, aby sme v konečnom dôsledku lepšie poznali človeka v jednotlivých fázach jeho života. Rozlišujeme ontogenézu a fylogenézu človeka. Ontogenéza človeka je vývin psychických a telesných vlastností osobnosti od okamihu oplodnenia vajíčka spermiou až po smrť jedinca. Fylogenéza človeka je vývoj človeka v priebehu evolúcie živých organizmov na Zemi.

Ontogenetická psychológia má dve časti: teoretickú a konkrétnu (praktickú). Teoretická časť poskytuje množstvo základných poznatkov o priebehu duševného vývinu, poukazuje na príčiny, podmienky a okolnosti, ktoré pri vývine spolupôsobia zákonitosti vývinu, vypracováva orientačné normy pre vývin v rôznych obdobiach veku. Konkrétna (praktická) časť sa zaoberá opisovaním, analýzou a vysvetľovaním vývinových zmien u jedinca počas periodizácie (obdobiach).

Praktický význam vývinovej psychológie spočíva v tom, že poznatky o duševnom vývine detí pomáhajú rodičom, učiteľom a pedagógom účinne zasahovať do vývinu a usmerňovať ho. Pomáhajú chápať súčasný stav vývinu jedinca. Učenie v širšom zmysle je proces, pri ktorom jednotlivec mení svoje správanie a vlastnosti a osvojuje si individuálnu skúsenosť. V užšom ponímaní je to zámerné, cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov, foriem správania a osobnostných vlastností. Rozvoj predstavuje pozitívne zmeny v osobnosti človeka, v jeho psychických vlastnostiach, funkciách a procesoch.

Činitele psychického vývinu

Psychický vývin človeka ovplyvňujú a podmieňujú mnohé činitele. Za najdôležitejšie sa považujú tieto:

• Biologické činitele: Utvárajú základné predpoklady na život a rozvoj psychických funkcií a procesov osobnosti. Patrí sem centrálna nervová sústava (CNS), najmä mozog, a žľazy s vnútorným vylučovaním. Vývin osobnosti ovplyvňujú aj biologické potreby a pudy. Dedičnosť je významným činiteľom psychického vývinu. Je to súhrn organických vloh, ktoré sa viažu na biologické systémy. Celá sústava znakov výrazne ovplyvňuje psychický vývin človeka.
• Činitele vonkajšieho prostredia: Patria sem prírodné, kultúrne, sociálne, materiálne a technické podmienky, v ktorých človek žije a rozvíja sa. Tieto činitele pôsobia pozitívne aj negatívne. Človeka najviac ovplyvňujú ľudia, s ktorými žije (rodina, škola, sociálne prostredie, kultúra, médiá…). V poslednom čase významne zasahujú do života človeka masmédiá a informačno-komunikačné technológie, najmä: počítač, internet, televízia, mobily.
• Výchova: V širšom zmysle ovplyvňovanie človeka človekom a spoločenským a prírodným prostredím. V užšom zmysle odborný, cieľavedomý proces rozvoja psychických procesov, funkcií a vlastností osobnosti.
• Vlastná aktivita človeka: Zohráva jednu z najvýznamnejších rolí v rozvoji osobnosti. Vždy tu nastávajú zmeny, ktoré pripravujú prechod do vyššej nasledujúcej fázy.

Zákony psychického vývinu

Psychický vývin sa riadi určitými zákonitosťami, ktoré je dôležité poznať pre lepšie pochopenie jeho priebehu:

• Zákon nerovnomernosti: Vývin neprebieha rovnomerne, skladá sa z kvalitatívnych a kvantitatívnych zmien a striedajú sa obdobia skrytého vývinu s obdobiami rýchlejšieho vývinu. Najrýchlejší vývin je v období gravidity, potom medzi 3. a 5. rokom, potom je pomalší medzi 8. a 10. rokom.
• Zákon špecifickosti: Vývin u každého prebieha špecificky, to je individuálne, čím sa môže stať, že u niekoho je nástup puberty skorší, tak isto je to so starobou - nestarnú všetci rovnako.
• Psychický vývin ako socializačný proces: Človek sa vplyvom rodiny, školy, prostredia socializuje, to je začleňuje do spoločnosti, učí sa v nej žiť, potom jej názory, normy, postoje.
• Psychický vývin ako personalizačný proces: V ktorom sa človek individualizuje, nadobúda črty, vlastnosti, spôsoby správania vlastné len jemu ako jedinečnej bytosti.
• Zákon celistvosti vývinu
• Zákon postupnej diferenciácie a špecializácie
• Zákon epigenetického vývinu
• Zákon plynulosti vývinu
• Zákon štadiálnosti vývinu
• Zákon protirečivosti vývinu
• Zákon nerovnomerného vývinového tempa

Etapy vývinu: Prehľad období ľudského života

Hoci je vývin plynulý proces, pre lepšie pochopenie sa často člení do jednotlivých etáp, z ktorých každá má svoje charakteristické úlohy a výzvy. Vývinové teórie sa líšia podľa toho, či autori kládli väčší dôraz na somatický alebo psychický vývin.

Teória J. Piageta

Vychádza z vývinu poznávacích schopností (kognitívny vývin). Piaget rozlišoval 4 vývinové štádiá:

• Senzomotorické (od narodenia do 2. roku života): V tomto období sa zdokonaľuje pohyblivosť a zmyslové vnímanie dieťaťa.
• Predoperačné (od 2. do 7. rokov): Dieťa si osvojuje reč, myslenie prostredníctvom manipulácie s predmetmi.
• Štádium konkrétnych operácii (od 7-11 rokov): Dieťa už v mysli operuje konkrétnymi predmetmi, ľuďmi a situáciami.
• Štádium formálnych operácii (od 11-viac rokov): Dieťa už myslí v abstraktných pojmoch.

Najčastejšie delenie etáp vývinu

Tradične sa ľudský život delí na nasledujúce etapy:

1. Vnútromaternicové obdobie (trvá 9 mesiacov): Obdobie neuveriteľne rýchleho telesného rastu a formovania základných orgánových systémov.
2. Novorodenecké obdobie (od narodenia do 2. mesiaca): Prvá fáza dojčenského štádia. Novorodenec sa prispôsobuje novým životným podmienkam. Hlavným prejavom správania sa novorodenca je spánok (88,7%). Potom z ostatných činností dominuje najviac kŕmenie. Hlavnú úlohu majú tzv. vrodené, nepodmienené reflexy (prijímanie potravy, vyprázdňovanie, obranné, kašľanie, kýchanie). Neskôr začína prebiehať diferenciácia v senzomotorickej oblasti (reakcia na svetlo, postupné spoznávanie rodičov). Pre obdobie novorodenca je príznačné postupné kôrové ovládanie všetkých funkcií a orgánov, začiatky reči, prispôsobenie požiadavkám okolia, začiatočná diferenciácia citového života a utváranie sa citových vzťahov k rodičom.
3. Dojčenské obdobie (od 2. mesiacov do 12. mesiacov): Prebieha rýchly somatický rast a vývin. Charakterizuje ho rýchly motorický (sedenie, lezenie, chôdza), kognitívny a jazykový vývin.
4. Obdobie batoľaťa (od 1. do 3. roka): Toto obdobie sa nazýva aj jasľové. Charakterizuje ho mnohotvárna činnosť, ktorá vzniká na podklade rozvoja lokomotoriky a vývinu reči. Diferencujú sa city, rozvíja sa príčinné myslenie, ktoré sa prejavuje častými otázkami „prečo?“ a „načo?“ Začína sa utvárať vôľa.
5. Predškolský vek (od 3. do 6. roka): Dochádza tu k prvej tvarovej premene organizmu. Prehlbuje sa sebauvedomenie a príčinné myslenie. Myslenie silno ovplyvňuje fantázia, ktorou si dopĺňajú chýbajúce skúsenosti. Konanie je ešte impulzívne, ku koncu vzrastá jeho vôľové ovládanie. Významnú úlohu v jeho psychickom vývine má kreslenie, modelovanie a tzv. rolové hry (hra na školu, lekára...).
6. Mladší školský vek (od 6. - 10/11 roka): Vstup do školy prináša nové sociálne a akademické výzvy. Žiak sa podriaďuje školským povinnostiam, mení sa jeho postavenie v jeho rodine. Myslenie žiaka je názorovo-konkrétne, pri pamäti prevláda mechanické zapamätávanie. Vyvíja sa pozorovanie.
7. Obdobie dospievania (od 10/11 - 15/16 roka): Obdobie výrazných telesných (puberta) a hormonálnych zmien. Kľúčovou témou je hľadanie vlastnej identity, nezávislosti od rodičov a rozvoj abstraktného myslenia. V tomto období sa za normálnych okolností vyhraňuje pohlavie, deti vyrastajú na mládencov a devy. Narúša sa motorická koordinácia, celá osobnosť dospievajúceho je nestála a nevyrovnaná. Myslenie sa stáva abstraktnejším, pozornosť sa začína zameriavať na seba, na vlastnú schopnosť, najmä na svoj citový život, čo sa prejavuje v citovej uzavretosti, kritickosti, zvýšenej citlivosti a sebavedomí. Začínajú sa vyhraňovať záujmy, prejavuje sa rojčivosť a túžba po hrdinstvách.
8. Obdobie adolescencie (od 15/16 - 18/20 roka): Adolescent dozrieva na dospelú osobnosť. Príprava na povolanie a voľba povolania, láska, erotika, príprava na manželstvo. Završuje sa telesný rast. Dotvára sa vývin mravných a povahových čŕt osobnosti. Poznávacie, citové a vôľové procesy dosahujú formálnu zrelosť. Rozširuje sa myšlienkový obzor mladého človeka, prehlbuje sa jeho spoločenský záujem o spoločenské problémy. Prejavuje sa túžba niečo konať a mať istú hodnotu. V sociálnych vzťahoch začínajú prevládať vzťahy.
9. Obdobie dospelosti (od 18/20 - 60/65 roka): Fáza budovania kariéry, nadväzovania intímnych partnerských vzťahov, prípadne zakladania vlastnej rodiny. Často obdobie vrcholu kariéry a starostlivosti o ďalšiu generáciu (deti, vnuci) alebo prispievania spoločnosti (generativita). Obdobie dospelosti začína 18. rokom a končí 60-65 rokom. Človek v dospelosti prežíva prechodné obdobie a obdobia stability. Z tohto hľadiska vývin dospelosti rozdeľujeme na: vstup do dospelého veku (22.-28.r.), prechodné obdobie okolo 30. (28.-33.r.), etapa usadenia sa (33.-40.r.), vstup do stredného veku (40.-45.r.), vstup do strednej dospelosti (45.-50.r.), prechodné obdobie okolo 50., vyvrcholenie dospelosti (55.-60./65.r.). Charakterizuje ju samostatnosť, zodpovednosť za vzťahy s inými ľuďmi, zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy, relatívna sloboda vlastného rozhodovania a správania. Intenzita fyziologických funkcií a činnosti jednotlivých orgánov v tele je v období dospelosti najväčšia. Človek je najproduktívnejší z telesnej a psychickej stránky. Dospelý človek zastáva tri roly: partnerská, manželská a rodičovská a profesijná rola.
10. Staroba (60/65 a viac rokov): Obdobie adaptácie na dôchodok, možné zdravotné obmedzenia a straty blízkych.

Staroba: Špecifické aspekty vývinu v neskoršom veku

Konečnou etapou starnutia je staroba. Neskorý dospelý vek je po 65 roku života, ktorá sa tiež môže nazývať aj STAROBA. Staroba je obdobie vo vývine človeka, ktoré charakterizuje proces postupného zanikania funkcií organizmu so sprievodnými somatickými, sociálnymi a psychickými zmenami. Je výsledkom starnutia, daňou za dlhý život, zavŕšením ľudského života. Je spojená so špecifickými problémami, ekonomicky náročná, spojená s častou hospitalizáciou a socializáciou. Obohacuje ľudskú spoločnosť, preto si zasluhuje úctu.

Delenie staroby podľa WHO

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa staroba delí na tri obdobia:

• 60.-74. rokov: Starší vek, staroba.
• 75.-89. rokov: Starý vek, pokročilá staroba.
• nad 90. rokov: Dlhovekosť.

Telesný vývin v starobe

Staroba so sebou prináša zhoršenie telesného stavu a zdravia, ale staroba sama nie je chorobný stav. Zhoršenie funkčnosti telesných orgánov však vedie k rozličným chorobám. Znakom staroby je polymorbidita. Staroba mení viditeľným spôsobom zovňajšok človeka - tým ovplyvňuje jeho sociálny status. Zovňajšok starého človeka môže signalizovať jeho celkový somatický a psychický stav. (Mnohí starí ľudia sa starajú o seba - čo zvyšuje ich sebaúctu!)

Telesné zmeny zahŕňajú:

• Postupné strácanie fyzickej sily, vytrvalosti, pružnosti, koordinácie pohybov - čo je spôsobené atrofiou svalov a postupným zanikaním funkcií aj ostatných telesných orgánov, napr.: zraku, sluchu.
• Zmenšuje sa svalová hmota a jej výkonnosť.
• Spomaľuje sa látková výmena a činnosť nervovej sústavy.
• Znižuje sa hmotnosť organizmu.
• Vypadávajú a šedivejú vlasy, vypadávajú zuby.
• Koža stráca pružnosť, prehlbujú sa vrásky.
• V kostiach ubúda vápnik, preto sú kosti krehkejšie a skôr dochádza k zlomeninám, ktoré sa potom aj ťažšie liečia.
• Zhoršuje sa činnosť dôležitých vnútorných orgánov - napr.: pľúc, obličiek, pečene.
• Zhoršuje sa činnosť srdca, žliaz s vnútorným vylučovaním a niektoré prestávajú fungovať celkom - pohlavné žľazy.
• V stenách ciev sa ukladá vápnik a cholesterol, cievy strácajú pružnosť a zvyšuje sa krvný tlak.
• Nervová sústava je menej odolná voči záťažovým situáciám, človek sa ľahko unaví. Starý človek potrebuje viac odpočinku a spánku.

Psychický vývin v starobe

Zmeny poznávacích procesov

• Zmeny v zrakových a sluchových orgánoch vedú k pomalšiemu a nejasnému vnímaniu a orientácii v priestore.
• Rýchlosť myslenia, vnímania a analýzy skutočnosti sa spomaľuje.
• Celková pomalosť pri spracovaní informácií, rozhodovaní, voľbe adekvátnej reakcie, ťažkopádnosť, unaviteľnosť. Príčina: biologická, psychogénna - samota.
• Môžu nastať zmeny vôle (neradi sa rozhodujú, sú tvrdohlaví - túžba presadiť sa, zachovať si sebaúctu - ale aj vytrvalí, trpezliví).
• V neskoršej starobe sa oslabujú najmä estetické a poznávacie city.

Zmeny osobnosti v starobe

Dochádza k zdôrazneniu niektorých vlastností (introverzia, extraverzia…). Môžeme diferencovať 3 kategórie zmien osobnosti:

• Opatrnosť, nerozhodnosť, puntičkárstvo - v dôsledku zvýšenej neistoty, zníženej sebadôvery, orientácie.
• Úzkosť, sklon k nespavosti - v dôsledku nižšej tolerancii na záťaž.
• V dôsledku neistoty vo vzťahu k ľuďom - egocentrizmus (sebectvo), akcentovaná extraverzia (familiárstvo, dotieravosť), podozrievavosť, vzťahovačnosť, neznášanlivosť, lakomosť, prehĺbená introverzia (samotárstvo).

Zmeny postojov a sociálneho správania v starobe

Starí ľudia sú viac izolovaní vo svojom súkromí, koncentrujú sa viac na seba, svoju rodinu, známych v najbližšom okolí. Z ich pohľadu sa svet rýchlo mení, nevedia sa v ňom zorientovať. Mnohí sa cítia opustení a neužitoční. Ťažšie sa vžívajú do situácie iných ľudí, ťažšie znášajú krivdu, nespravodlivosť, sú menej tolerantní k módnym výstrelkom. Sú egocentrickí, pozornosť ostatných sústreďujú na seba. Bývajú mrzutí.

Sociálny vývin a adaptácia v starobe

Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca.

Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinností“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu.

Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajoch, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine.

Staroba je obdobie, v ktorom sa začne preciťovať niečo, čo môžeme označiť ako „vlastná neužitočnosť“. Dochádza k oslabovaniu zmyslovej citlivosti, ďalej schopnosti presne a súčasne aj spracovávať informácie a vykonávať motorické úkony. Rozdiely v psychickom starnutí sa prejavujú najmä v oblasti emócií, vnímania, pamäti a učenia, v myslení, vôli, v záujmoch a sociálnych vzťahoch. Chýba sebakritickosť a prevláda vzťahovačnosť, urážlivosť.

Fázy adaptácie na dôchodok

Odchod do dôchodku znamená: stratu práce, profesie, profesionálnej roly, priateľov z práce a s tým spojená spoločenská prestíž a sociálny status. Starý človek sa stáva závislý od spoločnosti, ktorá mu poskytuje dôchodok. Človek odchádza zo spoločnosti do svojho súkromia, do svojej samoty, čo niekedy znamená až izoláciu. Pocit prázdnoty vzniká aj z toho, že v produktívnom veku ich stále niekto dirigoval, riadil, staval pred nich ciele a programy. Na dôchodku si človek má odrazu tvoriť program sám, na čo nebol zvyknutý a nevie to robiť.

Rozlišujeme päť fáz adaptácie na dôchodok:

• Fáza šoku: Môže mať podobu psychickej rany, zmätku, ale aj radosti a potešenia z voľného času, eufórie zo slobody a možnosti voľby vlastnej aktivity.
• Fáza odpočinku a uvoľnenia: Zisťovanie, čo všetko nový spôsob života prináša, čo sa dá a čo sa nedá robiť.
• Fáza prehodnocovania a rozčarovania: Človek hodnotí svoj život tak, že nenaplnil všetky ciele, je zo seba sklamaný a môže dôjsť k syndrómu štyroch stien.
• Fáza reorientácie: Seniori sa prispôsobujú novému životu, hodnotia situáciu a vytvárajú si realistické očakávania.
• Fáza rutiny: Dosiahnutia stabilného životného štýlu, ktorý prináša uspokojenie, dôchodca má svoj denný a týždenný program, vykonáva ho rutinne a nemá rád, keď sa jeho program poruší.

Stratégie vyrovnávania sa s vlastným starnutím

Ako uvádza (Langmeier, Krejčířová, 2006) z hľadiska prispôsobovania sa problémom v starobe môžeme rozlišovať a vyčleniť päť stratégií vyrovnávania sa s vlastným starnutím:

• Konštruktívna stratégia: Človek, ktorý sa vie konštruktívne vyrovnať s realitou starnutia zostáva aktívny a neprestáva mať radosť zo života. Je si vedomý svojich možností a výkonov, akceptuje eventualitu smrti a prijíma ju bez zúfalstva a strachu. Aj napriek vyššiemu veku je pružný v myslení a prispôsobuje sa novým okolnostiam, nechýba mu humor a dokáže si nájsť potešenie vo všedných veciach.
• Stratégia závislosti: Ľudia tohto typu majú tendenciu k pasivite a závislosti na druhých ľuďoch, na ktorých sa spoliehajú viac ako na seba samých. Uchyľujú sa do svojho súkromia a sú bez vyšších ambícií a zodpovednosť s povinnosťou prenechávajú mladším. Muži prenechávajú rozhodovanie ženám, ktoré získavajú podobnú dominanciu, ako vo svojom detstve pozorovali u svojich matiek.
• Obranná stratégia: Prejavuje sa menšou aktivitou, ktorá má zahnať starosti a myšlienky na vlastné obtiaže a eventuálnu blízkosť životného konca. Ľudia sa emočne viac kontrolujú a jednajú presne podľa zvykov a konvencií.
• Stratégia hostility: Ľudia, pre ktorých je typický tento typ, majú sklon dávať vinu druhým ľuďom alebo nepriaznivým okolnostiam. Sú agresívni a podozrievaví voči iným a často sa na niečo sťažujú.
• Stratégia sebanenávisti: Niektorí starí ľudia obracajú agresivitu voči sebe, sú k sebe nadmieru kritickí a svoj život vidia ako zlyhanie. Nevidno u nich žiadne prianie naďalej žiť. V anamnéze týchto ľudí bývajú zlé vzťahy s rodičmi, nespokojný manželský život. Títo ľudia berú smrť ako vyslobodenie z neuspokojivého života.

Osamelosť v starobe

Jedna z najvýznamnejších psychických záťaží starých ľudí je úmrtie jedného z partnerov a nasledujúca samota. Čím je človek starší, tým horšie znáša smrť partnera.

Dôsledky straty partnera:

• Pocity osamelosti, prázdnoty, strata odvahy a životnej istoty.
• Mení sa denný režim činností, človek musí prebrať aj činnosti, ktoré doteraz vykonával partner.
• Zhoršená ekonomická situácia, hlavne pre ženy.
• Smútok, depresia, skleslá nálada, neochota stretávať sa s ľuďmi.

Muži a ženy prežívajú samotu rozdielne:

• Muži: Potláčajú svoje city a emócie.
• Ženy: Smrť partnera prežívajú búrlivejšie, v byte im viac vecí pripomína manžela, častejšie chodievajú na cintorín, kde spomínajú pri hrobe manžela. Tento rituál predstavuje novú náplň života.

Choroby v starobe

Staroba so sebou prináša zhoršenie telesného stavu a zdravia, ale staroba sama nie je chorobný stav. Zhoršenie funkčnosti telesných orgánov však vedie k rozličným chorobám. Niektoré z nich sú chronické a kombinujú sa aj zo psychickými ochoreniami, alebo problémami. Najčastejšie choroby: zvýšený krvný tlak, cievne ochorenia, srdcový infarkt, rakovina a pod.

Závažné zmeny psychiky

Predovšetkým v dôsledku somatických ochorení:

1. Artériosklerotické zmeny: Postihujú 90% ľudí starších ako 75 rokov. Prejavy: zmeny v emočnom prežívaní, unaviteľnosť, zhoršenie pamäti a koncentrácie pozornosti, sú citliví k väčšej záťaži, ťažko sa rozhodujú, odmietajú zmeny, stávajú sa ťažkopádnymi, strácajú schopnosť riešiť menej bežné problémy, zvyšuje sa ich úzkosť a znížená sebadôvera. Zmeny v sociálnych kontaktoch: zvýšená dráždivosť, mrzutosť, netrpezlivosť, neznášanlivosť. Časté sú depresie, skleslosť, náladovosť.
2. Prejavy starých ľudí po cievnej mozgovej príhode: Telesné príznaky: strata schopnosti logicky uvažovať, ťažšie sa sústreďujú, pomaly reagujú, výkonnosť je kolísavá, môže prísť k afázii (poruchy reči), agnózii (chorý nepozná známe objekty), apraxii (stráca naučené motorické zručnosti, napr. schopnosť obliecť sa…).

Umieranie a smrť

Väčšina ľudí umiera v nemocnici. Viac ako 80% zomiera vo veku nad 60 rokov. S vekom sa strach zo smrti stráca. Ženy sa smrti boja menej ako muži, ľahšie sa vyrovnávajú s predstavou smrti. Na prežívanie myšlienky o vlastnej smrti, vplýva aj to, aký život človek žije, v akej je psychickej situácii - čím je miera záťaže života a nádeje nižšia, tým je strach zo smrti menší, smrť sa berie ako vykúpenie.

Proces umierania môže znamenať záťaž nielen pre samotného človeka, ale aj pre rodinu, najbližších, spolupacientov. Človek väčšinou umiera v nemocnici, dochádza tak zvanej „sociálnej smrti“. Človek je sám medzi cudzími ľuďmi, návštevy chodia čoraz menej, umierajúci cíti, že ľudia na neho zabúdajú, že sociálne prestal existovať - takéto umieranie sa prežíva negatívne. Veriaci berú smrť ako prechod z jedného sveta do druhého - život po smrti.

Duševný vývin a jeho podstata

Duševný vývin je proces psychických zmien, ktoré sa uskutočňujú v čase a v dôsledku ktorých sa psychika (prežívanie a správanie) ustavične mení a dostáva na kvalitatívne vyššiu úroveň. Zmeny v psychike, ktoré k tomu nesmerujú, nie sú vývinovými zmenami. Zmeny, ktoré znamenajú návrat k starým kvalitám, pokladajú sa za regresívne.

Podstatou duševného vývinu v najvšeobecnejších črtách je:

• Socializácia: V procese vývinu jednotlivec zvnútorňuje vedomosti, normy, postoje, zvyky, spoločenské pravidlá platné v danom spoločenskom prostredí a vštepované mu najmä výchovou. Socializácia človeka zároveň znamená jeho postupné ,,odbiologizovanie sa“ spojené s postupným ,,poľudšťovaním“. Človek totiž prichádza na svet ako biologická bytosť, ktorej pôvodné správanie určuje niekoľko biologických potrieb (spánok, potrava, teplo, sucho a pod.).
• Individualizácia: Jej podstatou je, že človek sa postupne stáva osobnosťou, ,,samým sebou“, resp. ,,stáva sa tým, čím je“. Malé deti sa sotva líšia vo svojej psychike, kým rozdiely v psychike dospelých (v ich prežívaní a správaní) sú - napriek životu v tom istom prostredí - veľmi veľké (často sa vyjadrujú tak, že neexistujú dve celkom rovnaké osobnosti). Dochádza k tomu za vývinu tak, že každý človek svojím spôsobom zvnútorňuje podnety, ktoré naň pôsobia: jedny podnety prijíma, iné odmieta, ďalšie pretvára atď.
• Zmeny vlastností: Podstatou vývinu je ďalej to, že v jeho priebehu zanikajú (alebo ustupujú do úzadia) jedny vlastnosti a vznikajú zmeny (alebo vystupujú do popredia) vlastnosti iné, nové, pričom aj pretrvávajúce vlastnosti sa svojou povahou menia. Vývinové zmeny sa zakladajú nielen na tom, že zanikajú staré a vznikajú nové vlastnosti, ale aj na tom, že sa mení ich veľkosť a proporcie. Rozširuje sa napr. slovná zásoba, zväčšuje sa rozsah pamäti, mení sa podiel pamäti a myslenia na učení, podiel impulzívneho a vôľového konania atď.
• Telesný a psychický vývin: Psychický vývin sa uskutočňuje na pozadí telesného vývinu, resp. navzájom sa podmieňujú. Podstatou vývinu je ďalej diferenciácia štruktúry organizmu (jeho rozličných funkcií) a psychických činností a ich integrácia, t. j. koordinácia a sceľovanie zdiferencovaných funkcií do čoraz zložitejších systémov, ktoré umožňujú narastanie psychickej činnosti, konania a správania.

Podmienky dosiahnutia integrity v starobe

Pre starého človeka je dôležité dosiahnuť integritu, ktorá závisí od zhodnotenia vlastného života a zvládnutia úloh predchádzajúcich vývinových období. Hlavné podmienky dosiahnutia integrity sú:

• Pravdivosť k sebe samému: Nemá zmysel nič predstierať, reálne vidieť život taký, aký skutočne bol.
• Zmierenie: Vlastný život treba prijať.
• Stabilizácia a generalizácia postojov k životu: Skúsenosti ponúkajú všeobecný nadhľad na život.
• Kontinuita: Život je súčasťou väčšieho celku, spoločnosti (schopnosť využiť vlastné skúsenosti v prospech ďalších generácií).

Starý človek je zameraný do minulosti: jeho postoj k svetu a k sebe samému je prevažne bilancujúci: nemá tendenciu niečo meniť a netúži po zmene (svet, v ktorom žije, je jeho svet a pozná ho!). Postoj k vlastnému starnutiu je individuálny (aktivita - pasivita, optimizmus - pesimizmus, prijatie - popretie reality).

Zmena v spôsobe života v starobe

Ako uvádza Koval (2005), adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. V mladosti je tento proces ovplyvňovaný pracovnou činnosťou a za aktívnej účasti vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť.

Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.

Podpora aktívneho starnutia

Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu, je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života, a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia. Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia. Je značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu.

Z prieskumov uskutočnených v posledných rokoch jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu (Kuchařová a kol.). Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu, predstavuje podľa Čoraničovej (2007) edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v našej spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia. Dnešní seniori majú iné požiadavky na život na dôchodku.

Komunikácia v starobe

Špecifické znaky komunikácie starých ľudí:

• Starý človek často reaguje neprimerane v dôsledku nedoslýchavosti, počúvanie ho unavuje. Často sa jej až vyhýbajú - je potrebné prispôsobiť komunikáciu!
• Komunikáciu sťažuje aj pomalosť starých ľudí pri spracovaní informácií - je potrebná trpezlivosť!
• Starý človek si ťažšie vybavuje z pamäti potrebné slovné výrazy.
• Má tendenciu sa opakovať.
• Komunikácia so skupinou je obtiažnejšia než s jednotlivcom.
• Starí ľudia majú tendenciu komunikovať prostredníctvom telesných ťažkostí.
• Mladí ľudia majú často tendenciu manipulovať starého človeka do roly pasívneho príjemcu informácií a pokynov!

Vzťah k deťom a vnúčatám

Každý človek potrebuje byť členom nejakej sociálnej skupiny, s ktorou by sa mohol identifikovať a ktorá by ho akceptovala. Špecifickým znakom tohto obdobia je zameranosť na vzťahy k ľuďom a potreba byť v týchto vzťahoch prospešný a užitočný. Kontakt s potomkami uspokojuje rôzne psychické potreby starých ľudí:

• Prináša mu mnohé nové podnety a zážitky.
• Predstavuje potrebu citovej istoty, symbolické zázemie.
• Nahrádza potrebu sebarealizácie, potvrdzuje si svoj význam pre svojich potomkov (snažia sa ich stále viesť, ochraňovať, manipulovať...).
• Vo väzbe na vnúčatá - mladú generáciu sa snažia uspokojovať svoju potrebu otvorenej budúcnosti (prežívajú ich úspechy...).

Prechodné obdobie okolo 50. roku a vyvrcholenie dospelosti (55.-60./65.r.) prináša stabilitu a snahu naplniť si ciele, ktoré si človek dal a nastupuje obdobie odchodu do dôchodku a s tým spojené zmeny životného štýlu.

tags: #obdobie #staroby #psychicky #a #socialny #vyvin