Význam a hranice konania, ktoré nie je zákonom zakázané

V právnom systéme existuje množstvo konaní, ktoré, hoci sú hodnotené ako nežiaduce alebo dokonca škodlivé, nie sú priamo zakázané zákonom. Táto oblasť „šedej zóny“ vyvoláva otázky o hraniciach regulácie, etike a spoločenskej zodpovednosti. V právnom poriadku platí pre občanov a firmy princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Toto pravidlo vyjadruje základnú slobodu každého v rozhodovaní sa napríklad o tom, či vstúpi do zmluvného vzťahu s inou osobou a aký obsah takýto zmluvný vzťah bude mať.

V občianskom práve však platí obmedzujúce pravidlo, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ani nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných. Súdna prax k tomu priniesla výklad, podľa ktorého výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, nemusí byť ešte vždy zároveň v súlade s dobrými mravmi. To znamená pre občanov dôležitú výhodu, že súdy aj pri zistení, že konanie určitej osoby nesie známky zákonnosti, skúmajú aj to, či je konanie zároveň v súlade s dobrými mravmi.

Odlišný prístup štátnych orgánov

Iné pravidlo platí pre štátne orgány. Tie môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Znamená to, že celé fungovanie ktoréhokoľvek štátneho orgánu, ale tiež orgánov mesta, obcí a vyšších územných celkov, musí byť vo vzťahu k občanom a firmám zákonné. Štátny orgán teda môže konať, len ak mu to zákon umožňuje, a zároveň musí konať takým spôsobom, ako zákon vyžaduje.

Prípadová štúdia: Liečiteľstvo ako „šedá zóna“

V právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje pojem liečiteľ a neexistuje právna úprava, ktorá by upravovala ich právne postavenie či status. Z dôvodu, že právny poriadok nedefinuje pojem liečiteľ, ako liečiteľ môže vystupovať v podstate každý, aj bez medicínskych vedomostí, čo znamená, že svoju činnosť môže vykonávať prakticky bez obmedzenia. Aká je teda hranica medzi pokútnym liečiteľstvom, ktoré vykonávajú šarlatáni za odmenu za účelom obohatenia sa, a medzi činnosťou bylinkárok, ktoré využívajú ľudové tradície?

Porovnanie právneho rámca

• Zdravotnícki pracovníci: Podliehajú registrácii, musia mať odbornú spôsobilosť a sú kontrolovaní štátnymi orgánmi.
• Liečitelia: Neexistuje inštitúcia, ktorá by viedla ich register, nemajú povinnosť sústavného vzdelávania a nepodliehajú odbornej kontrole.

Vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti nie je v našom právnom poriadku explicitne upravené trestanie liečiteľov, ktorí si za poskytovanie služieb nárokujú odmenu, je len veľmi ťažké zhodnotiť, aký druh prevenčného prostriedku je nevyhnutné zvoliť. Ak liečiteľ vykonáva svoju činnosť za odplatu, môže sa teoreticky dopustiť priestupku na úseku podnikania, prípadne trestného činu neoprávneného podnikania, ak tak robí v malom rozsahu bez oprávnenia s cieľom získať trvalý príjem.

Napriek tomu, že základné práva a slobody sú rovnocenné, ochrane práva na zdravie a život je potrebné venovať najväčšiu pozornosť. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti osobami, ktoré nie sú v súlade s platnou právnou úpravou oprávnené na jej poskytovanie, toto právo bezprostredne ohrozuje. Zásah osôb bez príslušnej odbornosti do telesnej alebo duševnej integrity osoby má v prevažnej väčšine prípadov za následok negatívne následky, preto je nevyhnutné takýmto snahám predchádzať.

Autonómia vôle verzus ochrana slabšej strany

Vo všeobecnosti zásada autonómie vôle znamená, že osoba má možnosť vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch. V zmluve si subjekty slobodne určia obsah právnych vzťahov, avšak táto sloboda nesmie byť v rozpore s kogentnými normami. Príkladom komplikovanej aplikácie v praxi je doložka „ako stojí a leží“. Hoci zmluvná sloboda umožňuje stranám dohodnúť sa, judikatúra jasne stanovuje, že táto doložka nemôže slúžiť na to, aby sa predávajúci paušálne zbavil zodpovednosti za vady individuálne určenej veci v rozpore so zákonom.

tags: #nedovolene #to #co #nie #je #zakonom