V súvislosti so smrťou diplomata, ministra zahraničných vecí Exilovej vlády a v neposlednom rade syna prvého prezidenta Československej republiky Jana Masaryka sa dodnes otvára množstvo diskusií, ktoré častokrát vedú k rôznym až konšpiračným záverom. Jeho mŕtve telo našli pred 77 rokmi na nádvorí pražského Černínskeho paláca, pod otvorenými oknami jeho služobného bytu. Prípad, okolo ktorého je dodnes mnoho nezodpovedaných otázok, česká polícia nedávno znovu otvorila.
Dohady o tom, či Jan Masaryk spáchal 10. marca 1948 samovraždu, alebo bol zavraždený a kým, prebiehajú už sedemdesiat rokov. Pre väčšinu ľudí je zjednodušený do bodrého rozprávača vtipov, ministra zahraničných vecí, ktorému málo záležalo na diplomatickej etikete, a ľudového rétora. V nasledujúcich riadkoch si spomenieme niekoľko hypotéz, týkajúcich sa nielen samotnej smrti, ale aj možných vinníkov.
Život Jana Masaryka: Osobnosť poznačená históriou a rodinou
Jan Masaryk sa narodil 14. septembra 1886 v Královských Vinohradoch (v súčasnosti sú to Vinohrady ako mestská časť Prahy). Bol prvým synom Tomáša Garrigua Masaryka a jeho ženy Charlotty Garrigue. Mal o sedem rokov staršiu sestru Alicu a o šesť rokov staršieho brata Herberta. Keď mal päť rokov, narodila sa mu ešte sestra Olga. Obvyklá veta z životopisov o tom, že rodinné prostredie ovplyvnilo hrdinu na celý život, nie je v prípade Jana Masaryka - a vlastne ani jeho súrodencov - iba obvyklé klišé. Jan bol svojimi rodičmi a prostredím, v ktorom žil, výrazne determinovaný. Okrem hudobného talentu zdedil po matke aj dispozície k psychickej labilite. Nebol v tom sám. Aj jeho súrodenci museli počas svojho života vyhľadávať odbornú psychiatrickú pomoc. Alica sa po neopätovanej láske k svojmu lekárovi rozhodla zostať celý život single. Herbert si zobral vdovu po svojom priateľovi, ale po krátkom čase sa s ňou rozviedol. Oľga sa rozviedla po ročnom manželstve s pražským právnikom, a nakoniec sa vydala za svojho psychiatra.
Masarykova rodina sa v Prahe 80. a 90. rokov 19. storočia výrazne vymykala štandardu, a to nielen tým, že Charlotta bola Američanka. Matka na deti prenášala svoju bezhraničnú lásku, ale zároveň aj svoj komplikovaný vzťah k náboženstvu. Hoci sa Tomáš G. Masaryk v mnohých ohľadoch vymykal dobovým patriarchálnym stereotypom, v rodine bol autoritou, s ktorou sa nediskutovalo. Priaznivcov mal Pastier, ako Masaryka prezývali, vždy iba hŕstku, zato odporcov celé šíky. A tie sa v prípade hilsneriády neváhali uchyľovať k násiliu, ktoré bolo zamerané na celú rodinu: demonštranti u Masarykovcov vytĺkli okná a Jana musel istý čas do školy odprevádzať starší brat, aby ho nebili jeho vrstovníci.
Situácia sa nezlepšila, ani keď ho rodičia prehlásili na elitné akademické gymnázium. Niekoľkokrát musel skladať reparát, opakoval ročník a nakoniec nedokázal zložiť maturitnú skúšku. Terapia sa v prípade mladého Jana míňala účinkom: nedokázal si sám nájsť inú prácu ako miesto poslíčka, ktoré mu na obživu nestačilo. Bombardoval preto matku prosbami o peniaze a tá mu ich za otcovým chrbtom posielala. Správal sa ako dieťa, nebol schopný sa o seba postarať, požičiaval si od cudzích ľudí peniaze, ktoré nesplácal, klamal a vôbec viedol nie príliš cnostný život.
V Craneovej továrni v Bridgeporte pracoval Jan Masaryk takmer šesť rokov na rôznych robotníckych a drobných úradníckych postoch. Nebyť toho, že nad ním držal ochrannú ruku majiteľ, po niekoľkých mesiacoch by ho určite vyhodili. Na jeseň 1912 už miera excentrickosti jeho správania zrejme presiahla všetky medze, a tak bol so súhlasom príbuzných umiestnený do Zvláštnej školy pre slabomyseľné dievčatá a chlapcov, teda de facto psychiatrickej liečebne, vo Vinelande v štáte New Jersey. Tu mu diagnostikovali ľahšiu formu schizofrénie. Do Prahy sa vrátil na začiatku roka 1914. Čo robil do vypuknutia vojny, nie je známe, potom bol však rýchlo odvelený k 8. vozatajskému práporu pri 34. pešej divízii.
Diplomatická kariéra a povojnové pôsobenie
Pádom monarchie a vznikom Československa sa Janova spoločenská situácia diametrálne zmenila. Stal sa jediným synom zbožňovaného prezidenta, teda človekom, ktorého priazeň si všetci chceli získať. Jeho dlhodobý komplex z otca, z toho, že nikdy nebude v žiadnej disciplíne taký dobrý ako on, sa tým však iba prehĺbil. Nebyť otca prezidenta, Jan Masaryk by sa diplomatom nikdy nestal. Pre úspešné zvládnutie tohto povolania mal niektoré vlohy, iné mu však chýbali. Vďaka dlhému pobytu v Amerike a matke Američanke bol v podstate bilingválny. Vedel aj po nemecky a na vojne sa naučil slušne po poľsky a maďarsky. Bol spoločenský, ľahko nadväzoval kontakty, partnerov dokázal oslniť svojim šarmom, z hlavy prednášal výborné prejavy.
Zápory však boli tiež neprehliadnuteľné: Jan Masaryk nemal vôbec žiadny zmysel pre administratívnu alebo akúkoľvek inú systematickú prácu, vystupoval vždy ako solitér a periodicky upadával do depresií či melanchólií, čo mu znemožňovalo pracovať. Od 1. marca 1919 bol Masaryk vymenovaný za ministerského tajomníka. Po krátkom pobyte na mierovej konferencii v Paríži zamieril na československé veľvyslanectvo vo Washingtone, kde bol necelý rok. V decembri 1924 sa Jan Masaryk po štvorročnej známosti oženil s dcérou Charlesa Cranea Frances, ktorá sa kvôli nemu rozviedla s otcom svojich troch synov. Manželstvo zostalo bezdetné (Frances v roku 1925 potratila) a trvalo iba päť rokov.
Masarykova diplomatická kariéra sa skončila fiaskom - Mníchovom. Obviňovať ho z toho, že Británia neišla kvôli Československu do vojny, by bolo absurdné, mal však určite svoj podiel viny na tom, že v roku 1938 mala československá vec v Londýne tak málo zástancov. Jan Masaryk potreboval pre svoj život silnú osobnosť, ku ktorej by sa primkol. Po smrti otca ju začal hrať jeho nástupca v prezidentskom kresle - Edvard Beneš. V roku 1940 sa Jan Masaryk stal ministrom zahraničných vecí exilovej vlády. Tak ako predtým na ambasáde za neho administratívnu činnosť vykonávali iní, tentoraz najmä štátny tajomník Hubert Ripka. Masarykova sila bola v propagácii. Vďaka československému vysielaniu BBC sa preslávil vo svojej vlasti: jeho prejavy, v ktorých neváhal siahnuť ani k vulgarizmom, sa stali priam legendárne.
Masaryk nebol tvorcom, ale iba vykonávateľom zahraničnopolitickej koncepcie, ktorú narysoval Beneš. Vychádzala zo skúsenosti z Mníchova a hlavného spojenca videla v Sovietskom zväze. Ako „Američan“ mal Masaryk s príklonom k východnej veľmoci najprv problém: nesprevádzal napríklad Edvarda Beneša počas historickej cesty do Moskvy v decembri 1943. Aby si udržal miesto ministra zahraničných vecí aj v takzvanej košickej vláde, urobil na konci vojny obrat o 180 stupňov. Masarykovo účinkovanie vo vláde v rokoch 1945 až 1948 je dobrým dôkazom toho, že popularita - bol najpopulárnejším ministrom - nemusí ísť ruka v ruke s obsahom politiky. Masaryk sa správal slabošsky, vyhýbal sa konfliktom, zámerne nehlasoval v dôležitých politických kauzách. Na domácom i zahraničnom fóre miatol Masaryk svojimi prejavmi poslucháčov. Jeho za vojny získaný kredit na Západe rýchlo upadal, keď sa ukázalo, že hrá rolu trójskeho koňa Sovietov.
Február 1948 a posledné dni Jana Masaryka
Vo februári 1948 vrcholila v Československu vládna kríza. Jan Masaryk, ktorý bol v Gottwaldovej vláde ako nestraník, sa odmietol pripojiť k demisii dvanástich ministrov demokratických strán. Prečo tak konal resp. nekonal sa dodnes vedú dohady. Možno ho k tomu viedla urazená samoľúbosť, keďže nebol o pripravovanej stratégii vopred informovaný. Masarykovo správanie sa počas krízy v roku 1948 je najväčšou škvrnou na jeho životopise. Fakty sú známe: keď podali ministri demokratických strán v piatok 20. februára demisiu, informovali o svojom rozhodnutí Jana Masaryka, presvedčení, že sa k nim musí pridať. Masaryk, ktorý sa stal príslovečným jazýčkom na váhach, pretože bez neho reprezentovali demisionujúci ministri iba menšinu vlády, však neuniesol ťarchu zodpovednosti.
Masaryk sa rozhodol zotrvať vo vláde, ktorá vznikla komunistickým pučom, čím pomohol vytvoriť zdanie, že je legitímna. Motívy jeho konania sa dajú vysvetliť iba hypoteticky. To je ale nezmysel: formálnym nestraníkom bol aj minister obrany Ludvík Svoboda a Masaryk bol ministrom počítaným k demokratickým stranám. Prečo to teda Jan Masaryk neurobil? Pravdepodobne sa ho dotklo, že nebol o veci informovaný vopred. Masaryk mohol mať vážne výhrady k celej demisii, ktorá sa zo spätného pohľadu javí ako mimoriadna hlúposť. Ak už ale bola podaná, mal byť solidárny, pretože mu muselo byť jasné, o čo v krajine ide. Masarykovi priaznivci vec vysvetľovali tým, že dal otcovi sľub, že nikdy neopustí Edvarda Beneša.
Z pohľad na Jana Masaryka počas dvoch týždňov od dokonania komunistického prevratu do jeho smrti je trúchlivý. Syn veľkého demokrata sa pozerá na parády Ľudových milícií, vyslovuje vety ako „s touto vládou si rád zavládnem“ alebo „vždy som išiel s ľudom“ a na svojom ministerstve podpisuje výpovede všetkým, na ktorých ukážu komunistické akčné výbory prstom. Medzi svojimi blízkymi šíri protichodné správy: snúbenicu Marciu Davenportovou posiela do Londýna s tým, že za ňou o pár dní príde a vezmú sa. Pred inými hovorí o samovražde. Predstava, že svojou okázalou kolaboráciou s komunistami zakrýval prípravy na odchod z krajiny, neznie veľmi vierohodne.
Je utorok 9. marca 1948 neskoro večer. Úradník československého ministerstva zahraničných vecí Pavel Straka má v pražskej centrále nočnú službu. Pred budovou Černínskeho paláca zastaví konvoj tmavých áut. Straka sa pokúsi zistiť, čo sa deje, zdvihne slúchadlo, ale telefón je hluchý. Keď zhruba o ďalšiu hodinu Straka začul, že autá už odchádzajú, znovu skúsi telefón - tentoraz je funkčný. Aj dvere pracovne sú znova odomknuté. Ešte prv než o svojej hororovo záhadnej polnočnej skúsenosti porozpráva privolaným kriminalistom, zatelefonuje Straka z kancelárie svojej kamarátke, vdove po Karlovi Čapkovi, herečke a spisovateľke Olge Scheinpflugovej.
V utorok dňa 9. marca 1948 ráno po svojom príchode minister Jan Masaryk prijal vo svojom kabinete prednostu vojenskej kancelárie prezidenta republiky Antonína Hasala, s ktorým hovoril asi pol hodiny. Potom odišiel služobným autom do sídla vlády v Strakovej akadémii na Klárove, kde sa zdržal asi tri štvrte hodiny. Na poludnie, v Sezimovom Ústí, obedoval s prezidentom Edvardom Benešom a jeho manželkou Hanou, kde bol spolu so štátnym tajomníkom Clementisom a kancelárom Smutným. Podľa slov jeho osobného strážcu, po obede pol hodiny debatoval osamote s Benešom na záhrade. Pri jazde späť v aute zaspal, čo vraj bolo nezvyčajné. V popoludňajších hodinách, okolo tretej, sa stretol v Černínskom paláci so svojím tajomníkom Antonínom Sumom, s ktorým hovoril trištvrte hodiny, potom odišiel do svojho bytu (ktorý sa nachádzal taktiež v Černínskom paláci), prezliekol sa a oznámil, že už nikam nepôjde. Napriek tomu, približne o šiestej hodine večer, sa mal ešte stretnúť s osobným lekárom Klingerom, o čom jeho osobný strážca nič nevedel a s Pavlom Kavanom, s ktorým si dohovoril stretnutie na nasledujúci deň. Pracovný deň zavŕšil prerokovaním programu na nasledujúci deň so svojim tajomníkom a podpisovaním fotografií pre zberateľov, ktoré mu taktiež priniesol tajomník Špaček. Posledná správa o Masarykovi pochádzala od správcu domácnosti a komorníka, ktorí odniesli zvyšky večere a o pol deviatej večer popriali pánu ministrovi dobrú noc. Verejne bolo známe, že Masaryk krátko pred záhadným úmrtím zašiel k hrobu svojho otca.
Ukryté důkazy o smrti Jana Masaryka: Stopa vede do Mukařova
Objavenie tela a počiatočné vyšetrovanie
Desiateho marca 1948 o pol šiestej ráno našli dvaja zamestnanci ministerstva zahraničných vecí Jan Merxbauer a Jan Pomezný na nádvorí Černínskeho paláca ležať muža oblečeného v ružovom pyžame. Keď k nemu prišli, zistili, že ide o Jana Masaryka. Ležal na chrbte, otočený hlavou k budove, asi tri metre od nej, pravú ruku mal na hrudi, ľavú pozdĺž tela. Žiadna krv však okolo neho nebola. Okamžite to oznámili strážnej službe, ktorá zavolala záchranku a políciu. Prípadu sa osobne ujal šéf pražskej kriminálky Zdeněk Borkovec. Privolaný lekár po príchode konštatoval ministrovu smrť. Pri obhliadke zistil, že Masaryk nemá žiadne poranenia na tvári, len veľkú podliatinu za pravým uchom. Nohy mal rozdrvené, stopy po úderoch boli na rukách aj hrudníku, kde mal aj čerstvú odreninu. Za nechtami prstov oboch rúk bola omietka.
Zakrátko prišiel do Černínskeho paláca aj Klement Gottwald v sprievode niekoľkých členov vlády a vzápätí po nich príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí vyšetrovanie prípadu hneď prevzali. Masarykov námestník Vladimír Clementis a minister vnútra Václav Nosek medzitým odišli do bytu. Zamestnanci rezortu po rokoch spomínali, že obaja začali vnútri upratovať (a to doslovne). Tí, čo boli v byte pred nimi, v ňom totiž našli hotovú spúšť. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa tam odohral nejaký zápas. Posteľ bola posunutá, plachta na nej vytiahnutá spod matraca, prevrátený nočný stolík, polámaná stolička, povyťahované a vysypané zásuvky zo skrine, na podlahe ležali črepy. Rovnaký neporiadok bol aj v kúpeľni, z okna ktorej mal údajne Masaryk vyskočiť alebo vypadnúť. Krátko po Clementisovi a Noskovi prišiel do bytu aj neznámy muž, ktorého po chvíli videli vychádzať s aktovkou plnou dokumentov. Štátna bezpečnosť uzavrela vyšetrovanie už po štyroch hodinách, skôr než bola vykonaná pitva. Záver znel: Jan Masaryk spáchal samovraždu. Tejto hypotéze dáva za pravdu najmä zdravotný stav Jana Masaryka. Pohreb obľúbeného politika, ktorý nasledoval po troch dňoch, bol doslova manifestáciou. Trasu, po ktorej smútočný sprievod s Masarykovými telesnými pozostatkami prechádzal, lemovali niekoľkotisícové zástupy ľudí.
Teórie o smrti: Samovražda vs. Vražda
Prípad bol v uplynulých 60 rokoch otvorený ešte trikrát. V deväťdesiatych rokoch sa do prípadu pustil český Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu. Prípadom sa opäť zaoberal Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu v rokoch 2001 - 2003. Vtedy prijatý oficiálny záver znel: vražda, páchateľ neznámy. Americký veľvyslanec v Prahe Laurence Steinhardt, povolaním právnik, o smrti Jana Masaryka v noci z 9. na 10. marca 1948 telegrafoval z Prahy do Washingtonu o šokujúcej smrti šéfa československej diplomacie. Neskôr sa však Laurence Steinhardt priklonil k domnienke, že Jana Masaryka niekto zavraždil. Steinhardt poslal do americkej centrály tajnú správu v deň Masarykovho záhadného úmrtia. „Je ťažké uniknúť záveru, že dnešná Masarykova samovražda mohla súvisieť s rozhovorom, ktorý mohol mať včera s Benešom. Zdá sa pravdepodobné, že Masaryk až do včerajška dúfal, že Beneš vyvinul plán alebo postup, ktorý Masarykovi umožní zachovať si sebaúctu. " Jan Masaryk bol jediný nekomunistický minister, ktorý počas dramatických dní vo februári 1948 nepodal demisiu. „Mám dôvod domnievať sa, že odvtedy bol hlboko zasiahnutý trpkou kritikou niektorých z jeho najdôvernejších priateľov, z ktorých mu viacerí povedali, že utrpel vážnu stratu prestíže u ľudí, a bol vystrašený z toho, že jeho meno používali komunisti, aby sa maskovali slušnosťou. Zdá sa, že vo svojom zúfalstve prešiel k samovražde ako k jedinému prostriedku na vyjadrenie nesúhlasu s nedávnymi udalosťami v rodnej krajine, ktorú nepochybne hlboko miloval," napísal Steinhardt o synovi Tomáša G. Masaryka.
O necelý mesiac, presne 7. apríla 1948, však veľvyslanec svoj názor na neobjasnenú smrť revidoval. Informoval o tom v liste, ktorý poslal Haroldovi Vedelerovi, ktorý v sídle americkej diplomacie mal v agende záležitosti strednej Európy: „Faktom však zostáva, že verejnosť trvá na tom, že Masaryk bol zavraždený a túto možnosť nemôžeme len tak ľahko zavrhnúť. Pokračujeme v zisťovaní každej stopy alebo fámy, ako najlepšie vieme. " Steinhardt upozornil, že Masaryk nebol typ človeka, ktorý by chcel spáchať samovraždu. A pokračoval takto: „Nebyť toho, že v prípade jeho matky a sestry je určite známa rodinná anamnéza duševnej nerovnováhy, bol by som ešte menej ochotný akceptovať teóriu o samovražde. " V prípade násilnej smrti by podľa Steinhardtovej mienky viedli stopy do zahraničia: „Zdá sa byť celkom isté, že ak bol zavraždený, nešlo o miestnu operáciu, ale vykonali ju privezení páchatelia. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že opakované fámy o vražde môžu mať nejaký základ. Masaryka v Kremli nenávideli, možno skôr pre jeho vtipné pohŕdanie Sovietmi, a pre to, čo museli považovať za jeho neúprimnosť a pokrytectvo, keď kráčal s československou vládou ovládanou komunistami. " Ambasádor podotkol, že ak bol zavraždený Lev Trockij, prečo by rovnaký strašný osud nemohol postihnúť aj Masaryka.
Dôkazy proti samovražde
Steinhardt označil pri teórii o samovražde za veľmi podozrivé, že Masaryk nezanechal písomné vysvetlenie svojho dobrovoľného odchodu zo života. „Ak by spáchal samovraždu, pravdepodobne by zanechal vyhlásenie adresované spoluobčanom, pretože Masaryk bol srdcom skutočný vlastenec. Jeho neschopnosť zanechať list na mňa pôsobí viac ako akýkoľvek iný faktor. Masaryk bol šoumen a poznal hodnotu slov. Neverím ani tomu, že existoval list, ktorý bol zničený, pretože Masaryk bol príliš bystrý a vedel príliš dobre, čo sa deje, aby sa nezabezpečil, že niekto bude mať aspoň kópiu," zdôraznil ambasádor. Upozornil tiež, že kópiu listu mohol zveriť jemu alebo svojej priateľke. Celkovo som zmätený, ale začínam sa viac prikláňať k teórii nedobrovoľnej smrti ako k samovražde, aj keď priznávam, že zatiaľ neexistuje ani štipka dôkazu, ktorým by sa dalo podkopať oficiálne vyhlásenie československej vlády.
Prínosom daného vyšetrovania však bolo jednoznačné prijatie záveru, že Masaryk bol obeťou vraždy. Uvedená hypotéza bola potvrdená najmä na základe dôkazov forenznej biomechaniky a forenznej psychiatrie. Napriek tomu, že vinník nebol zistený, po viac než päťdesiatich rokoch sa preukázalo, že Jan Masaryk zomrel násilnou smrťou a teda bola vylúčená samovražda aj nešťastná náhoda. Dôkazov, ktoré potvrdzovali práve túto hypotézu bolo hneď niekoľko. Z pohľadu forenznej biomechaniky išlo jednoznačne o zločin, nakoľko telo Jana Masaryka ležalo vo vzdialenosti od steny domu bezmála tri metre. Na základe meraní a výpočtov sa potvrdilo, že v takej vzdialenosti môže telo na zem dopadnúť iba v prípade násilnej defenestrácie, za účasti minimálne jednej ďalšej osoby. V prípade, že by minister vyskočil z okna sám, jeho telo by sa nachádzalo vo vzdialenosti najviac jeden meter od steny resp. takmer dva metre ak by vyskočil z okna prudkým odrazom od pevného povrchu. Jednoznačne teda z pohľadu biomechaniky nemožno hovoriť o samovražde resp. nešťastnej náhode. Je potrebné si taktiež uvedomiť, že Masaryk padal tvárou k palácu a dopadol kolmo na zem (dopadol na päty). Podľa psychiatrického posudku nebýva bežné, aby samovrah skákal z okna „od chrbta“, nakoľko samovrahovia nepociťujú strach zo smrti, plne ovládajú akt ukončenia života a ich rozhodnutie je dobrovoľné, pričom ho môžu do poslednej chvíle zmeniť. Že tomu tak nebolo, presvedčivo dokazuje vyrezaný kus parapety, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu z roku 1948. Na parapete sa nachádzajú stopy exkrementov, ktoré patrili Masarykovi, pričom táto skutočnosť stojí v priamej opozícii konania samovrahov, nakoľko išlo o prejav strachu. Za nechtami Jana Masaryka sa pri obhliadke mŕtvoly našla omietka, čo taktiež odporuje samovražde a dokazuje to snahu Masaryka o záchranu. Okrem nezvyčajného prevedenia „samovraždy“ odporujú tejto hypotéze aj ďalšie skutočnosti. Z pohľadu súdnej psychiatrie je nepravdepodobné, že by osoba v postavení Jana Masaryka ukončila svoj život v pyžame. Keď komorník opúšťal ako posledný „očakávaný“ návštevník ministrov byt, Masaryk bol oblečený v obleku. Podľa psychiatra by žiaden samovrah nevymenil oblek za pyžamo.
Ukryté důkazy o smrti Jana Masaryka: Stopa vede do Mukařova
Možní páchatelia a neskoršie objavy
Do záhady okolo Masarykovej smrti prispelo svedectvo Leonida Paršina, syna bývalej agentky NKVD pôsobiacej v Československu. Podľa jeho informácií mali Jana Masaryka zavraždiť dvaja muži. Volali sa vraj Belkin a Bondarenko a boli to príslušníci sovietskej tajnej služby. Vyšetrovateľ preto požiadal ruskú stranu o súčinnosť pri vypočutí pani Paršinovej ako svedkyne v prípade smrti Masaryka. Bohužiaľ, svedkyňa, ktorá mohla objasniť mnohé okolnosti týkajúce sa prípadu, náhla zomrela a českým vyšetrovateľom bol doručený iba úmrtný list. Čo sa týka potencionálnych vrahov Jana Masaryka, tieň podozrenia padá najmä na Otta Katzeho alias Andrého Simonea, agenta NKVD, ktorý bol neskôr v roku 1952 odsúdený na trest smrti v procese so Slánskym. V roku 1955 vydal agent britskej tajnej služby E. H. Coorigde správu, v ktorej označil za vraha Jana Masaryka práve Andrého Simonea. Posledné investigatívne vyšetrovanie prebiehalo od roku 2012, pričom závery sú uvedené v najnovšej publikácii pod názvom Kauza Jan Masaryk (nový pohled) od V. Jandečkovej. Podľa uvedenej publikácie je údajným vrahom Masaryka Jan Bydžovský za spoluúčasti člena západnej (britskej) tajnej spravodajskej služby. Podľa nášho názoru, najpravdepodobnejšia verzia smrti Jana Masaryka zodpovedá práve záverom vyšetrovania z roku 2003.
Pracovná hypotéza podľa záverov vyšetrovania znie nasledovne: Jan Masaryk niekedy po polnoci (nevieme presný čas smrti) počul hluk zo schodiska, pričom predpokladal, že mu hrozí nebezpečenstvo. Preto opustil priestor spálne a šiel do kúpeľne, ktorá bola jeho obľúbeným miestom pre odpočinok (sedával v okne, fajčil a pozeral sa na Prahu). V snahe ukryť sa pred nezvanými návštevníkmi a agresormi mal Jan Masaryk vyliezť z okna na širokú rímsu, ktorá sa nachádzala jeden meter pod oknom. Vniesť svetlo do prípadu smrti ministra Masaryka by mohlo až odtajnenie dokumentov, ktorými disponuje Rusko a Veľká Británia.
tags: #masaryk #samovrazda #ako #socialny #jav