Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie kognitívnych, jazykových a sociálnych schopností. Zároveň ide aj o obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatio (zdržanie, oneskorenie). Jadrom každej definície je vždy zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.
Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od roku 1992 10. revízia tejto klasifikácie).
Stupne mentálneho postihnutia
Medzinárodná klasifikácia chorôb, spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO), definuje štyri základné stupne mentálnej retardácie:
- Ľahká mentálna retardácia: IQ 50-69. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, kde môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.
- Stredne ťažká mentálna retardácia: IQ 35-49. Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie. Títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy a jednoduché pracovné zručnosti.
- Ťažká mentálna retardácia: IQ 20-34. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený.
- Hlboká mentálna retardácia: IQ je nižšie ako 20. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč a ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni.
Okrem týchto stupňov existuje aj mentálna subnorma, ktorá je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie.
Príčiny mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie nie je choroba, ale trvalý stav, ktorý môže mať rôznorodý pôvod, pričom vždy ide o nezvratné funkčné alebo organické poškodenie mozgu. Príčiny mentálneho postihnutia sa delia na:
- Endogénne faktory: Vrodené príčiny mentálnej retardácie, ktoré sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky (napr. Downov syndróm).
- Exogénne faktory: Rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola, nadmerné užívanie alkoholu alebo iných omamných látok počas tehotenstva. Počas pôrodu môže poškodenie vzniknúť organickým alebo mechanickým poškodením mozgu, nedostatkom kyslíka, predčasným pôrodom a nízkou pôrodnou hmotnosťou dieťaťa. V dobe po narodení dieťaťa môžu budúce ťažkosti spôsobiť zápal mozgu, úrazy hlavy a iné.
- Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Tento typ mentálnej retardácie sa týka väčšinou rómskych občanov a sociálne slabých rodín.
Výskyt mentálneho postihnutia vo svete a na Slovensku
Hoci sa priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou v medzinárodných štúdiách odhaduje na 1,83 %, situácia na Slovensku vykazuje znepokojujúce odlišnosti. Podľa americkej štatistiky z roku 1986 žili v USA 3 % ľudí s mentálnym postihnutím. V Československu v roku 1974 to bolo taktiež 3 %. Medzinárodná liga na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím (ILSMH) uvádza, že v rozvojových krajinách sa počet ľudí s MP pohybuje od 3 do 4 %.
Slovensko v porovnaní so zahraničím
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Tento vysoký počet detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom, pričom zvýšený výskyt v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %).
Problematická diagnostika a nadmerné zaraďovanie rómskych detí
Už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie, aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Existujú viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin.
Snahy o zlepšenie situácie
Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.
Vzdelávanie a integrácia mentálne postihnutých
Psychopédia alebo pedagogika ľudí s mentálnym postihnutím je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním ľudí s mentálnym postihnutím. Jej predmetom je skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a socializácia postihnutých.
Formy vzdelávania detí s mentálnym postihnutím
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.
Preferovanie oddelených foriem vzdelávania pre skupinu detí s diagnostikovaným MP sa potvrdilo aj v dotazníkovom prieskume, realizovanom v rámci projektu To dá rozum na reprezentatívnej vzorke materských, základných a stredných škôl. Na jednej strane si viac ako polovica respondentov z radov riaditeľov, pedagogických aj odborných zamestnancov myslí, že v prípade detí s ľahkým MP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie v skupine detí s rovnakým postihom (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole) v porovnaní s tretinou respondentov, ktorá preferuje začlenenie detí s MP do bežnej triedy. Keď sa však pozrieme na odpovede cez optiku školy, ktorú by deti mali navštevovať, zistíme, že až takmer 70 % respondentov považuje za vhodnejšiu bežnú základnú školu (bežnú alebo špeciálnu triedu).
Obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
Pozrite sa, čo dokážu deti so zdravotným postihnutím
Sociálne aspekty a podpora
Zaradiť sa do spoločnosti je pre postihnutých ľudí veľmi ťažké, často čelia diskriminácii, predsudkom a stretávajú sa s rozličnými bariérami. Handicap označuje stratu alebo obmedzenie príležitostí mať rovnaký podiel na živote spoločnosti ako ostatní. Kladie dôraz na nedostatky prostredia a niektorých druhov organizovanej činnosti spoločnosti (šírenie informácií, dorozumievanie, vzdelávanie ap.), ktoré zdravotne postihnutým osobám bránia, aby ich využívali vo svoj prospech za rovnakých podmienok.
Práva a legislatíva
Európska únia (EÚ) sa aktívne angažuje v podpore a zlepšovaní životných podmienok osôb s mentálnym postihnutím. Cieľom Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím je presadzovať, ochraňovať a zabezpečiť plnohodnotný a rovný výkon ľudských práv a základných slobôd pre všetky osoby so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich dôstojnosti bez akejkoľvek diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Slovenská legislatíva nepozná definíciu pojmu osoba so zdravotným postihnutím, no Všeobecné práva zdravotne handicapovaných sú zakotvené v Ústave SR v Čl. 38 v ods. 1.
Legislatíva na zabezpečovanie sociálnej starostlivosti sa opiera o zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ktorého časť je venovaná sociálnym službám a peňažným príspevkom na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Občanovi sa môžu kompenzovať aj zvýšené výdavky na diétne stravovanie, na zabezpečenie prostriedkov osobnej hygieny, výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, so zabezpečením prevádzky pomôcky, či osobného vozidla, so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom.
V súlade s celosvetovým trendom zákon vytvára podmienky na uplatňovanie inštitútu osobného asistenta. Poskytuje základ pre tzv. nezávislý život aj osobám s ťažkým zdravotným postihnutím.
Služby a podpora
Rodičom dieťaťa s mentálnym postihnutím by mal sociálny systém pomáhať už od narodenia dieťaťa. Dôležité je včasné poskytovanie sociálneho poradenstva, ktorého základným cieľom je umožniť rodine lepšiu orientáciu vo svojej zložitej situácii. V prvom rade sa sociálny pracovník zameriava na zistenie nepriaznivej situácie v rodine dieťaťa so znevýhodnením a na poskytnutie potrebných informácií o rôznych možnostiach ako ich situáciu riešiť. Pomáha rodine zvládať neprimerané reakcie okolia, s ktorými sa môžu stretnúť, pripravuje ich na predsudky a buduje v nich pozitívne sebahodnotenie.
- Prepravná služba: Vozidlom špeciálne upraveným aj na transport osôb na vozíkoch.
- Opatrovateľská služba: Poskytovaná v byte osoby so zdravotným postihnutím.
- Starostlivosť v zariadení sociálnych služieb: Tieto zariadenia zamestnávajú odborných pracovníkov, špeciálnych pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie kvalitného života ľudí s mentálnym hendikepom rôzneho stupňa.
Mentálne postihnutí ľudia s nižším stupňom poškodenia mentálnych funkcií majú uzatvorené pracovné zmluvy ako upratovačka, recepčný a podobne na polovičný pracovný úväzok. Sú zároveň aj poberateľmi invalidných dôchodkov z dôvodu mentálneho postihnutia. Pracovno-právny vzťah im zvyšuje sebavedomie, vedie ich k plneniu si povinností a uvedomení si, že život nie je o chcení a nechcení, ale aj o povinnostiach. Mzda im zabezpečuje samostatnosť pri rozhodovaní o sebe a zvyšuje nezávislosť od rodičov. Ak žijú v podporovanom bývaní, pod dohľadom fungujú ako my ostatní.
Aj stredne a ťažko mentálne postihnutí ľudia môžu navštevovať chránené dielne. Získajú zmysel pre pravidelný režim a čas využijú na zlepšovanie zručnosti vyrábaním drobných predmetov. Mentálne postihnuté dieťa sa môže narodiť hocikomu a takisto každý zdravý človek môže neskôr ochorieť, utrpieť úraz a môže sa mu zhoršiť jeho rozumová úroveň. Pre ochranu občanov so stredným a ťažkým mentálnym poškodením je často nutné zbaviť ich spôsobilosti na právne úkony a súdom ustanovený poručník (príbuzný, riaditeľ zariadenia) rozhoduje a preberá zodpovednosť za ich konanie.
tags: #mentalne #postihnutie #v #inych #krajinach