Mobilný hospic Slniečko si získal excelentné hodnotenie služieb od klientov a ich blízkych.
S priemerným skóre 1,04/5, kde 1 predstavuje výborné/výnimočné a 5 slabé, sa hospic teší vysokej spokojnosti.
Toto hodnotenie je založené na 5229 recenziách.
V roku 2024 boli prístupy mobilného hospicu označené ako výnimočné (1*) takmer 1562 krát.
Hodnotenia a skúsenosti klientov
Recenzie od bývalých klientov a ich rodín svedčia o vysokej kvalite poskytovanej starostlivosti.
Jeden z klientov uviedol, že jeho babka (takmer 88 rokov) úplne ožila a omladla o 20 rokov a domov ani nechce ísť.
Podľa jej názoru je Ošetrovateľské centrum hotel, nie nemocnica.
Rodina vyjadrila vďaku za super starostlivosť.
Rozsah služieb
Mobilný hospic Slniečko kombinuje rôzne spôsoby ošetrovateľskej a sociálnej pomoci chorým občanom a rešpektuje ľudskú dôstojnosť človeka.
Okrem iného sprostredkúvajú služby kaderníčky a pedikérky.
Hospic ponúka odbornú starostlivosť a ľudskú podporu nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim, ako aj ich rodinám, v ich domácom prostredí.
Snaží sa vytvoriť v domácom prostredí dôstojný priestor, v ktorom by sa umieranie a smrť stali prirodzenou súčasťou konca života.
Nadštandardné služby zahŕňajú:
- Zlatý poukaz (súbor prvkov nadštandardného prístupu)
- Masáže (15 min., 30 min.)
- Rehabilitácia navyše (30 min., 60 min.)
- Denné podávanie lahodného bylinkového čajíka podporujúceho trávenie Slnečný dúšok a bylinkového likéru s obsahom horca Slnečný elixír (obdeň).
V prípade záujmu dokážu zabezpečiť aj ďalšie služby, pričom si účtujú iba výšku reálnych nákladov:
- zabezpečenie kompenzačných pomôcok
- preprava klienta
- sprevádzanie klienta na vyšetrenie
- manažment administratívy k preloženiu do ZSS
- príprava podkladov k Rozhodnutiu o odkázanosti
- predpis plienok, receptov a pomôcok + výber
- strihanie, farbenie vlasov
- zabezpečenie individuálneho jedálneho lístka
- vstupný/doplňujúci hygienický balíček
- vychádzka 30 min. v sprievode opatrovateľa (individuálne)
- magnetoterapia
- rašelinové zábaly
Služby sú účtované v súlade s platným Cenníkom pre DOS.
Počas pobytu v DOM sa je potrebné rátať s týmito ďalšími výdavkami: doplatky za liečivá/zdrav. pomôcky, poplatok na pranie a údržbu bielizne, poplatok za aromaterapiu, prípadné vyšetrenie CRP prístrojom/cena jednorazovej súpravy, prípadný udržiavací poplatok.
Vízia a poslanie
Víťazi Národnej ceny kvality Ošetrovateľské centrum a Slnečný dom v Humennom v boji o život ohrozených seniorov dosahujú výnimočné výsledky.
Mobilný hospic Slniečko sa snaží, aby rodiny namiesto pocitu zlyhania, získali pocit, že svojmu blízkemu zabezpečili TOP úroveň starostlivosti.
Občianske združenie Slnečnica Slovensko je neziskové združenie občanov, ktorí sa od roku 2004 usilujú v duchu humanizmu a kresťanských ideálov poskytovať starým chorým služby pomoci.
Opatrovateľskú, ošetrovateľskú a hospicovú starostlivosť v domácom prostredí pacienta zabezpečujú sestry Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv.
Od roku 2004 poskytujeme tieto služby:
Mobilný hospic sv. Kataríny Labouré
Mobilný hospic ponúka odbornú starostlivosť a ľudskú podporu nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim, ako aj ich rodinám, v ich domácom prostredí.
Mobilná hospicová starostlivosť sa snaží vytvoriť v domácom prostredí dôstojný priestor, v ktorom by sa umieranie a smrť stala prirodzenou súčasťou konca života.
Podpora detského mobilného hospicu
Každý deň je dar. A pre deti, ktoré bojujú s ťažkou chorobou, je každý moment vzácny.
Náš výročný kalendár je plný nádherných ilustrácií, ktoré pripomínajú, že aj v tých najtmavších chvíľach môžeme v živote objaviť niečo krásne.
Podporte náš detský mobilný hospic Pod krídlami Dominiky zakúpením úžasného nástenného kalendára, ktorý v každom liste zobrazuje nádej a pomôžte nám aj vďaka kalendáru rozdávať celý rok úsmevy.
Pracovná ponuka - DO TÍMU HĽADÁME
Hľadáme skúseného a empatického detského psychológa, ktorý bude poskytovať psychologickú pomoc deťom a ich rodinám v našom detskom mobilnom hospici v ich domácom prostredí.
Naším cieľom je zabezpečiť, aby každý detský pacient a jeho rodina mohli dostať kvalitnú psychologickú podporu.
Kto sme a prečo sme vznikli?
Sme nezisková organizácia Sme rodičia Dominiky, ktorí sa stretávali s problémami pri liečbe našej dcéry.
Keď prišiel jej čas odchodu a my sme si ju chceli zobrať domov, nemohli sme.
Vtedy sme sa rozhodli to zmeniť.
Síce sme už našej dcére pomôcť nedokázali, ale dúfame že s nám to podarí pri iných deťoch.
Zistili sme, že by sme mohli deťom uľahčiť ich trápenie a preto sme sa rozhodli založiť detský hospic.
PRIPRAVUJEME
Naším cieľom je vytvoriť miesto, kde vážne choré deti a ich rodiny nájdu nielen odbornú zdravotnú starostlivosť, ale aj podporu a oddych v náročných chvíľach.
Tento projekt vzniká na počesť našej dcéry Dominiky, ktorá snívala o tom, že bude pomáhať deťom ako lekárka.
Veríme, že týmto centrom jej sen naplníme a prinesieme nádej tým, ktorí to najviac potrebujú.
AJ V ROKU 2024 POMÁHAJME SPOLOČNE
Pomáhajme spoločne tým, ktorí to najviac potrebujú.
Staň sa naším pravidelným darcom, a my aj vďaka tebe budeme môcť naďalej zabezpečovať:
- prevozy malých pacientov do a z nemocnice, na vyšetrenia, pravidelné kontroly
- podporovať rodiny a pomáhať im pri vybavovaní príspevkov
- zabezpečovať materiálnu pomoc pre rodiny s ťažko chorými deťmi
- zabezpečovať starostlivosť lekára a sestry pre detičky v hospicovej starostlivosti
- zabezpečovať rehabilitačnú starostlivosť
Sme tu, aby sme rodinám aspoň trošku uľahčili už bez tak veľmi náročnú situáciu.
Ďakujeme za ochotu podporiť našu činnosť.
Vďaka vašej podpore dokážeme robiť veci lepšie.
ĎAKUJEME našim partnerom a podporovateľom Pod krídlami Dominiky, n.o.
Kontakt:
Jahodová 1389/24
954 41 Lužianky
Slovenská republika
Kancelária:
Piaristická 2, Nitra
IČO: 45 744 530
DIČ: 2024162305
Číslo účtu - IBAN:
SK34 0900 0000 0050 6572 2250
Slovenská sporiteľňa, a.s.
Nezisková organizácia je zapísaná:
Okresný úrad Nitra, register neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby, reg.č. VVS/NO-23/2014.
Neziskovú organizáciu Svetielko Pomoci založila Košičanka Miroslava Hunčíková v čase, keď jej vlastná dcéra Gabriela bojovala s leukémiou.
Keď v roku 2008 po neúspešnej transplantácii kostnej drene zomrela, svoje posledné dni prežila v nemocničnej izbe.
Doma je doma - je to lepšie nielen pre tie deti, ale aj pre ich rodičov.
Samozrejme, závisí to aj od stavu chorého dieťaťa a toho, koľko času mu ešte zostáva.
Mali sme napríklad chlapca, ktorý sa liečil v Bratislave a jeho posledným želaním bolo byť doma.
Doviezli ho domov a dva dni nato zomrel.
No mali sme aj detského pacienta, ktorý prežil doma ešte sedem a pol mesiaca.
Rodičom takých detí vieme zabezpečiť všetku potrebnú starostlivosť - dáme im polohovateľnú posteľ, koncentrátor, vozík, vieme im doručiť lieky aj zdravotnícke pomôcky.
Naše služby ich nič nestoja.
Koniec v nemocnici je naozaj neporovnateľný s koncom doma.
Aj mňa stresovalo, že dcéra zomrela v nemocnici a ešte tak ďaleko od domova.
Zomrela v nemocnici v Bratislave - na komplikácie spojené s transplantáciou kmeňotvorných buniek.
Lekári jej chceli dať ešte poslednú šancu, a keďže bola v kritickom stave, z Košíc do Bratislavy ju prevážali vrtuľníkom.
Keď ste prišli do Bratislavy, museli ste sa cítiť úplne opustená - v nemocnici, v cudzom veľkom meste.
V tom čase som už bola rozvedená, no bývalý manžel tam našťastie bol tiež a pri dcére sme sa striedali.
Ja som bola pri nej cez deň a on v noci.
Bola som mu vďačná, že tam bol so mnou.
Aj keď sme už niekoľko rokov spolu nežili, stále to bola jeho dcéra a chcel byť pri nej.
Museli sme si celý čas dávať veľký pozor, pretože hrozilo, že by sme k nej mohli zaniesť nejakú infekciu.
Gabika bola veľmi vyčerpaná z onkologickej liečby a jej telo už nezvládlo ďalší nápor niekoľkonásobne silnejšej prípravnej chemoterapie.
Kostná dreň od darcu z Nemecka sa neujala.
Začala mať problémy s tlakom, trvalo asi 36 hodín, kým jej postupne zlyhali orgány.
Nádej, že to dopadne dobre, zrejme, bola veľmi malá.
Nie.
Mala vtedy takmer 17 rokov, takže vedela, čo sa deje.
Nádej, že transplantácia pomôže, bola naozaj minimálna, no Gabika sa ma priamo neopýtala, či umiera.
A ja som o tom takisto nerozprávala.
Ja som chránila ju a ona mňa.
Vedela to podľa mňa už vtedy, keď ju dávali do vrtuľníka.
Bola tam aj sestrička z Košíc, ktorá sa s ňou prišla rozlúčiť.
Musela to cítiť.
Neskôr som si uvedomila, že ten posledný deň, keď ešte bola pri vedomí, a predtým, ako ju dali do umelého spánku, sa so mnou vlastne lúčila.
Povedala mi: „Mami, drž ma za ruku.“
Na transplantačke je to pritom dosť náročné - musíte byť celí oblečení v sterilnom, musíte mať stále na rukách rukavice.
No Gabika stále chcela, aby som sa jej dotýkala.
Hovorí sa, že človek, ktorý umiera, si na chvíľu sadne.
Aj ona mi hovorila, že si musí sadnúť, a ešte si z posledných síl sadla, chvíľu si posedela a potom ju už prevážali na ARO, kde ju uspali.
Aj lekári museli vedieť, že je to otázka hodín.
Lekári nám povedali, že jej stav je vážny, no keď ju uspali, poslali nás na ubytovacie zariadenie, ktoré je pre rodičov v Bratislave.
Mala som paniku z toho, že prídem ráno a ona tam už nebude - že zomrie v noci a nám to nedajú vedieť.
No keď sme prišli ráno, ešte bola udržiavaná na prístrojoch.
Som vďačná primárovi, ktorý tam vtedy bol.
Išiel po chodbe a keď nás videl, povedal: „No poďte.“
A už som vedela, že je koniec.
Vysvetlil nám, že Gabike v noci zlyhávalo srdce, ale ešte sa im ju podarilo udržať.
Pýtal sa nás, čo majú robiť, keď jej začne zlyhávať znova - či ju majú oživovať.
Obidvaja sme povedali nie.
Už sme ju nechceli trápiť.
Keď som sa neskôr rozprávala s inými mamami, ktorým zomreli deti, aj u nich už ku koncu prevažoval ten pocit, nech sa už dieťa netrápi.
Na jednej strane je tam veľký smútok, keď viete, že to dieťa tam už nebude, ale na druhej strane dívať sa na to, ako sa trápi, je strašné…
Každá jedna mama to brala rovnako.
Čo prichádza po smrti dieťaťa?
Áno, mala som ju aj ja.
Musela som brať lieky, nedalo sa to bez nich zvládnuť.
Poznám aj mamy, ktoré si povedali, že to zvládnu bez liekov, ale takých je veľmi málo.
Niekedy možno radšej nepriznajú, že brali lieky, niektoré sa za to možno aj hanbia.
Ja sa za to nehanbím.
Svetielko Pomoci ste založili ešte pred dcérinou smrťou, aby ste mohli pomôcť rodičom, ktorí sa ocitli v rovnakej situácii.
Pre rodičov musí byť šokom už to, keď sa dozvedia, že ich dieťa má rakovinu.
Po diagnóze sú mnohí naozaj v šoku, je to pochopiteľné.
Potom sa už človek nejako vzchopí a začne riešiť, čo ďalej.
Treba sa postarať o praktické veci, rozhodnúť sa, kto zostane s dieťaťom, kto bude chodiť do práce - musia predsa z niečoho žiť.
Takmer všetky matky zostávajú s deťmi v nemocnici.
Mám takú skúsenosť, že matky toho vydržia viac.
Na oddelení sú zvyčajne v službe dve-tri sestričky a ich prioritnou prácou je podávať deťom chemoterapiu a zabezpečovať ďalšie nevyhnutné veci.
A keď sa napríklad dieťa nevie posadiť, je dobré, ak je tam rodič a môže mu pomôcť.
Určite psychologická a hlavne sociálna.
Napríklad som absolútne netušila, že v takej situácii máte nárok na nejaké príspevky od štátu.
Dcéra bola pohybovo obmedzená, takže mala nárok na príspevok na automobil pre ZŤP alebo na prerábku bytu kvôli obmedzenej pohyblivosti.
Ja som sa o tom dozvedela v podstate náhodou od inej mamy onkologickej pacientky, po tom, čo sme strávili štyri alebo päť mesiacov na onkológii.
Iste, bolo to pred dvanástimi rokmi, keď ešte sociálna pomoc v takých prípadoch nebola zabezpečená.
No ani dnes ju pre rodičov nezabezpečuje nemocnica, ale mobilné hospice a ďalšie neziskové organizácie.
V tom čase ešte ani neexistovali organizácie, ktoré by poskytovali finančnú pomoc rodinám onkologických pacientov.
Len Dobrý anjel, ktorý vznikol v roku 2006.
No ešte aj dnes môže onkologická diagnóza dieťaťa znamenať pád rodiny na sociálne dno.
Keď dcéra ochorela, ako rozvedená matka samoživiteľka som vo svojom vnútri stále bojovala s otázkou, čo mám robiť - mám chodiť do práce, aby sme sa nejako uživili, alebo byť s ňou v nemocnici?
Zo začiatku som to riešila rôznymi dovolenkami, nadčasmi a podobne.
Dopoludnia som chodila do práce a popoludní som bola s dcérou.
Lenže primárka mi potom vysvetlila, že to nie je dobré, lebo by som tak mohla preniesť zvonka nejakú infekciu.
Nakoniec som po nejakom čase dala v práci výpoveď.
Podľa mňa túto dilemu rieši každý rodič.
Mne trvalo dlhšie uvedomiť si to.
Bola som s dcérou sama, a tak som sa bála, z čoho budeme žiť.
Keď som potom išla na opatrovateľský príspevok, príjem mi klesol o polovicu.
Ale vyžili sme.
Samozrejme, peňazí bolo menej, ale pomohli mi rodičia.
Rodiny, ktoré sú na tom finančne lepšie, to možno až tak silno finančne nepostihne, ale sú aj také, ktoré to zvládajú len veľmi ťažko.
Napríklad teraz pomáhame rodine, kde je mama s chorým synom v nemocnici, a okrem neho majú ďalšie dve deti, o ktoré sa musí postarať otec.
Našťastie môže mať home office, takže nemusel odísť z práce, no aj tak to majú veľmi náročné.
Naša sociálna pracovníčka vie poradiť rodičom, čo je pre nich vhodnejšie, v závislosti od veku dieťaťa - či predĺžená rodičovstvá dovolenka alebo opatrovateľský príspevok.
Dnes už existuje aj špeciálna PN-ka na sprevádzanie dlhodobo chorého.
Iste, rodine výrazne klesne príjem, ale stále je to lepšie ako nič.
Žiaľ, je to tak.
Niekedy naozaj nemajú na výber.
Ja sama som sa vtedy dokázala prispôsobiť nižšiemu príjmu.
Dramaticky.
Predtým sme roky fungovali tak, že sme poskytovali sociálnu a psychologickú pomoc, no v novembri 2018 sa nám podarilo zabezpečiť aj priestory, kde sme otvorili centrum pre rodiny.
Mohli tam za nami chodiť na stretnutia, konzultácie, na záhrade sme robili kanisterapiu.
Lenže korona všetko zmenila.
Keďže gro nášho príjmu tvoria dve percentá a tie tento rok klesajú, museli sme sa rozhodnúť, čo z našich aktivít obmedzíme.
Nechceme sa vzdať žiadnej zo služieb, a tak sme sa rozhodli, že k 31. 7. zrušíme podnájom a zatvoríme centrum.
Korona zasiahla aj projekt cezhraničnej spolupráce, ktorý máme s ukrajinským partnerom.
Mali sme robiť semináre pre ukrajinských lekárov, štyri u nás, štyri v Užhorode.
V januári sme stihli jeden, ale odvtedy už nič.
Aký výrazný je zatiaľ pokles príjmov vašej neziskovej organizácie?
Príjmy z dvoch percent nám klesli o 90 percent.
Súvisí to s tým, že ešte stále nie je obmedzené, dokedy sa môžu tento rok podávať daňové priznania, to znamená, že tie peniaze možno prídu, ale až po skončení pandémie.
Aj odpočet straty je teraz v zákone definovaný inak, to znamená, že si každý odpočítava maximum, koľko sa dá, a v konečnom dôsledku tak nezaplatí žiadnu daň, čiže ani dve percentá nebudú.
To isté nás zrejme čaká budúci rok.
Nielen naše, týka sa to všetkých organizácií, ktoré žijú z dvoch percent.
Ľudia si veľakrát myslia, že v neziskovke sa robí zadarmo, a nechápu, na čo potrebujeme peniaze.
My sme našťastie mali istú finančnú rezervu, no už tiež musíme škrtať.
Väčšou prioritou je pre nás prepravná služba, ktorú sme po korone znova spustili, aj keď ešte stále v obmedzenom rozsahu.
Zatiaľ robíme len prevozy z jednej nemocnice do druhej - na vyšetrenia a na kontroly do Bratislavy.
Predtým sme vozili detských pacientov aj z domu na liečbu a z nemocnice domov, no teraz nemôžeme riskovať nákazu.
V aute teraz môže ísť len jedno dieťa a jeden rodič, kým predtým sme mohli mať aj dvoch pacientov z jednej lokality.
Podarilo sa nám obnoviť aj kanisterapiu, ktorú sme mali naposledy vo februári.
Máme napríklad deti, ktoré po mozgových operáciách majú postihnutý zrak, a kontakt so psom je pre ne úžasne prínosný.
Keď v marci zakázali návštevy v nemocniciach, novým rodičom sme nosili na detskú onkológiu hygienické balíčky s kontaktmi, ktoré sme im len podávali cez dvere.
Samozrejme, s rúškom a rukavicami.
Keď sa nám potom ozvali, naša sociálna poradkyňa im mohla zavolať a riešiť ich potreby.
Vo Svetielku Pomoci sa budeme snažiť, aby sme koronakrízu prežili, aj keď s odretými ušami.
Sú organizácie, ktoré idú do rizika - pol roka majú peniaze a potom už nerobia nič.
No my sme sa ešte nikdy nedostali do platobnej neschopnosti, to by som nedovolila.
Myslím si, že veľa organizácií teraz skončí, ale my radšej pôjdeme s niektorými nákladmi na minimum, aby sme prežili.
Aj keď to bude tesné.
Verím, že sa raz budeme môcť vrátiť aj s vlastným centrom.
Vo Svetielku Pomoci robíte aj pobyty pre rodičov po strate dieťaťa.
Mali sme ich naplánované, ale pre koronu sme ich museli zrušiť.
Sú to víkendové stretnutia, kde je rodičom k dispozícii psychologička a tiež sociálna pedagogička, ktorá sa venuje najmä súrodencom.
Čo ste sa vďaka týmto stretnutiam dozvedeli?
Zhodli sme sa, že najhorší čas prichádza dva až štyri mesiace po smrti dieťaťa.
Vtedy je to najkritickejšie.
Aj ja som práve vtedy upadla do depresie.
Mesiac po dcérinej smrti som išla do práce, lebo keby som mala zostať doma, tak sa určite zbláznim.
Pomáha nebyť doma sám, byť v kontakte s inými.
Smútenie však prežíva každý inak.
Niekto chodí na cintorín každý deň, niekto raz do mesiaca, niekto len raz za čas.
Poznám mamu, ktorá po smrti dieťaťa chodila niekoľko rokov v čiernom.
Potom jedného dňa prišla v normálnom oblečení.
Možno toľko času potrebovala na to, aby sa s tým zmierila.
Aj keď „zmierila“ nie je dobré slovo - ani ja som sa doteraz nezmierila so smrťou dcéry.
To sa nedá.
Keď má rodič ďalšie deti, prirodzene sa sústredí na ne.
Vy ste však mali jedinú dcéru.
Ja som ho našla v Svetielku Pomoci.
Je to náročné a priznám sa, že niekedy toho mám plné zuby, ale potom sa vyspím a musím ísť ďalej.
Popri riadení organizácie pracujem aj ako účtovníčka, snažím sa čo najviac zamestnať, aby som stále mala čo robiť a nemyslela na to, čo sa stalo.
Aj keď je to už 12 rokov, stále je to tu.
Po čase sa síce trochu otupí, ale tých spomienok sa nikdy nezbavíte.
Kamkoľvek idem, vždy sa mi vybaví, aké to bolo, keď som tam bola s dcérou.
Vidím ju tam.
Syn môjho brata je tiež onkologický pacient.
Lieči sa už tretí rok, tak som oporou aj im, ale často pri tom zažívam déjà vu.
Najťažšie sú výročia - dni Gabikinho narodenia a smrti.
Áno, dala som si ho spraviť pred mesiacom.
Vyššie na ruke mám vytetované jej celé meno s dátumom narodenia a smrti.
Najprv som si dala urobiť zlatý náramok s jej menom, no keď som ho stratila, povedala som si, že si to radšej dám vytetovať.
Toto už nestratím.
Podľa psychológov je u nás téma smrti stále tabu.
Určite je to stále tabu téma.
Videla som to aj na niektorých svojich kamarátkach, ktoré o tom akoby ani nechceli počuť.
Veľa rodičov, ktorí prišli o dieťa, majú často potrebu spomínať, rozprávať o ňom - niekto viac, niekto menej, niekto možno až prehnane veľa.
No stretla som sa s tým, ako ľudia hovorili smútiacej matke: „Už by si mala prestať smútiť.
Veď už je to pol roka, čo zomrela.“
Podľa našej psychologičky je to to najhoršie, čo môžete smútiacemu rodičovi povedať.
Každý má právo smútiť, ako dlho potrebuje.
Aj na to je dobrá naša komunita - môžeme sa tam vyrozprávať a vieme, že si nás niekto vypočuje.
Mám takú skúsenosť, že mnohí ľudia, ktorí to nezažili, tomu nerozumejú.
Nechápu, čo je to smútok a že smútiť je normálne.
Veľa sa zrejme dá spraviť už len jednou otázkou alebo tým, že niektorú otázku aj nepoložíme.
Určite nie je dobré pýtať sa smútiaceho rodiča: „Ako sa máš?“
Je lepšie spýtať sa, či s niečím nepotrebuje pomôcť.
Keď je zahĺbený do smútku alebo do depresie, a má aj ďalšie deti, o ktoré sa musí starať, alebo ak ide napríklad o matku samoživiteľku, môžete jej ponúknuť pomoc s nákupom.
Väčšinou sa stretávame s tým, že rodina je pre rodičov zomierajúceho dieťaťa oporou, ale mali sme aj prípad, keď svokra vyčítala rodičom, že pre záchranu dieťaťa neurobili všetko.
Namiesto toho, aby im pomohla a podporila ich, im ešte pridávala výčitky svedomia.
Vy pri svojej práci zrejme nemôžete rátať so šťastným koncom, no môžete prispieť k tomu, aby boli tie najťažšie dni aspoň trochu znesiteľnejšie.
K tým šťastným koncom - poznám viac prípadov, keď lekári povedali rodičom, že ich dieťa nemá žiadnu šancu, a to dieťa žije dodnes.
No pri niektorých diagnózach tá šanca naozaj nie je.
Dieťa sa lieči, lieči a lieči, ale vyliečiť sa môže naozaj len zázrakom.
Keď mi je ťažko, kompenzujem si to tým, že chodím do prírody alebo si idem trochu zabehať.
Nie som trénovaný človek, zabehnem maximálne tri-štyri kilometre, ale aj to mi dodáva energiu a vyplavím zo seba všetko zlé.
Minulé leto som išla na 10-kilometrovú trasu nordic walkingom z Novej Lesnej až na Hrebienok.
Posledný kilometer som už mala poriadnu krízu, ale povedala som si, že sa nevzdám, aj keď budem len pomaly kráčať, musím prísť až na koniec.
Tak to mám vo všetkom - vždy musím dôjsť do cieľa.
V roku 2006 založila neziskovú organizáciu Svetielko Pomoci, neskôr v roku 2012 otvorila aj mobilný hospic s rovnakým názvom, ktorý sa venuje pomoci onkologicky chorým deťom v poslednom štádiu...
Mobilný hospic Slnečnica sv.