Komunikácia a integrácia ľudí s mentálnym postihnutím: Sprievodca pre lepšie porozumenie

Žijeme v civilizovanej spoločnosti a operujeme so slovami ako demokracia, ľudské práva, integrácia. Do zákonov prenikajú normy o bezbariérovosti stavieb a množia sa snahy o sociálne a pracovné začleňovanie ľudí s postihnutím do spoločnosti. Preto niet divu, že ľudí s postihnutím už môžeme vidieť, počuť, či stretnúť stále častejšie. Ak už nie sú vo vašom bezprostrednom okolí (ako príbuzní, či známi), môžu sa stať „integrovanými“ spolužiakmi vášho dieťaťa, či vašimi susedmi. Zabudnite na slová ako „mongoloidní“, „Božie deti“, „slniečka“, „neprebudení“. Mentálne postihnutie nie je trest, ani dar. Je to súčasť života a nepotrebuje iné špeciálne pomenovania. Tak ako sme si zvykli na ľudí s telesným, zrakovým, či sluchovým postihnutím, je na čase prijať aj ľudí s mentálnym postihnutím. Jedným zo spôsobov ako ich prijať, je niečo o nich vedieť.

Čo je mentálne postihnutie?

Na začiatok je dôležité vysvetliť, čo to vlastne mentálne postihnutie je. Jedna z najzrozumiteľnejších definícií tohto postihnutia hovorí, že mentálne postihnutie je „stav celkového zníženia intelektových schopností, pod priemer, ktorý nastal v určitom období vývinu a je sprevádzaný jednou alebo viacerými poruchami v oblasti zrenia, učenia, sociálnej prispôsobivosti.“ Zjednodušene povedané, ľudia s mentálnym postihnutím nie sú chorí, majú „len“ ťažkosti s učením - učia sa pomalšie, oneskorene a naučené informácie nevedia dobre využiť v bežných životných situáciách.

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa.

Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné.

Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.

Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

V súčasnosti Valenta (2012, s. 31) definuje mentálne postihnutie ako „vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, postihnutie je vrodené a trvalé. Treba však uviesť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu môže dôjsť k jej zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

• Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie.
• Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci.
• Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou.
• Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy.
• Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú.
• Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie.
• Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti.
• Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
• Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.
• IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
• Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel.
• Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu.
• Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.
• Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite.
• Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie.
• V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí.
• Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.

Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)

• Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie.
• Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku.
• Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa.
• Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné.
• Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia.
• Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet.
• Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný.
• Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb.
• Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami.
• Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
• Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania.
• Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

• Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený.
• Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov.
• Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.
• Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované.
• U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu.
• Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok.
• U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.
• Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky.
• Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
• Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba.
• Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)

• Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté.
• Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ.
• Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca. Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.

Endogénne faktory

Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).

Exogénne faktory

Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola).

Sociálne faktory

Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.

Prenatálne, perinatálne a postnatálne faktory

• Prenatálne faktory: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
• Perinatálne faktory: Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
• Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.

Komunikácia s ľuďmi s mentálnym postihnutím

Komunikácia s inými ľuďmi je dôležitou časťou nášho života. Aj bez pridružených postihnutí zraku, sluchu, či rečových orgánov, väčšina ľudí s mentálnym postihnutím má v komunikácii problémy. Vzhľadom na ich obmedzené rozumové schopnosti sa tieto problémy môžu prejaviť tak v počúvaní (vnímaní), ako aj v porozumení, vo formulovaní myšlienok a predstáv, v rozprávaní, čítaní, písaní. Nejde len o rozprávanie. Je tu tiež mimika, gestikulácia. Je veľa dôvodov, prečo majú ľudia s mentálnym postihnutím problémy v komunikácii a ich problémy sa rôznia. Niektorí sa dokonca nenaučili rozprávať a ani toho nebudú schopní. Pri komunikácii využívajú niektorú z foriem uľahčovanej komunikácie. Nech je však ich schopnosť rozprávať akákoľvek, komunikovať chcú.

Podstatou dobrej komunikácie je jej porozumenie a plynulosť. Problémom u ľudí s mentálnym postihnutím je nedostatočné spracovávanie veľkého množstva informácií podávaných v krátkom čase a udržanie pozornosti počas komunikačného aktu. Keďže na komunikáciu sú potrební minimálne dvaja, úspech stojí a padá na komunikačnom partnerovi bez postihnutia.

Odporúčania pre efektívnu komunikáciu

1. Podávajte informácie v malých, ucelených častiach: Ľudia s mentálnym postihnutím majú slabú krátkodobú pamäť. Napríklad, upozornenie, že nemá behať po chodbe je efektívnejšie vyjadriť v podobe „Po chodbe sa kráča.“ než „Ak budeš po chodbe behať, môžeš sa pošmyknúť a spadnúť.“
2. Používajte konkrétne a hmatateľné slová: Slová ako jablko, auto, sukňa sú ľahko pochopiteľné, pretože sú hmatateľné, reálne. Naproti tomu dopravný prostriedok, alebo odev nevyjadrujú nič konkrétne, a preto sú ťažšie pochopiteľné. Iné abstraktné slovo napr. galantne, neprezentuje nič viditeľné ani jednoznačné a pochopiteľné a rovnako je na pochopenie náročné. Dávajte si preto pozor a skúste sa preto zjednodušene pýtať: „Chcel by si ísť autom alebo autobusom?“, radšej než „Aký dopravný prostriedok by si chcel použiť?“.
3. Povzbudzujte k objektívnym odpovediam otvorenými otázkami: Ľudia s mentálnym postihnutím často odpovedajú na rovnaké otázky rovnako, pretože ich v danej chvíli nič nenapadne a zároveň sú veľmi ľahko ovplyvniteľní formuláciou samotnej otázky. Povzbudzovať k objektívnejším odpovediam je ich možné napríklad otvorenými otázkami s možnosťami výberu.
4. Doprajte dostatočný čas na odpoveď: Dajte človeku s mentálnym postihnutím dostatočne dlhý čas na odpoveď.
5. Buďte čestní v komunikácii: Buďte v komunikácii čestní a priznajte, keď nechápete, nepredstierajte, že rozumiete, keď tomu tak nie je (stačí povedať: „Prepáč, nerozumiem ti.“).

Hauser a Silka (1997) vo svojej štúdii zdôraznili, aké komunikačné zručnosti využívať pri komunikácii s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím. Podľa ich zistení treba hovoriť s jedincami so SŤMP čo najkonkrétnejším spôsobom, ktorý zodpovedá ich úrovni porozumenia. S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Vágnerová (1999), podľa ktorej majú jedinci s mentálnym postihnutím ťažkosti s porozumením bežného verbálneho prejavu v dôsledku ich obmedzenej slovnej zásoby a rovnako aj s porozumením celkového kontextu.

Pri komunikácii s jedincami so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sa osvedčilo spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky, a tiež všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia. Podobne je nevyhnutné pozorovať takého jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť. Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho. Vychádzali sme z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012). Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. (2005) vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.

Mentálne postihnutie a agresívne správanie

Jedinec so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) čelí značným výzvam v oblasti komunikácie s ostatnými ľuďmi. V dôsledku jeho obmedzených komunikačných schopností, citovej deprivácie a nedostatku pocitu bezpečia v ranom detstve sa často prejavuje agresívnym správaním. Príčiny vzniku agresívneho správania u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sú rôzne, a treba ich spolu s týmto jedincom identifikovať.

Komunikácia s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím je v dôsledku jeho hendikepu špecifická, čo do obsahu i formy. Poskytnutie komunikačnej podpory tomuto jedincovi je potrebné, keďže porozumenie jeho verbálnym potrebám a želaniam je pre jeho obmedzenú komunikačnú schopnosť limitované. Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti. V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu brachiálneho správania voči okoliu. Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný.

Agresívne správanie môžeme podľa Vágnerovej (1999, s. 266) definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“ Takéto konanie môže byť podľa Powersa (2005) namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením. Väčšina jedincov s touto diagnózou nepredstavuje zvýšené riziko násilia (Puddicombe, Lunsky, 2007).

Príčiny agresívneho správania

Môžeme identifikovať viaceré príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP. Agresívne správanie jedincov so SŤMP je spôsobené organickým alebo funkčným poškodením mozgu, keď dochádza k situáciám, že títo jedinci nedostatočne ovládajú vlastné emócie (Čadilová a kol., 2007). Treba uviesť, že najčastejšou príčinou krízy je agresia. Jedinec so SŤMP nevie vysvetliť tento druh správania a nevie, čo u neho spôsobuje úzkosť, ktorá môže byť vyjadrená sebapoškodzovaním alebo maladaptívnym správaním (Hauser, Silka, 1997).

Buddicombe a Lunsky (2007) sa vo svojej štúdii zaoberajú aj alternatívou, že maladaptívne správanie môže byť spôsobené pridruženou duševnou poruchou, následkom čoho je jedinec so SŤMP agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný. Negatívny vplyv na agresívne správanie môže mať aj nepohodlné prostredie, v ktorom sa jedinec so SŤMP nachádza (Čadilová a kol., 2007). Niektoré štúdie uvádzajú, že podráždenie je spôsobené hlukom (Nursing Management of Agression, 2011). Podobne aj vysoký počet klientov v zariadení, v ktorom je jedinec so SŤMP, môže spôsobiť jeho väčšiu agresiu.

Príčinou vzniku agresívneho správania je aj obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí. Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať (Platt a kol., 2013). Agresívne správanie môže byť spôsobené aj v dôsledku tlaku a nutnosti podriadiť sa systému, ktorý predstavujú prísne pravidlá v rámci zariadenia. Pörtner (2009) uvádza, že z tohto dôvodu je nutné si uvedomiť, že väčšina ľudí z bežnej populácie by sa v tej istej situácii správala rovnakým spôsobom. Dôvodom agresívneho vyjadrenia jedinca so SŤMP môže byť aj neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať (Prouty, in Pörtner, 2009).

Medzi ďalšie faktory, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú vznik agresívneho správania u jedincov so SŤMP sa zaraďujú nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov (Jůn, 2007, Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005). Podľa Jůna (in Čadilová a kol., 2007) nie je možné, aby sme sa v každej situácii vyhli problémovému správaniu jedinca so SŤMP.

Prípadová štúdia: Martin

Mladý dospelý človek Martin vo veku 21 rokov prišiel do domova sociálnych služieb na základe rozhodnutia príslušného súdu, nakoľko zo strany súdom určeného opatrovníka (biologického otca) nebolo postarané o jeho základné životné potreby a Martin sa o ne nedokázal v dôsledku svojho stredne ťažkého mentálneho postihnutia postarať sám. Martin sa narodil matke, ktorá má sama ľahké mentálne postihnutie, a Martin má diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm. Matka sa nedokázala o dieťa postarať, dieťa trpí hlbokou citovou depriváciou z raného detstva. Rodičia sa počas predškolského veku dieťaťa rozviedli, maloleté dieťa bolo pridelené otcovi. Martin má o 14 rokov staršieho brata bez postihnutia, ktorého vychovávala babka z matkinej strany.

V 12. rokoch bol Martin so stredne ťažkým mentálnym postihnutím nájdený políciou na hlavnej železničnej stanici veľkomesta, kde prišiel úplne sám na bicykli z domu z okrajovej štvrti veľkomesta (asi 15 km). Polícia vypátrala otca, zavolala ho na výsluch, otec vypovedal pod vplyvom alkoholu a pri odchode nechal Martina na policajnej stanici, domov si ho nevzal. Po tejto udalosti bol Martin umiestnený v detskom domove vzdialenom 150 km od mesta. Rodičia a brat Martina sporadicky navštevovali. V 18. rokoch života mladého dospelého Martina súd znovu zveril otcovi a ustanovil ho Martinovi za opatrovníka. Detský domov pridelil Martinovi v zastúpení opatrovníkom štartovací príspevok 8000 € na osamostatnenie mladého dospelého, ktorý končí pobyt v detskom domove.

Otec robil strážnika, pracoval v 24-hodinových službách, Martin bol sám doma, z bytu sa ozýval krik, plač, zúfalé búchanie na dvere. Martin bol ponechaný sám doma bez dohľadu, bez jedla, dlhé hodiny a dni v samote a strachu z bezvýchodiskovosti. Na podnet susedov začal konať miestny úrad príslušnej mestskej časti veľkomesta a súdnym rozhodnutím umiestnil Martina 28. 8. 2011 do domova sociálnych služieb (ďalej DSS). Martin je v DSS 2 roky. Rodičia jednotlivo syna 1-krát týždenne navštevovali. Po tom, čo Martinovi rodičia 30. apríla 2012 prišli do DSS spolu a Martin ich spolu videl, v Martinovi ich vzájomná prítomnosť pravdepodobne evokovala domáce nezhody, fyzické napádanie a úzkosť z neho. Odvtedy Martin začal v neočakávaných situáciách zozadu brachiálne napádať personál DSS, vrátane trhania vlasov ženskému personálu, čo trvalo 5,5 mesiaca. V DSS vládol strach a dlhotrvajúce ohrozenie od klienta Martina. Viacerí členovia personálu DSS predostreli výpoveď z pracovného pomeru pre trvalé ohrozenie zo strany klienta Martina.

Medzitým sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a psychológ DSS naliehavo hľadali príčiny Martinovho správania, určovali situácie, za ktorých dochádza k brachiálnemu správaniu klienta, skúšali navrhnuté postupy, zorganizovali na tému ,,Martin“ dve supervízie. V priebehu uvedeného obdobia bol Martin priemerne 8-krát mesačne odvezený záchrankou do nemocnice, 3-krát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice veľkomesta spolu 4 týždne. Martinovo brachiálne správanie sa opakovane vrátilo hneď v deň návratu z nemocnice. Dňa 12. októbra 2012 sa podarilo Martina hospitalizovať v regionálnej psychiatrickej nemocnici 20 km od veľkomesta, kde po týždni, keď ho chceli vrátiť ako bezproblémového pacienta, zažili masívny atak zo strany Martina na personál nemocnice. Po mesiaci prišiel Martin z regionálnej psychiatrickej nemocnice s novonastavenou psychiatrickou liečbou. Počas Martinovej hospitalizácie sa odborný personál DSS schádzal na pracovných stretnutiach, na ktorých intenzívne hľadal vhodný odborný a ľudský prístup k Martinovi, aby pre neho nastavil nové podmienky existencie v DSS a umožnil mu socializáciu bez agresívneho správania voči okoliu.

V praxi v prípade Martina sa osvedčilo nechať ho zažiť si negatívnu skúsenosť, čím sa predišlo jeho agresívnemu správaniu. Treba však konštatovať, že je nutné zvážiť riziká negatívnej situácie. Uvádzame konkrétny príklad. Nebránili Martinovi pri banálnej činnosti ako je obliecť si vetrovku napriek tomu, že bolo vonku slnečné počasie. Nechali ho rozhodnúť sa a konať tak, ako sám uznal za vhodné. Ako uvádzajú Čadilová a kol. (2007) jedinec so SŤMP týmto spôsobom posilňuje vlastné kompetencie a svoju samostatnosť. Treba uviesť, že neskôr si Martin sám uvedomil, že sa rozhodol nesprávne a v priebehu prechádzky si vetrovku vyzliekol.

Zvládanie krízových situácií

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je podľa Čadilovej a kol. (2007) nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru. Pörtner (2009) vychádza z predpokladov, že je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho. Okrem týchto tvrdení sa skúsenosťou v praxi osvedčilo pri komunikácii nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme. V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné ako uvádza Čadilová a kol. (2007), využiť reštriktívne opatrenia. Treba uviesť, že ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia. Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov.

Ako sme zažili v praxi v prípade Martina, správanie, ktorým takýto jedinec ohrozuje personál alebo rodinu, si môže vyžadovať jeho hospitalizáciu. Treba, aby bol jedinec so SŤMP dôkladne vyšetrený (Unpublished author, 2007). Rovnako je nutné vylúčiť alebo potvrdiť prítomnosť psychiatrických porúch, ktoré by mohli byť príčinou agresívneho správania. S týmto názorom sa stotožňuje aj Powers (2005) a podporuje identifikáciu príčiny vzniknutého agresívneho správania a nastavenie liečby, ktorá znižuje mieru rizikového správania. Treba však konštatovať, že lieky upokoja jedinca so SŤMP, ale je úlohou personálu, ktorému je tento jedinec zverený, aby efektívne posúdil príčinu správania, zhodnotil podstatné problémy, pravdepodobnosť recidívy, spoznal varovné príznaky krízovej situácie a navrhol opatrenia na zníženie frekvencie agresívneho správania (Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005). Podľa Pörtner (2009) treba konzultovať agresívne prejavy jedinca so SŤMP s ním samotným, jeho rodinou a ďalšími odborníkmi.

Powers (2005) na základe svojej štúdie navrhuje zaoberať sa preskúmaním životných okolností klienta, a aj vplyvom stresujúcich situácií (v prípade Martina zmena spolubývajúceho, smrť v rodine), ktoré sa vyskytli a mohli vyvolať agresívne správanie. Sobek (2008) odporúča zaznamenávať rôzne problematické situácie, ktorým je jedinec so SŤMP vystavený. Zmapovanie týchto okolností (kedy, kde, s kým a pri čom prebehli), čo im predchádzalo, ako prebiehali, a čo po nich nasledovalo, vo významnej miere ovplyvňuje možnosti ako predísť podobným situáciám v budúcnosti a na základe nadobudnutých skúseností vhodnejšie reagovať. Adekvátnemu správaniu sa podľa Čadilovej a kol. (2007) jedinec so SŤMP môže naučiť. Ak dokáže zareagovať iným vhodnejším spôsobom, treba ho odmeniť tým, čo je pre neho skutočnou odmenou. Odmeny môžu redukovať množstvo problematického správania a počet agresívnych prejavov, a zároveň zvyšovať pravdepodobnosť žiaduceho správania (Nursing Management of Agression, 2011). Ďalšou z intervencií pri prevencii vzniku agresívneho správania je učiť jedinca so SŤMP vhodnému spôsobu vyjadrovania. Pörtner (2009) podporuje príležitosť nechať voľnosť vyjadreniam jedinca so SŤMP, vďaka čomu môže vyjadriť emócie, ktoré vznikajú, prijať ich a nepotláčať.

Edukácia a prístup k osobám s mentálnym postihnutím

Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu. Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch. Je dôležité odpútať dieťa od handicapu.

Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zaoberá sa nepostihnutými osobami s narušenou schopnosťou komunikácie, napr. dysfáziou (narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč z rôznych etiologických príčin - forma oneskoreného, obmedzeného) alebo mutizmom (onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch; spravidla na neurotickom). V ostatných odvetviach špeciálnej pedagogiky sa kladie dôraz na edukačnú činnosť, v pedagogike detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa kladie dôraz na korekciu, pretože edukácia prichádza do úvahy len v školách pre deti s narušenou komunikáciou.

Aby sa u detí podporilo osvojenie si reči, ako uvádza De Anna Horstmeier (Pueschel, S.), prvým krokom pri učení sa komunikácii je neverbálna komunikácia (pomocou gestikulácie a mimiky). Ďalšími prvkami komunikácie sú: vnímavé chápanie (diferenciácia porozumenia reči), počiatočný vyjadrovací jazyk (vyjadrovanie sa v naučených frázach), konštrukcia fráz, zrozumiteľnosť (zrozumiteľné frázy), obsah správy (vyjadrovanie skutočných správ), sociálne použitie jazyka.

Špecifiká vo vzdelávaní

Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia: vzdelávanie podľa Variant A.

tags: #mentalne #postihnutie #komunikacia