Sexuálne útoky na osoby s mentálnym postihnutím predstavujú jednu z najzávažnejších, no zároveň najmenej viditeľných foriem násilia v spoločnosti. Zraniteľnosť týchto osôb ich často robí ľahkým terčom, pričom mnohé prípady zostávajú nenahlásené alebo sú ignorované. Cieľom tohto článku je preskúmať trestnoprávnu zodpovednosť v kontexte mentálneho postihnutia, s dôrazom na sexuálne trestné činy. Zvýšenie povedomia o problematike sexuálnych útokov na osoby s mentálnym postihnutím je kľúčové pre zmenu spoločenského postoja a zvýšenie citlivosti voči tejto téme.
Ide o závažný problém, ktorý si vyžaduje špeciálny prístup nielen z pohľadu sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ale aj z právneho hľadiska. Osoby s mentálnym postihnutím patria medzi zraniteľné skupiny obyvateľstva, a preto sú neraz vystavované riziku násilia, vrátane sexuálneho útoku.
Zraniteľnosť osôb s mentálnym postihnutím
Osoby s mentálnym postihnutím sú bezpochyby vystavené vyššiemu riziku sexuálneho útoku z viacerých dôvodov, či už je to závislosť na druhých, neschopnosť rozpoznať nebezpečenstvo, čo im bráni adekvátne reagovať alebo vyhľadať pomoc, sociálna izolácia, ktorá ich robí viac zraniteľných voči útokom, ľahšia manipulovateľnosť s nimi atď.
V zmysle § 2 ods. 1 písm. c) bod 3. zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o obetiach trestných činov“) spadajú takéto osoby do kategórie obzvlášť zraniteľných obetí. V tomto ustanovení síce nie je vyslovene uvedený pojem „osoba s mentálnym postihnutím“, ale „osoba so zdravotným postihnutím“, čo predstavuje širší pojem zahrňujúci i mentálne postihnutie.
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými (317/2010 Z. z., čl. 1). Takisto je okrem iných obzvlášť zraniteľnou obeťou aj obeť niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti (zahrňujúce tzv. sexuálne trestné činy) podľa § 2 ods. 1 písm. b) čiastka 2. Štatút obzvlášť zraniteľnej obete vzniká ex lege. Aj keď slovenská legislatíva definíciu pojmu osoba so zdravotným postihnutím neobsahuje, tento pojem možno považovať za bežnú súčasť každodenného života.
Sexuálne trestné činy a osoby s mentálnym postihnutím
Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený v druhej hlave v druhom diele pod názvom trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Okrem tohto trestného činu sú jeho súčasťou aj trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia a súlože medzi príbuznými. Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený až v štyroch paragrafových ustanoveniach ̶ § 201, § 201a, § 201b a § 202 Trestného zákona.
Sexuálne zneužívanie
Na to, aby mohla byť naplnená objektívna stránka, musí dôjsť k súloži alebo k inému spôsobu sexuálneho zneužitia na osobe mladšej ako pätnásť rokov, a to bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. Ak je obeťou osoba s mentálnym postihnutím a má viac ako pätnásť rokov, ale rozumovo je na úrovni napríklad päťročného dieťaťa, absentuje predmet útoku, ktorý je v tejto skutkovej podstate stanovený obligatórne.
Za predpokladu, že by išlo o maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím a dobrovoľne súhlasila s vykonaním súlože s osobou opačného pohlavia staršou ako pätnásť rokov, je potrebné na správnu kvalifikáciu skutku zistiť, či chápala význam páchateľovho konania, resp. si uvedomovala protiprávnosť jeho závažného konania. Ak tomu tak nebolo, potom páchateľ zneužil stav jej bezbrannosti, v dôsledku čoho takéto konanie nevykazuje prvok sexuálneho zneužívania, ale môžeme hovoriť o znásilnení.
V stave bezbrannosti sa nachádzajú aj osoby, ktoré síce vnímajú danú situáciu, ale ich duševné a rozumové schopnosti nie sú na takej úrovni, aby si ju dokázali dostatočne vyhodnotiť (konanie páchateľa nevnímajú ako niečo, čo by im ubližovalo) a primerane, logicky a účinne na ňu reagovať. Predmetom útoku sexuálneho zneužívania môže byť aj osoba mladšia ako pätnásť rokov s mentálnym postihnutím, pokiaľ nebola v stave bezbrannosti s ohľadom na jej mentálny postih (zneužitie bezbrannosti je súčasťou trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia).
Znásilnenie
Znásilnenie, ako si možno vyvodiť z názvu tohto trestného činu, obsahuje v sebe znak násilia, okrem toho je súčasťou spôsobu konania aj hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti. Na naplnenie objektívnej stránky sa teda vyžaduje donútenie ženy k súloži násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitie jej bezbrannosti na taký čin. Dôležité je pripomenúť, že pri zneužití bezbrannosti je nevyhnutné, aby sa žena do tohto stavu dostala sama alebo pod vplyvom okolností, ktoré páchateľ sám nevyvolal. Takou okolnosťou je aj duševná porucha, v dôsledku ktorej žena nechápe zmysel konania páchateľa a nie je tak schopná posúdiť potrebu odporu proti súloži, resp. iným sexuálnym praktikám (v prípade sexuálneho násilia).
Je potrebné rozlišovať medzi sexuálnym zneužívaním spáchanom vo forme súlože a znásilnením, kde následkom konania je tiež súlož. Pri sexuálnom zneužívaní ide o dobrovoľnú súlož, teda bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. Ak ide o taký stupeň mentálneho postihnutia, že v dôsledku tejto trvalej duševnej poruchy poškodená osoba nevníma konanie páchateľa tak, že by jej ubližoval, že by robil niečo, čo je v rozpore so záujmami spoločnosti, a preto sa mu ani neprieči, dokonca aj keď s páchateľom spolupracuje, nemožno to hodnotiť ako dobrovoľnú súlož.
K násiliu síce nedošlo, ani k hrozbe bezprostredného násilia, ale bola zneužitá bezbrannosť, keď je preukázaný páchateľov úmysel vykonať súlož na maloletej poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia. Preto neprichádza do úvahy trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale skutok má byť kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa a zároveň aj o chorú osobu.
Sexuálne násilie
Tak ako znásilnenie i sexuálne násilie je sprevádzané násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitím bezbrannosti. Pri sexuálnom násilí však nie je následkom donútenie k súloži, ale donútenie k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám. Opäť treba zisťovať, či poškodená osoba je alebo nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo, či vôbec chápe význam páchateľovho konania z dôvodu svojho mentálneho postihu.
Advocating for Sexual Assault Survivors with Intellectual/Developmental Disabilities - VRLC
Ak pôjde o maloletú osobu (o čom má páchateľ vedomosť), ktorá je schopná napriek takémuto postihnutiu pochopiť konanie páchateľa a svoj prípadný nesúhlas s týmto konaním dať dostatočne zreteľne najavo, v tom prípade nepôjde z tohto hľadiska o stav bezbrannosti. Ak absentovalo aj násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, bude potrebné takýto skutok kvalifikovať ako zločin sexuálneho zneužívania (spáchaného vo forme iného spôsobu sexuálneho zneužívania) podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona. Kvalifikovanú skutkovú podstatu v rámci ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona použijeme len v prípade, keď páchateľ spáchal trestný čin v súvislosti s jej zdravotným stavom. Ak sa dokazovaním preukáže páchateľov úmysel vykonať konanie zodpovedajúce sexuálnemu násiliu na poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia, v dôsledku ktorého nechápe význam páchateľovho konania, a zároveň bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jej vekom, skutok potom treba kvalifikovať ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona.
Súbeh trestných činov
Vylúčený nie je ani jednočinný súbeh trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia. Takto vo svojom rozhodnutí postupoval napríklad Krajský súd v Prešove, keď obžalovaného A. B. uznal za vinného zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Trestného zákona. V tomto prípade obžalovaný - opatrovateľ v ústavnom zariadení zneužil mentálne postihnutie poškodenej J. G., ktorá bola právoplatným rozsudkom okresného súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony, tak, že v spoločenskej miestnosti, kde boli v tom čase sami, vykonal s ňou orálny styk, análny styk a následne aj súlož. Na spáchanie týchto dvoch trestných činov v jednočinnom súbehu obžalovaný zneužil bezbrannosť ženy, pretože skutok bol spáchaný na chránenej osobe - chorej osobe.
Krajský súd v Prešove postupoval v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“), kde obsahom právnej vety je: „Znásilnenie a sexuálne násilie je síce motivačne homogénnym konaním páchateľa, ktoré je zamerané na dosiahnutie vlastného sexuálneho uspokojenia, a to prostredníctvom prinútenia (násilím, jeho hrozbou, alebo využitím bezbrannosti) poškodenej osoby k sexuálnym praktikám alebo k súloži, a narúša druhovo rovnaký objekt, no tento objekt je diferencovaný ochranou jeho špecifických foriem v dvoch rôznych ustanoveniach, čo nemožno prehliadať. Preto ak páchateľ prinúti násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ženu k súloži a tiež k inej sexuálnej praktike alebo ak na tento čin zneužije jej bezbrannosť, a tieto sexuálne praktiky (zahŕňajúce súlož) strieda, kumuluje alebo ich vykonáva v bezprostrednej nadväznosti, ide o jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov, čo napokon vyplýva aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (R 119/2014 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2014)“. Zákonodarca vymedzením skutkovej podstaty trestného činu sexuálneho násilia v trestnoprávnej norme jednoznačne vyjadril potrebu chrániť spoločnosť nielen pred konaním, ktoré znamená najvyššiu formu zásahu do slobody sexuálneho života (teda donútením k súloži), ale tiež pred donútením k iným sexuálnym praktikám, ako kvalitatívne a možnými následkami odlišnej (nie však menej významnej) formy takéhoto zásahu.
Bezbrannosť v kontexte trestného práva
Pre komplexnosť si bližšie objasníme, čo treba rozumieť pod bezbrannosťou, pretože Trestný zákon tento pojem nedefinuje. V rámci výkladových pojmov sa zmieňuje o stave bezbrannosti len v súvislosti s definovaním násilia v § 122 ods. 7 Trestného zákona: „Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.“
Stav bezbrannosti je v uvedenom ustanovení ponímaný len ako forma násilného konania za predpokladu, že páchateľ do stavu bezbrannosti uviedol obeť trestného činu ľsťou. Z uvedenej definície vyplýva, že ak páchateľ napríklad ženu opije alebo jej nebadane nasype do nápoja uspávací prášok, jeho konanie treba posúdiť tak, že konal násilím, pretože uviedol ženu do stavu bezbrannosti ľsťou. Ak je žena napríklad v stave opitosti v dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu bez pričinenia páchateľa, pričom nevládze klásť odpor, keď na nej vykonáva súlož, tak zneužil stav jej bezbrannosti.
Komentár k Trestnému zákonu uvádza, že o zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa žena bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave, v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči páchateľovmu konaniu, napríklad z dôvodu bezvedomia, hlbokého spánku, nadmernej konzumácie alkoholu alebo omamných látok alebo ide o ženu trpiacu duševnou chorobou, pre ktorú nechápe význam páchateľovho konania. Podľa judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR) je definícia bezbrannosti chápaná tak, že: „V případě této skutkové podstaty je pojem bezbrannosti chápán v jejím nejširším smyslu. Jednak se může jednat o bezbrannost, která předpokládá celkovou odevzdanost se pachateli bez jakýchkoli známek projevu vlastní vůle či schopnosti na požadavky obviněného jakkoli reagovat. Jedná se zde o takový stav bezbrannosti, kdy se oběť nachází v situaci, již sama nevnímá, a tudíž není schopna jakéhokoli vlastního úsudku, a tedy ani jakkoli ovlivnit jednání pachatele. V takovém stavu se nachází člověk, který je např. v bezvědomí…“
Nepríčetnosť a zmenšená príčetnosť v trestnom práve
V prípade trestného činu opilstva dochádza v zásade k výnimočnej situácii - k potrestaniu páchateľa, ktorý inak nie je trestne zodpovedný. Podmienkou vyvodenia trestnej zodpovednosti je preukázaný stav nepríčetnosti, pričom uvedený záver musí vychádzať z riadneho znaleckého dokazovania, v rámci ktorého musí znalec jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností konštatovať úplné vymiznutie aspoň jednej zložky uvedenej v § 23 Trestného zákona ( ďalej TZ). Stav nepríčetnosti musí byť vyvolaný zavineným konaním páchateľa. Právna úprava daného trestného činu je špecifickým posudzovaním spáchania trestného činu osobou, ktorá koná v stave nepríčetnosti, do ktorého sa priviedla zavinene.
Táto špecifická situácia sa v trestnoprávnej literatúre označuje ako tzv. Rauschdelikt (opilstvo). Páchateľ bude v danom prípade trestne zodpovedný za to, že sa uviedol do stavu nepríčetnosti, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti a v tomto stave spáchal tzv. kvázidelikt, teda sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu. Páchateľ teda nebude trestne zodpovedný za čin, ktorý spáchal, ale za to, že sa uviedol do stavu nepríčetnosti. Táto situácia neplatí, resp. aplikácia tejto skutkovej podstaty je vylúčená, ak sa páchateľ uviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin, v takom prípade hovoríme o tzv. opilstve na guráž.
Otázka nepríčetnosti je otázkou právnou, ktorej posúdenie prislúcha orgánom činným v trestnom konaní a súdu na základe skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Podľa § 23 TZ sa za nepríčetného považuje ten, kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. Na naplnenie objektívnej stránky sa vyžaduje, aby sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti požitím alebo aplikáciou návykovej látky a v tomto stave sa dopustil konania, ktoré má inak znaky trestného činu.
Nepomenuteľnou súčasťou previazanou s nepríčetnosťou, duševnou poruchou či opilstvom je stav zmenšenej príčetnosti. Stav zmenšenej príčetnosti je potrebné a nevyhnutné odlišovať od stavu nepríčetnosti. Pri stave zmenšenej príčetnosti je v dôsledku duševnej poruchy znížená rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť. Zároveň o ňom platí, že nie je dôvodom na vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale má za následok osobitný postup voči páchateľovi, konkrétne § 39 ods. 2 písm. c) TZ, § 40 ods. 1 písm. c) TZ a § 73 ods. 2 písm. a) TZ.
Advocating for Sexual Assault Survivors with Intellectual/Developmental Disabilities - VRLC
Čo sa týka nepríčetnosti, z právneho hľadiska sa ňou rozumie stav, keď tento pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemôže rozoznať, že jeho konanie je pre spoločnosť nebezpečné alebo nemôže svoje konanie ovládať. Na vyvodenie záveru, že osoba nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná, postačuje, ak úplne chýba aspoň jedna z uvedených schopností.
Patologická opitosť vs. Afekt
Vo všeobecnosti možno uviesť, že konanie v afekte by mohlo mať vplyv na vedomostnú zložku subjektívnej stránky len vtedy, ak by bolo dané tzv. biologické kritérium, ktoré predpokladá významnú odchýlku od normy v psychike páchateľa, teda duševnú poruchu alebo chorobu, ktorá je prítomná v dobe spáchania činu a bráni páchateľovi chápať protiprávnosť jeho konania, respektíve svoje konanie ovládať. Násilné trestné činy spáchané v afekte (afektívne delikty) sú definované ako trestné činy spáchané pod vplyvom silných emócii, keď emočné vzrušenie predchádza racionálnej rozvahe.
Pod pojem afektívny delikt sa podraďujú aj tzv. situačne podmienené skutky spáchané v silnom rozrušení, ktoré predstavujú spontánnu reakciu páchateľa na mimoriadne ťaživú životnú situáciu. Afekty sú silné pocity (emócie), formy prežívania, ktorými človek reaguje na vonkajšie, ako aj vnútorné podnety. Ide o reakcie spontánne, subjektívne, ktoré tvoria určitý protipól k reakcii rozumovej (intelektuálnej). Ide spravidla o silnú emocionálnu reakciu vysokej intenzity, ktorá síce vedomie zužuje, ale nezastiera ho, a ktorá nie je chorobného pôvodu. Intenzívne prežívaná tendencia k uvoľneniu napätia môže potlačiť rozumovú úvahu a obvyklé zábrany.
Trestnoprávna náuka v spojení s forenzno-psychiatrickou rozoznáva prosté afekty, ktorými sa rozumie stav silnejších emócií, a k tomuto vo väčšej či menšej miere dochádza prakticky u každého páchateľa úmyselného trestného činu. Vyjadrujú obvyklý stres z riskantnej situácie a nemajú na psychiku páchateľa zásadný vplyv. Do druhej kategórie afektívnych konaní patrí afekt vystupňovaný (silný), pri ktorom sa pripúšťa jeho vplyv na príčetnosť páchateľa. Tieto dva stupne afektu (prostý a vystupňovaný) sú považované za normálne prejavy ľudskej psychiky. Oproti tomu tretí typ tzv. afekt najvyššieho stupňa (patický afekt) má už jednoznačne charakter duševnej poruchy, nakoľko ide o stav, ktorý je výsledkom psychiatrického ochorenia s konkrétnou lekárskou diagnózou a ktorý má zásadný vplyv na psychiku páchateľa a spôsobuje nepríčetnosť páchateľa. Patický afekt je v prvom rade afektom veľmi silným. Na jeho vrchole následne dochádza ku kvalitatívnej poruche - zmene vedomia. Táto zmena vedomia má najčastejšie charakter krátkodobého mrákotného stavu. Počas patického afektu môže dôjsť k závažným trestným činom, ako je napríklad úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, alebo k zabitiu. Hovorí sa o tom, že konanie v rámci patického afektu býva v rozpore so životnými postojmi postihnutého jedinca s danou situáciou. Na patický afekt, na jeho priebeh, je úplná amnézia. Diagnostikovanie tejto, najčastejšie krátkodobej poruchy je jedným z najkomplikovanejších znaleckých úkonov. Pri patickom afekte sa predpokladá organické postihnutie mozgu.
Domáce násilie a chránené osoby
Domáce násilie má rôzne formy - fyzické, sexuálne, psychické a často aj ekonomické. Fyzické násilie je spravidla sprevádzané ťažkou psychickým nátlakom a verbálnou agresiou. Trestný zákon osobitne definuje násilie na blízkej a zverenej osobe v § 208 ako „týrania blízkej osoby a zverenej osoby“ a preto je vhodné využívať pri trestnom stíhaní páve tento paragraf Trestného zákona. Osobitnú ochranu Trestný zákon poskytuje chránenej osobe, čo je okrem blízkej osoby i každé dieťa, tehotná žena, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku a ďalšie, a to vyššou trestnou sadzbou. Zámer prísnejšie trestať takéto činy v prostredí vzájomnej dôvery a previazanosti bol potom doplnený ustanovením § 127 ods. 4 Trestného zákona.
Správna kvalifikácia trestného činu je dôležitá, pretože z nej vyplýva kvalifikácia trestného činu ako prečinu alebo zločinu so všetkými dôsledkami pre trestné konanie až po uloženie trestu v odsudzujúcom rozsudku. Ustanovenie § 208 Trestného zákona bolo zmenené od 1.9.2002 a následne od 1.1.2016.
„Nevyžaduje sa, aby týranej osobe vznikli zranenia alebo iné podobné ujmy, ale musí ísť o konanie, ktoré táto osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie.“ Z uvedeného nám vyplýva, že pri spáchaní tohto trestného činu je jednou z požiadaviek vyšší stupeň bezcitnosti a hrubosti, ktorá sa týka celkového konania páchateľa, čo následne vedie k fyzickej alebo duševnej bolesti poškodenej (týranej) osoby, ktorá sťažuje a ovplyvňuje jej obvyklý život.
Postup orgánov činných v trestnom konaní a práva poškodených
Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví. Poškodenému môže byť spôsobená majetková, morálna alebo aj iná škoda. Orgány činné v trestnom konaní postupujú z úradnej povinnosti. Trestné činy musia prejednať čo najrýchlejšie. Za bežných okolností k začatiu trestného stíhania nie je potrebný súhlas poškodeného. Avšak v trestnom práve existuje inštitút súhlasu poškodeného. Poškodenému sa priznáva právo disponovať trestným konaním. Ide o výnimku zo zásady oficiality a legality.
Výnimka je zdôvodnená legitímnymi záujmami obete trestného činu. Poškodený nemusí mať záujem na začatí trestného stíhania. Dôvody k tomu môžu byť rôzne. Predmetný inštitút rieši konflikt záujmu štátu na trestnom stíhaní a záujmu poškodeného na nestíhaní páchateľa. V určitých prípadoch má poškodený právo vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním alebo nie. Poškodený musí mať blízky vzťah k páchateľovi. Poškodený môže byť v dôsledku potrestania páchateľa nepriamo postihnutý.
Za určitých okolností bude závisieť od poškodeného, či polícia začne trestné stíhanie. Pri niektorých trestných činoch trestné stíhanie je podmienené súhlasom poškodeného. Súhlas poškodeného treba získať pred začatím trestného stíhania. Ak poškodený neudelil súhlas s trestným stíhaním, nemožno začať trestné stíhanie. Ak trestné stíhanie bolo začaté bez súhlasu poškodeného, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené. Ak trestné stíhanie nebolo zastavené napriek chýbajúcemu súhlasu poškodeného s trestným stíhaním, je možné podať dovolanie.
Poškodený môže odmietnuť súhlas s trestným stíhaním len pri určitej kategórii trestných činov. Poškodený musí mať osobitný vzťah k páchateľovi trestného činu. Obidve podmienky musia byť splnené súčasne. Ak by chýbala niektorá podmienka, poškodený by sa nemohol vyjadrovať k začatiu trestného stíhania. Súhlas poškodeného nemožno využiť, ak trestným činom bola spôsobená smrť. Súhlas poškodeného s trestným stíhaním sa vyžaduje len pri niektorých trestných činov. Trestný poriadok presne určuje, pri ktorých trestných činoch je potrebný súhlas poškodeného. Tieto trestné činy sú uvedené v § 211 ods. 1 Trestného poriadku. Ide napríklad o trestný čin krádeže, sprenevery, neoprávneného užívania cudzej veci, krivého obvinenia alebo ohovárania. Jedným z týchto trestných činov je aj trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 a 158 Trestného poriadku. K ublíženiu na zdraví podľa § 157 a § 158 dochádza často pri dopravných nehodách.