Spoločnosť je základným stavebným kameňom ľudskej existencie. Bez človeka by spoločnosť neexistovala, pretože práve on je jej základom. Ľudská bytosť sa rodí do rodiny, ktorá sa spája s inými rodinami, čím vytvára spoločnosť. Spoločnosť je skupina ľudí, ktorá sa odlišuje od ostatných svojimi charakteristickými znakmi, ako sú záujmy, kultúra alebo vzťahy.
Duchovný rozmer spoločnosti
Pápež Ján XXIII. zdôrazňuje, že spoločnosť by sa mala chápať predovšetkým ako duchovný priestor, kde si ľudia vymieňajú poznatky, chránia svoje práva, plnia povinnosti a usilujú sa o duchovné hodnoty. V každej dobe spoločnosť hľadá zmysel existencie človeka, pýta sa, prečo je na svete a kam smeruje po smrti. Ježiš Kristus, Boží Syn, prišiel pred viac ako 2000 rokmi, aby odpovedal na tieto otázky. Človek je stvorený z lásky Nebeského Otca, aby naplno využíval dary stvorenia a po smrti vstúpil do večného života. Ježiš Kristus založil prostredníctvom svojich apoštolov Katolícku Cirkev, ktorá dodnes hlása radostnú zvesť - evanjelium. Cirkev chráni slabých a spája kresťanov rôznych kultúr a tradícií. Je tu pre každého, aby ukazovala správny smer.
Globálne problémy v 21. storočí a ľudská dôstojnosť
Každé storočie má svoje aktuálne problémy. V 19. storočí to boli robotnícke sociálne problémy, ktoré pomáhala riešiť Cirkev. V 21. storočí čelíme globalizácii. Dr. Carlo Casini, poslanec Európskeho parlamentu, hovorí, že globalizácia robí svet menším aj väčším zároveň. Svet sa stal menším vďaka rýchlemu cestovaniu a prístupu k informáciám. Napriek tomu informačná spoločnosť priniesla nový druh otroctva - otroctvo mysle. Sme ovplyvňovaní reklamami a svetom peňazí, čo mení naše myslenie. Zabúdame na ľudí, ktorí trpia hladom alebo stratili zamestnanie. Príčinou každého globálneho problému je zabúdanie na človeka, jeho hodnotu a dôstojnosť. Strata ľudskej dôstojnosti pramení z egoizmu a neprijatia seba samého, čo vedie k vytváraniu horizontov bez morálnych hodnôt. Žiaden nový horizont globálnej spoločnosti nemôže brať človeka ako multifunkčné zariadenie, ktoré bude nonstop k dispozícii, len aby uspokojilo spoločnosť. Život každého z nás je dar a má veľkú hodnotu.
Ján Pavol II. zdôrazňuje, že nič neprekročí vznešenosť a dôstojnosť ľudskej osoby. Ľudský život je konkrétna realita bytia, schopná lásky a služby. Muži a ženy boli stvorení na obraz Boží, preto sa nesmú považovať len za predmety alebo obetovať pre politický, ekonomický alebo spoločenský zisk. Ideológie a technológie nimi nesmú manipulovať. Globálne problémy sa dajú a musia riešiť zmenou pohľadu človeka na svet. Svet potrebuje hlbokú kultúrnu obnovu a znovuobjavenie základných hodnôt. Kríza nás zaväzuje prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti a odmietnuť negatívne skúsenosti.
Spolupráca kresťanov a sociálna práca Cirkvi
Z dekrétu II. vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio vyplýva, že spolupráca kresťanov by sa mala zdokonaľovať v hodnotení dôstojnosti ľudskej osobnosti, upevňovaní mieru a uplatňovaní evanjelia na sociálnom poli. Dôležitý je aj pokrok vied a umení v kresťanskom duchu a liečenie neduhov, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie majetkov. Svätý František z Assisi povedal, že nestačí zmeniť iba zákony, ale treba zmeniť srdcia. A o to sa usiluje Cirkev. Sociálne učenie Cirkvi je hlasom, ktorý chce vniesť svetlo do tejto doby. Aj keď cítime, že v tomto svete je viac tmy ako svetla, nie je to tak. Svetlo tu je, len my ho často zacláňame. Naše správanie spôsobuje tmu v spoločnosti. Hlas Cirkvi zaznieva stále, ale my ho nepočujeme pre uponáhľanosť a zaujatosť. Ak ho počujeme, sami si zapchávame uši. Ten hlas chce zmeniť naše svedomie, ale my to často nechceme počuť. Len vlastnou odhodlanosťou, ak sa započúvame do toho hlasu a zareagujeme na výzvu Cirkvi, začneme realizovať skutky na premenu sveta.
Pápež Benedikt XVI. vidí mnoho starých, odumierajúcich konárov na strome Cirkvi, ale predovšetkým vidí mladosť Cirkvi. Sociálna práca má zrod v Cirkvi, z ktorej vyšlo veľa svätcov. Oni sú nositeľmi svetla, mužmi a ženami viery, nádeje a lásky. Dnes sú pre nás povzbudením, aby sme sa aj my stali profesionálmi v sociálnej oblasti. Profesionalita sa však nedosahuje iba v ovládaní teoretických poučiek, ale v praktickej pomoci. Cirkev nám ponúka pravdivé slová, cez hlas pápeža, ktorý nám chce pomôcť a uľahčiť prácu v sociálnej oblasti pri odhaľovaní vlastných nedostatkov a v napredovaní k lepšiemu životu. Ponúka nám zrkadlo, v ktorom zistíme, že pravda je svetlo, ktoré dáva láske zmysel a hodnotu.
Encykliky Benedikta XVI. ako sprievodca sociálnou prácou
Viesť loďku Cirkvi po rozbúrenom mori v čase celosvetovej krízy a upadania morálky nie je ľahké. Súčasný pápež Benedikt XVI. nám vo svojej trilógii encyklík prekladá svoje učenie zamerané na každého jedného z nás. Tri encykliky môžeme nazvať sprievodcom pri realizovaní sociálnej práce.
Deus Caritas est: Láska a chudoba
Encyklika Deus Caritas est nám vysvetľuje podobenstvo o chudobnom Lazárovi a boháčovi. Zavrhnutý boháč prosí, aby boli jeho bratia informovaní o tom, čo sa stane tomu, kto dobrovoľne ignoruje chudobného v jeho biede. Ježiš takpovediac zachytáva toto volanie o pomoc a dáva mu hlas, aby nás upozornil a priviedol na správnu cestu. Každodenne sme obsypaní informáciami o bohatstve a chudobe. Bohatstvo však človeku nedáva pravú prestíž. Naopak, chce nás pripraviť o nebeskú dôstojnosť, ktorá je jedinou pravou prestížou. Aj od nás sa žiada poskytnutie informácií tým, ktorí hýria bohatstvom, aby sa dokázali rozdeliť so svojím chlebom. Naša prítomnosť nám dáva k dispozícii nespočetné prostriedky na poskytnutie humanitárnej pomoci bratom v núdzi.
Pomoc človeku a boj proti samote
Táto naša zanietenosť pre prácu v charitách nás má viesť k jedinému cieľu - k pomoci človeku. Pápež dnes považuje za jednu formu chudoby aj samotu. Je dobré vidieť, že aj iné druhy chudoby, vrátane materiálnej, sa rodia z izolácie, z toho, že sa človeku nedostáva lásky, a z ťažkosti milovať. Láska je darom, ktorú dostali všetci, láska v pravde je silou, ktorá utvára spoločenstvo a zjednocuje ľudí takým spôsobom, v ktorom nie sú bariéry ani hranice. Láska v pravde stavia človeka pred úžasnú skúsenosť daru. Veď ten, kto je preniknutý opravdivou láskou, je veľmi vynaliezavý v odhaľovaní príčin biedy, pri hľadaní prostriedkov, ako proti nej bojovať a ako nad ňou rozhodne zvíťaziť. Sociálna práca to je množstvo lásky a je iba vtedy tým opravdivým darom pre chudobných, ak sa dáva bez rozdielov. Život sociálneho pracovníka môžeme prirovnať k tomuto výroku: „Život človeka má zmysel, ak po ňom na svete zostane o trochu viac lásky a dobra.“
Milosrdný Samaritán
Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi nám prináša dve vysvetlenia. Kým pojem blížny sa doteraz týkal vlastne len spolurodákov a cudzincov, usídlených na území Izraela, teda solidárnej komunity istého ľudu a územia, teraz je táto hranica odstránená. Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený, zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnú lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz. Zostáva úlohou Cirkvi stále znova a znova interpretovať toto spojenie medzi vzdialenosťou a blízkosťou so zameraním na praktický život svojich členov. Sociálna práca je poslaním stať sa blížnym - stať sa Samaritánom. Aby sme sa stali dobrými Samaritánmi treba vychovávať náš pohľad. Ak si dokážeme všimnúť toho, kto trpí, neznamená to, že už sme urobili všetko. Dôležité je pozrieť sa mu do tváre a precítiť s ním jeho bolesť. No najdôležitejšie je zísť z koňa, zašpiniť si ruky v prejave skutku lásky. Naša ochota prerušiť cestu vyjadruje ochotu sprevádzať toho kto trpí, kto sa cíti osamelo, zúfalo.
Inteligencia a láska v sociálnej práci
Pri vykonávaní takejto práce: „Neexistuje najskôr inteligencia a potom láska: jestvuje láska plná inteligencie a inteligencia plná lásky.” Pápež v encyklike Deus Caritas est poznamenáva: „Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.“ No vychádzajúc ďalej z encykliky vidíme, že ľudia potrebujú vždy aj niečo viac, než len technicky správne zaobchádzanie. Potrebujú ľudskosť. Potrebujú pozornosť srdca. Tých, ktorí pracujú v charitatívnych organizáciách Cirkvi, musí charakterizovať skutočnosť, že sa neobmedzujú len na to, aby správnym spôsobom urobili, čo si prítomná situácia vyžaduje, ale aby sa druhému venovali s pozornosťou, ktorá pramení zo srdca, a to takým spôsobom, aby druhí zakúšali bohatstvo ich ľudskosti. Preto popri profesionálnej príprave je pre týchto pracovníkov nevyhnutná predovšetkým formácia srdca. Vysvetlenie posledného podobenstva o boháčovi nenachádzame v jeho encyklikách, no jeho ďalšie povzbudenia sú pre nás prínosom. Miera bohatstva a šťastia nie je určovaná vlastnením vecí.
Pomoc rozvojovým krajinám
Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál napísal o pomoci rozvojovým krajinám: „Ak pomáhame iba hmotne, robíme málo. Pri poskytovaní pomoci rozvojovým krajinám sa ukazuje čoraz jasnejšie, aké je dôležité poskytovať ľuďom vzdelanie, ktoré im umožní vziať vecí do vlastných rúk. Iba vtedy, keď pomáhame duchu, keď pomáhame celému človeku, pomáhame naozaj.“ V encyklike Deus Caritas est opäť Benedikt XVI. poznamenáva: „Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach druhého znamená dať mu účasť na mne samom: druhému musím dať nielen niečo zo seba, ale seba samého; aby ho dar neponížil, musím byť v ňom prítomný ako osoba.“ A vidíme, že sa to mnohým dobrovoľníkom darí. V misijných krajinách sa dávajú bez rozdielu celí. Každý jeden sociálny pracovník alebo misionár sa môže ocitnúť v situácií, keď neraz veľkosť potrieb a limity vlastných síl môžu človeka viesť k pokušeniu znechutenia. No práve vtedy mu bude na pomoci vedomie, že v konečnom dôsledku je len nástrojom v Pánových rukách.
Šťastie a utrpenie
Príchodom misijných dobrovoľníkov z krajín veľkej chudoby a biedy sa často ozýva: „Šťastie vôbec nesúvisí s vlastníctvom. Nesídli na vzdialených plodných brehoch s palmami ani v eurošekoch. Iba ten, kto sa naučí viac dávať ako brať, skôr oslobodzovať než zotročovať môže žiť slobodný, šťastný a spokojný, bez obáv.“ V dnešných časoch bohaté a silné krajiny nevidia zmysel v utrpení a pomoci takýmto ľuďom. Ľudí, ktorí trpia, berú za akúsi príťaž a za zbytočné investovanie do nich. Preto pápež v encyklike Spe Salvi na to reaguje: „Miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu. Platí to pre jednotlivcov i pre spoločnosť. Spoločnosť, ktorá nedokáže prijímať trpiacich a nie je schopná prostredníctvom súcitu podieľať sa na ich utrpeniach a vnútorne ich znášať, je krutá a neľudská. Spoločnosť však nemôže prijímať trpiacich a pomáhať im v ich utrpení, kým to nedokážu dotyční jedinci sami. A na druhej strane jedinec nemôže prijať utrpenie druhého, kým on sám osobne nedokáže nájsť v utrpení zmysel.
Sociálna psychológia a jej význam pre pochopenie človeka v spoločnosti
Sociálna psychológia je veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti. Študuje rast jedinca v spoločnosti, vzťahy a interakcie osobnosti a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca vo skupinách. Pojem sociálny je odvodený od latinského výrazu socius, čo znamená druh, spoločník, niekto kto je s niekým a nejako v kontakte. Na rozdiel od sociológie, t.j. vedy o spoločnosti študujúcej zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, neštuduje sociálna psychológia predovšetkým sociálne systémy, javy a skupiny ale študuje jednotlivé osobnosti ľudí v sociálnych situáciách a vzťahoch. Predmetom skúmania sociálnej psychológie je teda konkrétna osoba žijúca v konkrétnych spoločenských podmienkach, hlavne v podmienkach života malých skupín. Sociálna psychológia nie je psychológiou sociálnych javov, ale psychológiou osôb v sociálnych situáciách. Nie je možná napr. psychológia nezamestnanosti ale psychológia nezamestnaného áno. Existuje sociológia rodiny na jednej strane a sociálna psychológia vzťahov medzi rodičmi a deťmi na strane druhej. Aj napriek tomu hranice medzi sociológiou a sociálnou psychológiou sú dosť neurčité. Spoločenská povaha človeka je jeho bytostným rysom. Človek je človekom iba vo vzájomnom vzťahu s druhým človekom. Indivíduum je vo svojej podstate sociálny.
História a vývoj sociálnej psychológie
Pojem sociálna psychológia po prvý krát použil J. M. Baldwin (1877), avšak až v roku 1908 vychádzajú súčasne dve prvé publikácie o sociálnej psychológii, od W. McDougalla a E. A. Rossa. Zaoberajú sa závislosťou psychiky na faktoroch spoločenského života. Sociálna psychológia skúma priebeh duševného života človeka vo spoločnosti. Skúma skúsenosti a chovanie jedincov v situáciách, ktoré na nich pôsobia ako sociálne podnety. Sociálnymi podnetmi môžu byť, iný ľudia, kultúrne produkty hmotné aj nehmotné atď. Spoločnosť chápeme ako organizované zoskupenie ľudí, ktorí sú v určitom vzájomnom vzťahu, a ich činnosti sa sústreďujú na súbor spoločných cieľov a ktorý majú tendenciu zdieľať spoločné pohľady, postoje a spôsoby chovania. Sociológiu primárne zaujíma členenie spoločnosti (sociálna stratifikácia, napr. podľa pohlavia, vlastníctva, príjmov, obydlia, veku, národnosti, povolania atď.), spoločenská činnosť a prostredie. Spoločenská činnosť smeruje k modifikácií, k vyvolaniu zmien v postojoch a vzťahoch, myslení a snahách jedincov alebo skupín, a to buď formou negatívneho prinútenia alebo pozitívneho získania. Výsledkom spoločenskej činnosti je adaptívne chovanie, kompromis alebo opozícia, resp. hostilita a to od formy neporozumenia až po formu boja.
Socializácia a sociálne učenie
Človek prichádza na svet ako biologický tvor, sociálnym sa stáva v priebehu svojho života. Na to aby biologicky prežil a stal sa sociálnym tvorom potrebuje ľudí. Človek je od narodenia v úplnej závislosti od ľudí, či už pre zabezpečenie základných ľudských potrieb alebo sociálnych potrieb ako je kontakt s ľuďmi, láskavosť, úsmev, pohladenie. Toto pôsobenie sociálneho systému sa začína narodením človeka a jeho začlenením do konkrétnych skupín, najčastejšie do rodiny. Začína sa tým celoživotný proces označovaný ako socializácia. Je to proces sociálneho učenia, prostredníctvom ktorého si dieťa osvojuje sociálne normy, hodnoty, postoje, formy sociálneho správania, čiže stáva sa tvorom spoločenským. Prostredníctvom socializácie je asimilovaný do spoločnosti, stáva sa jej súčasťou i nositeľom, dodržiavateľom i kontrolórom sociálnych princípov a zásad. Pretože medzi rôznymi sociálnymi systémami sú rozdiely, tak sú rozdiely aj v používaní socializačných techník a postupov, ako i konkrétnych cieľov, ktorých socializáciu je potrebné dosiahnuť. Tým je aj spôsobený rozdiel medzi príslušníkmi rôznych spoločenstiev, pretože ich členovia sú podrobený odlišným vplyvom. Prejaví sa to v typických a očakávaných formách správania členov.
Umenie a kultúra v sociálnom kontexte
Dňa 21.6.2019 sa konala predajná výstava malieb a digitálnych malieb prešovských výtvarníkov s názvom „Môj svet“, ktorú zorganizovalo Občianske združenie ľudí so zdravotným postihnutím ZOM Prešov v galérii Abilympiáda. Autormi boli ergoterapeutka Lucia Vicová so svojim mladším bratom Jakubom Vicom. Pani Lucia prezentovala asi 40 maľovaných obrazov, ktoré zachytávali romantiku, prírodu, portréty, krajinky s nádychom fantázie, lyrizmu a symbolizmu. Porozprala nám o zdrojoch, z ktorých čerpá námety a o výtvarných technikách. K nahliadnutiu bola aj jej úžitková tvorba ako maľované ozdoby na kameni a dreve. Zaujala nás aj tvorba jej brata Jakuba, ktorý vytvára diela digitálnou, počítačovou technikou. Výstava nás očarila, bol to pre nás umelecký zážitok. V priestoroch galérie Abilympiáda je možnosť prezentovať aj výtvarné práce klientov, ktorú určite v najbližšej dobe využijeme.
Vplyv politiky na sociálny svet jednotlivca
Človek jednoducho potrebuje mať niekde oporu - aspoň v tých najbližších vzťahoch potrebuje možnosť na chvíľu „vypnúť“. „Nedá sa donekonečna investovať energiu do presviedčania, do obhajovania vlastného postoja či do názorových bojov. Niekedy skrátka potrebujeme s niekým len súznieť. Tí, ktorí sledujú politiku intenzívnejšie - či už preto, že sa o ňu viac zaujímajú, alebo majú väčší prehľad -, môžu udalosti aj silnejšie prežívať. Americká herečka Jennifer Lawrence nedávno povedala, že „politika nemá žiadnu integritu - politici klamú a neexistuje žiadna empatia“. Zdá sa, že rovnaký pocit má veľa ľudí, a to nielen v Amerike. V takom prostredí sa žije ťažko, pretože to ešte zvyšuje neistotu ľudí. Ak sa to deje v období krízy, prehlbuje sa ich úzkosť, ktorú už aj tak prežívajú, lebo majú pocit, že v situácii, keď sa cítia ohrození, nie sú dostatočne chránení svojimi lídrami. Ale toto nie je nová vec. Už za komunizmu boli predstavitelia režimu vnímaní ako papaláši, pretože mali privilégiá a prístup k zdrojom, ktoré bežní občania nemali. Aj v menej polarizovaných časoch veľká časť spoločnosti vníma politickú elitu ako privilegovanú skupinu - často na svoj úkor, a to nielen z hľadiska vyššieho spoločenského statusu či prístupu k zdrojom, ale aj preto, že ľudia pociťujú relatívnu depriváciu, teda že sa im nedarí rovnako dobre ako ostatným, bez ohľadu na to, ako ich situácia v skutočnosti vyzerá. Nie je to teda nový jav, ale určite sa prehlbuje tým, aké viditeľné sú dnes zlyhania politikov, aký ľahký máme k nim prístup a ako rýchlo sa dajú zdieľať a spoločne prežívať. Možno presvedčenie, že „všetci klamú a nič nemá zmysel“, chápať ako formu obrany pred sklamaním? Do istej miery to môže byť obranný mechanizmus - spôsob, akým si ľudia ospravedlňujú, že nemusia konať. Povedia si, že aj tak sa nič nedá zmeniť, takže prečo by mali zdvihnúť hlas, ísť do ulíc alebo sa postaviť proti nespravodlivosti.
Filmové festivaly ako reflexia spoločenských tém
Filmy 26. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Jeden svet 2025 si môžete pozrieť aj z pohodlia domova so CINEPASSOM ONLINE. Ponúkame vám výber 8 jedinečných dokumentov. Filmy si môžete pozrieť od 27.10 do 2.11. Online výber filmov si môžete pozrieť výhradne so špeciálnym CINEPASSOM ONLINE, nech sa nachádzate kdekoľvek na Slovensku. Lístky na jednotlivé filmy online nebudú v predaji. K dispozícii máte tri cenové hladiny 3 EUR / 20 EUR / 30 EUR. Je len na vás, akú si zvolíte. Ak máte radi/y Jeden svet a chcete nás podporiť, zvoľte vyššiu čiastku, potešíme sa. Filmy si môžete pozrieť už 27.
Vybrané dokumenty z festivalu Jeden svet 2025:
-
Čo s Péťom?
Po náhlej smrti svojej ženy musí protagonista filmu Petr Jochec prevziať starostlivosť o dve dospievajúce deti, dcéru Vanesu a syna Petra, ktorý trpí vážnou poruchou autistického spektra. Ovdovený otec, ktorý predtým často pracoval mimo domova, sa teraz musí sám postarať o rodinu a udržať ju pokope. Aj keď mnohí otcovia v takej situácii od rodiny odchádzajú, pán Jochec sa rozhodne tejto výzve postaviť čelom a podstupuje každodenný zápas - od obetavej starostlivosti o obe deti cez finančné zabezpečenie rodiny až po každodennú starostlivosť o domácnosť. Snímka zachytáva snahu Jochecovcov o normálny život, dotýka sa otázky, kde sú hranice lásky a rodičovstva, a ukazuje, ako sa jednotliví členovia rodiny vyrovnávajú s novou a neľahkou životnou situáciou. Dokument sa venuje aj často obchádzaným témam, ako je systém sociálnej podpory a život tých, ktorí sa starajú, no predovšetkým zdôrazňuje silu medziľudských väzieb v ťažkých životných okamihoch.
-
Listy pre Hawu
Gruzínska matka sa v snahe zabezpečiť dcére strechu nad hlavou rozhodne podstúpiť náhradné materstvo. Film Listy pre Hawu, ktorý sa natáčal päť rokov, zachytáva príbeh troch generácií žien jednej rodiny, patriacej k hazárskej menšine v Afganistane. Režisérka Nadžiba Núri s jedinečným prístupom filmuje svoju matku Hawu a neter Zahru, ktoré sa túžia vymaniť spod vplyvu patriarchálnych tradícií. Hawu ako dieťa prinútili vydať sa a až do svojich päťdesiatich dvoch rokov sa nemohla učiť čítať a písať. S dcérinou pomocou si založila malý textilný podnik: v provincii Bamiján hľadá tradičné hazárske výšivky a vyrába z nich moderné šaty, ktoré predáva v Kábule. Hawa zachráni svoju vnučku Zahru pred násilníckym otcom a odvedie ju z odľahlej dediny do hlavného mesta Kábulu, kde spolu študujú a robia si plány do budúcnosti. Avšak prevzatie moci Talibanom v roku 2021 obráti týmto trom ženám život hore nohami: Zahra sa musí vrátiť do dediny, z ktorej ušla, a Nadžiba je nútená opustiť krajinu a žiť ako utečenka vo Francúzsku.
-
Prázdny hrob
Songea, Tanzánia. Mladý právnik John Mbano sa vydáva na misiu. Nemecká koloniálna armáda popravila jeho prastarého otca Songeu Mbana, jedného z vodcov ľudu Ngoni. Jeho hlavu zobrali do Nemecka na rasistický výskum. Táto rana prenasleduje rodinu dodnes. John sa spolu s manželkou Cesiliou vydáva na cestu, ktorá im zmení život. Ich výskum a odhodlanie vrcholia odvážnym rozhodnutím vycestovať do Berlína, aby našli pozostatky svojho predka. Tam sa pripájajú k aktivistom, ktorí bojujú proti nemeckej kultúre popierania. Nasleduje séria víťazstiev a prehier. Ani historická návšteva nemeckého spolkového prezidenta v Johnovom rodnom meste im však nevráti milovaného predka. No rodina Mbanovcov odmieta ustúpiť… Film Prázdny hrob ponúka osobný pohľad uprostred globálnej diskusie o repatriácii.
-
Domov
Lidija Zelović natáča svoju rodinu vysídlenú v Holandsku od roku 1993, keď ušli z domova v Sarajeve, rozvráteného vojnou. Jej filmová esej poukazuje na dvojakosť života každého migranta: čo je „domov“? Filmárka tým upozorňuje na znepokojujúci spoločenský a politický vývoj, ktorý jej pripomína domovinu, (rozpadnutú) Juhosláviu. Zelović čerpá z rodinného archívu a strieda scény z domova - nedeľné rozhovory o politike a futbale s rodičmi a bratom, dospievanie svojho syna, dovolenky „doma“ v Bosne - s politickým dianím v Holandsku, ako sú politické vraždy, škandály súvisiace s vládnou diskrimináciou, rastúca polarizácia spoločnosti, nepokoje a prijímanie radikálnych pravicových politikov v centre moci.
-
Sýrsky utečenec v Poľsku
Poľská rodina prichýli sýrskeho utečenca, ktorý uviazol v pochmúrnej pohraničnej oblasti medzi Poľskom a Bieloruskom. Čas hrá v jeho neprospech a aktéri tejto situácie nemajú veľa možností.
-
Súdržnosť a identita
„Ak má mačka mačiatka v jazdeckej škole, neznamená to, že sú lipicany,“ píše sa v komentári rakúskeho denníka k prípadu naturalizácie režisérky Olgy Kosanović, ktorý si všimli médiá. Vymedzenie sa voči iným vytvára pocit identity a súdržnosti - silný dojem „nás“. Aký je to pocit a na akých sociálnych štruktúrach stojí? Tento film založený na osobnej skúsenosti skúma emotívnu otázku spolupatričnosti.
-
Matkin odkaz
Február 2022. Ukrajinská režisérka Alisa Kovalenko sa odhodlá splniť svoj sľub, že ak ruská invázia v jej krajine prepukne do vojny, dobrovoľne sa prihlási do ukrajinskej armády. Tento film, ktorý nemal nikdy existovať, sa zrodil zo snahy zachovať dôkaz neochvejnej lásky matky k svojmu dieťaťu uprostred hrôz a nebezpečenstiev vojny. Prostredníctvom intímnych videodenníkov a poetických listov adresovaných budúcemu dospelému Teovi zachytáva Kovalenko ničivú realitu vojny a zamýšľa sa nad svojím rozhodnutím slúžiť. Film je zároveň matkiným odkazom lásky aj dokumentom o vojne. Kovalenko v ňom spája svoj osobný príbeh s príbehmi tých, ktorí bojujú, aby budúce generácie mohli žiť v mieri. Tento autorský dokumentárny film ponúka silný a intímny pohľad na ľudské obete vojny a na hlboké putá medzi rodičom a dieťaťom, ktoré vydržia aj v tých najťažších chvíľach.
Umelá inteligencia a formovanie sociálnych vzťahov detí
Umelá inteligencia sa čoraz viac stáva súčasťou sveta detí. AI spoločníci poskytujú pocit porozumenia a bezpečia, sú vždy k dispozícii - aj keď dospelí nemajú čas. Mladí ľudia s nimi často zdieľajú svoje pocity, dokonca viac než s rovesníkmi. Táto digitálna „dokonalosť“ však môže ohroziť empatiu a schopnosť riešiť konflikty. Ako môžu dospelí deťom pomôcť rozlíšiť medzi skutočnou blízkosťou a jej digitálnou napodobeninou?
Predstavte si, že vaše dieťa príde za vami a povie: „Mám priateľa, volá sa Alex. Veľmi si rozumieme a cítim sa s ním dobre, píšeme si každý deň. Stretli sme sa online. Možno si poviete, že to znie ako z filmu Her (2013) alebo Ex Machina (2014). No táto predstava už nie je len sci-fi, ale stáva sa realitou. Umelá inteligencia (AI) je už dlhodobo súčasťou našich každodenných dní, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nachádza sa v aplikáciách, ktoré používame, v navigácii, bankovníctve či zdravotníctve. Napriek tomu si ju najviac spájame s generatívnou AI a chatbotmi, ako je napríklad ChatGPT. Prvý „chatbot“ ELIZA vznikol už v roku 1966. Simuloval terapeutku, ktorá napodobňovala ľudskú konverzáciu pomocou hľadania známych vzorcov. Napriek tomu, že v podstate len opakovala a preformulovávala slová, mnohí ľudia jej pripisovali emócie a porozumenie. Niečo podobné sa deje aj v súčasnosti. Mladí ľudia už vyrastajú s technológiami a sociálnymi sieťami. Slovenský výskum ukazuje, že 69 % detí a mladých ľudí vo veku 9 - 17 rokov má vytvorený profil na sociálnej sieti alebo hráčskych stránkach, ktoré aktívne používajú. Tretina z nich je vo veku 9 - 10 rokov, čiže pod odporúčanou hranicou 13 rokov. Práve preto tieto mladé generácie často označujeme ako „digitálne“, pretože vyrastajú v prostredí, kde sú technológie bežnou súčasťou života a nerozlišujú už tak silno medzi „online“ a „offline“ svetom. Výskum z Veľkej Británie ukazuje, že počet mladých ľudí vo veku 13-18 rokov, ktorí začali používať generatívnu AI, sa zvýšil z 37 % na 77 % za jediný rok. Dôvodov, prečo ju používajú, je veľa. Špeciálnou kategóriou sú AI spoločníci, ktorí nie sú to isté ako klasické chatboty typu ChatGPT. Sú dizajnovaní priamo na vzťahy. Človek, ktorý ich používa, si môže navrhnúť, akú „osobu“ chce - jej meno, osobnosť, povahu, často aj vzhľad. Môžete sa pýtať, čo ich na AI spoločníkoch láka. AI je jednoducho vždy k dispozícii, neunaví sa, odpovie hneď. AI však „učí“ o vzťahoch spôsobom, ktorý neodzrkadľuje realitu. Zatiaľ čo vzťahy sú omnoho komplexnejšie než len „príjemné písanie si“. AI spoločníci toto nemajú. Nemajú vlastné emócie ani potreby. Naopak, sú navrhnutí na základe algoritmov a učenia sa na dátach, ktoré im poskytujeme tým, že s nimi zdieľame informácie o sebe. Aké to má dopady na deti? Ak si neuvedomujú, ako AI spoločníci fungujú, môžu mať pocit, že toto je „ideálny“ vzťah. Lenže to sa v reálnych priateľstvách a partnerstvách nedeje. AI vytvára ilúziu vzťahu, ktorý je jednostranný. To môže viesť k otupeniu empatie, neschopnosti zniesť odmietnutie či k úteku do virtuálneho komfortu pri prvých náznakoch náročných situácií. Deti a mladí ľudia sa učia cez interakcie a vzorce správania. AI spoločníci už nie sú ,,okrajová hračka“. Stávajú sa súčasťou dospievania.
Riziká sociálnych sietí a ochrana osobných údajov
Sociálne siete navždy zmenili spôsob komunikácie a sociálnej interakcie. Uvedomili ste si, že 500km dnes už neznamená to, čo pred piatimi rokmi? Sociálne siete poskytujú mnoho nástrojov pre výmenu informácií, či dát medzi priateľmi, kolegami alebo rodinou. Ste tými, ktorí si to uvedomujú?
-
Sociálne siete sú pre zlodejov identít zlatou baňou. Vyšperkovaná schopnosť sociálneho hackingu (inžinierstva) patrí do repertoára každého správneho kyber-lupiča. Pred vznikom sociálnych sietí museli tráviť hodiny a hodiny telefonátmi, prezeraním knižníc ako aj verejných záznamov, aby nazbierali dostatok informácií o svojich obetiach. Krádež identity sa však nemusí týkať iba falošného profilu na fórach alebo sociálnych sieťach. Možno sa pýtate čo má status spoločné s kaktusom. Na prvý pohľad rozhodne nič. No na druhý pohľad si možno uvedomíte, že aj pár nevinných viet môže veľmi popichať. Predstavte si, že zablahoželáte kamarátovi, či kamarátke k narodeninám. Samozrejme, že to uvidí každý jej priateľ. Medzi tými priateľmi sa nájde jeden jediný, ktorý hľadá niekoho, koho identitu by mohol zneužiť. Otvorí Váš profil a nájde tam dátum narodenia, bydlisko, meno, priezvisko a všetky potrebné informácie nato, aby získal čo potrebuje. Informácie, ktoré ste chceli zverejniť preto, aby vaši známy vedeli o Vás tie najpodstatnejšie veci, boli v bezpečí. Vy ste boli v bezpečí. Informácia o vašej polohe môže napomáhať nielen zlodejom indentít, ale aj takým, ktorí majú záujem o váš televíziu alebo fotoaparát, o ktorom ste sa zmienili či už v reálnom alebo virtuálnom svete. Televíziu možno nahradíte, fotoaparát tiež, ale identitu?
-
Záškodníci, sociálny inžinieri milujú sociálne siete. Prečo? Pretože im umožňujú jednoducho a s minimálnou námahou šíriť škodlivý malware. Pomocou krátkeho kódu dokážu ukradnúť vašu identitu, zmocniť sa vášho počítača a súborov, ktoré sú v ňom uložené, či získať prístup k vášmu online bankovníctvu. Túto úlohu im značne uľahčujú „skracovače URL adries“ ako napríklad bit.ly. Po kliknutí na neškodne vyzerajúci skrátený link napr.
-
Nepopierateľným princípom sociálnych sietí je zdieľanie osobných, ba až dôverných informácií. Preto sa väčšina hrozieb na sociálnych sieťach spája so zneužitím osobných údajov. Ak raz informáciu vypustíte do online sveta, už sa z neho nikdy nevytratí, rovnako už nikdy nebude dôverná, či tajná. Čím viac informácií poskytnete, tým ste zraniteľnejší. Uvedomovanie si spojitosti medzi virtuálnym a reálnym svetom je veľmi dôležité. Informácie ktoré dokáže útočník získať v online svete, môže jednoducho a efektívne zneužiť vo svete reálnom. Každá informácia spojená s vašou osobu je zneužiteľná! Vždy, keď navštívite nejakú stránku, vytvárate cookies, a nie tie chutné, ktoré si radi dáte k čaju alebo ku káve. Cookies sú súbory, ktoré sú vytvárané webovými stránkami a ukladané vo vašom počítači, hromadia v nich rôzne informácie o návštevníkovi stránky, ktoré dokáže webový server získať. Napríklad čas, ktorý na stránke strávil, počet návštev, miesta kde klikol a iné. Všetky tieto údaje sú potom zneužiteľné na cielenú reklamu alebo vytvorenie profilu správania sa osoby. Súbory cookies môžete pravidelne mazať vo svojom prehliadači a môžete aspoň čiastočne odstrániť údaje, ktoré o Vás stránky zhromažďujú.
-
Množstvo ľudí častokrát zabúda, akú hodnotu majú informácie, ktoré zverejňujú. Postavili by ste sa do stredu davu a zakričali, že najbližších 14 dní nebude nikto vo vašom byte? Asi nie. Napísali ste niekedy, že sa tešíte na dovolenku, na ktorú odlietate za 2 dni? Asi áno. A nie je to to isté? Ak zverejníte online status o tom, že odchádzate na dovolenku, je to akoby ste si pozvali zlodeja priamo do domu a kľúč mu nechali pod kameňom vedľa dverí.
-
Jedna z najväčších hrozieb kyber-sveta je prehnaná sebadôvera. Či už ste doma, na cestách alebo v práci, môžte sa klamlivo domnievať, že online svet nijak neovplyvňuje váš reálny život. Ako sme si už niekoľkokrát ukázali, opak je pravdou. Žiadny antivírusový program, ani kvalitný firewall nie je tak bezpečný ako zdravý rozum a prirodzený pud sebazáchovy. Nespočetné množstvo ľudí zdieľa informácie alebo dáta na sociálnych sieťach, ktoré v reálnom živote pokladajú za tajomstvá. Skôr než odošlete status, správu alebo zdieľate video, položte si jednoduchú otázku - Povedal/a by som toto isté aj zoči-voči osobe na druhej strane chatu? Chcel/a by som, aby toto o mne vedel aj môj bývalý spolužiak? Ak áno, potom môže byť vaše svedomie čisté. Ak však bola vaša odpoveď nie alebo ste váhali, je čas zamyslieť sa, aké dáta a informácie zverejňujete a či sú skutočne tak nevinné a nezneužiteľné ako sa tvária. Myslíte si, že nemáte nič stojí za ukradnutie? Mýlite sa. A čo vy, cítite sa v prostredí sociálnych sietí ako doma?
