Výživné a jeho druhy: Kompletný sprievodca právami a povinnosťami

Rodina, ktorú tvoria manželia a spoločné deti, je osobitne chránená zákonom o rodine a má špeciálne postavenie v práve. Pri rozvode manželstva treba vyriešiť nielen samotný fakt, či manželstvo rozviesť, ale treba riešiť aj ďalšie súvisiace problémy. Napríklad treba upraviť starostlivosť o deti, výživné na deti a po rozvode si rozdeliť majetok. V neposlednom rade sú tu inštitúty, na ktoré nemožno v rámci rozpadu manželstva zabúdať. Preto žiadosť manžela alebo manželky o výživné nemožno považovať za vyhrážku, ale za zákonný nárok. Je ale potrebné posúdiť, či sú splnené aj požiadavky na priznanie výživného.

Častokrát sú rozvody zovšeobecňované a polarizované. Avšak, aj keď otec a matka môžu zvoliť cestu boja, rodinné právo zahŕňa široký komplex oblastí, v ktorých ťahá za „dlhší koniec“ vždy niekto iný. A v neposlednom rade, po ukončení celého procesu, môže prísť žiadosť od bývalého manžela/manželky o príspevok na výživu.

Môže to znieť ako klišé, ale pri rozvode je najpodstatnejšia zmena myslenia z boja na spoluprácu. Spoluprácu v rovine - poďme hľadať spôsob, ako sa rýchlo a lacno rozvedieme, ako sa rozumne dohodneme na deťoch a výživnom, ako si spravodlivo rozdelíme majetok. V prípade, ak spor hrozí alebo už existuje, vo väčšine prípadov sa dá urovnať dohodou. Ak protistrana na návrh mediácie nereaguje alebo nie je možné jej takýto návrh priamo doručiť, je možné osloviť mediátora so žiadosťou o zaslanie výzvy na mediáciu protistrane. Mediátor v takom prípade priamo oslovuje protistranu a v prípade obojstranného súhlasu s mediáciou dojedná podmienky Dohody o začatí mediácie.

Čo znamenajú pojmy „výživné“ a „vyživovacia povinnosť“ v praxi?

Výživné predstavuje peňažnú alebo naturálnu dávku. Vyživovacia povinnosť je zákonná povinnosť oboch rodičov, ktorá trvá až do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Vyplýva to z ustanovenia § 62 ods. (2) Zákona o rodine.

Vyživovacia povinnosť medzi príbuznými

V prípade príbuzných majú nárok na poberanie výživného len osoby v núdzi. Rodičia sú povinní poskytovať výživné deťom, ktoré ešte nie sú schopné starať sa o seba, pokiaľ príjmy z majetku dieťaťa nie sú dostatočné na pokrytie nákladov na jeho obživu a výchovu. Deti po dosiahnutí veku 18 rokov strácajú právo na výživné okrem prípadov, keď chcú pokračovať vo vzdelávaní a ich doterajšia výkonnosť dokazuje opodstatnenosť tohto rozhodnutia alebo keď by sa vyživovacia povinnosť mala zachovať vzhľadom na zdravotný stav alebo osobnú situáciu dieťaťa.

Rodičia okrem toho nie sú povinní poskytovať výživné dieťaťu, ktoré dosiahlo vek 18 rokov, a hoci je schopné pracovať, ďalej študuje a potom zanechá štúdium, nezaznamená uspokojivý pokrok, nedosiahne dostatočné známky na postup do vyššieho ročníka a nevykoná skúšky do stanovených konečných termínov, a preto nedokončí štúdium v časom rámci určenom na príslušný študijný program.

Ak nie je možné získať výživné od osoby s primárnou zodpovednosťou (t. j. od rodiča) alebo ak je to príliš zložité, nárok možno uplatniť voči osobám so sekundárnou zodpovednosťou (napríklad starým rodičom dieťaťa, ktorí sú rodičmi povinného na plnenie výživného). Treba však uviesť, že samotné neplatenie výživného osobou, ktorá je povinná ho platiť, nestačí na získanie platieb výživného od starých rodičov. S cieľom získať výživné od starých rodičov je nutné, aby osoba oprávnená na výživné žila v núdzi, pričom starí rodičia musia mať dostatok finančných prostriedkov na platenie výživného.

Vyživovacia povinnosť vyplývajúca z osvojenia

Ak je účinkom osvojenia výhradne vytvorenie vzťahu medzi osvojiteľom a osvojencom, vyživovacia povinnosť osvojiteľa vo vzťahu k osvojencovi má prednosť pred vyživovacou povinnosťou príbuzných vo vzostupnej línii a súrodencov osvojenca voči tejto osobe a akákoľvek vyživovacia povinnosť osvojenca voči jeho príbuzným vo vzostupnej línii a súrodencom je v poradí posledná v línii.

Povinnosť medzi nepokrvnými príbuznými (nevlastná matka, nevlastný otec, nevlastné deti)

Nárok na výživné majú len osoby v núdzi, ak je v danej situácii uloženie vyživovacej povinnosti v súlade s pravidlami spoločenského spolunažívania.

Povinnosť medzi manželmi počas trvania manželstva

Rodinní príslušníci si môžu uplatniť právo na „rovnakú životnú úroveň“ pre všetkých rodinných príslušníkov. Podľa článku 27 zákona o rodine a poručníctve sú obidvaja manželia povinní podľa svojich schopností, príjmu a finančnej spôsobilosti pomáhať zabezpečovať potreby rodiny, ktorú si založili prostredníctvom svojho vzťahu.

Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Málokto vie, že vyživovacia povinnosť vzniká automaticky uzavretím manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva. Je teda viazaná iba na existenciu manželstva. Vychádza zo základných zásad zákona o rodine, konkrétne z článku 1 vety tretej: „Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach.“ A z článku 4 prvého odseku: „O uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.“

Ak obaja manželia žijú v spoločnej domácnosti, riadne sa obaja svojou prácou pričiňujú o životnú úroveň ich oboch, vtedy nie je dôvod zamýšľať sa nad pojmom vyživovacia povinnosť. Stáva sa však, že jeden z manželov opustí spoločnú domácnosť, že manželia prestanú spoločne hospodáriť, pričom jeden zarába oveľa viac a vzniká problém so životnou úrovňou toho druhého manžela. V takýchto odôvodnených prípadoch, ak sa obaja manželia nevedia rozumne dohodnúť a ak jeden z manželov vyživovaciu povinnosť neplní dobrovoľne, ten druhý má právo písomným návrhom podaným na príslušný súd požiadať súd, aby určil manželovi vyživovaciu povinnosť v takom rozsahu, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká.

V prípade nedodržiavania týchto vzájomných práv a povinností manželmi môže dôjsť k uplatňovaniu si vzájomnej vyživovacej povinnosti a k zohľadňovaniu pri rozhodnutiach súdov o určovaní vyživovacej povinnosti medzi manželmi. K vyživovacej povinnosti medzi manželmi však môže dochádzať i v takých prípadoch, ak obaja manželia sa podieľajú na zabezpečovaní si svojich osobných potrieb zárobkovou činnosťou, avšak u každého z nich je táto úroveň rozdielna (z objektívnych či subjektívnych dôvodov), obaja manželia žijú oddelene a z toho dôvodu v celkovej životnej úrovni oboch manželov je značný rozdielny nepomer.

Je potrebné rozlišovať jednotlivé príklady takýchto životných situácií, pretože do úvahy je nutné vziať i tie skutočnosti, javy a chovania jednotlivých osôb, ktoré vedú k vyššie spomínanému nepomeru v životnej úrovni, v životnom štandarde. Je totiž rozdiel, ak jeden z manželov vyvíja snahu a i napriek tejto snahe (z rôznych dôvodov) nie je schopný dosiahnuť takú úroveň života ako jeho partner (najčastejšie je príčinou nedostatok vzdelania, zlý zdravotný stav či iné osobné problémy) a iná vec je, ak jeden z manželov nemá na rozdiel od druhého manžela takú mieru životného štandardu spôsobenú svojím konaním, správaním a rozhodnutiami, ktoré majú sklon jedinca skôr ťahať ku dnu. Ide napríklad o holdovanie alkoholu, drogám či iným návykovým a omamným látkam a o taký spôsob života, ktorý zákonite nemôže viesť k lepšiemu životnému štandardu.

Výživné medzi manželmi, rovnako ako v iných prípadoch výživného podľa prvej až piatej hlavy tretej časti zákona o rodine, však nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore so zásadami morálky. Z tohto hľadiska súd pri rozhodovaní o nároku na výživné medzi manželmi za trvania manželstva bude musieť vziať do úvahy najmä dĺžku manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť o spoločnú domácnosť a o výchovu detí a tiež príčiny, pre ktoré manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne. Pre záver, či priznanie výživného neodporuje zásadám morálky, môže byť významnou okolnosťou, či manžel uplatňujúci nárok na výživné neodmieta bez závažných dôvodov zo svojej strany plniť povinnosti vyplývajúce z ust. § 18 a § 19 zákona o rodine, či žije s druhom a pod.

Vždy bude treba súhrnne uvážiť postoj každého z manželov k manželstvu a jeho účasť na zabezpečovaní potrieb spoločnej rodiny i domácnosti a význam vzájomnej vyživovacej povinnosti pre obnovenie manželského spolužitia. Vyživovacou povinnosťou sú osobné potreby, stravovanie, ošatenie, vzdelanie, kultúra, bývanie, šport. U oboch manželov by mal byť jej rozsah za normálnych okolností taký, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Dôležité je slovíčko v zásade. Nemožno totiž predpokladať, že bude úplne na rovnakej úrovni. V zásade by sa však mali o to pokúsiť. Tento jav ovplyvňuje množstvo faktorov. Nie každý z manželov rovnako holduje športu či kultúrnym aktivitám. Niekomu stačí k životu málo, niekto si potrpí na luxus a zbytočnosti. Takisto sa v zákone explicitne stanovuje, že pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti sa prihliada na starostlivosť o domácnosť. Je to pochopiteľné, pretože starostlivosť o domácnosť vyžaduje nielen finančné náklady, ale i čas, energiu a osobné nasadenie, ľudovo povedané kopec práce, ktorá nie je zaplatená. Ak majú mať manželia zachovanú rovnakú životnú úroveň, je potrebné skonštatovať, že odporca sa na výdavkoch do spoločného majetku musí podieľať vyššou sumou než navrhovateľka, primerane pomeru príjmov oboch manželov.

Povinnosť medzi manželmi po skončení manželstva

Ak jeden z manželov bol uznaný za výlučne zodpovedného za rozvrat manželstva a rozvod znamená podstatné zhoršenie finančnej situácie nevinného manžela/manželky, tento nevinný manžel/manželka môže žiadať, aby boli zaistené jeho/jej primerané potreby, aj keby nebol v núdzi. V iných prípadoch môže manžel/manželka v núdzi žiadať od svojho bývalého manžela/manželky výživné úmerné svojim primeraným potrebám a zárobkovým možnostiam a finančnej situácii bývalého manžela/manželky.

Vyživovacia povinnosť voči rozvedenému manželovi/manželke zaniká, keď tento manžel/manželka uzavrie iné manželstvo. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na päť rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode.

Už zo znenia samotného ustanovenia zákona je zrejmé, že na príspevok nemá nárok každý rozvedený manžel. O príspevok môže požiadať iba ten rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je základom pre uplatnenie tohto nároku na súde v prípade, že nedôjde k vzájomnej dohode bývalých manželov. Podmienkou je, samozrejme, právoplatne rozvedené manželstvo. V opačnom prípade, teda ak by manželia neboli rozvedení, by išlo o vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, o ktorej bolo písané v úvode.

O príspevku rozvedeného manžela na výživu môže súd rozhodnúť iba na návrh rozvedeného manžela podľa § 72 ZR. Podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov môže prispievať bývalý manžel na primeranú výživu. Ak sám nemá dostatočné schopnosti, možnosti a ani jeho majetkové pomery by mu neumožňovali a nedovoľovali podieľať sa priznaným príspevkom na primeranú výživu bývalého manžela, súd by nemohol takýto príspevok priznať a bývalého manžela zaviazať na jeho úhradu. V takomto prípade bude vecou súdu dokazovaním určiť a stanoviť jednak povinnosť bývalého manžela prispievať na primeranú výživu rozvedenému manželovi a jednak výšku tohto príspevku.

Dôležitým prvkom v obsahu predchádzajúcej vety je primeranosť výživy. Táto je vymedzená reštriktívnejšie oproti vyživovacej povinnosti manželov. V manželstve sa pri vyživovacej povinnosti má na mysli v zásade rovnaká životná úroveň oboch manželov, pričom u rozvedených manželov a nároku na príspevok na rozvedeného manžela zákon upravuje primeranú výživu. Nevyhnutnou výživou rozvedeného manžela v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 ZR sa nerozumejú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale aj uspokojenie ďalších nevyhnutných životných potrieb rozvedeného manžela, vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a pod.

Príspevok môže požadovať rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je ďalšou nevyhnutnou podmienkou vzťahujúcou sa na uplatnenie tohto nároku. Čo znamená neschopnosť sám sa živiť? Kde je tá hranica? Závisí to od jednotlivých konkrétnych prípadov. Nie je to stanovené, zákon to neurčuje. Zvyčajne pôjde o také prípady, kedy rozvedený manžel v dôsledku napríklad zlého zdravotného stavu nie je schopný dosahovať vlastnými silami také príjmy a zárobky, ktoré by mu umožňovali a dovoľovali viesť život na takej úrovni, že by bol spôsobilý pokryť nimi svoje základné životné potreby, vyššie uvádzané. Nemusí to byť iba zlý zdravotný stav. Môže takisto ísť o dlhodobejšiu stratu zamestnania, nedostatok pracovných príležitostí (samozrejme nie z vlastného pričinenia, to znamená, že nie z dôvodu, že sa niekomu nechce pracovať), môže ísť o starostlivosť o invalidného rodinného príslušníka. A tieto všetky skutočnosti spojené i nie s priaznivými majetkovými pomermi.

K otázke výšky príspevku na výživu rozvedeného manžela je úlohou súdu zadovážiť si spoľahlivý podklad pre posúdenie otázky, či a v akom rozsahu je rozvedená manželka schopná zo svojho zárobku uspokojiť svoje potreby.

V druhom odseku ustanovenia § 72 zákona o rodine zákonodarca stanovuje podmienku, že súd o príspevku na výživu rozhoduje v prípadoch, ak medzi bývalými manželmi nedôjde k dohode. Ak by sa aj dohodli na úhrade, ibaže nie na výške tejto úhrady, i v takomto prípade bude musieť o výške príspevku rozhodovať súd na návrh bývalého manžela. Zároveň je stanovené v danom odseku, že súd pri určovaní rozsahu príspevku na výživu prihliada aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, teda k rozvodu manželstva. To znamená, že súd bude skúmať, kto a akou mierou sa pričinil o rozpad manželstva a z akých dôvodov sa manželstvo rozpadlo. Súd bude čerpať z rozvodového spisu a z výpovedí oboch manželov.

Limitovanie povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela na dobu piatich rokov po rozvode nie je absolútne. Návrh zákona umožňuje výnimočné predĺženie, ak sú na to objektívne dôvody. Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad zákonom stanovenú hranicu piatich rokov je možné len na návrh oprávneného manžela. Právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie. Smrť povinného subjektu je v zmysle zákona objektívnou právnou skutočnosťou zakladajúcou zánik povinnosti. V tomto prípade povinnosti na plnenie vyživovacej povinnosti, resp. platenia príspevku na výživu. V prípade uzatvorenia nového manželstva takisto zaniká táto povinnosť priamo, pretože sa má za to, že podpornú funkciu i vo vzťahu poskytovania vyživovacej povinnosti plní manžel a prechádza táto funkcia naňho. Ak by nastala situácia, že by sa rozvedenému manželovi, ktorému bol priznaný príspevok na výživu a ktorý uzavrel nové manželstvo, čím došlo k zániku príspevku, znova manželstvo rozpadlo, nebolo by možné obnoviť opätovne nárok na príspevok na výživu od prvého manžela. V prípade, že sa počas povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela zmenia pomery na strane manžela, ktorému bol príspevok priznaný a tento by sa časom bol schopný sám živiť, pôjde takisto o dôvod na zánik tejto povinnosti.

Povinnosť otca nemanželského dieťaťa voči matke dieťaťa

Otec, ktorý nie je manželom matky, musí prispievať matke podľa svojich pomerov na náklady spojené s tehotenstvom a pôrodom a na trojmesačné výživné počas obdobia pôrodu a šestonedelia. Doba, počas ktorej je otec dieťaťa povinný prispievať matke dieťaťa, je stanovená na dva roky. Medzi náklady spojené s tehotenstvom patrí predovšetkým úhrada tehotenského ošatenia, topánok, tehotenskej stravy, náklady spojené s lekárskymi vyšetreniami, so zdravotným stavom. Náklady spojené s pôrodom predstavujú predovšetkým úhradu nemocničných nákladov.

Do akého veku môže dieťa poberať výživné?

Rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, ktoré sa nedokáže o seba postarať samo. Keďže deti sú povinné vzdelávať sa až do veku 18 rokov, spravidla sú oprávnené na poberanie výživného, až kým nedosiahnu plnoletosť alebo až kým neukončia vzdelávanie. Keď sa osoba oprávnená na poberanie výživného nedokáže o seba postarať (napr. z dôvodu zdravotného postihnutia), vyživovacia povinnosť je časovo neobmedzená.

Treba uviesť, že vyživovacia povinnosť automaticky nezaniká po dovŕšení veku 18 rokov a že takéto zaniknutie nezávisí ani od rozhodnutia oprávneného na výživné alebo rodiča zodpovedného za výživné. Na stanovenie, že vyživovacia povinnosť by mala zaniknúť, je potrebné súdne rozhodnutie s cieľom posúdiť, či sa dieťa po dosiahnutí plnoletosti dokáže o seba postarať atď. Návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti sa podáva na okresnom súde príslušnom podľa miesta pobytu oprávneného na výživné.

Výživné na dieťa po rozvode

V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Toto ustanovenie možno uplatniť vtedy, ak sa súd rozhodne zveriť maloleté dieťa do starostlivosti jedného z rodičov, na základe čoho určí výšku výživného, resp. rozsah vyživovacej povinnosti, ktorú budú rodičia vynakladať po rozvode na dieťa.

Výživné má prednosť pred všetkými výdavkami, pričom do úvahy sa berú tie výdavky, ktoré nie je možné nevyhnutne vynaložiť. To je, samozrejme, už na preskúmaní súdom, ktorý skúma schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča. Iné to je v prípade, ak je dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. V tomto prípade je na zvážení súdu, či výživné určí. Nie je to v každom prípade nevyhnutné. Zákon o rodine v § 62 ods. 6 hovorí: „Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.“ a ďalej uvádza: „Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.“

Uvedené ustanovenia hovoria o tom, že nie je podmienkou určiť výživné aj pri striedavej osobnej starostlivosti. Je na zvážení súdu, či určí výživné na základe príjmu, ktorý musia obidvaja rodičia preukázať na súde. Rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.

Rodič prispieva nie len na základe svojho príjmu, ako sa často mylne ľudia domnievajú, ale na základe svojich možností, schopností a majetkových pomerov. Ak napríklad rodič je vysokoškolsky vzdelaný človek, či žije v regióne, potom neobstojí jeho argument, ktorým by sa snažil vyhovárať, že je nezamestnaný, a preto nemôže plniť výživné. Dieťa má právo na životnú úroveň svojich rodičov, pričom podľa ustálenej súdnej praxe náklady na dieťa priamoúmerne rastú s jeho vekom. V prípade ak sa rodičia nedohodnú, potom na základe návrhu jedného z nich rozhodne súd.

V praxi sa výška výživného, ktorú určia súdy, pohybuje vo väčšine prípadov od 300 PLN do 1 000 PLN mesačne na jedno dieťa.

Zmena výšky výživného

Ak bola suma výživného vo výške 100 eur dohodnutá mimosúdne a matka žiada vyššie výživné a otec nesúhlasí, potom jedinou možnosťou matky, bude podať návrh na určenie výživného. V návrhu a v konaní pred súdom bude musieť preukázať jednak svoje pomery, súd si rovnako vyžiada pomery otca, rovnako počet vyživovaných osôb v domácnosti, ďalej bude zisťovať náklady na odôvodnené potreby dieťaťa a podľa toho určí výšku výživného. Ak bolo výživné vo výške 100 eur určené súdnym rozhodnutím, potom je situácia podobná.

Závisí, samozrejme, aj na tom, či otec so zvýšením výživného súhlasí. V prípade ak súhlasí, je situácia jednoduchšia, pretože je vždy lepšie dohodnúť sa mimosúdne, nakoľko je to rýchlejšie, aj lacnejšie. Ak by však otec nesúhlasil, musela by matka (ak chce vyššie výživné na dieťa) podať na súd návrh. Voči návrhu sa bude mať otec samozrejme právo vyjadriť. Bude môcť predkladať dôkazy a argumentovať.

Otec dieťaťa nemusí platiť viac ako má určené súdom. Ak sa rozhodne platiť viac, môže, je to len na ňom.

Mám podať návrh na určenie výživného na príslušný orgán alebo na súd?

Ak povinný na platenie výživného neplní svoju povinnosť, návrh na priznanie výživného možno podať na okresný súd (sąd rejonowy), ktorý je príslušný podľa miesta pobytu oprávnenej osoby (článok 32 Občianskeho súdneho poriadku) alebo odporcu (článok 27 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Každý návrh je oslobodený od súdnych poplatkov. Mal by však spĺňať požiadavky na písomné podanie, t. j. mal by zahŕňať názov súdu, na ktorý sa podáva; mená a priezviská strán, číslo PESEL [národné identifikačné číslo], ich zákonných zástupcov a oprávnených zástupcov; druh písomného podania; jasný opis návrhu; hodnotu nároku; opis skutkového stavu odôvodňujúci návrh a v prípade potreby aj odôvodnenie príslušnosti súdu; podpis strany alebo jej zákonného zástupcu alebo oprávneného zástupcu (musí byť priložené splnomocnenie); zoznam príloh; miesta bydliska alebo sídla strán, ich zákonných zástupcov a oprávnených zástupcov a opis nároku.

Urovnanie pred notárom je tiež možné dosiahnuť; v takom prípade okresný súd len vydá rozhodnutie o výkone urovnania. Zákonní zástupcovia konajú v mene maloletých oprávnených osôb. Podľa Občianskeho súdneho poriadku sú vo veciach týkajúcich sa výživného vecne príslušné okresné súdy. Miestna príslušnosť sa určuje podľa miesta pobytu osoby oprávnenej na výživné alebo miesta pobytu odporcu.

Musím ako navrhovateľ podať návrh na súd prostredníctvom tretej osoby (napr. právneho zástupcu, ústredného alebo miestneho orgánu atď.)?

Zastupovanie právnym zástupcom sa vo veciach týkajúcich sa výživného nevyžaduje.

Som povinný zaplatiť poplatky za začatie súdneho konania? Ak áno, aká je ich pravdepodobná výška?

Účastník konania, ktorý žiada o priznanie výživného, a odporca vo veci týkajúcej sa zníženia výživného sú oslobodení od súdnych trov [článok 96 ods. 1 bod 2 zákona o súdnych trovách v občianskych veciach z 28. júla 2005 (Zbierka zákonov z roku 2005, č. 167, bod 1398, v znení zmien)]. Osoba povinná platiť výživné takisto môže požiadať o oslobodenie od súdnych trov, keď sa usiluje o zmenu priznanej sumy. Okrem toho strana, ktorá je oslobodená od súdnych trov, môže požiadať o právnu pomoc vo forme právneho zástupcu určeného z úradnej moci. Ak sa vyhovie žiadosti o určenie právneho zástupcu, poplatky za služby advokáta hradí odporca strany, pre ktorú je právny zástupca určený.

Aký druh výživného súd pravdepodobne prizná? Ako sa vypočítava výška výživného?

Výška výživného závisí od zárobkových a finančných možností povinného na plnenie výživného a od primeraných potrieb oprávnenej osoby. Medzi potreby osoby oprávnenej na výživné patrí všetko potrebné na živobytie, a to v zmysle hmotných aj nehmotných potrieb (kultúrnych a duchovných). Medzi potreby maloletých osôb patria aj náklady na ich výchovu. Pri hodnotení zárobkových a finančných možností povinných na plnenie výživného sa neberú do úvahy príjmy, ktoré skutočne zarábajú, ale príjmy, ktoré by mohli zarábať, ak by úplne využili svoj zárobkový potenciál.

Súd pri určení výživného prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Podľa citovaného ustanovenia prihliada sa na schopnosti - t. j. zdravotný stav, osobné vlohy, danosti, vedomosti, vzdelanie, na možnosti - t. j. pracovný trh a možnosť zamestnať sa, na majetkové pomery - t. j. príjem, majetok (hnuteľný, nehnuteľný), ale i pôžičky, úvery, dlhy. Prihliada sa na to, či sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania - napr. z dôvodu, že odmieta cestovať za výhodnejšou prácou, ukončenie podnikateľskej činnosti, i majetkového prospechu - napr. ak odmietne dedičstvo, dar, výhru. Takisto sa prihliada na neprimerané majetkové riziká, ktorými môžu byť podnikateľské riziko, pochybné, špekulatívne transakcie s vidinou rýchleho zisku a pod.

Ak sa zmenia životné náklady alebo rodinné pomery, môže byť rozhodnutie súdu o výživnom zmenené? Ak áno, ako?

Keď nastane zmena pomerov, možno požiadať o zmenu súdneho rozhodnutia alebo dohody o výživnom. O túto zmenu môže požiadať každá zo strán vzťahu týkajúceho sa výživného. V závislosti od konkrétnych pomerov môže strana požiadať o zrušenie vyživovacej povinnosti alebo o zvýšenie alebo zníženie výšky výživného.

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode.

Premlčacia lehota pohľadávok na výživné

Pohľadávky na výživné sa premlčujú po troch rokoch. V prípade pohľadávok detí voči rodičom premlčacia lehota nezačne plynúť počas trvania rodičovských práv a povinností.

tags: #narok #exmanzelky #na #vyzivne