Najaktuálnejšie sociálno-patologické javy a ich riešenie

V súčasnej dobe, s rýchlym tempom rozvoja spoločnosti, vzniká stále viac sociálno-patologických javov. Tieto javy predstavujú vážny problém, ktorý ovplyvňuje rôzne aspekty života, vrátane školského prostredia. Tento článok sa zaoberá najaktuálnejšími sociálno-patologickými javmi na Slovensku, s dôrazom na ich výskyt v školskom prostredí a na preventívne opatrenia.

Definícia sociálnej patológie

Sociálna patológia je súhrnný pojem pre označenie chorých, nenormálnych a všeobecne nežiaducich spoločenských javov. Patria sem aj sankcionované formy deviantného správania, ktoré narúšajú všeobecne uznávané normy, ako aj štúdium príčin ich vzniku a existencie. Ako prvý ho začal používať sociológ H. Spencer, ktorý sa pokúšal nájsť spojenie medzi biologickou a sociálnou patológiou. Naopak jeden z najvýznamnejších sociológov Francúz E. Durkheim (1858-1917) považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách, nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní. Podľa neho nie je možné stavať proti sebe chorobu (sociálnu) proti zdraviu, pretože sú to dva vzájomne sa doplňujúce javy spoločenského i sociálneho života. Začiatkom 20. storočia boli za sociálno-patologické javy považované samovražednosť, nezamestnanosť a vojna. Neskôr sa k týmto javom pridala narkománia, násilie, agresivita a drogové závislosti, ktoré v súčasnej dobe predstavujú najväčšiu hrozbu v spoločenskom živote, pretože si ich môžu začať osvojovať najmä mladí ľudia v období socializácie.

„Deviácia (sociálna) predstavuje určitý druh sociálneho správania a súčasne termín na označenie odchýlky od štandardizovaného (normálneho) správania, ktoré predpisuje sociálna norma platná v danej spoločnosti.“ Tu ale nastáva spor vzhľadom na to, čo je normálne správanie, ktoré bližšie určuje tzv. „Porozumieť tomu, čo je abnormálne, možno iba vtedy, ak máme jasno v tom, čo je normálne. To, čo považujeme za normálne, však nemožno stotožňovať s predstavou o priemernosti, teda s tým, čo v spoločnosti pokladáme za priemerné. Vysvetliť pojem normality sa skôr podarí prostredníctvom spoločenských vzťahov, prevládajúcich spoločenských rol, postojov a kultúry.“

Druhy sociálnych noriem

Normy sú určité pravidlá (zásady), ktoré sú v danej spoločnosti prijímané, očakávané, ktoré určujú, aké správanie je v konkrétnej situácii normálne (správne, vhodné) a ktoré nie je. Normy regulujú naše správanie, uľahčujú komunikáciu medzi ľuďmi a umožňujú nám predvídať správanie iných ľudí.

• Morálne normy: Napríklad promiskuita.
• Obyčaje, zvyky, tradície: Napríklad.
• Právne normy: Ústava, zákon.
• Tabu: Pedofília, mnohoženstvo, korupcia.

Sociálno-patologické javy

Chudoba

Chudoba nie je žiaľ žiaden okrajový jav v spoločnosti a dotýka sa podľa výpočtových stredísk až približne tretiny obyvateľstva našej planéty. Najčastejšie ju chápeme ako sociálny jav, ktorý je charakteristický nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. V tomto zmysle je považovaná za sociálno-patologický jav. Pojem bieda býva poväčšine považovaný v súvislosti s hladom, telesným alebo duševným utrpením. V porovnaní s chudobou je chudoba považovaná za menej drastickú situáciu, pričom hranice biedy a chudoby nie je možné presne stanoviť. Chudoba nadväzuje na všeobecne rozšírené predstavy o ľudskej dôstojnosti, solidarite a spravodlivosti ako i ochrane slabých. Tým sa pojem chudoba líši od pojmu sociálna nerovnosť, ktorá je všeobecne považovaná za dôsledok rozdielov v spoločnosti.

Agresivita a násilie

„Emócie, ktoré sprevádzajú ľudí po celý život, sa prejavujú i v neobyčajne špecifickej spoločensky nebezpečnej podobe, ktorú nazývame agresia.“ Agresiou označujeme zvyčajne útočné správanie, ktoré nastupuje u jedinca ako reakcia na skutočné alebo zdanlivé ohrozenie vlastnej moci, najmä ako prejav hnevu. Podľa Bajtoša (2008) vnímane agresivitu ako črtu osobnosti, ktorá sa vyznačuje nie len ako prejav nepriateľstva so sklonom k útočnosti, ale tiež ako snaha presadiť sám seba, presadiť svoje záujmy a ciele, aj keď nemilosrdne a bezohľadne. Agresívneho človeka popisuje ako snažiaceho presadzovať svoje názory na úkor ostatných, nerešpektuje požiadavky a práva iných osôb, častokrát je manipulátorom a nedarí sa mu ovládať emócie. Agresivita sa môže prejaviť aj v podobe fyzického a psychického poškodzovania osôb a poškodzovania majetku. Podľa Matúškovej (2006) je agresivita najčastejšie spájaná s negatívnymi prejavmi. Môže vzniknúť ako slabá nenávisť a preniknúť až do rôznych foriem ublíženia, či do slovnej alebo fyzickej agresie.

Sú známe tri skupiny teórií agresií: pudovo-inštinktívne teórie, frustračné teórie a teórie sociálneho učenia považujúce agresiu za naučenú odpoveď. Pojem hostilita sa používa na označenie všeobecne nepriateľského postoja voči ľuďom, pričom hostilita môže byť zložkou agresivity, ale nemusí nadobudnúť jej charakter. Hostilita sa najčastejšie prejavuje v tom, že jedinec sa negatívne vyjadruje o niekom, želá mu neúspech, ktorý si aj úprimne praje. Veľmi častým javom agresivity je aj tyranie a zneužívanie detí, ktoré sa prejavuje najmä v školách a v rodinách. Osobitný druh násilia tvorí aj terorizmus, ktorý v nás vzbudzuje strach a hrôzu. Spravidla máva provokatívny charakter. Teroristické skupiny však neraz mávajú aj skrytú podporu v štáte a sú do podrobna organizované.

Kriminalita

„Kriminalita je teda taká forma deviantného správania, ktorá je v rozpore s normami, uvedenými v trestnom zákone.“ Rozlišujeme kriminalitu zjavnú a latentnú. Základom zjavnej kriminality je, že dané činy sú registrované v orgánoch činných v trestnom konaní (súdy, prokuratúra, polícia), ktoré sa nimi ďalej zaoberajú. Kriminológia je veda, ktorá sa zaoberá príčinami páchania trestnej činnosti, osobou páchateľa, vypátraním a potrestaním páchateľa. Kriminalistika je veda o vypátraní trestného činu a páchateľa trestnej činnosti. Penológia je veda o výkone trestu.

Príčiny páchania trestnej činnosti

1. Vnútorné faktory:
   • Psychická porucha páchateľa
   • Emocionálna porucha
   • Zdravotné porucha (kleptománia)
   • Ľudia s mravnými poruchami (násilná trestná činnosť)
2. Vonkajšie faktory:
   • Rodinné vzťahy (riešenie rodinných konfliktov)
   • Spôsobom využívania voľného času
   • Nesprávnym postojov učiteľov v škole
   • Rovesnícke skupiny (bandy, tlupy ap.)
   • Demografické faktory (väčšia kriminalita je v mestách)
   • Masovokomunikačné prostriedky
   • Výsledok chudoby

Prostitúcia

Keďže prostitúcia je stará ako ľudstvo samo, v rôznych vývinových obdobiach sa ju štát rôznym spôsobom snažil regulovať - buď ju zakazoval a trestal, alebo pripúšťal ako nutné zlo, pričom ju upravoval tak, aby nepoškodzovala spoločnosť, alebo sa o prostitúciu nestaral a zakročoval len v prípadoch, ak došlo k narušeniu verejnej mravnosti. Otázka legalizácie prostitúcie je veľmi citlivá - má totiž nielen právny, ale hlboký ľudský rozmer. Človek predsa nemôže byť predmetom obchodu. Je mylné sa domnievať, že ženy prostituujú dobrovoľne. Vždy ich k tomu prinútili okolnosti.

Kriminalita spojená s prostitúciou je vysoko latentná, čo vyplýva z jej samotnej podstaty. Je však možné konštatovať, že prostitúcia sa stala nielen predmetom záujmu organizovaného zločinu, ale pre možnosť nekontrolovateľného koristenia z nej aj lukratívnym odvetvím medzinárodne organizovanej kriminality. Pri trestnom čine obchodovania s ľuďmi ženy prevažne súhlasia s vykonávaním prostitúcie nielen na území štátu, ale aj v zahraničí. Ich pasáci môžu byť stíhaní za kupliarstvo. Ale kde niet žalobcu, niet ani obvineného.

Odborníci, ktorí pracujú so ženami, ktoré sú alebo boli prostitútkami, poukazujú na to, že príčinou prostitúcie je ekonomicky, právne, sociálne slabšie postavenie žien v spoločnosti a základným predpokladom dopyt mužov po ženách, ktorí považujú za svoje prirodzené právo kupovať si a sexuálne využívať ženy. Čím je chudobnejšia a zaostalejšia krajina, tým viac žien a detí je zneužívaných na prostitúciu doma, alebo vyvážaných s takýmto cieľom do zahraničia. Ďalšími cestami k prostitúcii sú nevhodné podmienky počas dospievania, diskriminácia, zneužívanie a nedostatočné vzdelanie v sociálnom zázemí týchto obetí. Prieskumy ukazujú, že 65-90 % prostitútok bolo v detstve vystavených sexuálnemu násiliu zo strany mužských príbuzných v rodine. V prípadoch obchodovania s ľuďmi obchodníci s bielym mäsom zlákajú svoje obete najmä do zahraničia na prácu iného druhu - ako hostesky, servírky a i.

Alkoholizmus

Zo všetkých negatívnych javov modernej ľudskej spoločnosti je alkoholizmus najnebezpečnejší vzhľadom na svoje masové rozšírenie. Počet chronických alkoholikov sa stále zvyšuje a v poslednom čase je medzi nimi aj dosť žien. Táto novodobá "narkománia" kultúrneho sveta zachvacuje ľudstvo celej zemegule a spôsobuje obrovské škody v oblasti psychickej, zdravotnej, spoločenskej i materiálnej.

Za chronického alkoholika považujeme osobu, ktorá dlhodobo pije alkoholické nápoje, čím sa u nej vyvinula vystupňovaná chorobná psychosomatická závislosť, u ktorej pitie alkoholických nápojov vyvolalo niektoré psychické alebo rôzne pohybové poruchy. Nebezpečenstvo alkoholizmu spočíva v ľahkej návykovosti na pitie alkoholických nápojov, v ľahkej prístupnosti k "droge". V našich podmienkach k tomu v nemalej miere prispieva aj značná rozšírenosť domáckej výroby pálených liehových nápojov z rozličných surovín. Rozšírené je i pestovanie hrozna v malom, okolo domov, v záhradkách a výroba vína pre vlastnú potrebu.

Alkoholizmus vyraďuje členov našej spoločnosti z pracovného procesu v najproduktívnejšom veku, spôsobuje obrovské škody v najrozličnejších oblastiach spoločenského života, najmä v manželských a rodinných vzťahoch, pri výchove detí a na pracoviskách. Alkohol psychicky degraduje osobnosť, u chronického alkoholika znižuje inteligenciu, ničí vôľu, ruinuje morálne i spoločenské zábrany a mravné hodnoty, znižuje ostražitosť a bdelosť. Spôsobuje mnoho dopravných nehôd, úrazov a tragédií. K tomu pristupujú mnohé trestné činy spáchané pod vplyvom alkoholu.

Drogové závislosti

Problematika konzumácie drog a vzniku drogových závislostí predstavuje vážny sociálno-patologický jav s narastajúcou tendenciou a narastajúcim spoločenským významom. Drogová problematika už dávno nie je problémom ohraničenej skupiny konzumentov drog. Drogy a ich distribúcia predstavujú fenomén prekračujúci hranice krajín a kontinentov, ktorý vedie k výrazným medicínskym, sociologickým a ekonomickým dôsledkom s chabou a naivnou snahou na univerzálne riešenie. Jedinou možnosťou je poskytnúť širokej verejnosti čo najpravdivejšie informácie o márnom hľadaní chemického raja.

To, že niekto berie drogy, nemusí byť, aspoň zo začiatku, vôbec nápadné. Napriek tomu existujú signály, ktoré naznačia, že niečo nemusí byť v poriadku. Dôvody ťažkostí môžu byť aj iné. Nemusí ísť práve o drogy. Napriek tomu je dobré o týchto veciach vedieť.

Signály užívania drog:

• Problémy v škole: Absencia, zhoršenie prospechu.
• Zmena správania: Nápadná veselosť alebo aktivita, nočná nespavosť, stavy skleslosti, únavy, depresívne rozklady.
• Kožné defekty.

Drogy sa dajú v zásade rozdeliť do štyroch skupín. Tieto skupiny látok sa medzi sebou líšia vzhľadom, účinkami, priebehom závislosti, ale aj mierou rizika pre užívateľa.

1. Skupina: Konopné drogy
2. Skupina: Opiáty
3. Skupina: Stimulačné látky
4. Skupina: Halucinogény

Poruchy správania

Poruchy správania sú veľmi široko chápaným pojmom. Veľmi často sa prejavujú v detstve a v období dospievania, v dospelosti sú skôr vzácnosťou. Majú veľký dopad na život dieťaťa a aj na školský výkon žiaka, na jeho učebné výsledky aj rovesnícke vzťahy v školskom prostredí. Ovplyvňujú celý priebeh vyučovacieho procesu. V domácom prostredí znepríjemňujú prežívanie, narušujú rodinné vzťahy a väzby.

Príčiny porúch správania bývajú veľmi rôznorodé. Z pedagogického pohľadu je však potrebné rozlišovať najmä, či sú zapríčinené prvotne nevhodnými výchovnými vplyvmi, nedostatočnou či nesprávnou výchovou (tu patria napr. dificility, asociálne alebo antisociálne správanie) alebo prvotnou príčinou nie sú nevhodné sociálne vplyvy (výchova), ale poškodenia CNS neurologického charakteru, poruchy emocionálneho vývinu, poruchy osobnosti, poruchy duševného zdravia z oblasti psychiatrických diagnóz, chronické ochorenia a pod.

V súčasnej medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH 10) sú poruchy správania u detí definované ako opakujúce sa a trvalé (min. 6 mesiacov trvajúce) vzorce disociálneho správania, agresívneho a vzdorovitého správania, ktoré porušuje sociálne normy a očakávania primerané veku dieťaťa. V širšom ponímaní zahŕňajú poruchy správania celé spektrum prejavov, ktoré nevyhovujú sociálnym normám a očakávaniam. Môžu to byť klamstvá, agresivita, neprispôsobivosť spoločenským konvenciám, krádeže, prejavy v správaní, ktoré sa nezlučujú so školským poriadkom a pod.

Správanie žiaka, ktoré nezodpovedá bežným požiadavkám, normám a očakávaniam, predstavuje pre učiteľa nepríjemnú a náročnú situáciu v triede a často aj zvýšenú záťaž. Opakovaný výskyt tohto správania môže navodiť u učiteľov averziu voči takémuto dieťaťu, narúša vzťah medzi učiteľom a žiakom, stupňuje napätie a môže mať dopad na celkový prístup učiteľa k dieťaťu a aj na výkon žiaka a jeho školské výsledky.

Riešenie porúch správania

Poruchy správania - najmä ak pretrvávajú dlhodobo - nemožno brať na ľahkú váhu. Aj z drobných a ľahkých porúch správania pri dlhodobom neriešení sa môžu vyvinúť vážne ťažkosti pre dieťa (emocionálne, osobnostné, vzťahové, rovesnícke...), ale aj nepríjemnosti pre jeho okolie (rodinu, kamarátov, učiteľov). Preto je potrebné zakročiť a zvoliť primerané postupy podpory čo najskôr, ihneď pri objavení sa prvých znakov a prvých prejavov porúch a nečakať, kým sa poruchy rozvinú.

V prvom prúde musí žiakovi poskytnúť pomoc a podporu rodina a škola - ak rodina z akýchkoľvek dôvodov nemôže alebo nevie takúto podporu poskytnúť, najvýraznejšia úloha pripadá na školu. Škola svojimi internými postupmi a možnosťami, pedagogickými a podpornými opatreniami môže žiakovi pomôcť - napríklad aj vedením školským psychológom, školským špeciálnym alebo sociálnym pedagógom, s podporou výchovného poradcu či koordinátora prevencie.

Tímová spolupráca a koordinovaný postup všetkých zúčastnených pracovníkov školy sú v tomto prípade pre úspešnosť nevyhnutné. Nevyhnutná je spolupráca s rodinou (ak je možná), ale aj s triednym kolektívom alebo širším okolím žiaka. V prípade, že takéto vnútorné pedagogické opatrenia školy nepostačujú, je potrebné obrátiť sa na odborníkov v poradniach existujúcich v rezorte školstva (psychológov, špeciálnych pedagógov, liečebných pedagógov, sociálnych pedagógov), niekedy aj na odborníkov mimo rezort školstva (lekárov, sociálnych pracovníkov, kurátorov, políciu a pod.). Tí doporučia ďalšie postupy, pomenujú všetky možnosti a budú spolu so školou a rodinou hľadať najoptimálnejšie cesty riešenia.

Sociálno-patologické javy v školskom prostredí

Konieczna (2008) uvádza, že v školskom prostredí sa stretávame s čoraz širším okruhom problémov nielen vzdelávania, ale aj výchovy žiakov. Medzi najzávažnejšie prejavy patria násilie medzi spolužiakmi, znižovanie veku detí, ktoré skúšajú konzumovať alkohol a drogy, za ktorými môžu byť rodinné problémy. Takéto situácie si vyžadujú skúsených odborníkov, ktorí si s mládežou poradia a eliminujú nástrahy doby.

Šikanovanie

Šikanovanie sa označuje ako agresívne správanie, ktoré sa zvyčajne vyznačuje opakovaním sa a nerovnováhou moci. V mnohých skupinách môže byť považovaná za normatívnu, ale spoločensky neprijateľnú v rámci časti demokratickej spoločnosti (Smith, 2000). Kolář (2005) popisuje šikanovanie v školskom prostredí ako sociálnu chorobu, kde jeden žiak alebo skupina žiakov vedome a opakovane ponižuje a zotročuje slabšieho spolužiaka, či spolužiakov a používa k tomu agresiu a manipuláciu.

Pokiaľ ide o prevenciu šikany, pedagogickí zamestnanci by mali žiakov viesť k tomu, že by rozhodne nemali podporovať agresívne správanie svojich spolužiakov, odsudzovať slabšie deti a naopak prejavovať neprirodzené sympatie k populárnym spolužiakom. Učiteľ by mal vysvetliť žiakom, aby sa nenechali ovplyvniť agresívnym spolužiakom. Nemali by však zostať ľahostajní voči správaniu, ktoré im nie je príjemné, nemali by sa vysmievať žiakovi, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom líši od ostatných, vyjadruje svoje názory, ktoré sú odlišné od tých ich, či má iné záľuby (Bendl, 2003).

Niekedy si žiaci môžu myslieť, že šikanovanie je neškodné a zábavné, no z hľadiska zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov môže šikanovanie žiakov napĺňať skutkovú podstatu priestupkov, dokonca z hľadiska trestného zákona (č. 300/2005 Zb. Trestný zákon) môže šikanovanie žiakov napĺňať i skutkovú podstatu trestných činov.

Záškoláctvo

„Záškoláctvo je rozšírená porucha správania a prejavuje sa úmyselným zameškávaním školského vyučovania, keď žiak z vlastnej vôle, zväčša bez vedomia rodičov (niekedy aj s ich vedomím), nechodí do školy (vyhýba sa školským povinnostiam). Tieto vymeškané hodiny nie sú ospravedlnené ani rodičmi, ani lekármi. Je to tradičný a jeden z najbežnejších problémov, ktorý sa objavuje na základných i stredných školách“ (Oľšavská, 2014, str. 43).

Záškoláctvo je veľmi vážny sociálno-patologický jav, ktorý nie je ľahko vypátrateľný. Väčšinou sa rodič o tomto probléme dozvie až na podnet zo školy, a dovtedy si nemusí nič všimnúť (Čiburková, 2009). Čiburková (2009) ďalej spomína, ako by sa mal rodič zachovať, ak takéto správanie odhalí. Rodič by mal odhaliť, čo dieťa viedlo k takémuto správaniu, ak sám nevie, ako postupovať, mal by požiadať o radu odborníka, ktorý rodičovi povie, ako postupovať v danej situácii. Rodičia by rozhodne nemali čakať, že sa situácia vyrieši sama, podstatná je motivácia dieťaťa k návratu do školy. Na Slovensku upravuje školskú dochádzku Zákon č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní. Kde je určené, že povinná školská dochádzka trvá 10 rokov. Záškoláctvo môže mať nepriaznivé dopady nielen na žiaka samotného, ale aj na jeho rodinu, a to vo forme siahnutia na sociálne dávky, v najhoršom prípade môže byť podané trestné oznámenie na zákonných zástupcov žiaka pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže.

Extrémizmus

Vo viac ako štvrtine slovenských základných a stredných škôl sa v školskom roku 2019/2020 stretli s niektorými z prejavov extrémizmu. Najrozšírenejšími boli verbálne prejavy nenávisti vo forme posmeškov a verbálnych útokov na spolužiakov pre príslušnosť k inej rase, etniku alebo pre inú odlišnosť.

Ďalšie negatívne javy

Fajčenie, záškoláctvo, šikanovanie, kyberšikanovanie, násilie medzi žiakmi, vandalizmus a sebapoškodzovanie sú najčastejšími patologickými (negatívnymi) prejavmi správania žiakov na základných a stredných školách. Násilné správanie, prejavy vandalizmu, ale aj sexuálneho obťažovania sú častejšie prítomné na základných školách, zatiaľ čo na stredných školách sa najčastejšie vyskytuje konzumácia alkoholu a drog, prejavy extrémizmu a samovražedného správania.

Prevencia sociálno-patologických javov

Za „prvú stanicu“ sociálno-patologických javov považujeme práve školské prostredie, v ktorom trávime čas už od detstva. Nakoľko treba vzniknutým situáciám predchádzať a je neskoro riešiť už vzniknutý problém, prvotné úsilie by sme mali venovať prevencii a poukázať na vznik a dôsledky sociálnej patológie. Novodobým fenoménom 21. storočia je vznik sociálno-patologických javov už na základných školách, nakoľko žiaci nemajú pevnú vôľu, sú ľahko ovplyvniteľní a preto sa považujú za vysoko rizikovú skupinu (Látalová, Kopťárová, 2008).

Základné školy majú dlhé roky otázky prevencie rozpracované v plánoch preventívnych aktivít. Preventívne aktivity sú vhodne sformované podľa cieľových skupín z hľadiska veku, mentálnych schopností a osobitostí danej základnej školy (Oľšavská, 2014). „Podmienkou dosiahnutia cieľa prevencie je aj odborne pripravený pedagogický zamestnanec v oblasti uplatňovania kompetenčného prístupu vo výchovno-vzdelávacom procese a v oblasti sociálno-psychologickej tak, aby dokázal pozitívne vplývať na kognitívny a osobnostný a sociálny rozvoj žiaka. V neposlednom rade je to aj spoločná zodpovednosť rodiny, orgánov sociálno-právnej ochrany detí, poradenských zariadení a inštitúcií školskej politiky.“

Úloha sociálneho pedagóga a školského sociálneho pracovníka

Sociálny pedagóg patrí medzi pomáhajúce profesie, ktorých expanzia nastala po roku 1989. Ich vznik bol iniciovaný nárastom sociálno-patologických javov u detí, mládeže a dospelých a jeho uplatnenie v sociálno-výchovnej praxi bolo úzko koncipované. Sociálni pedagógovia nachádzali uplatnenie v zariadeniach výchovnej prevencie. Nárast sociálnych deviácií u žiakov základných a stredných škôl poukazuje na dôležitosť profesie sociálneho pedagóga a jej spoločenské opodstatnenie v školskom prostredí. V súčasnosti už dve zákonné normy upravujú pôsobenie sociálneho pedagóga v školách. Školský zákon č. 245/2008 Z. z. umožňuje zamestnať sociálneho pedagóga ako odborného zamestnanca v materských a základných školách, gymnáziách, stredných odborných školách, konzervatóriách a v školách pre deti so špeciálnymi výchovnými potrebami.

Predchádzať sociálno-patologickým prejavom správania nie je jednoduché. Tu prichádza miesto pre pomáhajúcu profesiu, akou je pozícia školského sociálneho pracovníka. Práve školský sociálny pracovník s dosiahnutými vedomosťami a praktickými skúsenosťami je schopný pracovať so žiakmi, ktorí vykazujú známky sociálno-patologického správania.

Výskum sociálno-patologických javov v Nitrianskom kraji

Výskum sa podarilo uskutočniť na 4 základných školách v Nitrianskom kraji a dotazníky vyplnilo 52 učiteľov, z tohto počtu bolo 32 triednych učiteľov a priemerné pôsobenie v pedagogickej praxi bolo 15,8 rokov. Metódu zbierania dát pomocou dotazníka sme si zvolili preto, že sme chceli bližšie spoznať úprimné názory učiteľov na sociálnu prácu v rezorte školstva a odhaliť sociálno-patologické javy, ktoré sa vyskytujú na týchto školách.

Na respondentov sme sa obrátili s otázkou, s akými sociálno-patologickými javmi sa už stretli. Vybrali sme tie najčastejšie spomínané v odborných zdrojoch: záškoláctvo, šikanovanie, alkohol, drogy, výtržníctvo, agresivita a gamblerstvo. Najviac respondentov sa stretlo so šikanovaním 35 (31%), potom nasledovalo záškoláctvo 29 (26%), agresivita 28 (25%), výtržníctvo 9 (8%), alkohol 8 (7%), drogy 4 (3%) a gamblerstvo 1. Nakoľko niektorí naši respondenti vyberali aj viac možností naraz, môžeme predpokladať, že jeden sociálno-patologický jav je sprevádzaný s iným, a tak môže byť medzi nimi spojitosť.

V našom výskume sme sa pýtali respondentov, či sa v súčasnosti vyskytujú sociálno-patologické javy na ich základnej škole. 29 (56%) respondentov odpovedalo áno a 23 (44%) odpovedalo nie. Myslíme si, že výsledky sú reálne, nakoľko dotazník bol anonymný, počítame s tým, že respondenti reagovali pravdivo.

Kto rieši sociálno-patologické javy?

Nakoľko na školách, kde sme robili náš výskum, nepracuje sociálny pracovník, zaujímalo nás, kto aktuálne rieši vyššie spomínané sociálno-patologické javy, ktoré sa na škole vyskytli. Respondenti mali na výber zo siedmich možností. Niektorí pedagógovia vyberali viac odpovedí. Najviac respondentov v počte 37 volilo možnosť riaditeľ, triedny učiteľ 34 a výchovný poradca 27. 32 (43%) opýtaných učiteľov odpovedalo, že takouto osobou by mal byť sociálny pracovník. Podľa učiteľov by bol na túto pozíciu najmenej vhodný špeciálny pedagóg, ktorého označili 10 krát (3%).

Výsledky prieskumov na Slovensku

Ministerstvo vnútra SR spolu s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR zverejnili výsledky prieskumu prítomnosti sociálno-patologických javov na školách. Prieskumu sa zúčastnilo 1 112 základných a stredných škôl. Dobrovoľný dotazníkový prieskum bol realizovaný v období od júna 2021 do augusta 2021. Dotazník bol na školy distribuovaný prostredníctvom odborov školstva okresných úradov v sídlach krajov a mapoval situáciu v školskom roku 2019/2020.

Len 106 škôl v tomto prípade odpovedalo kladne na otázku, či má škola zriadené miesto pre sociálneho pedagóga. Niektoré školy si tohto zamestnanca nemohli dovoliť, iné takúto podporu poskytovali prostredníctvom školského psychológa. Toho má len 26,3 % škôl.

Najčastejšie negatívne prejavy žiakov (podľa prieskumu):

Implikácie pre sociálnu prácu

Treba si uvedomiť, že škola iba dotvára a formuje výchovný proces, ktorý musí byť v prvom rade vytváraný v domácom prostredí. A tu opäť vidíme miesto, kde by sa vedel sociálny pracovník uplatniť - práca s rodinou žiaka. Prieskum o súčasnom stave riešenia sociálnych problémov žiakov a o potrebe etablovania profesie školského sociálneho pracovníka v školách, ktoré realizuje občianske združenie Persona zistili, že chýbajú riešenia sociálnych problémov multidisciplinárnym tímom odborníkov. Riešenia problémov žiakov sa mnohokrát zužujú na represívne opatrenia, pokarhania či „postrašenia“ od autorít (polícia, riaditeľ školy).

Čo sa týka prevencie sociálno-patologických javov a rizikového správania žiakov, zistili, že prevencia je na školách síce prítomná, ale z výsledkov ich prieskumu vyplýva, že jej väčšinou nie je venovaný dostatočný priestor. Preventívne programy sa často realizujú v malom rozsahu, nesystematicky, pričom sú používané málo efektívne (niekedy až nevhodné) formy. Tak isto ich prieskum ukázal, že respondenti by v škole privítali odborníka na riešenie sociálnych problémov žiakov.

Chceli by sme spomenúť výskum Jurišovej (2015), ktorá skúmala názory učiteľov, či sa po zavedení pozície sociálneho pracovníka na škole vyskytuje na škole menej sociálno-patologických javov. Kde odpovedalo 106 učiteľov z 250 odpoveď bola „skôr áno“. Učitelia udávajú zlepšenie celkovej atmosféry v škole po zavedení pozície školský sociálny pracovník. Hovorí aj o tom, že v škole dochádza menej k závažným sociálno-patologickým javom.

Za najvýznamnejšie zistenie nášho výskumu považujeme to, že veľká väčšina našich respondentov má k tejto téme pozitívny prístup, čo považujeme za potenciál, aby školstvo začalo akceptovať túto profesiu a využívalo služby sociálneho pracovníka. Škola môže zamestnať sociálneho pracovníka, avšak školská sociálna práca nie je oficiálne zakotvená ani v zákone o sociálnej práci. Naša práca prináša iba argumenty za zavedenie pozície školského sociálneho pracovníka, nakoľko si myslíme, že významne prispieva k skvalitneniu a zefektívneniu školského systému.

tags: #najaktualnejsi #socialny #patalogicky #jav