Som Slovák žijúci v Prahe od roku 2005. Narodil som sa v roku 1980, vyštudoval som Fakultu humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, odbor učiteľ telesnej výchovy-trénerstvo basketbalu, ale učil som len jeden rok, počas ktorého som - trochu neskoro - zistil, že to nie je moja parketa a nehodím sa na to. Odvtedy pracujem manuálne ako skladník v Prahe. Mám skvelú partnerku a ešte skvelejšiu dcéru. Mojím hlavným záujmom je hudba - hlavne alternatívna muzika postavená na princípoch D.I.Y. a milujem knihy. Som gitarista v kapele.
Roztrúsenú sklerózu mi diagnostikovali 20. 9. Zžíval som sa s položením budúceho mrzáka. Predstavoval som si sladkobôľne, ako ma vozia na invalidnom vozíku po uliciach. Spočiatku mi bolo ľahostajné, kto vozík tisne, mala to byť žena, mladá. Časom táto neurčitá mladá žena nadobúdala isté konkrétne črty, farbu očí, vlasov, veľkosť topánok... a zrazu to nebola voľajaká mladá žena, ale Eliška. Predstavoval som si, ako tisne vozík po ulici, ľudia sa obzerajú, počuť slová súcitu, tehotná žena odvráti hlavu, malé dievčatko mi podáva kyticu poľných kvetov... Zdalo sa mi spravodlivé, že zostanem mrzákom. Budem si s minulosťou aspoň čiastočne na čistom, nikto nebude môcť o mne povedať - hľa, jeden z Ploštiny, jeden z tých, čo to zavinili.
Doktor Brázda mi každé ráno stíska stehná, štekli ma, tlačí. Onehdy si doniesol na mňa súpravu ihlíc, pichal ma na rozličné miesta, a ja som sa iba trpko usmieval. Vždy na mňa skúmavo pozrel, vždy sa opýtal - nič? Ani tu nič? Mne sa už ani odpovedať nechce na jeho zbytočné otázky. Pravdaže nič. „Nesmiete sa poddávať!” skríkol na mňa včera nazlostene. Aha, chystá si cestičku na ústup. Chce sa z toho vymotať bez ujmy na lekárskej cti. „Mojich, či vašich?” uškeril som sa. Nepovedal nič, ale naozaj sa zdalo, že skôr jeho nervov než mojich. Bol zo mňa zo dňa na deň nešťastnejší a bol aj netrpezlivejší, voľačo tu šarapatilo v jeho vede, a on nevedel čo. Ja som vedel. Mne sa neveľmi chcelo žiť, príliš som sa upriamil na vidinu nepoľutovaniahodného kripľa, od ktorého sa budú ľudia odvracať nie z ľútosti, ale s odporom. Na vysoký trest som odsúdil sám seba, s morálnym uspokojením som očakával deň jeho nástupu, deň, keď sa tento lekár vzdá všetkých nádejí a napíše mi prepúšťací list z nemocnice. Prečo sa ešte vôbec so mnou piple? Čože mu na mne záleží? Boli dni, keď som ho nenávidel.
Vžíval som sa do položenia osamoteného človeka, návštevy ma nepríjemne vyrušovali, prinášali mi do života nepokoj povojnových čias. Ach, Fred. To je strašná záležitosť, ani hovoriť sa o nej nechce. Raz v mrchavej nálade som sa s nimi nepekne pohádal a vyprosil som si, aby ma naďalej navštevovali a čokoľvek mi nosili. Vyčítal som im ľahkomyseľnosť, veselosť, chuť do života, reálne a fantastické plány do budúcnosti. Zabudli už na všetko, čo sa stalo.
Najhoršie na mňa zapôsobila matkina návšteva. Nútil som sa do veselosti, hovoril som hlasno o svojom skorom vyzdravení, uverila mi, pravdaže, matka vždy uverí. Šesťdesiat kilometrov šla pešo, vlaky ešte nepremávali a mala, chuderka, smolu, nikto ju nezviezol. Skoro každý sa nazdáva, že jeho matka je najlepšia na svete, ale moja je naozaj, také ženy sa už nerodia. „Na obed budú palacinky...” oznámila mi, akoby nič. Bola to zlá chvíľa, nutkalo ma objať ju a povedať jej všetko. Vybozkával som jej tvár, ruky, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Ktorá to len bola matka, čo obliekla rúcho hanby, keď jej priniesli syna s ranou v chrbte? Nemala by aj ona, moja matka, obliecť rúcho hanby? Matka robievala vynikajúcu paštétu z horčice a cibule. Vždy sme sa nad tou paštétou päť minút smiali, kým ju natrela na mizerný vojnový chlieb. Vykrámil som zo stolíka cigarety a kávu, čokoládu a fľašu pálenky, musel som zavolať na pomoc Elišku, aby dosvedčila, že mi v nemocnici naozaj nič nechýba, inak by to nebola vzala. Zakázal som jej prísť na návštevu, kým nebudú premávať vlaky. „Len keď si živý, chlapče... hlavná vec, že si živý. Čo tým myslela? Čo všetko ostatné? Čo môže čas zahojiť? Odišla a mňa zrazu zaliala horkosť, taký žiaľ; nemohol som zadržať plač. Matka... moja mamička... kiežby radšej nebola prišla! Šlo by to byť mrzákom, čoby nie! Ale sú tu aj živí, nie iba mŕtvi, a na živých tiež záleží...
Príbeh o živote s invalidným vozíkom a vnútornom boji človeka s chorobou sa prelína s literárnymi smermi a dielami, ktoré reflektujú podobné témy.
Obdobie (19. storočie) je charakterizované priemyselnou revolúciou, zánikom feudalizmu, rozvojom kapitalizmu a prírodných vied. Filozofia pozitivizmu (Ógust Comte) zdôrazňovala objektívne poznanie skutočnosti. Skutočné bolo to, čo sa dalo zmyslami overiť, skúsenosťami a experimentmi dokázať. Zobrazovali človeka v prostredí, v ktorom žije, nielen v zhode, ale aj v ustavičných konfliktoch. Opisujú konkrétny všedný život, vykresľujú typické charaktery v typických spoločenských podmienkach. Spisovatelia majú racionálny postoj. Pre realistu bol rozhodujúci zmysel pre skutočnosť, ktorú vyjadril originálnym spôsobom a oživil skúsenosťami z vlastného života. Pravdivo zdôrazňoval nedostatky spoločnosti, bol kritikom a žalobcom, pričom využíval iróniu a satiru.
Poézia a próza realistického obdobia
- Básnická zbierka: Prosté motivy - symbolicky zoradená do 4 ročných období, odráža harmóniu striedania ročných období s obsahom harmónie v ľudskom živote.
- Poviedka: Povídky malostranské - vytvorená na základe vlastných spomienok a zážitkov, obraz prostredia na Malej Strane pred rokom 1848 s humorom i vážnosťou vykresľuje postavy a postavičky.
- Trilógia románov: Medzi proudy, Proti všemu, Bratstvo - podáva obraz českých dejín, rozvoj husitstva, víťazstvo husitov, rozpad husitstva.
- Historické povesti: Staré pověsti české - čerpané zo starých prameňov a kroník, zobrazuje predhistorické a historické obdobie a významné osobnosti, vyjadruje úctu k tradíciám, národnému hrdinstvu i vlastenectvu.
Obdobie (koniec 19. až začiatok 20. storočia) objavujú sa umelecké smery ako symbolizmus, dekadencia, naturalizmus, parnasizmus a impresionizmus. Zdôrazňovanie významu miesta a jedinečnosti autora (autorského subjektu = lyrický subjekt = hlavný hrdina je totožný s autorom). Autor sa modeluje do postavenia osobnosti, ktorá vníma a reaguje na dramatickú prítomnosť. Strata ideálov, strata spoločenskej perspektívy a blížiaci sa vojnový konflikt umiestňuje do vedenia spoločenskú vrstvu zbohatlíkov. Klesá význam umenia, spoločnosť opustila umenie, lebo sa začala spoliehať na vedu. Česko: literatúra sa „oslobodzuje“ => národné sebauvedomenie, politická samostatnosť, obrana pred germanizáciou. Prejavuje sa v hudbe, maliarstve, sochárstve a literatúre. Manifest českej moderny. Známy spisovatelia a kritici tohto obdobia: JOSEF SVÄTOPLUK MACHAR, ANTONÍN SOVA, VILÉM a ALOIS MRŠTÍKOVCI, OTAKAR BŘEZINA, FRANTIŠEK X.
Literatúra prelomu storočí
- Slezské písně: 3 motivické okruhy - intímny (pocity, osamelosť, citová zrada, smútok po rodinnom kozube), sociálny (burcujúce motívy s tragickým podtónom, podložené epickým zážitkom), národná ubiedenosť rodného kraja.
- Stužskonožská modrá: Nasýtená sklamaniami, smútkom, zatrpknutím básnika zo skutočnosti.
Obdobie: pokračuje búrlivý rozvoj vedy a techniky, neustále vznikajú, rozvíjajú sa a zanikajú avantgardné smery, jednotlivé druhy umenia sa navzájom ovplyvňujú a prelínajú. Objavuje sa socializmus a kapitalizmus. Nastávajú politické a územné zmeny. Vytvárajú sa zárodky budúcich mocenských konfliktov (2. svetová vojna). Rozvíja sa umenie. V českej medzivojnovej literatúre sa stretávame s viacerými spôsobmi umeleckého stvárňovania skutočnosti. Staršia generácia spisovateľov sa orientovala na avantgardné smery: vitalizmus a poetizmus. Jadro umeleckej avantgardy tvorili príslušníci skupiny DEVĚT SIL, ktoré vo svojom manifeste zdôraznili zodpovednosť umelcov za nové umenie. Celkový vplyv na tvorbu českých autorov mala revolúcia v Rusku a vznik samostatného štátu ČSR. Zdrojom inšpirácie pre autorov bola obrazotvornosť, predstavivosť, fantázia a sen.
Medzivojnová česká literatúra
- Poetizmus: Predstavený v diele Pantomima, hľadá poéziu v bežných životných javoch.
- Básnické zbierky: Žena v množném čísle, Praha s prsty deště, Absolútní hrobař, Matka naděje.
- Veršovaná hra: Manon Lescaut, Dnes ješte zapadá Slunce nad Atlantidou.
- Nobelova cena: V roku 1984.
- Ďalšie zbierky: Na vlnách TSF, Poštovní holub, Jablko z klína, Ruce Venušiny, Jaro, sbohem, Maminka, Halleyova kometa, Odlévání zvonů.
- Z českej histórie: Zhasněte světla, Vějíř Boženy Němcové.
- Vitalizmus: Básnická zbierka Host do domu - viera, že zlo sa dá odstrániť láskou.
- Básnická zbierka Těžká hodina: Založená na kontrastoch, vyjadruje lásku k veciam i ľuďom, ale aj poznanie, že za sen o novom živote treba bojovať.
Satirické a humoristické poviedky začal písať už pred 1. svetovou vojnou. Poviedky: Můj obchod se psy a jiné humoresky. Román: Osudy dobrého vojáka Švejka (nedokončený) HEROIKOMICKÝ HRDINA (hrdinsko-humoristický) ľudový hrdina, ktorý sa bráni absurdnej moci tým, že presne plní nezmyselné rozkazy. Sú to príbehy hrdinu doplnené grotesknými historkami, ktoré pôsobia realisticky. Rozprávačom je hlavná postava: Jozef Švejk Kronikou, iróniou a satirou zdôrazňoval absurdnosť vojny.
Jozef Švejk (40-ročný Pražan, starý mládenec) sa živí predajom a chovom kradnutých psov s falošným rodokmeňom. Do 1. svetovej vojny vstupuje Švejk nezvyčajným spôsobom. Najprv ho zatkne policajný provokatér Brattschneider za protištátne reči. Pre slabomyseľnosť ho z väzenia prepustia, ale musí sa dostaviť na vojenský odvod do rakúskej armády. Odváža ho tam jeho domáca pani Műllerová na invalidnom vozíku. Tento postoj vyvoláva protikladné reakcie ľudí z ulice. Mnohí to chápu ako výsmech režimu. Policajná byrokracia jeho výkriky hodnotí ako provokáciu a simuláctvo a Švejk opäť končí vo vojenskom väzení. Švejk sa bráni absurdnej moci tým, že presne „do roztrháni tela“ plní nezmyselné predpisy a rozkazy nadriadených. Z väzenia šťastnou náhodou Švejka dostane vojenský kňaz Katz, ktorý ho však prehrá v kartách a Švejk sa ako sluha dostáva k českému dôstojníkovi nadporučíkovu Lukášovi. V horlivosti svojmu pánovi zaobstará ukradnutého psa. Nadporučík však na prechádzke zo psom stretne jeho majiteľa plukovníka Krausa, ktorý okamžite zariadi preloženie Lukáša aj Švejka k maršbatalionu do Českých Budějovíc. Cestou sa Švejk Lukášovi stratí, blúdi po južných Čechách, zatknú ho českí žandári, ktorí ho považujú za pruského špióna. Ocitne sa aj na policajnom veliteľstve v Pisku, kde sa ukáže, že Švejk nie je dezertér, ale veľmi schopný simulant. Pri ceste vojnového transportu na ruský front sa dostáva do tragikomickej situácie, ktorá ho mohla stáť život. Cestou sa stratí, oblečie si uniformu kúpajúceho sa ruského utečenca, chytia ho ruskí poľní žandári a odvedú ho medzi zajatcov. Keď sa odhalí jeho český pôvod, obvinia ho z dezercie a podozrievajú ho, že je českým legionárom v ruských službách. Odsúdia ho na trest smrti a chystá sa poprava. V poslednej chvíli však prokurátor dostáva do rúk telegram.
Predstaviteľ psychologickej prózy. Román: Nikola Šuhaj loupežník UNAMISTICKÝ ROMÁN (jedna duša, kolektívny hrdina) V 1. diele zobrazil zbojníka - dezertéra 1. svetovej vojny, ktorý ušiel domov do karpatských hôr a s kamarátmi bohatým bral a chudobným dával, preto ho prenasledovali četníci. Hoci je Nikola predstaviteľom individuálneho odporu predstavuje kolektívneho hrdinu, pretože dôležitú úlohu hrajú obyvatelia horských osád, ktoré Nikolu podporujú. Rozprávanie autora je spojené s opismi krásnej karpatskej prírody s baladami i ľudovými poverami.
Protikladom je demokratický humanizmus a totalitná diktatúra (Dr. Galén <-> diktátor Maršál). Hlavná myšlienka románu podnietila nástup fašizmu. Dej sa odohráva v nemenovanej a pritom dôverne známej krajine, v ktorej vypukla epidémia, novodobý mor („biela nemoc“). V krajine nastane všeobecná panika, keď sa už situácia zdá beznádejná, zjaví sa nenápadný človek (lekár, vedec), Dr. Galén, ktorý nájde účinný liek proti tejto chorobe. Dáva si však nekompromisnú podmienku: liek vydá len v tom prípade, keď sa vlády zaviažu vzdať sa svojich vojnových plánov. Na čele krajiny je fanatický diktátor Maršál, ktorého jedinou túžbou je dobyť svet. Ale biela nemoc si obete nevyberá, podľahne jej aj hlavný zbrojný magnát barón Krug a neskôr sa nakazí aj samotný diktátor. Keď na tele objaví bielu škvrnu, nevenuje jej pozornosť, ale až na naliehanie dcéry a syna sa obráti na Dr. Galéna. Ten však trvá na svojom stanovisku. Strach zo smrti je napokon silnejší a diktátor súhlasí s uzavretím mieru výmenou za liek. Aktívne sa postavil proti fašizmu a vojne. Obraz matky je symbolom odvahy postaviť sa proti zlu.
Ďalšie diela: Trapné povídky (kniha poviedok), Povídky z jedné kapsy (-||-), Povídky z druhé kapsy (-||-), R. U. R.
Študenti zažili príklad života na invalidnom vozíku
tags: #na #invalidnom #vozicku #basen