Počiatky organizovanej ochrany kultúrnych a historických pamiatok na území Slovenska sú datované do polovice 19. storočia a viažu sa k pôsobnosti orgánov ochrany pamiatok na území vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Takzvaná „Viedenská pamiatková škola” na desaťročia ovplyvnila vývoj v celej strednej Európe.
Počiatky organizovanej pamiatkovej starostlivosti (19. storočie)
Krajinou, z ktorej vyšiel priamy podnet k prvým pamiatkarskym akciám u nás, bolo Bavorsko, a to cez pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie.
Hlasy volajúce po organizovanej a inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia. Sú spojené napríklad so Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta.
Pre pamiatkovú starostlivosť sa stalo významným ich stretnutie v Košiciach, kedy účastníci žiadali Maďarskú vedeckú akadémiu, aby vzala pod svoj patronát košické pamiatky. Akadémia sa vo februári 1847 obrátila na verejnosť s výzvou "vo veci vlasteneckých pamiatok". Rozsah pojmu pamiatky bol veľmi široký. Vzťahoval sa na architektúru, plastiku, maľbu, umelecko-remeselné a národnohistorické pamiatky. Bokom ostali pamiatky ľudovej architektúry a technické pamiatky. Časovou hranicou pre pamiatky mal byť začiatok 18. storočia.
Pamiatkovým orgánom v rakúskej časti habsburskej monarchie bola C. k. centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale). Táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z 31. decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov. Medzi nich patrili gróf Ján Keglevich, Arnold Ipolyi Stummer, Ignác Fabry, Maximilian Siemanowsky a korešpondenti gróf Anton Balassa, A. Zipser.
Napriek tomu, že C. k. centrálna komisia sa hlásila svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý dnešný register pamiatok.
O činnosti komisie na Slovensku počas jej 20 ročného účinkovania (1853-1872) nevieme toho veľa. Medzi známe úpravy patrí obnova eszterházyovského pamätníka vo Veľkých Vozokanoch, reštaurovanie beneditkínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, záchranné práce na Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Ipolyi Stummer ako konzervátor južnej časti Bratislavského kraja, vykonal rozsiahly terénny a historický prieskum pamiatok Žitného ostrova a vydal ho tlačou. Tento materiál sa stal na takmer 100 rokov jediným parciálnym súpisom pamiatok na Slovensku.
C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko.
V roku 1858 historik G. Wenzel podal v pléne Maďarskej vedeckej akadémie návrh na zriadenie archeologickej komisie (založená v roku 1858), ktorej náplňou mala byť realizácia výzvy z roku 1847. V Uhorsku zostala potom pamiatková starostlivosť na celé polstoročie nedeliteľnou súčasťou archeológie, podobne aj dejiny umenia. Komisia nemala výkonné sily pre pamiatkové úkony. Od roku 1861 sa vyvinula snaha zriadiť podobný útvar pre Uhorsko, ako bola viedenská C. k. centrálna komisia.
Nariadením Ministerstva kultúry a výučby č. 5371 zo 4. apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky, ktorej kompetencie a pracovná náplň boli vyjadrené stručne. Úlohou komisie boli súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Komisia bola vytvorená ako výkonný orgán nadriadeného Ministerstva kultu a vyučovania. Štatút komisie bol schválený ministerstvom 5. júla 1902 pod číslom 41187/1901. Najzávažnejším v štatúte bolo ustanovenie o zavedení registra - katalógu objektov, ktoré boli vyhlásené za pamiatky, respektíve u ktorých sa ešte čakalo na rozhodnutie, alebo sa rozhodlo negatívne. Prvým predsedom komisie sa stal akademik Augustín Szalay (1872-1877), druhým gróf Jeno Zichy (1877-1906) a tretím barón Gyula Forster. Podľa vzoru viedenskej komisie vytvorila si Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov, pre ktorých komisia vypracovala dotazník s ôsmymi bodmi (obdržalo 33 osôb). V prehľade o jej činnosti v roku 1870/1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853 významnejších pamiatok krajiny.
Nástupcom dočasnej komisie sa stala Štátna pamiatková komisia, ktorá spravovala pamiatky na Slovensku počas obdobia 50 rokov. Cieľavedome sa organizuje dokumentácia pamiatok a už v roku 1878 Uhorská dočasná pamiatková komisia publikuje zoznam svojich grafík (944 kusov). Išlo zväčša o zobrazenia architektúr a jej článkov. Štátna pamiatková komisia dáva vyhotoviť kópie nástenných malieb, práce sa zúčastňujú reštaurátori-maliari Fr. Storno st. a ml., Št. Groh, J. Huszka, P. J. Kern. Vo vzťahu ku Slovensku Štátna pamiatková komisia najviac pozornosti venovala sakrálnym pamiatkam, menovite architektúre.
Od začiatku 20. storočia vzrastal i počet svetských pamiatok, dochádza k reštaurovaniu významných svetských architektúr (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Do sféry záujmu Štátnej pamiatkovej komisie sa dostáva i meštianska architektúra. V zhode s dobovými tendenciami sa Štátna pamiatková komisia stará predovšetkým o solitérne pamiatky, postupne objavuje hodnotu historických súborov, ako hradieb, veží, bášt, mestských brán. V registri pamiatok sa začínali v 20. storočí objavovať aj dnešné národnohistorické pamiatky (milenárne pomníky na Devíne a na Zobore).
Nedostatkom práce komisie bolo, že sa nepresadila ako rozhodujúci pamiatkársky a reštaurátorský činiteľ na všetkých pamiatkových akciách a o mnohých spočiatku ani nevedela. Názory a vedomosti o pamiatkovej starostlivosti i prístupy k reštaurovaniu boli neadekvátne a po roku 1872 sa k týmto nedostatkom pripojilo apriórne výlučné hodnotenie gotiky, ako vrcholu európskeho umenia. Architekti, ktorí mali reštaurovať pamiatky, odstraňovali z nich všetko, čo bolo dostavané neskôr a zostali v zajatí puristickej metódy optimalizovanej gotiky. Stúpencami tejto metódy boli prof. techniky I. Steindl a člen pamiatkovej komisie staviteľ a architekt Fr. Schulek. Vrcholom regotizačných puristických úsilí architektov komisie, boli obnovy gotických katedrál v Košiciach a v Bardejove. Ich realizátorom bol I. Steindl, tento mnohé časti nahradil a "vylepšil" novotvarmi.
Pamiatkárske akcie na Slovensku pred rokom 1918 sprevádzali mnohé nedostatky, ale aj pozitíva. Pred skazou sa podarilo zachrániť veľa cenných pamiatok, rozvinula sa výskumná i dokumentačná činnosť a popularizácia pamiatkového fondu. Negatívom, ktoré ovplyvňuje hodnotenie uhorskej pamiatkovej starostlivosti v celých dejinách, je snaha maďarských zberateľských inštitúcií odviezť čo najviac z pamiatkového fondu Slovenska na územie súčasného Maďarska. A tak sa do Budapešti, respektíve Ostrihomu previezli gotické tabuľové oltáre a plastiky stredovekého umenia a Štátna pamiatková komisia oficiálne tieto snahy podporovala.
Obdobie rokov 1919 - 1945: Vznik samostatnej slovenskej pamiatkovej správy
Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave.
Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti. Do popredia sa posunul záujem o drevenú architektúru, sakrálnu i svetskú. Stúpa tiež záujem o technické pamiatky, najmä hnuteľné.
Samostatnú slovenskú pamiatkovú správu vytvorilo nariadenie ministra s plnou mocou pre Slovensko dr. V. Šrobára čís. 8380-prez. z 20. októbra 1919. Publikované bolo v Úradných novinách čís. 32 pod čís. 155/1919. V nariadení sa hovorí: "Ochranou výtvarných pamiatok umeleckých, historických, ľudových i pamiatok prírodných a ochranou svojrázu kraja a domoviny na Slovensku poveruje sa Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku a prikazuje sa mu právomoc býv. uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok."
V nariadení sa taxatívne vypočítali okruhy kompetencie komisariátu a povinnosť robiť výskum a dokumentáciu pamiatok, ako i založenie katastra (zoznamu, súpisu) nehnuteľných pamiatok, ale i ich propagácia. Nariadením ministra pod čís. 4432-2-prez. z 10. decembra 1919 sa určila tiež kompetencia komisariátu pri vývoze pamiatok a obchode so starožitnosťami, a s tým bola spojená tiež povinnosť viesť kataster movitých pamiatok. Pracovníkmi komisariátu boli J. Hofmann (otázky vlastnej pamiatkovej starostlivosti), J. Vydra a A. Václavík (otázky ľudového a moderného umenia).
Komisariát bol obdobou pamiatkových ústavov v Prahe a Brne. Rozdiel bol len v otázkach podriadenosti, pretože úrady v Prahe a Brne podliehali priamo Ministerstvu školstva a národnej osvety a bratislavský len nepriamo. Až od roku 1933 bol podriadený priamo tomuto ministerstvu.
Vedúcim komisariátu bol architekt Dušan Jurkovič, ktorý tu pracoval od apríla 1919 do 24. decembra 1922. Nástupcom a vedúcim vládneho komisariátu sa stal dr. Ján Hofman, český umelecký historik, pamiatkar a muzeológ, ktorý bol presvedčeným stúpencom konzervačnej metódy a programovo pristupoval k svojej úlohe zachovávať pamiatkové bohatstvo Slovenska. V roku 1919 vydáva brožúrku, v ktorej vysvetlil pojem pamiatky (hmotný majetok národa), aké druhy pamiatok sa rozoznávajú (stavebné, sochárske, maliarske, remeselné, ľudové, prírodné, miestne názvy), akým nebezpečenstvám sú vydané pamiatky a ako ich ochraňovať. V práci z roku 1938 populárne rozvinul úlohy a program pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, napísal tiež stručné dejiny výtvarného umenia na Slovensku. Vládny komisariát napriek tomuto bol pod jeho vedením viac-menej pasívnym pozorovateľom diania na poli pamiatok.
Ani také osobnosti ako Vladimír Wagner (na referáte od júla 1927) a Václav Mencl (od roku 1930) nemali snahy vytvoriť z komisariátu viac než administratívne pracovisko, využili však svoje sily a vedomosti na úsek prehlbovania znalostí dejín umenia na Slovensku. Vladimír Wagner bol prvým syntetikom dejín slovenského umenia a neskôr sa venoval dejinám plastiky a maliarstva. V. Mencl sa stal znalcom dejín slovenskej architektúry.
Komisariát nepokročil ani v otázkach súpisu nehnuteľných a hnuteľných pamiatok. V roku 1919 poveril poslucháča filozofie J. Reicherta inventarizáciou kaštieľa v Topoľčiankach, v roku 1920 mu odovzdal dobrozdanie o sgrafitách na Slovensku M. Duchek. V roku 1922 boli vykonané súpisy architektonických pamiatok Bratislavy a Trnavy pre potreby regulačných plánov. Neskôr to boli zoznamy pamiatok Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Levoče, Košíc a opätovne Bratislavy, tieto mali už temer povahu záväzných štátnych zoznamov. Pomerne veľký kus práce sa na komisariáte vykonal v oblasti ľudovej architektúry, najmä sakrálnej. Keď v októbri roku 1921 vyhorela obec Čičmany, vládny komisariát si predsavzal pomocou D. Jurkoviča obnoviť ich v plnej kráse. Zámer sa nepodaril. Nerešpektoval sa pôvodný pôdorys obce. Úspešnejší bol komisariát pri záchrane drevených kostolov na Slovensku.
K systematickému získavaniu údajov z katastra komisariát pristúpil až v roku 1924, vypracoval sa štvorstránkový dotazník, ktorý mal 9 základných otázok, na konci tohoto materiálu sa požadovali informácie o tom, ktoré pamiatky potrebujú opravu, sú v zlom stave, alebo ohrozené predajom, odvezené do Budapešti, respektíve predané do súkromných rúk. Na akcii sa pracovalo dlho, ešte v roku 1927. Úroveň vyplnených dotazníkov nebola zvlášť vysoká, väčšinu ho poslali učitelia ľudových škôl, teda tí, ktorí neboli veľmi oboznámení s pamiatkami a umením. Na vládnom komisariáte sa vyhotovili len miestne zoznamy pamiatok.
V apríli 1925 komisariát usporiadal v Prahe v Zemědělském muzeu výstavu drevených kostolíkov (fotografie, škice, plány, akvarely). K vážnemu riešeniu problému týchto pamiatok došlo v roku 1927. Zásady ich záchrany komisariát zhrnul do memoranda, ktoré predložil Ministerstvu školstva a národnej osvety 14. októbra 1927. Vypracoval sa tiež obežník pre župné úrady, ktorý proklamoval požiadavku stálej súčinnosti štátnej správy s pamiatkovými orgánmi vo veci ochrany týchto pamiatok. V. Mencl sa zaslúžil tiež o záchranu malých dedinských románskych a gotických kostolov.
Komisariát bol zainteresovaný tiež na zachraňovaní hradov a hradných ruín. V Trenčíne sa konzervuje Barborin palác, chystá sa zameranie Spišského hradu a arch. Jurkovič vypracoval projekt na záchranu Oravského hradu, zabezpečili sa i prostriedky na záchranu Zvolenského hradu, práce sa však nerealizovali. Prebiehali aj práce na obnove Devínskeho hradu a Beckova.
Prehľady o pamiatkových akciách, ktorých sa komisariát zúčastnil, vydáva v rokoch 1936 a 1937. Celkovým prehľadom pamiatkových akcií za roky 1919-1935 bol zoznam umeleckohistorických objavov v rámci pamiatkovej ochrany (Zprávy památkové péče 1937, č. 3). Počas 20 ročnej existencie bola práca komisariátu podrobená viackrát kritike, ktorej vzdorovala niekedy úspešne, niekedy menej úspešne. Činnosť komisariátu neprestala ani odchodom dr. Jána Hofaman do Čiech v decembri 1938, ani po odchode Dr. V. Mencla. Funkciou vedúceho bol poverený dr. Vl. Wagner, na komisariát nastupuje aj dr. Július Kálmán, historik umenia.
Komisariát zaniká vládnym nariadením č. 29/1939 Slov. zákonníka z 24. marca 1939. Kompetencie prechádzajú na novovznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej obrany v Bratislave, kde vzniká pamiatkové oddelenie, ktorého vedúcim sa stáva Vladimír Wagner, čím sa zachovala kontinuita práce i vedenia. Oddelenie pamiatok sa muselo vyrovnať s problémom revízie celého pamiatkového fondu. V súvislosti s približovaním frontu k Slovensku, vynárala sa otázka zabezpečenia pamiatok.
Z pamiatkových akcií v rokoch 1939-1945 možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta, podľa projektu prof. E. Belluša, akciu ale viedlo Ministerstvo verejných prác. Pozoruhodným bolo aj reštaurovanie r. k. kostola v Liptovskom Mikuláši na popud akad. maliara Janka Alexyho.
Počas vojny, v roku 1944 sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody, ale oveľa viac im ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu. Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne a po nej zničených, respektíve poškodených 255 profánnych stavieb (kaštiele a kúrie), 20 hradných ruín, 308 rím. kat., 137 ev. a. v. a 80 gr. kat. kostolov, poškodené boli i pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.
Drevené skvosty na Slovensku
Pamiatková starostlivosť po roku 1945
Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu pôsobiace v Košiciach, vytvorilo referát pre pamiatkovú starostlivosť. Na čele referátu stál riaditeľ SNM v Martine Ján Geryk. Vzhľadom na situovanie úradu tento nemohol rozvinúť väčšiu činnosť.
Po presťahovaní Povereníctva do Bratislavy, sa Geryk vracia do Martina, na oddelení pamiatok pracuje dr. Wagner a do apríla 1945 ho viedol dr. Jaroslav Dubnický. Vykonal sa dopyt vo viacerých kaštieľoch na západnom Slovensku ohľadne ich stavu a celkovej situácie. V júli 1945 bol zaslaný ONV obežník, v ktorom sa prikazovalo vykonať súpis umeleckých predmetov okresu, práce sa ďalej sústredili na problémy starostlivosti o kaštiele a kúrie, pričom sa požadovalo zabezpečenie hnuteľných pamiatok a zbierok a ich oddisponovanie na bezpečné miesto. Akcia záchrany ohrozeného kultúrneho majetku prebiehala do jesene 1947.
Značná pozornosť bola v rokoch 1945-1948 venovaná aj otázkam reštitúcie slovenského kultúrneho majetku z Maďarska. Bol kreovaný aj nový pamiatkový orgán Národná kultúrna komisia, ktorá súvisela s predchádzajúcou akciou, ale jej vytvorenie spôsobilo dvojkoľajnosť v riadení a mnohé prieťahy v kompetenciách.
Po vytvorení KNV bol výkon pamiatkovej starostlivosti prenesený na vznikajúce referáty, ale chýbal organizačný článok, ktorý by poskytoval základné informácie o pamiatkach, a ktorý by sa podieľal na ich záchrane od výskumu až po konečnú kolaudáciu.
Preto bol zriadený Pamiatkový ústav v Bratislave výnosom povereníka pre školstvo, vedu a umenie Ladislava Novomestského čís. 9864-I /5 z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1. januára 1951. Pamiatkový ústav sa stal štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a prírodných pamiatok. Jeho činnosť sa týkala súpisu a dokumentácie pamiatok, spolupráce pri praktickej obnove pamiatok, aktívneho reštaurovania a poradenskej činnosti. V decembri 1951 bol premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav.
Nositeľmi výkonu pamiatkovej starostlivosti boli Krajské národné výbory a Okresné národné výbory, v celoštátnych veciach Povereníctvo školstva, vedy a umenia. Ústav podával návrhy na vyhlásenie objektu za pamiatku, robil celoslovenskú evidenciu a súpis pamiatok, organizoval výstavy, realizoval prvé výskumy spolu s metodickým usmerňovaním opráv. V roku 1954 začali práce na prvom súpise pamiatok na Slovensku.
Boli vyhlásené prvé mestské pamiatkové rezervácie, schválil sa zákon o štátnej ochrane prírody, rozbehol sa špeciálny terénny výskum drevených kostolov na východnom Slovensku. Intenzívne sa začalo pracovať na slovenskom pamiatkovom zákone. Ústav vypracováva program obnovy kultúrnych pamiatok podľa jednotlivých druhov s harmonogramom prác a finančnými nákladmi.
V roku 1958 bol prijatý prvý špeciálny zákon o kultúrnych pamiatkach - Zákon o kultúrnych pamiatkach zo 17. apríla 1958. Účelom tohto zákona je upraviť ochranu kultúrnych pamiatok, ich využitie a starostlivosť o ne pre ich kultúrno-politický význam tak, aby pamiatky boli zachované, riadne spravované, účelne spoločensky využité a sprístupnené ľudu a stali sa tak významnou súčasťou kultúrneho a hospodárskeho života socialistickej spoločnosti.
Definícia pamiatky a predmet ochrany podľa zákona z roku 1958
Pamiatkou je kultúrny statok, ktorý je dokladom historického vývoja spoločnosti, jej umenia, techniky, vedy a iných odborov ľudskej práce a života, alebo je ňou dochované historické prostredie sídliskových celkov a architektonických súborov, alebo vec, ktorá má vzťah k význačným osobám a udalostiam dejín a kultúry. Za pamiatku sa považuje aj súbor kultúrnych statkov a vecí, i keď niektoré z nich nie sú pamiatkami. Pamiatky, ktoré tvoria najvýznamnejšiu súčasť kultúrneho bohatstva národa, vyhlasuje vláda na návrh ministra školstva a kultúry za národné kultúrne pamiatky. Národné kultúrne pamiatky požívajú zvýšenú ochranu. Ak tvorí skupina nehnuteľných pamiatok so svojím prostredím celok, môže minister školstva a kultúry v dohode s ministrom predsedom Štátneho výboru pre výstavbu, s ministrom predsedom Štátneho úradu plánovacieho, s ministrom financií a s ostatnými vedúcimi zúčastnených ústredných úradov vyhlásiť tento celok za pamiatkovú rezerváciu a určiť podmienky, ktorými sa má v nej riadiť stavebná činnosť.
Pamiatky sa zapisujú z evidenčných dôvodov do štátnych zoznamov pamiatok. Chránené sú i pamiatky do týchto zoznamov nezapísané. Výkonný orgán krajského národného výboru vedie štátny zoznam nehnuteľných pamiatok a štátny zoznam hnuteľných pamiatok.
Úlohou ústavu v dobe jeho vzniku bolo najmä dopracovanie štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok a spracovanie Súpisu pamiatok na Slovensku, ktorý bol publikovaný v šesťdesiatych rokoch. Vykonala sa kategorizácia celého pamiatkového fondu v rokoch 1971-1973. Pribudol odbor projektovania, začalo sa s podrobným súpisom historických pamiatok na Slovensku (trval do roku 1976).
V roku 1972 sa koná „Celonárodný aktív pamiatkovej starostlivosti Slovenska a Čiech“. Rozhoduje sa o novom modeli slovenskej pamiatkovej starostlivosti. V roku 1973 sa vydáva dočasný štatút ústavu, ktorý definuje jeho poslanie ako ústrednej organizácie štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody.
V roku 1974 sú pripravené návrhy na vyhlásenie rezervácií ľudovej architektúry (Vlkolinec, Čičmany, Ždiar a Špania Dolina), pozornosť sa sústreďuje na pamiatky SNP (30. výročie povstania). Na základe vykonaných výskumov realizovaných ústavom, dochádza k demontáži pamiatok zo zátopovej oblasti Liptovská Mara, Liptovská Sielnica a Parížovce.
V roku 1975 bol vydaný Súpis pamiatok oslobodenia. V apríli sa odčleňuje z ústavu projekčná zložka do novoutvoreného Ústavu pre vývoj a projektovanie stavieb kultúry a obnovu pamiatok v Bratislave (neskôr Projektový ústav kultúry).
Na základe podkladov ústavu, Odbor múzeí a pamiatok Ministerstva kultúry SR vypracoval "Zásady ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti" ako podklad pre uznesenie vlády č.126 z 12.V.1976 "O koncepcii ďalšieho rozvoja štátnej pamiatkovej starostlivosti v SSR". Požaduje sa vytvorenie "Ústredia štátnej pamiatkovej starostlivosti", vznik "Štátnych reštaurátorských ateliérov" a rozšírenie "Projektového ústavu kultúry".
1.IX.1976 sa delimituje reštaurátorská zložka ústavu do Ústredia umeleckých remesiel. 15.XI.1976 prevzal funkciu riaditeľa Ing. Michal Jurka (do 30. VI.1981). V roku 1977 poverovacou listinou MK SSR č. MK 9178/77 org.práv. z 20.12.1977 bol Pamiatkový ústav poverený funkciou "Odborového informačného strediska" a informačnou gesciou pre odbor pamiatkovej starostlivosti.
V rokoch 1977-1979 sa vypracovávajú inventárne zoznamy hnuteľných pamiatok na Slovensku, vykonal sa súpis, vyhodnotenie, založenie evidencie a návrh plánu reštaurovania výtvarných pamiatok. V roku 1978 sa vydáva nový štatút ústavu (už piaty) s platnosťou od 1.I.1978. Dochádza k zmene štruktúry, ústav sa stáva Ústrednou odbornou organizáciou pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a vedecko-výskumné, metodické, inžinierske a koordinačné pracovisko. Krajské strediská sa dostávajú opäť pod riadenie KNV.
Uznesením vlády SSR č.88/1978 sa má venovať zvýšená pozornosť štyrom Mestským pamiatkovým rezerváciám (Banská Štiavnica, Bardejov, Levoča, Kremnica). Na ústave sú menovaní garanti obnovy pamiatkových objektov v týchto MPR. V roku 1979 bola založená stála pracovná skupina (13 skupín) socialistických krajín pre obnovu historických a kultúrnych pamiatok a muzeálnych hodnôt. SR sa stala gestorom siedmej pracovnej skupiny - Metódy a techniky evidencie a dokumentácie kultúrnych pamiatok. Riešiteľom tejto úlohy bol Slovenský pamiatkový ústav, ktorý v rámci gescie tejto skupiny zorganizoval ešte v roku 1979 v Starej Lesnej I. medzinárodné kolokvium na Slovensku s témou "Pamiatková starostlivosť v SSR so zameraním na mestské pamiatkové rezervácie východoslovenského kraja. V roku 1980 ústav pripravuje podklady na vyhlásenie Nitry za mestskú pamiatkovú rezerváciu. V tomto roku sa koná II. kolokvium na tému pamiatková starostlivosť v SSR so zameraním na ochranu ľudovej architektúry (v Martine).
Legislatívny rámec pamiatkovej starostlivosti
V priebehu rokov boli prijaté rôzne právne predpisy, ktoré upravovali a rozširovali oblasť pamiatkovej starostlivosti. Medzi najvýznamnejšie patrí:
- Zákon č. 22/1958 Zb. o kultúrnych pamiatkach.
- Zákon č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti.
- Zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, prijatý Národnou radou SR v decembri 2001.
- Vyhláška Ministerstva kultúry SR č. 253/2010 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.231/2014 Z. z.
Súčasný stav a výzvy
Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady vykonávajú štátny dohľad nad dodržiavaním ustanovení zákona č. 49/2002 Z.z. Pamiatkový úrad je právnická osoba so sídlom v Bratislave zapojená finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva, ktorá v rámci svojej pôsobnosti zabezpečuje mzdové a vecné prostriedky krajských pamiatkových úradov a je zamestnávateľom zamestnancov, ktorí pracujú v krajských pamiatkových úradoch. Vykonáva štátnu správu s celoslovenskou pôsobnosťou vo veciach zverených mu zákonom. Pamiatkový úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá generálny riaditeľ, ktorého po prerokovaní s Pamiatkovou radou (§ 6 zákona) vymenúva a odvoláva minister kultúry SR.
Krajský pamiatkový úrad vykonáva štátnu správu vo svojom územnom obvode, ktorým je územný obvod kraja. Krajský pamiatkový úrad koná a rozhoduje v administratívnoprávnych veciach samostatne. Krajský pamiatkový úrad je v prvom stupni vecne príslušným správnym orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb na úseku ochrany pamiatkového fondu, ak zákon neustanovuje inak.
Pamiatkový fond Slovenskej republiky tvoria hnuteľné a nehnuteľné národné kultúrne pamiatky a ich súbory (skupiny pamiatok alebo pamiatkové areály) a pamiatkové územia, ktorými sú pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Národnými kultúrnymi pamiatkami sú predovšetkým objekty umenia, architektúry a urbanizmu, archeologické lokality, objekty ľudovej architektúry, historické záhrady a parky, objekty výroby, vedy a techniky, pamiatky viažuce sa na významné historické udalosti a osobnosti slovenských dejín. Napriek desaťročiam socialistickej výstavby zachovali sa v mnohých územiach Slovenska neporušené väzby kultúrneho dedičstva s pôvodnou krajinou a chránenou prírodou.
Súčasný stav v ochrane pamiatkového fondu je poznačený vývojom do roku 1989. Mnohé objekty dovtedy v štátnom vlastníctve boli vrátené pôvodným vlastníkom, často v zlom technickom stave. Rozsiahly, najmä bytový fond v historických objektoch a mestských jadrách, bol daný do majetku obcí. Reformy aj v tejto oblasti nie sú dosť rýchle a dôsledné, viaceré kroky brzdí nízky rozpočet miestnej samosprávy.
Iniciatívy zaoberajúce sa pamiatkovou starostlivosťou sa neúspešne snažia vzbudiť záujem verejnosti o zložitú tému zákonnej ochrany pamiatok. Na Slovensku pribudne ešte viac „čiernych dier”. Pamiatkari sú zavalení spismi, je ich málo a nemajú šancu odborne sa vzdelávať a špecializovať. Niektorí z odborníkov a odborníčok ešte stále nestratili oduševnenie pre svoju prácu, u mnohých však badať známky vyhorenia. Napísali preto otvorený list poslancom Národnej rady.
tags: #ministerstvo #pre #pamiatkovu #starostlivost