Mentálne postihnutie v predškolskom veku: Pochopenie, diagnostika a podpora

Každý človek je jedinečný a líši sa od ostatných v rôznych aspektoch osobnosti. Tieto rozdiely sú prirodzené a môžu byť biologické, psychické alebo sociálne. Niekedy sú tieto odlišnosti minimálne a prejavujú sa len v náročných životných situáciách. Táto práca sa zameriava na špecifickú oblasť týchto odlišností - mentálne postihnutie u detí predškolského veku. Cieľom je preskúmať definíciu, typy, stupne, integráciu a odbornú výchovu mentálne postihnutých detí, ako aj ich postavenie v rodine a spoločnosti.

Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie je definované ako stav, ktorý sa prejavuje zníženou intelektovou funkciou a obmedzením adaptívneho správania. Začína sa v detstve alebo dospievaní a má trvalý charakter. Osoby s mentálnym postihnutím majú ťažkosti s učením, riešením problémov a adaptáciou na bežné životné situácie. Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne a ukončené. Ide o označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Definícia mentálneho postihnutia podľa medicínskeho modelu vychádza z dvoch hlavných charakteristík: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a znížená schopnosť adaptability. Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením, chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika sa týka zníženej schopnosti prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Diagnostika nie je jednoduchá a patrí do rúk klinickým psychológom, neurológom, psychiatrom. Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Trebišove poskytuje komplexnú psychologickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania. Deťom so zdravotným postihnutím poskytujú starostlivosť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Napriek tomu, naše centrum často poskytuje primárnu diagnostickú starostlivosť i týmto deťom. Zákonným zástupcom a pedagogickým zamestnancom poskytuje najmä poradenské služby. „Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania. Poznatky získané v rámci diagnostických aktivít síce možno výskumne spracovať, ale toto je sekundárna možnosť, primárnym cieľom je pomoc.“ (Vašek, In: Bajo, Vašek, 1994, s. 31).

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach. Tieto oblasti určujú, ako dobre jednotlivec zvláda každodenné úlohy. Koncepčná oblasť zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť. Sociálna oblasť odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne. Praktická oblasť zahŕňa zručnosti potrebné pre každodenný život, ako je osobná starostlivosť, domáce práce, pracovné zručnosti, využitie zdrojov komunity, pravidlá správania sa, bezpečnostné opatrenia a rekreačné aktivity.

Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka. Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvodnejšie. Je dobré si uvedomiť, že žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú (Ruisel, 2004). Tiež by nemalo dochádzať k výrazným zmenám v skóre inteligenčného kvocientu v priebehu rokov. Ak k zmenám predsa len dochádza, je potrebné uvedomiť si, čo ich spôsobuje. Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje. Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí. K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy. Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora. Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo. Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia. Podľa K. Thorovej et al. (2007) podrobná diagnostika s praktickými výstupmi by mala tvoriť základ pre vypracovanie individuálneho intervenčného a terapeutického plánu. Podľa R. W. Kamphausa (2005) jednoduché oznámenie výsledku, kde skóre inteligenčného kvocientu je 68 alebo menej so záverom, že dieťa trpí mentálnym postihnutím nie je adekvátne pre modernú prax. Predovšetkým by výsledky inteligenčných testov nemali byť rigidne používané pri stanovení mentálneho postihnutia. Používanie prísne určeného skóre inteligenčného kvocientu vedie k tomu, že sa na túto hodnotu kladie veľký dôraz, čo spôsobuje, že sa examinátor nezameriava na celé spektrum silných a slabých stránok dieťaťa.

Typy a stupne mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie sa klasifikuje do rôznych stupňov na základe úrovne intelektuálnych schopností. Najčastejšie sa používa klasifikácia podľa IQ (inteligenčného kvocientu):

• Ľahké mentálne postihnutie (IQ 50-69): Osoby s ľahkým mentálnym postihnutím sú schopné naučiť sa čítať, písať a počítať na základnej úrovni. Môžu vykonávať jednoduché pracovné úlohy a žiť relatívne samostatne. Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna. Sovák (1965) tvrdí, že deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia a podľa neho zaostávajú v usudzovacej schopnosti, kedy sa od nich vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie u nich nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" a to v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často krát vedie ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
• Stredná mentálna retardácia (IQ 35-49): Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie. Matulay (1986) vo svojej knihe uvádza, že títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Bajo (1985) zdôrazňuje, že tieto osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania.
• Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34): Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
• Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20): Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácii. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Matulay upozorňuje, že aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov. jednoduché slová, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Ako zistil už dávno psychológ Kainz (1943), aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Našťastie toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad (Matulay, 1986). Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika.

Etiológia mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia (Lečbych, 2012). Langer (1995) uvádza, že nie je možné určiť príčiny vzniku mentálneho postihnutia jednoznačne pre značné kvalitatívne a kvantitatívne rozdiely v mentálnom deficite. Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Podľa starších výskumov až 80 % prípadov prevažne v pásme ľahkého mentálneho postihnutia má neznámy, respektíve neurčený pôvod (Matulay et al.).

Všeobecne možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období.

• Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy, sú zväčša podmienené geneticky. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Môže ísť o poruchu v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu. Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia. V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou (Scriver, 1995, in Armatas, 2009). Iné poruchy sú menej citlivé na včasnú liečbu.
• Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola). K mentálnemu postihnutiu môže dôjsť tiež v prípade, ak sa plod v tele matky nevyvíja správne. Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž, ako napríklad mechanické poškodenie mozgu, nedostatok kyslíka (Lečbych, 2012). Ďalším rizikovým faktorom je nezrelosť dieťaťa, najmä v prípadoch extrémne nízkej pôrodnej hmotnosti (Piecuch et al., 1997, in Armatas, 2009). Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia (Lečbych, 2012). Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.
• Sociálne faktory: Sú to prípady, kedy zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Z histórie sú známe veľmi extrémne prípady takýchto odhodených a opustených detí.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Príznaky mentálneho postihnutia sa najzreteľnejšie prejavujú v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných formách dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.

Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.

Vývoj dieťaťa so špeciálnymi potrebami v rodine

Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.

Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.

Výchovno-pedagogické štýly v rodine

Výchova dieťaťa s mentálnym postihnutím si vyžaduje špecifický prístup. Rodičia by mali voliť také výchovné štýly, ktoré podporujú rozvoj dieťaťa a zároveň rešpektujú jeho individuálne potreby.

• Autoritatívny štýl: Rodičia stanovujú jasné pravidlá a očakávania, ale zároveň sú láskaví a podporujúci. Tento štýl je považovaný za najefektívnejší, pretože podporuje rozvoj samostatnosti a zodpovednosti dieťaťa.
• Permisívny štýl: Rodičia sú veľmi tolerantní a málo nároční. Tento štýl môže viesť k tomu, že dieťa si nevytvorí zdravé návyky a nevie sa prispôsobiť spoločenským normám.
• Autoritársky štýl: Rodičia sú prísni a vyžadujú poslušnosť bez vysvetľovania. Tento štýl môže potláčať kreativitu a iniciatívu dieťaťa.
• Zanedbávajúci štýl: Rodičia sa o dieťa nezaujímajú a neposkytujú mu dostatočnú pozornosť. Tento štýl má negatívny dopad na psychický a emocionálny vývoj dieťaťa.

Integrácia mentálne postihnutých detí

Integrácia je proces, ktorým sa osoby s mentálnym postihnutím začleňujú do bežnej spoločnosti. Zahŕňa účasť na vzdelávaní, zamestnaní a spoločenskom živote. Integrácia má mnoho výhod pre mentálne postihnuté deti, vrátane:

• Rozvoj sociálnych zručností: Deti sa učia komunikovať a interagovať s rovesníkmi bez postihnutia.
• Zvýšenie sebaúcty: Úspech v bežnom prostredí posilňuje sebadôveru a pocit vlastnej hodnoty.
• Lepšie vzdelávacie výsledky: Integrácia do bežnej triedy môže motivovať deti k lepším výkonom.
• Príprava na samostatný život: Integrácia pomáha deťom pripraviť sa na život v spoločnosti a získavať potrebné zručnosti.

Integrácia v predškolskom zariadení

Integrovaná výchova v predškolskom zariadení má pre mentálne postihnuté deti mimoriadny význam. Umožňuje im rozvíjať sa v prirodzenom prostredí s rovesníkmi bez postihnutia. Starostlivosť a odbornú výchovu zabezpečujú kvalifikovaní pedagogickí pracovníci, ktorí sa zameriavajú na individuálne potreby každého dieťaťa.

Výhody integrovanej výchovy:

• Stimulujúce prostredie: Deti sa učia od svojich rovesníkov a napodobňujú ich správanie.
• Rozvoj komunikačných zručností: Deti sa učia komunikovať a vyjadrovať svoje potreby.
• Podpora samostatnosti: Deti sa učia samostatne riešiť problémy a zvládať bežné situácie.
• Príprava na školu: Integrovaná výchova pomáha deťom pripraviť sa na prechod do základnej školy.

Reakcia spoločnosti na integráciu

Spoločnosť zohráva dôležitú roľu pri integrácii mentálne postihnutých detí. Je potrebné prekonávať predsudky a stereotypy a vytvárať inkluzívne prostredie, ktoré podporuje ich účasť na živote spoločnosti. Dôležitá je osveta a vzdelávanie verejnosti o mentálnom postihnutí a jeho dôsledkoch.

Práva a potreby mentálne postihnutých detí

Cieľom tejto práce je poukázať na právo uspokojovania potrieb mentálne postihnutého dieťaťa a vyzdvihnutie jeho každodenných potrieb v rodine aj v spoločnosti. Všetci by mali dostať rovnakú šancu prežiť plnohodnotný život. Medzi nami žijú deti, ktoré prichádzajú na svet už s určitým postihnutím. Mentálnym, zmyslovým, psychickým, či iným.

Zákonná legislatíva

Práva osôb s mentálnym postihnutím sú chránené medzinárodnými dohodami a národnou legislatívou. Medzi najdôležitejšie dokumenty patria:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv: Zaručuje všetkým ľuďom, vrátane osôb s mentálnym postihnutím, rovnaké práva a slobody.
• Zákon NR SR č. 5/2004 Z. z.: Zákon o sociálnych službách.
• Zákon NR SR č. 98/1995 Z. z.: Zákon o sociálnom zabezpečení.
• Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z.: Zákon o sociálnej pomoci.
• Zákon NR SR č. 245/2008 Z. z.: Zákon o výchove a vzdelávaní (školský zákon).
• Zákon NR SR č. 447/2008 Z. z.: Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.

Odborná výchova a terapia

Odborná výchova a terapia zohrávajú kľúčovú úlohu pri rozvoji mentálne postihnutých detí. Medzi najčastejšie používané metódy patria:

• Špeciálna pedagogika: Zameriava sa na rozvoj kognitívnych, motorických a sociálnych zručností.
• Logopédia: Pomáha deťom s poruchami reči a komunikácie.
• Fyzioterapia: Zameriava sa na rozvoj motorických zručností a zlepšenie fyzickej kondície.
• Arteterapia: Využíva umenie ako prostriedok na vyjadrenie emócií a rozvoj kreativity.
• Muzikoterapia: Využíva hudbu na rozvoj kognitívnych, emocionálnych a sociálnych zručností. (AMTMANNOVÁ, E. 2003; KRBAŤA, P. 1994)

Pomáhajúce profesie a sociálna práca

Sociálna práca zohráva dôležitú úlohu pri podpore osôb s mentálnym postihnutím a ich rodín. Sociálni pracovníci poskytujú poradenstvo, pomoc pri získavaní sociálnych dávok a služieb, a podporujú integráciu do spoločnosti. (LEVICKÁ, J. - MRÁZOVÁ, A. 2004; MÜLPACHR, P. 2003; SCHAVEL, M. - OLÁH, M. 2008; STRIEŽENEC, Š. 1996, 2006; ŽIAKOVÁ, E. - ČECHOVÁ, J. - KREDÁTUS, J. 2001)

tags: #mentalne #postihnutie #v #predskolskom #veku