Friedrich Nietzsche bol nemecký filozof, psychológ a filológ, ktorý žil v dobe, keď tradičné morálne a náboženské hodnoty strácali svoju silu a vplyv. Túto situáciu vnímal ako hlbokú krízu, ktorú nazval nihilizmom. Jeho filozofia je pokusom o nájdenie nového zmyslu a hodnôt v tomto nihilistickom svete, pričom vychádzal zo Schopenhauerovej metafyziky vôle a darwinistického princípu boja o existenciu. Smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka, ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského.
Život a dielo Friedricha Nietzscheho
Friedrich Wilhelm Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v Röckene pri Lützene v rodine evanjelického farára. V piatich rokoch stráca otca a o rok neskôr aj svojho brata, čo znamenalo, že bol vychovávaný prevažne ženami v duchu protestantskej zbožnosti. Z tohto dôvodu sa z neho stal slabý chlapec, čo si uvedomoval a pokúšal sa tomu čeliť prísnou sebakázňou.
Najskôr študoval teológiu, no prestupuje na klasickú filológiu, ktorú študoval v Bonne a Lipsku. Tam sa zoznámil s filozofiou Schopenhauera, ktorá mala výrazný vplyv na jeho život a filozofiu. Ďalší výrazný vplyv mal naňho Richard Wagner, pretože Nietzsche hudbu zbožňoval.
Ako brilantný študent sa už v roku 1869 stal profesorom klasickej filológie na univerzite v Bazileji, ale v roku 1879 musel zo zdravotných dôvodov školu opustiť. Nasledujúcich 10 rokov strávil na cestách po Európe, kde napísal väčšinu svojich veľkých diel.
V januári 1889 v Turíne sa nervovo zrútil, čo mu prekazilo jeho ďalšiu prácu a po zvyšok života ho zmáhalo šialenstvo (pravdepodobne vaskulárna demencia a maniodepresia). V rokoch 1898 až 1899 utrpel minimálne dve mŕtvice, kvôli ktorým čiastočne ochromel, nedokázal chodiť ani rozprávať. V strede augusta roku 1900 dostal zápal pľúc a v noci z 24. na 25. augusta 1900 zomrel vo Weimare.
Obdobia tvorby
Jeho filozofiu možno rozdeliť na tri hlavné obdobia:
- Záujem o antickú, renesančnú a nemeckú kultúru.
- Obdobie pozitivizmu, prechod na pozície scientizmu, zdôrazňovanie významu vedy nad umením, vzorom je Darwinova evolučná teória.
- Vrcholná etapa filozofie, ktorú reprezentuje životným dielom Tak vravel Zarathustra.
Kľúčové diela
- Tak vravel Zarathustra - vylíčil tu tri vývinové obdobia človeka: závislosť na autoritách, vyslobodenie sa od nich a obrat k vlastným hodnotám a cieľom.
- Mimo dobra a zla
- Genealógia morálky
- Ľudské, príliš ľudské - venovaná Voltairovi.
- Vôľa k moci - súbor fragmentov vydaných posmrtne, ktorých autenticita je v mnohom sporná.
- Súmrak idolov a Antikrist - obe knihy sú útokom na kresťanstvo.
Nihilizmus ako východisko Nietzscheho filozofie
Nietzsche videl nihilizmus ako dôsledok zrútenia sa tradičných hodnôt, ktoré boli založené na kresťanskej morálke a platonizme. Tieto hodnoty, podľa neho, uprednostňovali posmrtný život pred pozemským, ducha pred telom a slabosť pred silou. Nietzsche tvrdil, že tieto hodnoty sú „hodnoty otrokov“, ktoré potláčajú prirodzenú vôľu k moci a životnú energiu.
Situáciu človeka v modernom svete charakterizuje slovami: „Boh je mŕtvy! Boh zostane mŕtvy! A my sme ho zabili! Čím sa utešíme, my vrahovia všetkých vrahov?“ Z týchto slov vyplýva, že zo smrti Boha sa nemecký mysliteľ ani náhodou neradoval, ale práve naopak - poukázal na úkladnú vraždu. Ak by sme totiž merali Božiu existenciu ľudskými skutkami a vierou, musel zahynúť, pretože Boh v ľuďoch zaniká spolu so smrťou viery v Neho.
K tejto tragickej udalosti pritom, paradoxne, prispelo kresťanstvo, čo Nietzsche zdôvodnil slovami: „Kresťanstvo je niečím úplne iným než to, čo činil a chcel jeho zakladateľ. Celé kresťanské učenie o tom, v čo sa má veriť, je prázdna lož a podvod, pravý opak toho, čo bolo počiatkom kresťanského hnutia.“ Vražda Boha je teda v Nietzscheho ponímaní falošné kresťanstvo plné podvedomej nenávisti, viera plná presvedčenia, že je jediná správna a nadradená všetkým ostatným. Kresťanstvo sa stalo módnym štátnym náboženstvom, stratilo svoju hĺbku, a tým aj svoj význam. Preto pozorný Nietzsche nemohol ostať bez pohoršenia.
Nietzsche nehľadá racionálne - vedecké dôkazy Boha, hlása smrť kresťanského Boha v zmysle noetickom (o poznaní), ale aj etickom. V podstate nehovorí o Bohu, ale o človeku, ktorý stráca vieru v Boha a tým v modernom svete stráca oporu v hierarchii hodnôt svojho života. Je odkázaný sám na seba, je osamotený, je neistý, ale je oslobodený. Nie každý je schopný zmeniť seba samého a svet, hoci to je cesta od človeka k nadčloveku.
Typy nihilizmu
Nietzsche rozlišoval medzi dvoma druhmi nihilizmu:
- Pasívny nihilizmus: Je stav beznádeje a rezignácie, kedy človek stráca vieru v akýkoľvek zmysel života.
- Aktívny nihilizmus: Je naopak stav, kedy si človek uvedomuje neudržateľnosť starých hodnôt a snaží sa ich prekonať a vytvoriť nové. Nietzsche sa hlásil k aktívnemu nihilizmu a videl ho ako nevyhnutný krok k prekonaniu krízy hodnôt.
Vôľa k moci a nadčlovek
Najvyššou hodnotou pre Nietzscheho je život, ktorý sa realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci. Na rozdiel od Schopenhauera nechápe vôľu ako podstatu sveta, ale ako individuálnu vôľu ľudského jedinca k životu a moci. Tiež sa nestotožňuje s popieraním vôle, ale potvrdzovanie vôle k moci považuje za pozitívnu hodnotu.
Človek je výsledkom evolúcie života, ktorej biologický mechanizmus sa u človeka zastavil, ale evolúcia pokračuje smerom k nadčloveku. Nadčlovek už nie je produktom mechanického prírodného procesu, ale produktom ľudskej aktivity, ľudskej vôle k moci. Pod vôľou k moci chápe nielen fyzické a politické násilie, ale aj životné aktivity - snahu niečo poznať, osvojiť si, ovládnuť, využiť, manipulovať, prisvojiť si.
Túto ďalšiu evolúciu neurčujú prírodné zákony. Človek sa k nej musí dopracovať sám, presadiť sa svojou vôľou k moci proti priemernému, menejcennému. To dokáže len nadčlovek, ktorý sa oslobodí od pút tradičnej morálky a dokáže prehodnotiť všetky hodnoty storočia upevňované v židovsko-kresťanskej tradícii. Hlásaním pokory, lásky k blížnemu, utrpenia, náboženská tradícia stavia prekážky neobmedzenej vôli k moci, ktorú presadzujú silní, vznešení, statoční ľudia.
Prehodnotenie hodnôt a kritika morálky
Nietzsche podrobil rozsiahlej kritike tradičnú morálku, ktorú považoval za prejav slabosti a rezignácie. Kritizoval najmä kresťanskú morálku, ktorá podľa neho potláča prirodzené inštinkty a uprednostňuje súcit a altruizmus pred silou a sebapresadením. Nietzsche tvrdil, že kresťanská morálka je morálkou otrokov, ktorá slúži na udržanie moci slabých nad silnými.
Morálka kňazstva si skrátka vytvorila svoj ideál človeka stáda, otroka, ktorý sa nepýta, a namiesto otázok uteká pred utrpením a nie je schopný stotožniť sa s ním. Nietzsche učí, že človek má vôľu, možnosť meniť a ovplyvňovať smerovanie svojho života, a to je aj najzákladnejším stavebným kameňom jeho náuky. Mieru svojho utrpenia si teda človek stanovuje sám.
Morálka pánov a morálka otrokov
Nietzsche tvrdí, že existujú dva základné typy morálky:
- Morálka pánov: Kladie malý dôraz na cnosti. Pokoru chápe ako slabosť a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života. Zlý znamená: obyčajný, obvyklý, sprostý, bezcenný.
- Morálka otrokov: Pre nich znamená dobrý: mierny, pokojný, dobrotivý, súcitný. Protikladom je zlo - všetko, čo povyšuje človeka nad stádo: neobvyklé, smelé, nevypočítateľné, teda skoro všetko, čo považujú páni za dobré. Táto morálka nihilizuje všetko to, čo k morálke pánov prirodzene patrí a interpretuje to ako niečo nepravé a nehodnotné. Pravým a hodnotovým sa stáva to, čo nepochádza z tohto sveta. Vyznačuje sa tým, že zo svojej slabosti a bezmocnosti robí svoju prednosť. Takýmto prevrátením hodnôt sa rodí moc bezmocných, biednych, trpiacich.
Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu. Súcit stojí v protiklade k tonickým hnutiam, ktoré zvyšujú energiu vitálnych pocitov: pôsobí depresívne. Človek stráca silu, keď pociťuje súcit. Súcit pôsobí, že sa ešte zvyšuje a násobí strata sily, ktorú aj tak znamená pre život každé utrpenie. Súcit robí utrpenie dokonca nákazlivým; za určitých okolností môže viesť k celkovej strate života a životnej energie, ktorá nijako nezodpovedá kvantu príčiny. Ak meriame súcit podľa hodnôt reakcií, ktoré zvykne vyvolávať, vynikne jeho životunebezpečný charakter ešte zreteľnejšie. Zhruba sa súcit križuje so zákonom vývoja, a to je zákon selekcie. Zachováva pri živote to, čo dozrelo pre zánik, bije sa za prospech vydedených a životom odsúdených, a to množstvom nepodarkov, ktoré udržuje nažive, čím dáva životu ponurejší a pochybnejší vzhľad.
Večný návrat rovnakého
Rovnako dôležitá je pre Nietzscheho i teória o večnom návrate, čiže zdanlivo nekonečnom striedaní tých istých tém, skúseností, situácií a prekážok, ktoré sa znovu a znovu objavujú po celé veky, pričom práve prekonávaním týchto komplikácií podľa Nietzscheho dozrievame. Podľa Nietzscheho úlohou filozofie je vytvárať mýty a práve jedným z týchto mýtov je večný návrat rovnakého. Nietzsche tvrdí, že nezmyselný chaos vznikania vytvára veľký, ale konečný počet kombinácií, ktoré sa opakujú v obrovských časových intervaloch. Všetko, čo sa deje teraz, sa už dialo mnohokrát a bude sa ďalej opakovať.
Môžeme povedať, že táto idea sa stáva pre Nietzscheho jediným stabilným momentom v upadajúcom svete, akousi náhradou za božskú prozreteľnosť, ktorú odvrhol, no bez ktorej sa nemohol zaobísť. Táto myšlienka má slúžiť ako test našich hodnôt. Ak by sme sa mali vrátiť do svojho života znova a znova, žili by sme ho rovnako? Ak áno, potom sú naše hodnoty autentické a vychádzajú z nášho vnútra. Ak nie, potom by sme mali svoje hodnoty prehodnotiť.
Vplyv a interpretácie Nietzscheho filozofie
Nietzscheho filozofia mala obrovský vplyv na umenie, literatúru, psychológiu a politiku 20. storočia. Jeho myšlienky inšpirovali existencializmus, postmodernizmus a ďalšie filozofické smery. Je dôležité si uvedomiť, že Nietzscheho filozofia nie je návodom na život, ale skôr podnetom k premýšľaniu o vlastných hodnotách a o zmysle života.
Z týchto základných bodov Nietzscheho filozofie je smutne preslávená najmä teória o nadčloveku. Hlavnú zásluhu na tom má jeho sestra Elisabeth, neskoršia obdivovateľka Adolfa Hitlera, ktorá v roku 1901, rok po bratovej smrti, vydala zbierku Nietzscheho textov pod názvom Vôľa k moci, pričom väčšinu písomností upravila takým spôsobom, aby vyhovovali jej extrémne nacionalistickému zmýšľaniu. V roku 1909 dokonca zašla ešte ďalej a editovala zbierku 505 listov svojho brata, z ktorých bolo iba 60 v pôvodnej verzii, 32 napísala sama a zvyšné upravila. Nietzsche však odmietal antisemitizmus aj nemecký nacionalizmus svojej doby - vyjadruje sa o nich výsmešne na mnohých miestach vo svojich dielach.
Nietzsche a Derrida: Kritika autority
Otázka autority a jej legitimizácie je ústrednou témou v Nietzscheho dielach, ktorej sa doteraz nevenovala dostatočná pozornosť. Či už demontuje autoritu morálno-teologickej tradície alebo dekonštruuje autoritu Boha či extrahuje metafyzickú autoritu skrytú v jazyku, Nietzscheho odmietanie legitimizovať akúkoľvek podobu autority zostáva konštantné. Platí to aj pre jeho autoritu ako spisovateľa, pre autoritu jeho „proroka“ Zarathustru i pre autoritu jeho nadčloveka (Übermensch). Ako poznamenáva v súvislosti s morálnou autoritou, „v prítomnosti morálky, tak ako pred tvárou každej autority, nie je dovolené myslieť, tým menej hovoriť: tu sa musí poslúchať! Odkedy je svet svetom, žiadna autorita nebola ochotná pripustiť, aby sa stala predmetom kritiky“ (Ranné zore).
Zatiaľ čo otázke autority v Nietzscheho dielach možno nebola venovaná dostatočná pozornosť, bola ústrednou otázkou v diele Jacqua Derridu. Derrida rozvíja svoju dekonštruktívnu kritiku subjektu ako privilegovaného centra diskurzu v kontexte svojho projektu delegitimizácie autority, či už ide o autoritu, ktorá sa vynára vo forme nadvlády autora nad textom alebo vo forme tradičného čítania dejín filozofie.
Derrida často „používa“ Nietzscheho ako vzor nerozhodnuteľnosti, aby frustroval logocentrickú túžbu vyberať si medzi jednou alebo druhou alternatívou v rámci fixnej binárnej opozície. Tieto dve stratégie sa vzájomne dopĺňajú a v súčasnosti sa nachádzame v bode, keď je jednoduchý výber medzi nimi vylúčený. Inými slovami, na rozdiel od vylučujúcej disjunkcie, ktorá je charakteristická pre metafyzickú vieru v protikladné hodnoty, musíme si vybrať oboje naraz, čím zmeníme pravidlá hry a pritom sa vrátime k počiatkom. Urobiť tak znamená zmeniť štýl filozofického písania.
tags: #nietzscheho #prehodnotenie #hodnot #bakalarska #praca