Komplexná definícia mentálneho postihnutia a jeho vplyv na život jedinca

Mentálne postihnutie je komplexná téma, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na mentálne postihnutie, definuje ho, popisuje jeho stupne, analyzuje príčiny a stručne sa dotýka možností edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.

Čo je mentálne postihnutie?

Duševná alebo psychická porucha je označenie pre výrazný odklon od spôsobu vnímania a správania psychicky zdravého jedinca. Prejavuje sa poruchami v oblasti duševného diania alebo prevažne telesnými príznakmi, ktoré sú zapríčinené psychickými činiteľmi. Postihuje teda vyššiu nervovú činnosť, pritom však nie je podložené makroskopickým poškodením mozgu.

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti.

Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Podľa Thorovej je mentálne postihnutie vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami sa myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Obmedzenia sa týkajú hlavne adaptívnych schopností z oblasti pojmovej, praktickej a sociálnej inteligencie.

Duševné zdravie a duševná porucha sú pojmy značne kultúrne a názorovo podmienené, ich obsah je teda premenlivý a nie je predmetom všeobecnej zhody. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Psychóza ako prejav duševného ochorenia

Psychóza je všeobecný psychiatrický termín, ktorý je označením pre výrazný odklon od spôsobu vnímania a/alebo správania psychicky zdravého jedinca. Ako psychózu jednoducho označujeme taký prejav duševného ochorenia, ktoré mení prežívanie človeka vo vzťahu k okoliu a k sebe samému. Počas psychotického ochorenia dochádza v rôznej miere k zmene všetkých základných kvalít duševného života postihnutého. Pre ňu je charakteristická porucha kontaktu s realitou, apatia, prežívanie dezorientovanosti vo vzťahoch, bludov až halucinácií, často bizarné presvedčenia (najmä grandiózne a/alebo paranoidné bludy), ale aj naopak prílišná dôvera k iným (naivita), entuziazmus a prehnaná ambicióznosť, ale aj depresia, latentný útlm, zmeny osobnosti a správania. Chýba vedomie ochorenia, pričom vznikajú ťažkosti v sociálnom pôsobení a problémy v interakcii s okolím.

Ľudia prežívajúci psychotickú epizódu majú pokrivený pohľad na svet, trpia falošnými predstavami alebo halucináciami a bývajú dezorientovaní vo vzťahoch, pocitoch iných a niekedy sú bezdôvodne podozrievaví, alebo práve naopak príliš dôverčiví. Pojem psychóza prvýkrát použil rakúsky filozof Ernst von Feuchtersleben (1806 - 1849) v roku 1845 ako alternatívny fenomén ku šialenstvu a mánii. Pozostáva z gréckych slov psyche (myseľ) a -osis (chorobný stav).

Podľa hlavného prúdu psychiatrie nie je psychóza psychiatrickou diagnózou sama osebe, ale je prejavom určitého vážneho duševného ochorenia. Psychóza je iba spoločný odborný výraz pre charakterizujúce sa duševné ochorenie. Najčastejšie sa spája s ochoreniami ako schizofrénia, bipolárna porucha (manická depresia) a vážna klinická depresia. Termín psychóza by mal byť odlišovaný od konceptu šialenstva ako právneho štatútu pre nesvojprávne osoby. Rovnako by mal byť odlišovaný od psychopatie ako poruchy osobnosti často spájanej s násilnosťou, nedostatkom empatie a spoločensky manipulatívnym správaním. Nakoniec treba zdôrazniť, že psychóza nie je choroba v pravom zmysle slova, ale len sprievodným príznakom či prejavom duševného ochorenia. Napríklad osoby postihnuté schizofréniou môžu žiť dlhé obdobie svojho života bez psychózy, rovnako to platí pre bipolárnu poruchu či depresiu.

Pomocou vnímania, myslenia a emócií človek vytvára vo svojej mysli obraz sveta. Tento obraz sveta je u väčšiny ľudí podobný. Je tým daná možnosť si navzájom porozumieť. V psychóze je však kontakt s realitou narušený. Človek si vo svojom vnútri vytvára svet, ktorý je odlišný od toho, ktorý vnímajú ostatní. Vnútorný svet človeka v psychóze sa líši od toho, čo prežívajú iní ľudia. Psychotik je často veľmi vzťahovačný. Z pocitu vzťahovačnosti všetkého k vlastnej osobe sa môžu postupne vyvinúť bludné presvedčenia a časté pocity prenasledovania. To, čo bolo skôr neurčité, dostáva náhle jasný význam, často veľmi ohrozujúci. Časté sú náboženské a mimozemské zážitky, ktoré môžu prebiehať až ako extáza s mimozmyslovým vnímaním. Chorobné prežívanie síce mení realitu, ale i tak sa nestráca spomienka na normálnu skutočnosť. Chorí sa často dokážu slušne orientovať v realite, dokážu sa navonok aj prispôsobiť a psychotické prežívanie sa môže objavovať len občas a v zlomkoch. Postupne je však správanie a konanie pacienta hlboko ovplyvnené psychotickými skúsenosťami a logikou jeho vnútorného sveta.

Halucinácie a bludy pri psychóze

Halucinácia je vnem, ktorý vzniká bez súčasného vonkajšieho podnetu a má pritom pre jedinca charakter skutočnosti. Ide o vnímanie zdanlivej skutočnosti. Halucinácie môžu postihnúť ktorýkoľvek zmyslový orgán - zrak, čuch, hmat, chuť, ale najčastejšie sa objavujú v sluchovej forme, keď pacient počuje „hlasy“. Niektorí ľudia, najmä spočiatku, od týchto hlasov očakávajú niečo pozitívne, sú niečím, čo nie je strašlivé. Niektorí psychotici majú s halucináciami ľudí priateľské vzťahy, platonické zamilované vzťahy, ale aj naopak extrémne nepriateľské a dramatické zážitky. U niektorých sa vyskytujú hlasy, ktoré hovoria niečo hrozné a negatívne veci, alebo niečo prikazujú. Hlasy k chorému niekedy hovoria priamo, alebo hovoria o ňom v tretej osobe, či komentujú jeho konanie. Inokedy človek počuje jednoduché zvuky - zvonenie, tikanie, škrabanie. Falošné zvukové vnemy môže chorý vnímať sluchom alebo ich „počuje“ ako ozvučené myšlienky v hlave. Tieto vnemy sú väčšinou intenzívnejšie než skutočnosť a chorí často so svojimi halucináciami komunikujú a pod vplyvom tohto vnútorného sveta konajú. Veľmi časté sú tiež intrapsychické halucinácie. Pri nich majú chorí pocit, akoby im niekto myšlienky odnímal alebo naopak myšlienky vnucoval. Chorý môže nadobudnúť tiež pocit, že jeho myšlienky sú ozvučované, zverejňované alebo súčasne niekým iným komentované. Pri zrakových halucináciách môže chorý vidieť farby, rôzne tvary alebo osoby a celé farebné scény. Tieto halucinácie sú časté v súvislosti s náboženskými predstavami. Čuchové halucinácie sú často spojené s chuťovými a bývajú súčasťou bludov. Chorý cíti najrôznejšie pachy, väčšinou nepríjemné.

Bludy sú pevné, chorobné a nevývratné presvedčenia, ktoré nemajú základ v realite. Vychádzajú z pocitu silnej vzťahovačnosti všetkého k vlastnej osobe. Bludné presvedčenia často sprevádzajú intenzívne pocity prenasledovania. Obsahom bludov sú najčastejšie pocity prenasledovania, ale môžu sa vyskytnúť aj bludné presvedčenia o výnimočných schopnostiach, obdarovaní nadprirodzenou mocou, alebo bludy o významnom pôvode či identite. Niekedy majú chorí pocit, že sú kontrolovaní nejakou silou.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnohí dospelí sú ale schopní pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Hlboká mentálna retardácia (IQ menej ako 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Je obvykle spojená s defektom motoriky, poznávacie schopnosti sa skoro vôbec nerozvíjajú, postihnutí môžu diferencovať známe a neznáme podnety a reagovať na ne ako na príjemné alebo nepríjemné, artikulovanú reč nezvládajú.

Tabuľka: Stupne mentálneho postihnutia podľa WHO (MKCH-10)

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca. Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia. Príčiny mentálneho postihnutia sa delia do niekoľkých kategórií:

Endogénne faktory

Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Psychotické príznaky sú následkom celého reťazca príčin a následkov. Catechol-O-methyltransferáza, resp. COMT zodpovedá za katabolický proces odbúravania dopamínu z tela, pričom v populácii psychotických ľudí sa na základe genetických výskumov potvrdil častý výskyt verzie menej pôsobiaceho génu COMT val158met. Ale prítomnosť vyššie uvedenej verzie génu sama o sebe psychózu nepodmieňuje a väčšina ľudí s menej pôsobiacim génom sú zdravými. Narúšanie látkovej výmeny v neurónovej sieti, resp. Podľa dopamínovej hypotézy dochádza k nekontrolovanému vyplavovaniu neurotransmiteru dopamínu v oblasti limbického systému v mozgu, čo spôsobuje skresľovanie vnímaných informácií a ich nesprávne vyhodnocovanie.

Exogénne faktory

Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva). Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka. Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.

Sociálne faktory

Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.

Vnímanie

Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Predstavivosť

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.

City

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.

Edukácia a prístup k osobám s mentálnym postihnutím

Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu. Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcemu povolaniu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch. Je dôležité odpútať dieťa od handicapu. Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program a rodičovi vysvetlia, aké sú možné postupy. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.

tags: #mentalne #naruseny #vyznam #slova