V civilnom procese sú trovy konania výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Trovami konania sú však len tie výdavky, ktoré sú preukázané, odôvodnené a tiež účelne vynaložené. Inými slovami, ide o náklady vedenia sporu na strane žalobcu, žalovaného, ich zástupcov a iných osôb zúčastnených na konaní.
Právna úprava inštitútu trov konania v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len „CSP“) prešla pri jej porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) pomerne rozsiahlou koncepčnou zmenou. Zákonodarca si dal za cieľ zjednodušiť a zefektívniť doterajšiu právnu úpravu a odstrániť inštitúty, ktoré sa v praxi neosvedčili. Celková zmena koncepcie civilného sporového konania neobišla ani inštitút trov konania.
Čo sú trovy konania?
Medzi najtypickejšie trovy konania patrí súdny poplatok. Výnimku predstavujú iba také súdne poplatky, ktoré boli neúčelne vynaložené v súvislosti so svojvoľnými úkonmi strany sporu, napríklad súdny poplatok za nedôvodne vznesenú námietku zaujatosti sudcu. Osobitnou kategóriou trov konania je odmena a náhrady advokáta. Náhrada odmeny advokáta sa určuje v zmysle ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, bez ohľadu na sumu odmeny dohodnutú s advokátom v zmluve o poskytovaní právnych služieb. Preto sa náhrada trov konania nemusí rovnať skutočnej výške odmeny zvoleného advokáta. Medzi trovy konania patrí ďalej aj cestovné, stravné, výdavky na ubytovanie a trovy dokazovania. V rámci obchodných záväzkových vzťahov má veriteľ popri nároku na náhradu trov konania aj osobitný nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
Kedy vznikajú trovy konania?
Práve explicitné ustanovenie o tom, že za trovy konania sú považované len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, tzn. od začatia konania, považujeme za výraznú zmenu zákonnej definície trov konania. Podľa Sedlačka platí, že: „(…) výdavky musia vzniknúť v konaní. Časový interval, v rámci ktorého možno uvažovať o trovách konania, je teda striktne ohraničený začatím konania (§ 156 CSP) a právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“ V režime CSP sú z toho dôvodu do značnej miery obmedzené podmienky aplikácie pôvodnej judikatúry k § 137 OSP, ktorá pripúšťala začleniť do trov konania aj niektoré výdavky vzniknuté pred jeho začatím.
Horváth dokonca jednoznačne vylučuje výdavky vynaložené v období pred začatím konania (§ 156 CSP) z možnosti považovať ich za trovy konania, keď uvádza: „(…) za trovy konania sa podľa novej právnej úpravy považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (pozri § 156 CSP) do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. predžalobné písomné upomienky, predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu).“
Uplatnenie nákladov pred začatím konania
Výdavky na úkony bezprostredne súvisiace s konaním by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ. Pohľadávkou sa vo všeobecnosti rozumie právo veriteľa na plnenie od dlžníka. Toto plnenie môže byť tak peňažného ako aj nepeňažného charakteru. Sme toho názoru, že pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka.
Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. Takými konaniami sú napr. konania o určovacích žalobách alebo konania o žalobách na určenie právnej skutočnosti. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ. V danom prípade vnímame ako možnosť použitie analógie k § 121 ods. 3 OZ v zmysle § 853 ods. 1 OZ.
Rozhodovanie o náhrade trov konania
O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu trov konania ako samostatný nárok. Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhoduje VSÚ samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 151 ods. 1 OSP bola táto povinnosť striktne upravená. V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu. Je teda na tejto strane, aby si ustrážila ešte pred vydaním uznesenia podľa § 262 ods. 2 CSP, že má v spise všetky relevantné podklady pre určenie výšky náhrady trov konania.
Princíp úspechu a zavinenia
Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom na vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania (a pokiaľ áno, ktorý z nich) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil, resp. či návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu. To znamená, že § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP.
Späťvzatie žaloby a trovy konania
Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby. Žalobcovia realizujú tento úkon napr. v nadväznosti na uzatvorenie mimosúdnej dohody (dohody o urovnaní) so žalovaným, pričom jedným z bodov mimosúdnej dohody býva aj dohoda o tom, že žalobca po jej uzatvorení vezme žalobu späť. Budeme predpokladať, že súčasťou mimosúdnej dohody bude, že každá zo strán sa čiastočne vzdá svojho tvrdeného práva. Po tom, čo žalovaný vysloví so späťvzatím žaloby súhlas (ak je jeho súhlas potrebný), súd konanie zastaví (§ 146 ods. 1 písm. c) OSP).
Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má pritom význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP.
Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, je povinná nahradiť trovy konania druhej strane. Súd náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Domnievame sa, že v zmysle zmenenej koncepcie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, bude nedostatočná taká (mimosúdna) dohoda sporových strán, v ktorej sa obe strany zaviažu neuplatňovať si trovy konania, resp. si ich nežiadať. Podľa nášho názoru, znenie CSP neumožňuje súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na takúto mimosúdnu dohodu.
BEZ LIEKOV Žije s Nevyliečiteľnou Chorobou! Čo Mu Pomohlo?
Moderačné právo súdu
V citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Avšak musí ísť o výnimočný prípad v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane obidvoch účastníkov. Predmetné ustanovenie neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi.
Aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd okrem majetkových, sociálnych, osobných, zárobkových a iných pomerov všetkých strán sporu si všíma aj okolnosti prípadu.
Skutočnosť, že účastník konania, ktorému by inak patrila náhrada trov konania, sám konal v rozpore s dobrými mravmi, je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa umožňujúcou všeobecnému súdu postupovať pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
tags: #neuplatnuje #narok #na #nahradu #trov