Tento článok sa venuje právnemu inštitútu trustu, ktorý je Haagskou úmluvou o práve použiteľnom pre trusty a ich uznávanie z 1. júla 1985 považovaný za unikátny právny inštitút založený na práve ekvity v jurisdikciách common law. Cieľom príspevku je načrtnúť vývoj trustu v období jeho vzniku vo stredoveku, jeho dotváranie ekvitnými súdmi (resp. súdu lorda kancléřa), cez jeho zásadnú zákonnú modifikáciu v roku 1535 prostredníctvom Statute of Uses až po položenie moderných základov tohto právneho inštitútu.
Čo je to trust?
Medzinárodný dohovor z 1. júla 1985 o rozhodnom práve pre trusty a ich uznaní (Convention of 1 July 1985 on the Law Applicable to Trusts and on their Recognition), vypracovaný Haagskou konferenciou medzinárodného súkromného práva, vo svojej preambule uvádza, že trust vytvorený na súdoch ekvity v jurisdikciách common law a prijatý s určitými zmenami v iných jurisdikciách je unikátnym právnym inštitútom.
Pre účely dohovoru je trust vymedzený v článku 2 ako právny vzťah vytvorený inter vivos alebo pre prípad smrti zakladateľom (settlor), pri ktorom bol majetok daný pod kontrolu správcu (trustee) na úžitok beneficiára (beneficiary) alebo na určitý účel.
Pojmové znaky trustu na účely dohovoru sú:
- majetok vytvára osobitnú podstatu (fond) a netvorí súčasť vlastného majetku správcu,
- právny titul k majetku v truste je vedený na meno správcu alebo inej osoby konajúcej za správcu,
- správca má právo a povinnosť, za splnenie ktorej nesie zodpovednosť, spravovať, využívať a nakladať s majetkom v súlade s podmienkami trustu a osobitnými povinnosťami ustanovenými právom.
Výhrada niektorých práv a oprávnení zakladateľom a skutočnosť, že správca môže mať sám práva ako oprávnený, samé o sebe nie sú nezlučiteľné s existenciou trustu.
Trust vs. rímske právo a kontinentálne jurisdikcie
Zo samotnej definície trustu je zrejmé, že ide o právny inštitút, ktorý nemá obdobu v rímskom práve a ani vo väčšine právnych poriadkov kontinentálnych štátov, ktoré svoje súkromné právo odvodzujú z rímskej právnej tradície.
Trust nevytvára totiž len osobitnú majetkovú podstatu oddelenú od všeobecnej majetkovej podstaty osoby (to samé o sebe nie je rímskemu právu cudzie, nakoľko takúto osobitnú majetkovú podstatu v rímskom klasickom práve tvorilo aj peculium a veno), ale rozštepuje vlastnícky titul medzi správcu ako formálneho vlastníka a beneficiára ako užívateľa pôžitkov plynúcich z majetku v truste.
Keďže správca a beneficiár nemajú z hľadiska obsahu rovnaké oprávnenia k veci v truste, nie je možné ich vzťah charakterizovať ako spoluvlastníctvo, ale skôr ako delené vlastníctvo. Mnohé kontinentálne jurisdikcie pôvodne poznali inštitút deleného vlastníctva, no tento bol úzko prepojený s existenciou feudálnej sústavy.
Spolu s prechodom na kapitalizmus od konca 18. storočia a v priebehu 19. storočia sa koncepcia deleného vlastníctva postupne vytrácala z právnych poriadkov týchto štátov. V jurisdikciách common law vrátane jej materskej jurisdikcie Anglicka a Walesu však delené vlastníctvo, ktoré pôvodne existovalo v rôznych formách, prežilo v podobe trustu dodnes, pričom vôbec nejde o obsolentný právny inštitút.
V USA sa právo trustu bežne vyučuje v rámci štandardného študijného programu na právnických fakultách v rámci povinného predmetu Wills, Trusts and Estates, t.j. najmä v súvislosti s dedičským právom a v menšej miere s vecným právom k nehnuteľnostiam.
Historický vývoj trustu v Anglicku
Anglické právo od normandskej invázie v roku 1066 predstavovalo feudálny typ krajinského práva, ktoré sa zásadným spôsobom nelíšilo od práva iných štátov západoeurópskeho feudálneho typu. Základom koncepcie vecných práv k nehnuteľnostiam bola rozvinutá lénna sústava na pomyselnom vrchole ktorej stál suzerén - Koruna, ktorá od panovania Viliama Dobyvateľa formálne vlastnila všetku pôdu v štáte.
Koruna časť pôdy udeľovala ako léno priamo vazalom (tenants in chief), ktorí opätovne časť z nej prostredníctvom lénnych ceremónií odovzdávali nižším vazalom (mesne lords). Léna sa kategorizovali ako na základe povahy služieb pre lénneho seniora, ktoré boli spojené s držbou léna (tzv. tenures) tak aj podľa zdediteľnosti (tzv. fees), čím sa vytvárala pestrá mozaika komplexných feudálnych vzťahov medzi vazalmi.
Raison d'être lénneho systému bola samozrejme vojenská funkcia (z tohto dôvodu bola väčšina lén vojenská, tzv. military tenures), lebo léna mali teoreticky zabezpečiť vytvorenie armády v prípade brannej insurekcie. Z tohto dôvodu bol jedným zo základných princípov anglického feudálneho zriadenia projektovaného do systému vecných práv princíp, že žiadne léno nesmie ostať bez držiteľa (t.j. vazala).
Vazalská substitúcia a vznik "use"
Od prijatia zákona Quia emptores terrarum v roku 1290 bol jediným možným spôsobom prevodu léna inter vivos v Anglicku vazalská substitúcia, nakoľko sa v dôsledku poškodzovania práv lénnych pánov odstránila možnosť ďalšej subinfeudácie, t.j. vytvárania nových nižších lén. V rámci vazalskej substitúcie bol postup prevodu taký, že pôvodný vazal-prevodca formálne odovzdal svoje léno naspäť svojmu bezprostrednému lénnemu pánovi, ktorý ho mal odovzdať novému vazalovi-nadobúdateľovi.
Vzhľadom na to, že titul (napr. kúpna zmluva) a modus (ceremoniálne uvedenie do léna, tzv. enfeoffment) mohli byť od seba časovo oddelené, lénny pán ako dočasný držiteľ léna mal ho opatrovať (custodire) ad commodum (na osoh) alebo ad opus (pre potrebu, z lat. opus esse) nového vazala-nadobúdateľa. V takýchto prípadoch tak nastala situácia, že lénny pán bol síce právne neobmedzeným držiteľom léna, ale úžitok z neho neprislúchal jemu, ale inej osobe.
Obdobné situácie držby k vernej ruke nastávali napr. aj v prípadoch, keď manžel chcel previesť svoj držobný titul na seba a manželku, príp. na seba a dedičov. Keďže nemohol priamo na seba previesť držobné právo k nehnuteľnosti, previedol túto na priateľa s dohovorom, že ho má vzápätí previesť naspäť na neho a manželku, resp. jeho dedičov. Čo sa vytvorilo ako dočasná situácia medzi dvoma prevodmi alebo medzi prevodom a uvedením do držby léna sa pomerne rýchlo premenilo na trvalý stav.
Táto potreba vznikala napr. v súvislosti s františkánskou rehoľou, ktorá podľa svojich vnútorných predpisov nemohla vlastniť majetok, ale mohla prijať pohostinnosť. Osoba chcejúca odovzdať léno na úžitok tejto reholi tak mohla svoju vôľu právne uskutočniť len tak, že léno previedla na tretiu osobu s tým, že táto ju má opatrovať pre úžitok rehole. Formálnym držiteľom léna tak bola tretia osoba, ale všetky úžitky z vlastníctva mala rehoľa. Užívateľ výhod začal byť označovaný v archaickej právnej francúzštine používanej vtedy na anglických kráľovských súdoch ako ten, ktorý má úžitok (cestuy que use).
História vlastného kapitálu | Právo trustov
Obchádzanie zákonných zákazov prostredníctvom "use"
Ak by takéto rozštiepenie formálneho titulu k nehnuteľnosti a brania úžitkov z nej bolo obmedzená len na prípady duchovných korporácií a prípadov dočasnej držby pri prevode držobného titulu, ostalo by použitie use pomerne obmedzené. V priebehu 14. storočia však právna prax objavila možnosť využitia use na obídenie niektorých zákonných zákazov.
Podľa stavu vtedajšieho anglického práva bolo testamentárne dedenie lén vylúčené a jediným možným spôsobom prechodu léna bolo zákonné dedenie na prvorodeného mužského potomka (primogenitúra). Ak však držiteľ léna ešte počas svojho života previedol léno na tretiu osobu s tým, že počas jeho života má mať úžitky z léna prevodca a po jeho smrti ním určené osoby, mohol týmto spôsobom nakladať s lénom pre prípad smrti.
Dôležité však bolo, aby takáto inštrukcia nadobúdateľovi nemala povahu formálnej podmienky. V prípade ak by inštrukcia mala byť vykladaná ako formálna podmienka, anglické krajinské právo (common law) sankcionovalo jej porušenie automatickým navrátením držobného titulu nadobúdateľovi a v prípade jeho smrti dedičovi, ktorý mal ako jediný aktívnu legitimáciu na podanie žaloby v prípade porušenia podmienky (t.j. nie osoby ktoré mali mať úžitok z léna). Ak teda dedič nebol zároveň osobou cestuy que use, podmienka bola nevykonateľná. Ak by podmienka rovno udelila niekomu inému ako nadobúdateľovi plné úžitkové práva spojené s držbou léna, takáto podmienka bola považovaná za odporujúcu právu a neplatná. Riešením bola konštrukcia use nie ako formálnej, ale neformálnej podmienky pripojenej k prevodnému právnemu úkonu.
Úloha lorda kancelára a rozvoj práva ekvity
Strany preto často takúto podmienku formulovali len neformálne mimo prevodnej listiny, čo nevyvolávalo žiadne právne účinky podľa common law a zaväzovalo právneho držiteľa len in foro interno. Ak títo právni držitelia porušili tento svoj záväzok vyplývajúci z dobromyseľnosti, cestuy que use sa mohol obrátiť na cirkevné súdy (pokiaľ mali založenú právomoc prejednať spor), ale najmä na lorda kancelára.
Úloha lorda kancelára v anglickom právnom systéme tohto obdobia bola obdobná rímskemu prétorovi v predklasickom a do určitej miery aj v klasickom období rímskeho práva. Provisions of Oxford z roku 1285 zakázali, aby sa vytvárali nové žaloby pre konania prejednávané na kráľovských súdoch (tzv. writy) okrem tých, ktoré odsúhlasí parlament. Anglické krajinské právo sa tak fakticky petrifikovalo v stave v akom bolo ku koncu 13. storočia a stalo sa podobne ako rímske ius civile právnym poriadkom založeným na systéme formálnych žalôb.
Ako už ukázala rímska skúsenosť, takéto právne systémy môžu dlhodobo prežiť len ak existuje orgán, ktorý je schopný naprávať často nespravodlivé dôsledky pôsobenia tohto rigidného systému. V Ríme túto úlohu vykonával prétor, ktorého právo bolo považované, ako je známe, za živý hlas civilného práva, a v Anglicku lord kancelár. Cieľom lordov kancelárov podobne ako prétorov nebolo derogovať common law, ale obdobne ako prétorské právo malo v klasickom rímskom práve za cieľ rigidné civilné právo podporiť, doplniť alebo opraviť, aj lordi kancelári mali krajinské právo len doplniť a modifikovať jeho pôsobenie.
Títo prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti v rokoch 1350-1450 položili základy nového odvetvia anglického práva pôsobiaceho popri krajinskom práva - práva ekvity. Podobne ako sa v rímskom práve pôvodne neformálne fideikomisy stali právne vymáhateľnými, aj neformálne uses, v zásade nevymožiteľné v kráľovských súdoch aplikujúcich krajinské právo, sa stali vymožiteľnými pred súdom lorda kancelára.
V priebehu 15. storočia súdy lorda kancelára premenili právo cestuy que use (t.j. beneficiárov) na nový druh vlastníctva, pričom je dokonca doložené, že beneficiár bol úradne v 15. storočí označený slovom vlastník.
Use ako vecné právo
Use tak nemal len povahu súkromnej zmluvy medzi prevodcom léna a jeho nadobúdateľom v prospech beneficiára, ale nadobudol taktiež charakter vecného práva. Ak totiž formálny vlastník scudzil pôdu v rozpore s inštrukciami pôvodného prevodcu léna, léno zaťažené use beneficiára prechádzala aj na nadobúdateľa pôdy, iba že by nadobúdateľ nadobudol léno odplatne a bez vedomosti, že je zaťažené use. Podľa zákona z roku 1484 z dôvodu ochrany dobromyseľných nadobúdateľov bolo dokonca umožnené, aby sám beneficiár (bez súčinnosti formálneho vlastníka) previedol formálny vlastnícky titul na nadobúdateľa.
Takto konštruované use spájalo so sebou viacero výhod - umožnilo prevod beneficiárneho vlastníctva úplne neformálnym spôsobom (prevod formálneho vlastníctva si stále vyžadovalo uvedenie do držby léna) a umožnil vazalom obchádzať niektoré odplatné povinnosti spojené s prevodom a prechodom léna na inú osobu.
Moderné základy trustu
Haagska úmluva o právu použitelnom pro trusty a jejich uznávání z 1. července 1985 je kľúčovým dokumentom pre moderné fungovanie trustu. Dohovor bol uzavretý 1. júla 1985 a do účinnosti pre signatárske štáty vstúpil 1. januára 1992 a v súčasnosti je ratifikovaná 14 štátmi. Predmetom úpravy v dohovore je harmonizované vymedzenie trustu (ktoré je užšie ako vo väčšine jurisdikcií common law) a určenie kolíznych pravidiel na určenie rozhodného práva.