Mentálne postihnutie (MP) predstavuje komplexnú oblasť, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Vznik a existencia zdravotného postihnutia zásadným spôsobom ovplyvňuje život každého jednotlivca. Tento článok poskytuje prehľad definícií, stupňov a špecifík mentálneho postihnutia s cieľom prispieť k lepšiemu porozumeniu tejto problematiky.
Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie je definované ako závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie, ako sú poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne schopnosti. Zároveň obmedzuje adaptívne správanie, teda schopnosť prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, ktoré prispievajú k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.
Thorová definuje mentálne postihnutie ako vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami sa myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.
Slovenská legislatíva síce nepozná definíciu pojmu „osoba so zdravotným postihnutím“, avšak zdravotné postihnutie môžeme definovať ako akúkoľvek duševnú, telesnú dočasnú, dlhodobú alebo trvalú poruchu alebo handicap, ktorý osobám so ZP bráni prispôsobovať sa bežným nárokom života. Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje osoby so ZP ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.
Podľa medicínskeho modelu, ako ho opisuje Ward, má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a znížená schopnosť adaptability. Prvá charakteristika sa prejavuje oslabenou koncentráciou, krátkodobou pamäťou, problémami s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika zahŕňa zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia sú rôznorodé a dajú sa rozdeliť do niekoľkých kategórií:
- Prenatálne faktory: Zahrňujú rôzne vplyvy, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva, ako sú fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva). Dedičné faktory, ktoré majú svoj pôvod pred počatím, a chromozómové aberácie, ktoré vznikajú náhodne v čase počatia (napr. Downov syndróm), patria tiež sem.
- Perinatálne faktory: Ide o poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
- Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu, narušuje rozvoj rozumových schopností.
- Sociálne faktory: Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné a trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.
Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom (IQ). Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, aj keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, aj keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznáva osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)
Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
Hlboká duševná zaostalosť
IQ je nižšie ako 20.
Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím
Príznaky mentálneho postihnutia sa najzreteľnejšie vystupujú v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy.
Vnímanie: Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.
Pozornosť a pamäť: Pozornosť, neúmyselná i úmyselná, je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.
Predstavivosť: Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
City: Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.
Ovplyvniteľnosť: U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi.
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí
Najvýznamnejším socializačným a výchovným činiteľom pre deti s mentálnym postihom je nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Dieťa mentálne postihnuté, v závislosti od stupňa mentálneho defektu, sa viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.
Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.
Pohyb a hra neslúži len na rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, poprípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho.
Mentálne postihnutie v spoločnosti
Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. V čom spočíva táto inakosť? Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý… byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti. Väčšina zdravotných postihnutí prináša so sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny.
V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby.
- Občasná podpora: Je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu.
- Obmedzená podpora: Je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru.
- Rozsiahla podpora: Je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje.
- Úplná podpora: Je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru.
Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný. Je dôležité pristupovať k nemu individuálne a zohľadňovať jeho potreby a schopnosti.
Ukončenie používania slova "retard"
Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi, sprofanovanými a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard". Ide o zvyšovanie povedomia spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a na presvedčenie všetkých, aby prestali používať tzv. R-slovo.
Podpora a práva osôb s postihnutím
Preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) je určený na uplatnenie zliav a výhod určeným osobám s ŤZP. Preukaz sa vydáva príslušným orgánom na základe právoplatného rozhodnutia o peňažnom príspevku alebo o preukaze. Nemožnosť ostať v práci a nutnosť nastúpiť na invalidný dôchodok vedie k zníženým finančným príjmom invalidných občanov, ktorí však majú nárok na finančnú kompenzáciu od štátu v podobe invalidného dôchodku.
Každý človek je jedinečnou osobnosťou líšiacou sa od druhých ľudí v jednotlivých charakteristikách, stránkach, zložkách i štruktúrach svojej osobnosti. Rozdiely medzi ľuďmi sú rôzne veľké; niekedy ide len o nepatrné odlišnosti, inokedy sú odlišnosti výraznejšie a hlbšie. Avšak aj naša tolerancia má isté hranice, ktoré sú značne ovplyvnené predovšetkým spoločenskými normami alebo zvyklosťami, prostredia v ktorom žijeme. Za týmito hranicami dochádza k podceňovaniu, odmietaniu, negatívnemu hodnoteniu, odsudzovaniu atď. Bola by som veľmi rada, keby táto hranica medzi „iným“ a „horším“ úplne zmizla, aby sme boli všetci navzájom schopní a ochotní priznať druhému plné právo na to „byť iným“. Mám na mysli predovšetkým postihnuté deti, dospievajúcich i dospelých občanov, z ktorých práve mentálne postihnutí sú v mnohých ohľadoch toľko odlišný od uznávaných noriem, sú ešte jedinečnejšími osobami.
Heinrich Behr povedal: „Iné je tvoje dieťa. Iné vo svojom duševnom bohatstve, iné v rozvoji svojich schopností, iné vo vzťahu k svetu, iné vo svojom konaní i jednaní, iné v bežných reakciách. Je iné, ale nie je horšie“. Táto skutočnosť by mala byť uvedomená nielen každým rodičom, ale aj každým človekom.
Problematika kvality života všetkých občanov patrí v závere nášho tisícročia k najdiskutovanejším otázkam spoločnosti. Zameranie pozornosti na kvalitu života občanov s mentálnym postihnutím je v našej spoločnosti, aj napriek snahám o ich integráciu, ešte nedostatočné a skôr priležitostné.
Mentálne postihnutie predstavuje medzi postihnutými jednu z najpočetnejších skupín, a predsa o mentálne postihnutých vieme pomerne málo. Predstavy „normálnych“ ľudí o mentálne postihnutých bývajú sprevádzané mnohými nejasnosťami, záhadami a často i neopodstatnenými obavami. Z toho vyplýva rozpačitý, niekedy dokonca nepriateľský postoj spoločnosti k ľuďom s mentálnym postihnutím. Rozdiely v mentálnej úrovni jednotlivcov s mentálnym postihnutím sú v skutočnosti väčšie než rozdiely medzi ostatnou populáciou.
I s týmito „odlišnými“ jedincami sa kultúrna spoločnosť musí naučiť komunikovať a žiť. V spojitosti s týmto sa často spomína pojem integrácia. Tento vyjadruje skutočnosť, že ľudia s mentálne postihnutí majú, pokiaľ je to možné, žiť normálnym životom, tak ako ostatní. To znamená, nežiť v ústave, ale v rodine, kde sú uspokojované ich prirodzené potreby lásky, pozornosti, záujmy a bezpečia, možnosť navštevovať školu alebo iné školské zariadenie, ktoré umožňuje dieťaťu maximálne možný rozvoj jeho schopností. Žiť normálny životom - to znamená mať nejaké záujmy, kultúrne vyžitie, športovať, pripravovať sa na na profesiu a v dospelosti mať zodpovedajúce zamestnanie. Práca je dôležitou sociálnou podmienkou života. Zamestnanie kladie na človeka nároky tak v oblasti fyzických síl, ako aj v psychickej oblasti (adaptácia na nové podmienky, režim dňa a pod.) a súčasne ich formuje.
Rodina je prvým spoločenským prostredím a prvým výchovným činiteľom, ktoré formujú osobnosť zdravého ale i postihnutého dieťaťa. Rodinné prostredie, štandard, kultúrna atmosféra a životný štýl rodiny, vzťahy k postihnutému dieťaťu, schopnosť rodiny ho náležite vychovávať, starať sa o jeho všestranný život, rozvoj sú určujúcimi faktormi pre formovanie dieťaťa.
Zistenie rodičov, že s ich dieťaťom „nie je niečo v poriadku“, pre ne obvykle znamená veľký šok. Radosť a nádej spravidla vystrieda úzkosť, strach, obavy, pocit hanby a niekedy aj pocit viny za to, že práve ich dieťa nie je také ako ostatné deti. Skutočnosť, že sa narodilo mentálne postihnuté dieťa, zastihne väčšinou obidvoch rodičov celkom nepripravených. Pre vývoj dieťaťa je veľmi dôležité, aby sa rodičia dokázali vyrovnať so všetkými zmenenými okolnosťami a zaujali k nemu pozitívny postoj. Každá rodina by mala spoznávať svojho postihnutého člena, učiť sa s ním, žiť i komunikovať a snažiť sa ho čo najviac začleniť do spoločnosti, nie skrývať pred svetom.
Cudzinec v rodine (dokument o autizme) | Skutočné príbehy
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole.
Na Slovensku je počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší ako je celosvetový priemer. Viac ako 70 % detí s takouto diagnózou žije v troch krajoch: v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom. Vysoký podiel detí s diagnózou MP v týchto krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov. Upozorňuje sa na to, že časti rómskych detí je diagnostikované mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva.
Za ostatné tri roky sa znížil počet detí s diagnózou MP v základných školách, avšak aj napriek odporúčaniam, spočívajúcim napríklad v nemožnosti stanoviť diagnózu MP výlučne na základe výsledkov dieťaťa v inteligenčnom teste, bola zaznamenaná aj opačná prax. Respondenti poukazovali najmä na problematickosť stanovenia diagnózy na základe jednorazového vyšetrenia dieťaťa, vykonávanie testovania v inom ako materinskom jazyku dieťaťa bez zabezpečenia tlmočenia, na celkovo silné zastúpenie jazykovej zložky v používaných testových batériách, ako aj na predsudky zo strany niektorých pracovníkov poradenských zariadení.
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach.
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried kladie vysoké nároky na pedagóga. Učitelia považujú za problematické najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa prejavujú najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva.
Je však potrebné, aby učitelia prekonali predstavu, že všetky deti v triede musia na vyučovaní robiť to isté a zvládať to isté učivo. Dieťa, ktoré má mentálne postihnutie, by malo byť vzdelávané podľa individuálnych potrieb.
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie. Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú „na výkon jednoduchých pracovných činností“, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Aj keď došlo k pozitívnym krokom v oblasti možností prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl, žiaci s diagnostikovaným mentálnym postihnutím stále nemajú možnosť získať úplné základné vzdelanie, ktoré je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
Obmedzovaním ich možností na dosiahnutie kvalitného vzdelania mrháme nemalým ľudským potenciálom, a zároveň zásadným spôsobom ohrozujeme životné šance tisícok detí. Je potrebné prestať hľadať chybu v nich a ich rodinách, ale začať riešiť nedostatky súčasného slovenského vzdelávacieho systému.
tags: #mentalne #postihnutie #a #postihnutie #osobnosti