Mentálne postihnutie: Komplexný pohľad na definície, podporu a výzvy na Slovensku a v EÚ

Mentálne postihnutie je komplexný stav, ktorý ovplyvňuje kognitívne funkcie a adaptívne správanie jednotlivca. Táto oblasť je rozsiahla a zahŕňa rôzne stupne a typy postihnutí, preto je dôležité mať jasnú definíciu a porozumieť rôznym aspektom, ktoré s týmto stavom súvisia.

Definícia mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie sa definuje ako stav charakterizovaný významnými obmedzeniami v intelektuálnych funkciách a adaptívnom správaní, ktoré sa prejavujú v konceptuálnych, sociálnych a praktických adaptívnych zručnostiach. Tieto obmedzenia musia vzniknúť pred dosiahnutím 18. roku života.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je duševná zaostalosť definovaná ako „stav zastaveného či neúplného vývoja, ktorý je charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa počas vývojového obdobia, ktoré prispievajú k celkovej úrovni inteligencie, t. j. poznávacích, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Pre potreby pedagogickej praxe je stále zaužívaný aj termín mentálne postihnutie.

Mentálne postihnutie (retardácia) je stav oneskoreného, zastaveného alebo neúplného vývinu intelektu, pre ktorý je charakteristická podpriemerná inteligencia. Postihnutie nie je ustálené, nemenné a definitívne ukončené a daný stav sa dá zlepšovať.

Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými. Vznik a existencia zdravotného postihnutia predstavuje sociálnu udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje život každého človeka. Dopad tejto situácie pociťujú nielen osoby so zdravotným postihnutím, ale aj ich rodiny a dnešná spoločnosť.

Legislatívny rámec a formy podpory na Slovensku

Na Slovensku je problematika zdravotného postihnutia upravená viacerými právnymi predpismi. Posudzovanie a rozhodovanie pre účely peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, pre účely preukazu ŤZP a preukazu ŤZP-S (parkovací preukaz) upravuje zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odvolacím orgánom v zmysle tohto zákona je Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave a jeho pracoviská v Nitre, Banskej Bystrici, Žiline a Košiciach podľa územnej pôsobnosti.

Za osobu so zdravotným postihnutím sa považuje osoba, u ktorej miera funkčnej poruchy telesných, zmyslových alebo mentálnych schopností presahuje 50 %. Taktiež musí predpokladaný negatívny vývoj trvať dlhšie ako 12 mesiacov. Každý prípad sa však posudzuje individuálne a rozhodnutie o vyplatení príspevku musí urobiť Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste bydliska.

Miera funkčnej poruchy a preukaz ŤZP

Rozsah nedostatku telesných, duševných alebo zmyslových schopností určuje takzvaná miera funkčnej poruchy, ktorá sa priraďuje každému ochoreniu individuálne a vyjadruje sa v percentách. Kombinované zdravotné postihnutia sú viaceré druhy postihnutia naraz. Preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je určený na uplatnenie zliav a výhod určeným osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Preukaz sa vydáva príslušným orgánom na základe právoplatného rozhodnutia o peňažnom príspevku alebo o preukaze (v prípade potreby sprievodcu sa preukaz vydáva aj v podobe preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, ktorý je označený červeným pruhom).

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nevedie zoznam konkrétnych zliav pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Ide napríklad o oslobodenia od koncesionárskych poplatkov, zníženia dane a ďalšie zľavy konkrétne upravené podľa platných právnych predpisov.

Peňažné príspevky a ich účel

Slovenský štát poskytuje rôzne formy podpory pre osoby so zdravotným postihnutím, vrátane mentálneho postihnutia. Medzi tieto formy patria peňažné príspevky na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zdravotným postihnutím. Použitie príspevku je monitorované.

Ako požiadať o príspevok:

1. Vytlačte a vyplňte žiadosť o príspevok alebo si vyzdvihnite formulár na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.
2. Žiadosť môžete podať aj elektronicky, ak máte certifikovaný elektronický podpis.
3. Žiadosť musí obsahovať odôvodnenie a lekársku správu, na základe ktorej si uplatňujete nárok na príspevok.
4. Odporúča sa vyžiadať si potrebné dokumenty a potvrdenia priamo z úradu, aby ste mali istotu.

O žiadosti rozhoduje úrad na základe písomnej žiadosti. Základom je komplexné posúdenie. Ak je základom lekársky posudok, rozhodnutie sa vydá do 30 dní, alebo do 60 dní v osobitných prípadoch. Príspevok sa vypláca v hotovosti alebo priamo na účet na základe informácií z žiadosti. Môže sa vyplatiť priamo na účet osoby alebo inej určenej osoby.

Prehľad príspevkov na rôzne účely:

Dôležité upozornenia:

• Osoba s postihnutím prestáva spĺňať podmienky nároku na príspevok, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce pre nárok na príspevok (napr. úmrtie osoby s postihnutím).
• Sumy, ktoré neboli vyplatené do dňa úmrtia, nebudú vyplatené.
• Je potrebné dodržiavať lehoty na použitie príspevkov (napr. 3 mesiace na kúpu alebo úpravu auta, 9 mesiacov na úpravu bytu).

Invalidný dôchodok:

Nemožnosť ostať v práci a nutnosť nastúpiť na invalidný dôchodok vedie k zníženým finančným príjmom invalidných občanov, ktorí však majú nárok na finančnú kompenzáciu od štátu v podobe invalidného dôchodku. Vznik nároku na priznanie invalidného dôchodku má svoje podmienky. Ide o časové lehoty a rozsah poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Zdravotné postihnutie a invalidita sú dva rozdielne pojmy, ktoré sa často pletú a nie je možné ich stotožňovať.

Psychopédia a sociálna rehabilitácia

Psychopédia alebo pedagogika ľudí s mentálnym postihnutím je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním ľudí s mentálnym postihnutím. Jej predmetom je skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a socializácia postihnutých. Pojem pochádza z gréckych slov psyché (duša) a paideia (výchova). Psychopédia sa študuje na pedagogických fakultách univerzít a absolventi tohto štúdia sa nazývajú psychopédi. Priekopníkmi psychopédov na Slovensku boli V. Gaňo, V. Predmerský a G. Rehuš.

V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia, vynímajúc nácvik Braillovho písma, pokiaľ predpokladáme, že nemajú pridružené i zrakové postihnutie. Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom k svojmu postihnutiu podporovať svoje schopnosti a zručnosti neprestajne, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili.

Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma). Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vzhľadom k potrebným podmienkam sa ako vhodné javia zariadenia, ktoré sú na to prispôsobené. Na zabezpečenie sociálnej rehabilitácie je potrebné vytvoriť vhodné prostredie na pravidelné stretávania sa, čo znamená prevádzkové náklady, náklady na zabezpečenie techniky, komunikačné náklady a mzdové náklady. Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny (človek, ktorý vykonáva sociálnu rehabilitáciu) a jeden alebo viac asistentov. Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory jednotlivých účastníkov, pokiaľ to je potrebné, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny a podriaďuje im svoje predstavy a plány.

Metódy sociálnej rehabilitácie:

• Hry: Stmeľujú skupinu, sú zábavné a minimalizujú napätie. Povzbudzujú k sebakontrole a spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Podporujú chápanie abstraktných pojmov ako dôvera a kooperácia.
• Diskusie: Vyžadujú vyjadrenie viacerých pohľadov, schopnosť vyjadriť opačný názor a reagovať na odlišné vyjadrenia. Učia premyslenejšie uvažovať, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti.
• Brainstorming: Chrlenie myšlienok bez zamýšľania sa nad ich hodnotou, cieľom je množstvo kreatívnych a originálnych nápadov.
• Dotykové aktivity: Dokážu stmeliť a urobiť ľudí šťastnejšími. Je potrebné s nimi zaobchádzať opatrne a rešpektovať osobný priestor.
• Rozprávanie a načúvanie: Sprostredkovanie slobody vo vyjadrovaní myšlienok a pocitov, podpora v akceptovaní názorov a pocitov iných.
• Hranie rolí: Umožňuje vyjadriť skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu a skúšať nové správanie.
• Relaxačné techniky: Reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie, navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie a koncentrácia.

Požiadavky na lídra sociálnej rehabilitácie:

Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Čo sa týka vlastností a zručností, nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú a samozrejme, empatia, flexibilita a tvorivosť. Mal by byť stotožnený so svojou vedúcou pozíciou. Mal by byť zrelou osobnosťou, nemal by do diania skupiny prenášať svoje problémy, svoju rolu v skupine by mal brať zodpovedne. Na druhej strane by mal vedieť ustúpiť v prípade potreby do pozadia a nepresadzovať sa na úkor ostatných. Mal by mať dobré komunikačné schopnosti, ktoré sa prejavia ako vo verbálnej, tak i neverbálnej komunikácii. To znamená, že by mal udržiavať očný kontakt, adekvátne neverbálne komunikovať (usmievať sa, prikyvovať, dodržiavať primeraný telesný odstup, vhodne využívať signály posturiky - komunikácie prostredníctvom tela, haptiky - hmatu a pod.). Aj vo svojom verbálnom prejave by mal dodržiavať určité zásady, medzi ktoré patrí napríklad: sumarizácia toho, čo druhá osoba vyjadrila; využívanie otvorených otázok dávajúcich priestor pre vyslovenie väčšieho množstva informácií a názorov; opakovanie kľúčových slov, ktoré účastníci najčastejšie používajú v diskusiách; oslovovanie sebaobhajcov krstným menom; povzbudzovanie k diskusii menej aktívnych členov skupiny. Vhodné je, aby sa líder nepresadzoval v diskusiách, nerozprával príliš veľa, čo by mohlo zmonopolizovať diskusiu. Taktiež by nemal prerušovať sebaobhajcov, pokiaľ sa vo svojom prejave držia myšlienkovej línie debaty. Mal by spolupracovať so supervízorom. Neustály sebarozvoj, sebavzdelávanie, čerpanie nových informácií by mali byť pre lídra samozrejmosťou. Dobrý líder by mal mať v sebe neustálu túžbu po sebazdokonaľovaní v prospech ľudí, ktorých podporuje, mal by čerpať vedomosti a poznatky z oblasti pedagogiky a psychológie, sledovať nové trendy podpory a stimulácie ľudí s mentálnym postihnutím, spolupracovať s kompetentnými organizáciami, inštitúciami, odborníkmi. Mal by sa učiť zo skúseností nielen iných, ale i vlastných, reflektovať svoju prácu a vytvárať nové postupy, skúšať nové techniky a overovať si ich v spolupráci s klientmi a následne vhodne aplikovať a odovzdávať svoje poznatky iným kolegom. Mal by používať jazyk zrozumiteľný ľuďom s mentálnym postihnutím, to znamená jednoducho a zrozumiteľne vyjadriť vlastné myšlienky, nepoužívať slang, odborné výrazy. Mal by byť trpezlivý. Veľmi dôležité je uvedomiť si aj to, že dobré výsledky zaručuje nielen práca so samotným človekom s mentálnym postihnutím, ale aj práca s jeho rodinou prípadne iným blízkym okolím, v ktorom sa človek s MP pravidelne pohybuje. Pokiaľ ho totiž jeho prostredie nepodporuje, nepadajú snahy o jeho sociálnu rehabilitáciu na úrodnú pôdu.

Integrácia, inklúzia a medzinárodný kontext

Je dôležité si uvedomiť, že osoby s mentálnym postihnutím majú právo na plnohodnotný život a integráciu do spoločnosti. Prakticky všetky členské štáty EÚ zaviedli univerzálne alebo takmer univerzálne právo na zdravotnú starostlivosť a prispôsobili služby tak, aby boli dostupné aj ľuďom, ktorí majú problém s prístupom k bežným službám z dôvodu telesného alebo duševného postihnutia, alebo jazykových a kultúrnych rozdielov. Podpora dobrovoľníckej činnosti je tiež dôležitá pre rovnoprávne zapojenie mladých mužov a žien, ako aj skupín mladých ľudí, ktorí zažívajú istú ťažkosť pri prejavovaní aktívneho občianstva vzhľadom na sociálne alebo etnické faktory, alebo fyzickú či duševnú nespôsobilosť.

Výzvy a perspektívy

V dôsledku nárastu počtu prípadov fyzickej a mentálnej invalidity, hlavne v oblasti neuro-degeneratívnej traumy a choroby, je potrebné, aby sa lekárske a sociálne služby zaoberali touto problematikou na vyššej úrovni a aby si to vyžadovalo výrazné nasadenie ošetrovateľov v rodine. Menej pozornosti sa však venuje ľuďom trpiacim mentálnymi chorobami a postihnutím. Ľudia s mentálnym postihnutím patria k skupine občanov, ktorí vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Patria medzi najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny. Pokiaľ chceme hovoriť o integrácii, či inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím, musíme si uvedomiť, že ide o skupinu, ktorá je segregovaná prakticky od narodenia. Náš vzdelávací systém nie je nastavený tak, aby v ňom bol priestor aj pre ľudí s mentálnym postihnutím a iba vo výnimočných prípadoch sa takýmto ľuďom podarí zamestnať na otvorenom trhu práce.

Táto segregácia do značnej miery spôsobuje aj ich zlyhanie v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov. Tieto dôležité zručnosti bežne človek získava práve interakciou v prostredí svojich rovesníkov, kontaktom s reálnym sociálnym prostredím a riešením problémových situácií, ktoré vznikajú v otvorenom - nechránenom prostredí. Ako ukázali výskumy, ľudia s mentálnym postihnutím sú skupinou, ktorá má so zamestnanosťou najväčšie problémy. Napriek tomu, že sú tu pre nich rôzne možnosti, ako by mohli využiť svoj potenciál, často sú diskriminovaní a väčšina zostáva nezamestnaná. Neexistujúce kontakty s externým prostredím, neschopnosť zamestnať sa spôsobujú, že ľudia s mentálnym postihnutím väčšinu života prežijú v kruhu svojich najbližších, v kruhu priateľov z domovov sociálnych služieb.

Psychické prežívanie vlastného postihnutia je u ľudí s mentálnym postihnutím špecifickou záležitosťou. Sú takí, ktorí sú si postihnutia vedomí a sú s tým stotožnení, bez nepríjemných dôsledkov na vlastnom postihnutí. Viac je takých, ktorí sú si postihnutia vedomí, a vnímajú sa menejcenne, majú nižšie sebavedomie. A je tu i veľká skupina ľudí, ktorí si svoje postihnutie neuvedomujú a tento stav zostáva nezmenený do konca ich života.

Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Nepoznajú dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily. Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím a iní dôležití dospelí v ich živote sú kvôli bariére medzi ľuďmi s mentálnym postihnutím a širokou verejnosťou často frustrovaní, nahnevaní, či dokonca vystrašení. Dennodenne sú konfrontovaní s problémami, ktorým musia čeliť ich deti (nemôžu získať potrebné vzdelanie, nemôžu sa zamestnať, sú neúspešní vo vzťahoch,…).

Medzinárodná ochrana dospelých v EÚ

Legislatívny balík EÚ pozostáva z návrhu Komisie na nariadenie, ktoré sa bude uplatňovať medzi krajinami EÚ, a z návrhu rozhodnutia Rady, ktorým sa krajiny EÚ zaviažu pristúpiť k Dohovoru o medzinárodnej ochrane dospelých z 13. V navrhovanom nariadení sa stanovia spoločné pravidlá justičnej spolupráce v cezhraničných prípadoch v EÚ. Určí sa teda medzinárodná právomoc súdov a orgánov, ktoré prijímajú ochranné opatrenia, ako aj to, ktoré právo sa vzťahuje na daný prípad a ako sa opatrenia na ochranu dospelých osôb prijaté v jednej krajine EÚ uznávajú v iných krajinách EÚ. V nariadení sa stanovia aj pravidlá upravujúce rozhodné právo pre právomoci zastupovania a spôsob ich uplatňovania v zahraničí. Dohovor HCCH z roku 2000 o ochrane dospelých je medzinárodný dohovor, ktorý zmluvným štátom poskytuje právny rámec uplatniteľný na ochranu dospelých na medzinárodnej úrovni. Medzi tieto zmluvné štáty v súčasnosti patrí 12 krajín EÚ a Švajčiarsko, Monako a Spojené kráľovstvo (len pokiaľ ide o Škótsko). Na základe návrhu Komisie na rozhodnutie Rady budú musieť k Dohovoru HCCH o ochrane dospelých z roku 2000 pristúpiť aj všetky ostatné krajiny EÚ (s výnimkou Dánska). V legislatívnom balíku sa teda navrhnú štandardné pravidlá týkajúce sa ochrany dospelých osôb v cezhraničných prípadoch tak medzi krajinami EÚ, ako aj na medzinárodnej úrovni (s inými krajinami, ktoré sú alebo budú zmluvnými stranami Dohovoru HCCH o ochrane dospelých z roku 2000). Tento jednotný právny rámec bude riešiť existujúce ťažkosti, s ktorými sa musia vyrovnať dospelí ľudia v cezhraničných situáciách, a bude riešiť súčasné medzery a nezrovnalosti v právnej ochrane dospelých.

tags: #mentalne #postihnutie #in #english