Trestný zákon v § 8 definuje, čo znamená pojem trestný čin. „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Inými slovami je trestný čin protiprávne konanie, ktoré napĺňa formálne znaky uvedené v trestnom zákone pri jednotlivých definíciách trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Len na vysvetlenie uvedieme, že prečin, zločin a obzvlášť závažný zločin sú všetko trestné činy, ktoré sa líšia len v spôsobe zavinenia, prípadne v hraniciach sadzieb odňatia slobody. Prečinom sa rozumejú všetky nedbanlivostné (spáchané neúmyselne) trestné činy ako aj úmyselné trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.
Trestnoprávna teória má pre dôvody, ktoré spôsobujú, že ak sú tieto dôvody dané a konanie má znaky trestného činu, v skutočnosti o trestný čin nejde, pripravenú definíciu a nazýva ich „okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu“. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje. Medzi tieto patria aj nutná obrana a krajná núdza.
Nutná obrana
Nutná obrana je okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, ktorej podmienky za akých môže osoba útok na záujem chránený Trestným zákonom odvracať, bez toho, aby bola za tento čin trestne zodpovedná, sú celkom jasne dané. Trestnoprávny inštitút nutnej obrany poskytuje osobe, ktorá útok odvracia, značnú voľnosť v jej konaní a to hlavne pokiaľ ide o intenzitu sily, ktorú obranca pri obrane svojich záujmov zvolí a takisto vo výbere prostriedkov na obranu týchto záujmov. Ak vychádzame zo zákonného vymedzenia nutnej obrany a tiež z jej zákonných podmienok, tak v podstate, jediným relevantným obmedzením pri konaní v nutnej obrane je fakt, že obrana nesmie byť zjavne neprimeraná útoku.
„Čin inak trestný“, znamená akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona „ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok“. Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom. Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Vo vzťahu k priamo hroziacemu útoku je nutné povedať, že útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Útočník sa napríklad nemusí priamo verbálne vyhrážať, že niečo urobí, aby sme mohli konať v nutnej obrane tak, že útok priamo hrozí, ale stačí, ak z konania útočníka evidentne vyplýva, že hrozí útok na záujem chránený Trestným zákonom.
Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka. Po zhrnutí si celej definície môžeme teda konštatovať, že nutnú obranu môžeme chápať tak, že niekto môže spáchať trestný čin, ktorým však odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, resp. zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin.
Je však dôležité uviesť, že **obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.**
Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na spôsob útoku (kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia), miesto útoku (menej zaľudnené miesto útoku alebo sa na mieste útoku nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi, tým je útok nebezpečnejší a obrana môže byť razantnejšia), čas útoku (na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného - judikát sp. zn. Zm I 62/1939 (Rt 6327/1939), okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka (zdravotný stav útočníka, ovláda bojové umenia a poznám ho, je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu) a v neposlednom rade aj na okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu (obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické, či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi - napr. žena proti mužovi).
Dnes si však musíme uviesť dôležitú pripomienku a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napr. najprv skúšal iné možnosti.
Putatívna obrana
Pre úplnosť je nevyhnutné ešte minimálne spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. 4 Trestného zákona. Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je.
Príkladom si je možné putatívnu obranu vysvetliť tak, že obranca sa skryje pred útočníkom niekam za roh, pričom počuje, že k rohu, za ktorým sa obranca skrýva niekto prišiel a na toho obranca spoza rohu použije drevenú palicu, avšak následne zistí, že sa nebráni voči útočníkovi, ale obranu smeruje voči náhodnému okoloidúcemu. Zákonné vymedzenie konania osoby, ktorá konala v skutkovom omyle a teda sa bránila použitím nutnej obrany voči útoku, ktorý však v skutočnosti neexistoval, znie nasledovne : „Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti“ (§ 25 ods. 4 TZ).
Aby omyl nespočíval v nedbanlivosti, musí ísť o také konanie obrancu, pri ktorom nevedel, že ide o omyl a ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal na to, že o omyl nejde. Napríklad občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil o čo ide. V prítmí vidí postavu zamaskovanej osoby s kuklou na hlave, ktorá drží v ruke niečo čo vyzerá ako strelná zbraň, ako sa potichu pozdĺž steny zakráda k osvetlenému oknu obývačky. Neváha a pálkou udrie túto osobu po hlave a spôsobí jej tak otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý si chcel urobiť žart, zamaskoval sa, zobral si napodobeninu strelnej zbrane a chcel fingovať prepadnutie, s cieľom ich vystrašiť. Majiteľ domu nevedel, že ide o omyl, ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal, že o omyl nejde, a ani to za daných okolností vedieť nemal a nemusel. Preto ide o omyl, ktorý nespočíva v nedbanlivosti.
Pôjde o trestnú zodpovednosť za nedbanlivostný trestný čin v prípade, že pôjde o odôvodnený omyl, ale tento bude spočívať v nedbanlivosti. Ak sa obranca bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že o omyl nejde alebo ak obranca nevedel, že ide o omyl, aj keď to, že ide o omyl vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mohol a mal. Napríklad občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore. Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil o čo ide. V prítmí vidí postavu človeka, otočeného chrbtom, ktorý voľným krokom, bez toho, aby si dával pozor na to či robí hluk, ide smerom k bočnej strane domu k vysvietenému oknu obývačky. Majiteľ domu bez upozornenia udrie túto osobu pálkou po hlave a spôsobí jej otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý prišiel neohlásene na návštevu a skôr než vošiel do domu sa chcel pohľadom cez okno presvedčiť, kto je doma. Majiteľ domu sa vzhľadom na okolnosti mohol domnievať, že ide o útok, ale sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že nejde o omyl. Ide teda o prípad omylu spočívajúceho v nedbanlivosti.
Krajná núdza
Čin odvracajúci priame nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje zákonnom chránený záujem, sa označuje ako krajná núdza. Aj tu je však nutné hľadieť na to, aby bolo použité primeraných prostriedkov. To znamená, že potenciálne spôsobená škoda či následok činu použitého v krajnej núdzi nemôže byť rovnako závažný, alebo dokonca závažnejší než nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.
Pri úprave krajnej núdze a jej zákonnom vymedzení v Trestnom zákone, došlo oproti predošlej právnej úprave k výraznej zmene. Rekodifikáciou Trestného zákona sa zákonodarca uchýlil k značnému narušeniu zásady proporcionality krajnej núdze. Táto liberalizácia jednej z najdôležitejších podmienok krajnej núdze je v súčasnom znení Trestného zákona vyjadrená takto: „Nejde o krajnú núdzu, ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil“ (§ 24 ods. 2 Trest. Zákona). Z takto formulovaného ustanovenia môžeme logicky prísť k záveru, že súčasný právny stav krajnej núdze umožňuje pri odvracaní nebezpečenstva nielen poškodiť záujem menej závažný ako ten, ktorému nebezpečenstvo hrozilo, ale takisto aj záujem rovnakej dôležitosti. V niektorých prípadoch dokonca záujem o niečo závažnejší. Inak povedané, osoba konajúca v krajnej núdzi môže pri ochrane svojich zákonom chránených záujmov obetovať aj záujem rovnako závažný a dokonca aj záujem o niečo závažnejší.
Podľa takejto definície zásady proporcionality je možné obetovať aj jeden ľudský život za druhý ľudský život. V prípade, ak by išlo o situáciu obetovania života jedného človeka pre záchranu vlastného života. Na prvý pohľad sa síce takáto právna úprava nemusí zdať nijak problematická, keďže obetovanie života jedného človeka pre záchranu väčšieho množstva ľudí sa zdá byť absolútne v poriadku, avšak v praxi takéto vymedzenie spôsobuje značné problémy. Ako prvý na danú problematiku upozornil Jozef Záhora, ktorý súčasnú legálnu definíciu zásady proporcionality v krajnej núdzi odmietol a takisto podotkol, že predchádzajúca právna úprava nespôsobovala v praxi žiadne závažnejšie komplikácie a jej zmena preto nebola potrebná. Okrem iného tiež vyjadril názor, s ktorým jednoznačne súhlasím a to, že ľudia sú si vo svojej podstate rovní a preto by nemalo byť možné obetovať jeden ľudský život za iný.
Problém pri aplikácii súčasnej právnej úpravy zásady proporcionality pri konaní v krajnej núdzi môže nastať, keď niekto usmrtí druhú osobu za účelom odobratia orgánov. V takomto prípade sa osoba takto konajúca teoreticky môže odvolávať na to, že takýmto spôsobom chcela predísť smrti inej osoby alebo dokonca skupiny osôb. Takéto konanie je však spoločensky neakceptovateľné a mohol by ním byť ohrozený každý člen spoločnosti.
Nutná obrana směřuje priamo proti útočníkovi, ktorý na vás útočí alebo bezprostredne hrozí útokom. Krajná núdza riešite proti nebezpečenstvu, ktoré nemusí pochádzať len od človeka, ale třeba od zvířete alebo přírodní katastrofy. Musíte volit šetrnější prostředky a škoda, kterou způsobíte, nesmí být stejně závažná jako hrozící nebezpečí. U nutné obrany, na rozdíl od krajní nouze, můžeme za určitých podmínek způsobit útočníkovi jakoukoli škodu. Krajní nouze je velikostí škody limitovaná - nemůžeme beztrestně způsobit škodu stejnou nebo vyšší. U krajní nouze se škoda děje komukoli jinému, např. poškozením cizího majetku.
Ak útok již skončil a vy sa teprve "mstíte", nejde o nutnou obranu. Stejně tak když je vaše obrana zcela zjevně nepřiměřená - například střílíte na útočníka, který na vás zamířil pěstí a už utíká. Krajní nouze neplatí, pokud jste mohli nebezpečí odvrátit jinak. Dále také když škoda, kterou způsobíte, je stejně závažná či horší než původní hrozba.
Střelnou zbraň můžete použít jen při splnění podmínek nutné obrany - obrana nesmí být zcela zjevně nepřiměřená útoku. Zbraň smíte použít pouze proti bezprostředně hrozícímu nebo probíhajícímu útoku, když jiné prostředky obrany nestačí.
V prípade krajnej núdze, kedy je možné obetovať jeden ľudský život za cenu záchrany... Muž A (poškodený) zavrel muža B (obvinený) v garáži, držením vrat muži B bránil vo slobodnom pohybe a zároveň mu hrozil, že zapáli jeho vonku stojace auto. Muž B sa vyslobodil rozrazením vrát, pričom mužovi A spôsobil zranenie. Muž A sa snažil odvrátiť útok útočníkov, ktorí po ňom hádzali veľkými kameňmi s cieľom zraniť ho, pomocou strelnej zbrane. Než naozaj vystrelil smerom k jednému z útočníkov, použil dvoch varovných výstrelov (do zeme a do vzduchu). Pretože sa však jeho varovanie minulo účinkom a útočníci neprestali, muž A po jednom z nich vystrelil a smrteľne ho zranil.
Nutnou obranou a krajnou núdzou sa zaoberá Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.