Výchova detí je komplexná a neustále sa vyvíjajúca téma, ktorá prináša mnohé otázky a výzvy. Jednou z najdiskutovanejších tém v súčasnosti je stanovenie hraníc vo výchove. Sú hranice pre dieťa dôležité, alebo skôr potláčajú jeho slobodu a kreativitu? Ako ich správne nastaviť v rôznom veku dieťaťa? Na tieto otázky hľadá odpovede množstvo rodičov, pedagógov a odborníkov. Tento článok sa pokúsi nahliadnuť na problematiku hraníc vo výchove z rôznych uhlov pohľadu a poskytnúť rodičom užitočné východiská pre ich uplatnenie v praxi.
„Toto za našich čias nebývalo. Dnešné deti nemajú režim, hranice, rodičia žiadnu autoritu. Keď náš otec vytiahol zo skrine remeň, neopovážili sme sa ani pípnuť, nieto ešte diskutovať. Teraz vám deti skáču po hlavách, nemajú rešpekt! To je tá vaša benevolentná výchova,“ počúvajú rodičia z jednej strany. Z druhej strany však mnohí cítia tlak dať dieťaťu dokonale šťastný a „instagramovo“ dokonalý život, byť kamarátom, neobmedzovať, dopriať svojej ratolesti voľnosť. Predkladajú mu všetky príležitosti a za každej situácie s ním vedú dialóg ako s úplne rovnocenným partnerom.
Významovo sa pojem hranica akoby stavia do opozície voči voľnosti či slobode. Niečo, čo obmedzuje, bráni či brzdí, vytvára porazených. Hranice vo výchove by však nemali byť vnímané ako niečo negatívne a rozhodne nie sú prežitkom. Jednou z úloh výchovy by malo byť viesť dieťa tak, aby bolo neskôr schopné reagovať na situácie bežného života, rešpektovať autoritu v škole a neskôr v dospelom pracovnom živote.
Hranice a sloboda: Vzťahová a rešpektujúca výchova
V dnešnej dobe sa do popredia dostáva vzťahová a rešpektujúca výchova, ktorá sa odlišuje od prísnejšej, autoritatívnej výchovy. Vzťahová výchova kladie dôraz na budovanie silného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, rešpektovanie jeho potrieb a emócií. Problémom láskyplnej výchovy však môže byť, že rodičia nie vždy vedia správne rozlíšiť, kedy je ešte v poriadku nechať dieťa tak a kedy už zakročiť.
Detská psychologička Mgr. Mária Tóthová Šimčáková hovorí: „Rodičia prichádzajú s nejakou výchovnou víziou, myslia na to, že si ako deti niečo zažili, a možno mali prísnu, direktívnu výchovu, tak si povedia - ja budem iný rodič. No niekedy to môžeme prehnať…“
Hranice a sloboda sú v súčasnosti jednou z najdiskutovanejších tém pri výchove detí. Prečo sú tak pálčivé? Čo nás tu vlastne trápi? V jadre ide o snahu stanoviť hranice tak, aby sa dieťa necítilo príliš obmedzované, či nepociťovalo, že sa s ním zle zaobchádza.
Potreba hraníc: Základná podmienka existencie
Jednou zo základných skutočností, ktoré si my ako rodičia potrebujeme uvedomiť, je, že hranice sú prirodzenou súčasťou každého živého bytia. Platí to pre každého jedinca, aj napriek tomu, že často pociťujeme pri výchove neistotu nastavovania hraníc. Aj tie najjednoduchšie organizmy majú na povrchu jemnú blanu, pomocou ktorej rozhodujú o tom, čo do tela prijmú alebo naopak zo svojho vnútra vylúčia. Táto blana - hranica im umožňuje žiť. Je to teda podmienka a nevyhnutnosť existencie bytia. Platí zásada: na to, aby sme sa cítili v poriadku a bezpečne, musí nám vonkajšie okolie poskytovať isté hranice. A opačne platí to isté: aj my musíme rešpektovať hranice druhých. Keď sme ochotní vcítiť sa do detí, zistíme, že aj oni potrebujú jasné hranice, aby sa cítili dobre a komfortne. Nezabúdajme však na fakt, že deti sa postupne vyvíjajú a adekvátne k tomu je potrebné meniť naše rodičovské hranice.
Mnoho rodičov má obavu, že hranice potláčajú kreativitu človeka. Vzťah medzi hranicou a slobodou je veľmi často vnímaný ako protikladný alebo nejasný. Rodičom potom chýbajú potrebné východiská pre ich uplatnenie v praxi. Treba však podotknúť, že jednotlivé potreby majú rôzny význam v rôznych fázach života.
Potreba lásky a náklonnosti
Všetci sa zhodneme na tom, že láska bez hraníc je základom života. Musí byť nepodmienená a nepodmieňujúca. Jej vplyv sa dotýka všetkých rastových a vývojových procesov. Žiaľ nie je zriedkavosťou, že lásku poškodzuje aj skrytý strach rodiča, či dieťa nie je nejakým spôsobom „nedostatočné“ alebo či uspeje v živote. Deti používajú rôzne stratégie pre získanie náklonnosti rodičov, ako napríklad hra na klavíri, prezentácia inteligencie a dobrého prospechu v škole, lásky k rodičom alebo ochoty pomáhať. Zvlášť dievčatkám záleží na harmónii, a tak používajú rôzne príležitosti , aby si vyslúžili náklonnosť a pozornosť.
Je v nás, v našom vnútri presvedčenie, že sloboda a samostatnosť sa rozvinú len keď sú si deti isté našou bezpodmienečnou láskou. Sme zodpovední za napĺňanie tejto prirodzenej potreby. Popri tom nám pomôže aj uvedomenie, že lásku môžeme prežiť naplno len vtedy, pokiaľ vzájomne do seba nezasahujeme, a každý z nás pozná svoju hranicu bytia.
Každý človek a najmä dieťa potrebuje konkrétne zážitky, ktoré mu dokážu, že ho okolie vníma a považuje za dôležité. Ak sa tieto nepretržite opakujú narastá v dieťati dôvera, ako základ samostatnosti a radosti zo skúmania sveta. Dieťa potom podniká prieskumné akcie okolia bez rodiča, postupne a stále na dlhší čas.
Hranice v oblasti stravy a rozvoja
Dostatočne vyvážená a zdravá strava patrí k základným ľudským potrebám, a preto by mala byť poskytovaná bez akejkoľvek manipulácie a poučovania. Ak pochopíme túto jednoduchú rovnicu všetko, čo je nad rámec skutočnej potreby jedla, patrí do kategórie vecí u ktorých nielenže môžeme, ale niekedy aj musíme definovať jasné hranice. Čo konkrétne sem zaradíme? Určite pôjde o sladkosti, rôzne lahôdky a iné potraviny, ktoré môžu byť pri vybraných príležitostiach vhodné (slávnosti, fyzický výkon,…). Nie však ako každodenný chlieb. Problémom sa stávajú vtedy, keď začína na nich závisieť pocit spokojnosti dieťaťa. Tu je nutné si uvedomiť, že ide iba o náhradnú potrebu dieťaťa a nie základnú- inštinktívnu, ktorá je nevyhnutná pre jeho rozvoj. Aby sme zistili príčinu takejto závislosti je potrebné sa odvážiť k obmedzeniu dobrôtok a potešenia z nich.
K základným potrebám dieťaťa nepatria len tie, ktoré zabezpečujú jeho prežitie, ale aj ostatné, ktoré umožňujú jeho vývoj a rast. Jedná sa o rozvoj motoriky, zmyslov a celého komplexu schopností, ktoré tvoria ľudský potenciál. Tieto sú riadené akýmsi vlastným vnútorným plánom každého jedinca. Ten dovedie dieťa do stavu zrelého človeka. Rozhodovať sa môže už kojenec pokiaľ rodič berie do úvahy jeho vlastný spôsob komunikácie. Konkrétne to znamená, že sa učí rozumieť jeho neverbálnym prejavom a riadi sa podľa nich pri zaobchádzaní s dieťaťom. Tak sa napríklad dozvie, či má bábätko zdvihnúť hneď alebo až neskôr, či si dá najprv kašu alebo mliečko. Pre nás dospelých sa môžu zdať tieto rozhodovania nepodstatné, ale pre vývoj dieťaťa sú dôležité z hľadiska získavania dôvery a pocitu istoty v prostredí, kde žije.
Sú prostriedkom pre zaistenie bezpečnosti a vhodnosti prostredia pre rozvoj dieťaťa. Takéto prostredie musí spĺňať základnú podmienku: rešpekt k skutočným životným a učebným procesom, teda takým, ktoré vychádzajú z potreby dieťaťa. Niet pochýb o tom, že bábätká nepotrebujú nekonečné diaľky, ale obmedzený a chránený priestor, aby sa mohli začať cítiť dobre a bezpečne. Rodič je tu v úlohe pozorného pozorovateľa, ktorý sa vyvaruje toho, že berie deťom z ruky to, čo je pre nich obtiažne, čaká na iniciatívu dieťaťa a nie ju predvída, nemanipuluje s pocitmi dieťaťa, alebo neprekrýva myšlienky dieťaťa vlastným vysvetľovaním.
Ako stanoviť hranice?
Stanovovanie hraníc stojí na našej aktívnej prítomnosti v živote detí. Znamená to rešpektovať neustále sa meniace vývojové potreby detí a našu ochotu vytvárať pre ne podporné prostredie. Hranice vymedzujú priestor, poskytujú istotu a bezpečie, dávajú najavo nejaké územie, oblasť, na ktorej platia isté zákonitosti. Sú to predovšetkým viditeľné, jasné hranice, ktorých sa môžeme dotknúť. Ale zároveň poznáme aj hranice, ktoré sú fiktívne, neviditeľné, vnútorné, ktoré nám pomáhajú prežiť. Rešpektovať hranice detí znamená zaručiť im dôstojný vývoj. V tomto zmysle hranice chránia, ale neuchránia pred skutočnosťou.
Mnohí rodičia chápu správnu výchovu ako absenciu hraníc a pravidiel a naopak deti hľadajú viac ako inokedy výrazné autority, podľa ktorých by sa mohli orientovať. Deti potrebujú čitateľné a pevné osobnosti. Pokiaľ deti cítia pevnosť, sú schopné sa orientovať. Pevnosť vytvára hranice, keď chýba, vládne neistota a deti sa snažia hranice testovať a zisťovať, ako ďaleko môžu zájsť. Stanoviť hranice vo výchove znamená deti uvoľniť, dávať im odvahu, aby sa vo svojej roly vyznali. Deti chcú hranice a pravidlá. Chcú mať jasno. Chcú vedieť na čom sú. Hranice poskytujú pomoc, zjednávajú ochranu, vytvárajú spoľahlivý systém súradníc, v ktorom sa môžu vyznať. Hranice súčasne deti podnecujú k tomu, aby sa zoznámili s priestorom na druhej stane známych hraníc a dobývali ich. Narážať na hranice, trieť sa o ne pre dieťa znamená poznať hranice svojich súčasných možností a zároveň to dieťa motivuje, aby vyskúšalo niečo nové.
„Tvrdí rodičia sú ako zo skla - neústupčiví, ale krehkí. Pri náraze sa roztrieštia na hromadu zraňujúcich črepov. O pevných rodičov sa môžeme oprieť, sú stabilní a predvídateľní. Tým nemám na mysli, že reagujú vždy rovnako. Ale mám istotu, že vyberajú rozumné riešenie pre všetkých. Sú pre deti oporou. Možno sa na nich spoľahnúť. Deti to čoskoro pochopia, hoci to vždy nemusí byť na vedomej úrovni,“ uvádza psychologička Pavla Koucká.
Čo robiť, ak dieťa hranice prekračuje?
Deti sa menia práve tak ako dospelí a tým sa stále mení výchovný vzťah. Dovoliť si chyby dodáva pokoj, znamená odklon od predstavy, že je človek dokonalý. Dokonalosť neexistuje - ani vo výchove, ani inde.
Keď rodičia stanovujú hranice, musia zároveň premýšľať, ako reagovať, keď sa hranice porušia a nedodržia sa dohody. Pritom nejde o trest alebo zákazy, ale skôr o logické dôsledky a prirodzené následky. Logické dôsledky majú súvislosť s chybným správaním, napr. pri porušovaní hraníc. Majú vzťah k „tu“ a „teraz“, tzn. zamerané dopredu, na konštruktívne riešenie konfliktov. Prirodzené dôsledky dieťaťu ukazujú: viem viac ako len porušovať hranice alebo nedodržiavať pravidlá, môžem byť tiež konštruktívny. Tresty posilňujú komplexy menejcennosti (to, čo všetko človek nemôže!), logické následky posilňuje sebahodnotenie (to, čo všetko môže!). Prirodzené dôsledky neobsahujú žiadne hrozby „Ak si neupraceš izbu, tak…“ rovnako neustupujú každej nemiestnej požiadavke dieťaťa. Práve naopak dieťa povzbudzujú, aby pomáhalo pri zmene rušivého správania. Tresty zbavujú odvahy a svojprávnosti, prirodzené dôsledky budujú. Prirodzené dôsledky vracajú dieťaťu zodpovednosť za konanie a správanie.
Rodičia, ktorí sú vo výchove svojich detí ľahostajní, často sa namiesto stanovených jasných pravidiel uchyľujú len k zákazom a trestom. Tie však majú na deti negatívny vplyv, pretože sa snažia lámať detskú vôľu. Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc: zákazy vedú deti k tajnostiam a ku klamstvu, zaťažujú nové skúsenosti nepríjemnými pocitmi a zlým svedomím. Tresty vytvárajú bloky. Deti sa potom cítia malé, ako by sa s nimi nepočítalo vážne ako so samostatne mysliacimi partnermi. Byť dôsledný neznamená, že budeme dieťa pokorovať. Stanoviť dieťaťu hranice znamená vážiť si ho a hľadieť na neho ako na blížneho. Stanoviť hranice a byť dôsledný je založené na vzájomnej úcte. Kto má dieťa v úcte, môže očakávať úctu i od nich. Rešpektovať dôstojnosť detí znamená sprostredkovať im úctu k rodičom. Stanovenie hraníc je založené na vzájomnom rešpekte a dôstojnosti. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa predpokladá, že dieťa rešpektuje dôstojnosť dospelého.
Stanovenie hraníc nemá nič spoločné s trestom. Tresty sa väčšinou dovolávajú akejsi abstraktnej morálky - „To sa nerobí“ - s ktorou si dieťa v predškolskom a v školskom veku nevie čo počať. Tresty znamenajú odplatu, panovačnosť. Chcú zlomiť vôľu, vykonávajú nátlak a neslúžia k zlepšeniu a zmene rušivého, resp. ťažkosti v správaní či prekračovaní hraníc. Tresty môžu mať krátkodobý úspech, ale plodí negatívne správanie a postoje.
Dôsledky výchovy bez hraníc
Deti vychovávané vo veľkej voľnosti mnoho sľubujú, ale málokedy to dodržia. Štýl absolútnej voľnosti deťom nedovoľuje, aby si vážili a rešpektovali samy seba. Nedostatok sebaúcty vedie k pohŕdaniu druhým človekom, k neuznávaniu jeho dôstojnosti. Absolútna voľnosť deti preťažuje, vyžaduje od nich výkony, ktorým sa nemôžu dostať a nemôžu ich realizovať. Deti sa cítia nekompetentné, neschopné rozhodovať.
Keď sa dieťatko narodí, pozerá sa na svet svojou nevinnou tváričkou a jeho úsmev je najkrajší na svete. Rodičia si v tej chvíli povedia, že si nevedia predstaviť, že by toto stvorenie potrebovalo prísnejšie zaobchádzanie. Keď má dieťa rok, rodičia zisťujú, že to malé stvorenie nielen podrástlo, ale vie aj presadzovať svoju vôľu, vzdor či neposlušnosť. Netreba byť rodičom dlho, aby ste zistili, že deti nerobia vždy to, o čo ich požiadate. A práve v tomto období väčšina rodičov začína uvažovať aj o hraniciach vo výchove a o disciplíne. „Disciplína zahŕňa nielen učenie, usmerňovanie a trénovanie, ale aj nápravu - ak treba. Zlé správanie detí sa nedá donekonečna ospravedlňovať. Mnoho rodičov chce byť najlepším priateľom svojich detí, deti však potrebujú, aby sme ich aj viedli a usmerňovali. „Autorita rodiča, ktorá je presadzovaná čestne a láskavo, vytvára pre naše deti prostredie, v ktorom sa cítia bezpečne.
O stanovení hraníc sa lepšie hovorí, ako sa skutočne nastavujú.
- Disciplína je vyčerpávajúca bez ohľadu na vek dieťaťa
Často dávame prednosť krátkodbému pokoju pred dlhodobým úžitkom. Často túto povinnosť odkladáme, lebo nemáme náladu, energiu alebo dostatok času. Čím dlhšie to odkladáme, tým viac problémov sa môže nahromadiť. Záchvaty zlosti u dvojročných detí alebo hnev a krik u trinásťročných sa vyskytujú len preto, že nie je všetko podľa ich predstáv. - Disciplínu pokladáme za opak lásky
Aj keď deti poznajú hranice, často sa ich snažia posunúť, len aby sa presvedčili, či sú naozaj pevne na svojom mieste. Je to súčasťou ich pocitu istoty, ktorý potrebujú, kým rastú a dospievajú. Naše deti potrebujú vedieť, že ich milujeme natoľko, že im vieme povedať nie aj vtedy, keď nerozumejú dôvodu. - Bojíme sa, že ak naše deti potrestáme, nebudú nás mať rady
Krátkodobo to zrejme platí. Rodičia musia byť však jednotní. Nemali by súťažiť o priazeň dieťaťa. Ak sa dodrží jednotný prístup, z dlhodobého hľadiska nehrozí väčší problém. - Obávame sa reakcií našich detí
Záchvaty hnevu, plač a krik na protest proti stanoveným hraniciam nie je nič také, čoho by sa rodičia mali obávať. Reakcie môžu byť hlučné, uvádzať do rozpakov a rušiť celú domácnosť. Nenechajte sa však odradiť. Musíme deti naučiť, ako sa majú správať. Nie je správne chodiť okolo nich po špičkách v obave, že by sme ich mohli rozplakať. - Sami máme zlé skúsenosti z detstva s neprimeraným alebo nespravodlivým uplatňovaním disciplíny
Možno sa obávame toho, že budeme k svojim deťom nevľúdni alebo panovační, a to v nich vyvolá hnev a vzdor.
Trend voľnej výchovy s takmer absolútnym rešpektovaním požiadaviek dieťaťa, preferujú mnohí rodičia, no mnohým dokáže urobiť aj vrásky na čele. Vo voľnej výchove sa svet točí okolo detí. Môžu takpovediac všetko. Nie sú obmedzené a rodičia sa snažia dať deťom inú výchovu než tú, v ktorej sami vyrástli. Nechcú im nič zakazovať a snažia sa im trpezlivo vysvetľovať. Keďže na prvom mieste je dieťa, výsledkom často býva nezvládnuteľné dieťa, ktoré nevie, ako sa má správať v jednotlivých situáciách.
Tip: Ak vás zaujíma materstvo a výchova detí, prečítajte si knihu “Krkavčia matka” od Veroniky Hurdovej, v ktorej sa aj ona do istej miery venuje voľnej výchove.
Hranice v praxi:
- Je skvelé, ak si rodičia môžu dovoliť kúpiť všetko hračky či nový kúsok značkového oblečenia. Avšak touto cestou dieťa pravdepodobne nepochopí skutočnú hodnotu peňazí a nebude si veci skutočne vážiť. Čo v dospelosti môže vyvolať problémy pri kontakte s realitou. Deťom treba dopriať, ale s mierou.
- Mnoho rodičov je presvedčených, že práve jeho dieťa je to najlepšie na svete. Nie je však vhodné presviedčať o tom aj samotné dieťa, vychvaľovať ho a vyzdvihovať jeho talenty aj v spoločnosti. Určite žiadny rodič si nepraje, aby z jeho dieťaťa vyrástol “horenos”.
- Dieťa zvyknuté robiť si po svojom je náročné presvedčiť na činnosť, ktorá sa mu nepáči. Keďže sa vo voľnej výchove nevyužíva autorita, dieťa je zvyknuté robiť si po svojom, čo chce, a preto môže byť’ ťažké presvedčiť ho na činnosť, ktorá sa mu nepáči.
Myšlienka voľnej výchovy nemusí byť zlá. rodičia preferujúci voľnú výchovu dávajú deťom príliš často možnosť vybrať si. Občas to pre ich duchovné zdravie a vývoj ich osobnosti môže byť vhodné, no treba stanoviť rozumné hranice. Ako rodičia môžete byť tolerantnejší a otvorenejší, no je potrebné určiť a najmä udržať hranice. Aspoň tak, aby vaša výchova nikomu neubližovala.
PRAKTICKÉ príbehy, ako si Nastaviť Hranice.
O tom, ako by mali hranice vyzerať, aby deťom prospeli a nemrzačili ich dušu nezmyselnými príkazmi a zákazmi, sa vo svojej knihe Zdravý rozum vo výchove pokúsila psychologička Pavla Koucká. Hranice by mali byť hlavne dobre zvolené. Zohľadňujte pritom osobnosť dieťaťa (každé si vyžaduje niečo iné) a aj svoj temperament a povahu. Ide o to, aby zvolené pravidlá vyhovovali všetkým zúčastneným stranám.
Aké by mali hranice byť?
- Pevné, ale nie tvrdé
O pevných rodičov sa môžeme oprieť, sú stabilní a predvídateľní. Sú pre deti oporou. - Pružné
Nemá zmysel trvať na rovnakých pravidlách, hoci životné podmienky sa už zmenili. Hranice by mali byť dostatočne pružné. - Dostatočné, ale nie prehnané
Určite pár hlavných pravidiel a jemne, ale dôsledne trvajte na ich dodržiavaní. Zároveň deťom doprajte maximum voľnosti, rešpektu a neobmedzujte ich zbytočne. - Dohodnuté
Deti, hlavne tie väčšie, by sa mali na pravidlách samé podieľať. Ak im necháte zodpovednosť rozhodovať o sebe, ľahšie budú dohodnuté pravidlá rešpektovať. - Rešpektujúce
Keď od detí žiadate, aby niečo urobili alebo sa nejako správali, je dôležité venovať im v tej chvíli plnú pozornosť.
Absencia zmysluplných hraníc vo výsledku škodí rodičom aj deťom. Dieťa zneisťuje rodič, ktorý sa mu poddáva. Nemôže sa cítiť bezpečne, ak je jeho ochranca slabší ako ono samo. Deti, ktoré môžu všetko, ani nevyzerajú šťastne. Keď pozorujem, ako útočia na veci aj ľudí okolo seba, vnímam z nich nepokoj až zúfalstvo. Čím viac sa im nedostáva silného ochrancu v neznámom svete, tým viac sa stávajú závislejší na svojej moci. Ovládajú svojich rodičov, prikazujú im, ale pokoj z duše sa im tým viac vytráca. Navzdory všetkej moci nad rodičmi totiž podvedome tušia, že svet neovládnu.