Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje špecifický prístup v oblasti edukácie a starostlivosti. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. Socializácia osôb s mentálnym postihnutím je komplexný proces, ktorý je ovplyvnený mnohými faktormi. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty socializácie mentálne postihnutých, vrátane faktorov, ktoré ju ovplyvňujú, výziev, ktorým čelia, a možností, ktoré im môžu pomôcť dosiahnuť plnohodnotný život.
Ľudia s mentálnym postihnutím patria k skupine občanov, ktorí vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Patria medzi najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny. Pokiaľ chceme hovoriť o integrácii, či inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím, musíme si uvedomiť, že ide o skupinu, ktorá je segregovaná prakticky od narodenia. Táto segregácia do značnej miery spôsobuje aj ich zlyhanie v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov.
Definícia a kategorizácia mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie (retardácia) je stav oneskoreného, zastaveného alebo neúplného vývinu intelektu, pre ktorý je charakteristická podpriemerná inteligencia. Postihnutie nie je ustálené, nemenné a definitívne ukončené a daný stav sa dá zlepšovať.
Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:
- funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
- znížená schopnosť adaptability.
Prvá charakteristika sa prejavuje oslabenou koncentráciou, krátkodobou pamäťou, problémami s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika predstavuje zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku, iné definície zahŕňajú aj prípady do 18 rokov.
Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
- Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami.
- V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené.
- Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.
- IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
- Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú.
- Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie.
- Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
- Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov.
- U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa.
- Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja.
- Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný.
- Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.
- Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami.
Stupeň ťažkej mentálnej retardácie (IQ 34 - 20)
- Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.
- Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.
- Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované.
- U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu.
- Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok.
- Jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.
Viacnásobné postihnutie a jeho špecifiká
Vymedzenie predmetu pedagogiky viacnásobne postihnutých (PVNP) nie je jednoznačne definované, čo vyplýva z rôznych ponímaní špeciálnej pedagogiky a problematiky edukácie a starostlivosti o VNP. PVNP sa zameriava na edukáciu jednotlivcov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť.
Definícia a kategorizácia viacnásobného postihnutia
Viacnásobné postihnutie (VNP) je definované rôzne. Vašek, Š. charakterizuje VNP ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“
Vašek rozlišuje dve kategórie VNP:
- Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
- Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.
Faktory vzniku VNP
VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Medzi prenatálne vplyvy patria infekcie alebo intoxikácie, indikácie psychického charakteru, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, kombinácie príčin, poruchy tehotenstva, vplyvy materiálneho prostredia, chromozomálne abnormality, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy.
Špeciálnopedagogická diagnostika VNP
Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti:
- komunikácia
- motorika
- emocionalita
- správanie
- senzorika
- sebaobsluha
- kognitívne procesy
- spôsobilosti pre sociálne interakcie
- orientácia v prostredí
- autoregulácia
Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).
Edukácia a starostlivosť o osoby s VNP
Edukácia VNP predstavuje výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka s VNP v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti.
Špeciálne metódy edukácie VNP
Vašek uvádza nasledujúce špeciálne metódy:
- metóda viacnásobného opakovania
- metóda nadmerného zvýraznenia informácie
- metóda zapojenia viacerých kanálov
- metóda optimálneho kódovania
- metóda intenzívnej spätnej väzby
Edukácia VNP prebieha v triedach C-variantu špeciálnej základnej školy (prípravný ročník a desať ročníkov) a vzdelávanie sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch a je určený rámcovými učebnými osnovami. Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.
Technické prostriedky a interaktívne pomôcky
Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím.
- Ovládače: Sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku.
- Komunikátory: Slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči.
- Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti: Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly.
Nové programy práce so žiakmi s VNP
- Program W. Strassmeiera: Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč.
- Bazálna stimulácia: Je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami.
- Snoezelen: Je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín a neklaie nároky na intelektové alebo iné schopnosti. Snoezelen možno definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania.
Metódy používané v starostlivosti o postihnutých
Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Základné skupiny metód sú:
- Reedukačné metódy: Súhrn špec. - pedagog. Postupov zameraných na postihnutú funkciu.
- Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií.
- Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie.
Prístup k osobám s viacnásobným postihnutím
Spoločným menovateľom v špeciálnej pedagogike a sociálnej práci v kontexte starostlivosti o zdravotne znevýhodnených je využívať ich potencionálne možnosti, kompenzovať negatívne dôsledky ich znevýhodnenia a snažiť sa o ich integráciu do spoločnosti, ktorá rešpektuje práva, dôstojnosť a rovnosť príležitostí všetkých ľudí. Kvalita života osôb s ťažkým viacnásobným postihnutím je závislá od kvality a dostupnosti služieb, ktoré sú im poskytované.
Hluchoslepota ako špecifická forma VNP
Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutie patrí hluchoslepota. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou. Hluchoslepota prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú. Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta, je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami. Problémom ostáva aj kvalifikovaná starostlivosť a systém odborného poradenstva pri starostlivosti o takéto osoby.
Socializácia mentálne postihnutých a rola športu
Sociálna práca v športe vychádza z osobných údajov klienta (telesná, psychická a sociálno-psychická dimenzia). Šport a jeho telovýchovný proces môžeme považovať za jednu z modifikačných foriem sociálnej práce. Kódex etiky športu, prístup trénera a osobného asistenta k športovcovi s telesným postihnutím vytvárajú prostredie, v ktorom môže dôjsť k sebarealizácii človeka, k zlepšovaniu jeho imidžu, dosahovaniu osobných cieľov, sebapoznávaniu a vytváraniu sociálnych väzieb.
Prínosy športu pre socializáciu
Priateľstvo, rešpektovanie iných, zachovávanie športového ducha a morálne myslenie či správanie podporené športovou činnosťou sa prejavujú v sebarealizácii, sebapoznávaní, v sociálnej interakcii, či v osobnom úspechu. Ak do oblasti cieľov sociálnej práce patrí vyhľadávanie znevýhodnených ľudí, prevencia sociálnych problémov, zabezpečenie pomoci, tak tieto aspekty spĺňa šport. Preto môžeme za špecifické sociálne prostredie považovať aj športovú skupinu, resp. prostredie prebiehajúceho športového tréningu.
Z vyhodnotenia odpovedí sledovaných respondentov sme zistili, že motívom k zapojeniu sa do športovej činnosti bol v 49% fakt, že respondenti považovali za vhodné so svojím zdravotným stavom vykonávať šport. U respondentov dominovala možnosť sebarealizácie (35%) a zlepšenia zdravotného stavu (26%). Športovú činnosť vnímajú ako zmysluplné využitie voľného času (29%) a pre možnosť sociálneho kontaktu (25%).
Paradox zdravotného postihnutia
V kontakte pri práci so športovcami so zdravotným postihnutím sa často môžeme stretnúť s tzv. paradoxom zdravotného postihnutia. Paradox zdravotného postihnutia sa prejavuje tak, že aj napriek skutočnosti, že občania so zdravotným postihnutím majú síce vážne obmedzenia pri realizácii bežných denných činností a plnení úloh, sú neraz vystavení aj diskriminácii, ale sami hovoria, že majú dobrú kvalitu života. Športovec so zdravotným postihnutím sa postupne prispôsobuje na zvládanie športového zaťaženia. Ak príjme vzniknutú skutočnosť, je tolerantný, prispôsobivý, ale aj primerane sebavedomý, adekvátne sa vyrovnáva s nárokmi, ktoré sú na neho kladené.
Úloha osobného asistenta
Človek sa otvára inému človeku, zrieka sa svojho blaha v prospech dobra pre iného. Takto by sme mohli aj charakterizovať prácu osobného asistenta, ktorý dokáže vytvoriť vhodné podmienky pre vozíčkara nielen v domácom živote, ale aj mimo vo vzdelávacej či športovej oblasti, podporovať jeho pozíciu ako užívateľa sociálnej situácie. Tieto atribúty sa prejavia najmä pri vyhľadávaní zmysluplnej činnosti, do ktorej rozhodne patrí šport a športový tréning.
Resocializácia prostredníctvom športu
Uvedomujeme si, že úroveň resocializácie občanov so zdravotným postihnutím vychádza z úrovne vytvorených vzťahov s intaktnými športovcami, ktoré by sa mali formovať od útleho veku v rodinách, školách a v celej spoločnosti. Od procesu resocializácie závisí, v akej miere spoločnosť sprostredkuje a umožní prístup ku vzdelaniu, existujúcej kultúre, výdobytkom vedy a skúsenostiam ľudstva všetkým ľuďom so zdravotným postihnutím. Práve zásluhou procesu (re)socializácie môžu i vozíčkari zvnútorniť a prijať za vlastné kultúrne normy, tradície, i všetko to, čo je pre nich a aj spoločnosť hodnotné. K tomu je vhodné využiť sociálnu funkciu športu a najmä záujem postihnutých o šport.
Sociálna rehabilitácia a jej formy
V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia. Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu.
Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom k svojmu postihnutiu podporovať svoje schopnosti a zručnosti neprestajne, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili. Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma).
Metódy sociálnej rehabilitácie
- Hry: Ich veľkou prednosťou je, že môžu skupinu stmeľovať. Sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole a k spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť ľudí s mentálnym postihnutím v chápaní takých abstraktných pojmov, akými sú dôvera a kooperácia.
- Diskusie: V diskusii sa vyžaduje vyjadrenie viac ako len jedného pohľadu na vec. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti.
- Brainstorming: Chrlenie myšlienok tak rýchlo, ako je to možné, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich hodnotou, je jedna z posledných aktivizujúcich metód rozbiehajúcich diskusiu v skupine.
- Dotykové aktivity: Dotyky dokážu zázraky a môžu urobiť ľudí šťastnejšími. I obyčajné potrasenie rukou môže mať priam zázračné účinky.
- Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú, ale i odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom.
- Hranie rolí: Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť i tie najtajnejšie skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie, zobraziť sociálne problémy a dynamiku skupinovej interakcie.
- Relaxačné techniky: Aj pri sociálnej rehabilitácii sa s obľubou využíva relaxácia upravená kapacitám účastníkov stretnutia. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia.
Kvalifikácia lídra sociálnej rehabilitácie
Na zabezpečenie sociálnej rehabilitácie je potrebné vytvoriť vhodné prostredie na pravidelné stretávania sa. Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny a jeden alebo viac asistentov. Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú a samozrejme, empatia, flexibilita a tvorivosť.
tags: #mentalne #postihnutie #socializacia