Stravovanie zamestnancov patrí k významnej súčasti fungovania podnikateľa a nástrojov sociálnej politiky zamestnávateľa. Poskytovanie stravovania patrí medzi základné povinnosti zamestnávateľa. Právny rámec úpravy v tomto smere poskytuje Zákonník práce v ustanovení § 152, ktorý upravuje podmienky, za ktorých vzniká nárok na zabezpečenie stravovania voči zamestnávateľovi, ako aj úpravu podmienok stravovania nad rámec zákona na základe prerokovania so zástupcami zamestnancov, v zmysle § 152 ods. 1.
Povinnosti zamestnávateľa a nárok zamestnancov
Podľa ustanovenia § 152 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.
Zákonník práce definuje ako povinný subjekt vo vzťahu k povinnosti poskytovať stravovanie zamestnávateľa, ktorý zamestnáva aspoň jedného zamestnanca. Povinnosť zabezpečovať stravovanie sa dotýka každého zamestnávateľa bez ohľadu na to, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu.
Z ustanovenia § 152 Zákonníka práce vyplýva, že zákonný nárok na poskytovanie stravovania voči zamestnávateľovi vzniká výlučne zamestnancovi, t.j. zamestnancovi zamestnávateľa, ktorý je v pracovnom pomere a vykonáva prácu pre zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy. Nárok na poskytnutie stravovania vzniká obligatórne len zamestnancovi, ktorý vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Zákonnou povinnosťou zamestnávateľa je zabezpečiť stravovanie svojim zamestnancom vo všetkých zmenách, t.j. stravovanie musí zamestnávateľ zabezpečiť bez ohľadu na to, či ide o zmenu rannú, popoludňajšiu zmenu alebo nočnú zmenu. Poskytované stravovanie musí zodpovedať zásadám správnej výživy a musí zahŕňať jedno teplé hlavné jedlo vrátane nápoja.
Rozšírenie možností stravovania
Osobitným fakultatívnym spôsobom rozšírenia možnosti poskytovať stravovanie svojim zamestnancom podľa ustanovenia § 152 ods. 2 posledná veta Zákonníka práce je zabezpečenie ďalšieho stravovania alebo poskytnutie ďalšieho finančného príspevku v prípadoch, ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín. Zamestnancovi v týchto prípadoch priamy nárok na poskytnutie ďalšieho stravovania zo Zákonníka práce nevzniká a je na rozhodnutí zamestnávateľa, či takouto formou bude svojim zamestnancom pracujúcim napr. v 12 hodinových zmenách poskytovať ďalšie stravovanie.
Ďalšie spôsoby ako má možnosť zamestnávateľ rozšíriť stravovanie a okruh stravovaných osôb upravuje Zákonník práce v ustanovení § 152 ods. S poukazom na predmetné ustanovenie môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov nielen rozšíriť podmienky poskytovania stravovania pre svojich zamestnancov, ale rozšíriť aj okruh fyzických osôb, ktorým bude zabezpečovať stravovanie. V tomto smere zamestnávateľ nemá zákonné obmedzenia a môže stravovanie zabezpečovať alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie aj iným osobám, u ktorých existuje väzba na zamestnávateľa.
Spôsoby zabezpečenia stravovania
- Poskytnutím teplej vhodnej stravy a nápoja v blízkosti pracoviska.
- Stravovaním vo vlastnom firemnom stravovacom zariadení.
- Prostredníctvom stravovacích poukážok (gastrolístkov): Zamestnávateľ nakupuje stravovacie poukážky od osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby. Od roku 2023 musia mať stravovacie poukážky elektronickú formu, teda formu stravovacej karty, ktorá sa používa podobne ako bežná platobná karta. Výnimkou je situácia, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné.
- Finančný príspevok na stravovanie: Ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom alebo inom stravovacom zariadení, je povinný dať zamestnancovi možnosť vybrať si medzi stravným lístkom a finančným príspevkom na stravovanie.
Výška príspevkov zamestnávateľa na stravovanie
Výška príspevku zamestnávateľa na stravovanie je upravená v § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný prispievať na stravovanie zamestnancov v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.
Od 1. apríla 2025 platia nasledovné sumy stravného pre tuzemské pracovné cesty:
| Trvanie pracovnej cesty | Suma stravného |
|---|---|
| 5 - 12 hodín | 8,80 eur |
| Nad 12 hodín až 18 hodín | 13,10 eur |
| Nad 18 hodín | 19,50 eur |
Maximálny príspevok zamestnávateľa (od 1. januára 2025) ak sa zamestnancom zabezpečuje stravovanie vo vlastnom alebo inom stravovacom zariadení, zamestnávateľ prispieva v sume najmenej 55 % ceny jedla, maximálne sumou 4,57 eura na jedno jedlo.
Stravovacie poukážky (gastrolístky)
Podľa Zákonníka práce musí hodnota stravovacej poukážky predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. To znamená, že minimálna hodnota gastrolístka od 1. apríla 2025 je 6,60 eur (75 % zo sumy 8,80 eur).
Aj na stravný lístok je zamestnávateľ povinný zamestnancovi prispievať v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže minimálna hodnota stravného lístka je 6,23 eura, tak od 1. januára 2025 zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravný lístok sumou najmenej 3,43 eura (55 % z 6,23 eura). Maximálna suma príspevku zamestnávateľa na stravný lístok je zase ohraničená sumou 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo je od 1. apríla 2025 suma 4,84 eur.
Podľa Zákonníka práce je suma finančného príspevku na stravovanie suma, ktorou prispieva zamestnávateľ na stravovanie iným zamestnancom so stravnými lístkami. Minimálna suma finančného príspevku na stravovanie od 1. januára 2025 je 3,43 eura a maximálne 4,57 eura.
Nárok na stravný lístok počas dovolenky
Podľa § 152 ods. 2 ZP má nárok na stravovanie zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. Ak zamestnanec čerpá dovolenku, nenapĺňa podmienku výkonu práce, a teda štandardne nemá nárok na stravovanie.
Avšak zamestnávateľ môže využiť ustanovenia § 152 ods. 9 Zákonníka práce, ktoré mu umožňujú po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (prípadne v kolektívnej zmluve alebo internom predpise), zabezpečiť stravovanie aj vtedy, keď zamestnanec čerpá dovolenku, keď je práceneschopný, poprípade pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej absencii. Ak u zamestnávateľa nepôsobí odborová organizácia ani zamestnanecká rada (zástupcovia zamestnancov), zamestnávateľ koná samostatne a uvedené si upraví v rámci jeho interných predpisov.
V prípade, že si zamestnávateľ písomne upraví tento nárok na stravovanie a poskytne stravovanie v sumách upravených Zákonníkom práce, pôjde o príjem oslobodený od dane. To znamená, že ak poskytne stravovanie najviac na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách.
Kedy môže zamestnanec požiadať o čerpanie dovolenky?
Príklady z praxe
- Príklad 1: Spoločnosť zamestnáva 8 zamestnancov. Zamestnávateľ v súlade so Zákonníkom práce poskytuje zamestnancom stravné lístky aj počas čerpania riadnej dovolenky. Toto je možné, ak to bolo prerokované so zamestnancami a upravené v internom predpise.
- Príklad 2: Majiteľ jednoosobovej eseročky je v spoločnosti aj konateľ. V spoločnosti má uzatvorenú zmluvu o výkone funkcie konateľa. Vzhľadom na to, že spoločnosť nezamestnáva žiadnu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nepovažuje sa na účely Zákonníka práce za zamestnávateľa, a preto nemá možnosť postupovať podľa § 152 ods. Ak by aj napriek uvedenému takáto spoločnosť prispievala na stravu konateľovi, napr. v sume 4,84 €, potom hodnota stravy (nepeňažná forma) je pre konateľa v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v nadväznosti na § 2 písm. aa) ZDP oslobodená od dane z príjmov.
Sociálny fond a príspevky na stravovanie
Nad rámec príspevkov zamestnávateľa podľa Zákonníka práce môže zamestnávateľ prispievať na stravu zamestnancov aj zo sociálneho fondu, ktorého použitie upravuje zákon o sociálnom fonde (zákon č. 152/1994 Z. z.). Sociálny fond tvoria finančné prostriedky, ktoré sa používajú na realizáciu podnikovej sociálnej politiky v oblasti starostlivosti o zamestnancov.
Tvorba sociálneho fondu
- Povinný prídel: Najmenej 0,6 % zo základu (súhrnu hrubých miezd).
- Ďalší prídel: Môže byť tvorený z ďalších zdrojov, ako sú dary, dotácie a príspevky. Zamestnávateľ, ktorý vytvára zisk, môže prispievať do fondu prídelmi z použiteľného zisku.
Použitie sociálneho fondu
Prostriedky sociálneho fondu možno použiť na:
- Príspevky na stravovanie: Nad rámec povinných príspevkov podľa Zákonníka práce.
- Dopravu do zamestnania a späť: Ak zamestnanci dochádzajú do zamestnania verejnou dopravou a ich priemerný mesačný zárobok nepresahuje 50 % priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
- Sociálnu výpomoc a pôžičky: V prípade ťažkej životnej situácie zamestnanca.
- Kultúrne, telovýchovné a športové podujatia: Pre zamestnancov a ich rodinných príslušníkov.
- Rekreáciu: Príspevky na rekreáciu v sume prevyšujúcej 55 % oprávnených výdavkov.
- Zdravotnú starostlivosť: Príspevky na zdravotnú starostlivosť.
- Ďalšie sociálne aktivity: Podľa rozhodnutia zamestnávateľa.
Daňové aspekty sociálneho fondu
Príspevky zamestnávateľa na stravovanie zo sociálneho fondu sú daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov. Čo sa týka zdaňovania príjmov zo sociálneho fondu u zamestnanca, posudzuje sa to podľa zákona č. 595/2003 Z. z. Príjmy, ktoré sú oslobodené od dane, sú konkrétne uvedené v § 5 ods. 7 alebo v § 9. Ak sa príjmy neuvádzajú medzi oslobodením, podliehajú u zamestnanca zdaneniu.
Stravné pre SZČO a daňové výdavky
Fyzické osoby, ktoré dosahujú príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“), t. j. príjmy z podnikania a príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti (označujme ich pre potreby tohto článku skratkou „SZČO“) si môžu uplatniť do daňových výdavkov okrem iného aj stravné.
Stravné ako daňový výdavok u SZČO upravuje ZDP dvoma rozdielnymi ustanoveniami v závislosti od skutočnosti, či ide o stravné, na ktoré majú SZČO nárok za každý kalendárny deň odpracovaný na tzv. pracovnej ceste, alebo za stravné, na ktoré vzniká SZČO nárok za každý kalendárny deň odpracovaný v mieste pravidelného výkonu činnosti.
V zmysle § 19 ods. 2 písm. p) ZDP je stravné (okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti) za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, najviac v rozsahu a vo výške ustanovených na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoCN“), ak SZČO súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi u zamestnávateľa), alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP.
V zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP sú výdavky vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva (napr. stravné).
Zároveň upozorňujeme na skutočnosť, že ak daňovníkovi nevzniká počas čerpania dovolenky nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi, ak je SZČO zároveň zamestnancom), potom mu vzniká nárok na stravovanie za každý odpracovaný deň v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti.
Ide o maximálnu sumu daňovo uznaného výdavku na stravné SZČO za každý odpracovaný deň. Táto suma môže byť nižšia v prípade, ak si SZČO kúpi stravné lístky v nižšej menovitej hodnote alebo predloží doklad o nákupe najmä teplého hlavného jedla v nižšej sume (napr. obedové menu v reštaurácii).
Podmienky pre uplatnenie stravného SZČO
Kým zamestnancovi vzniká právo na zabezpečenie stravovania až v prípade, ak zamestnanec v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny, SZČO vzniká právo na uplatnenie stravného do daňových výdavkov za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Za odpracované dni sa môžu považovať aj dni pracovného voľna a pracovného pokoja, ako aj štátne sviatky, ak SZČO v týchto dňoch pracovala.
Nárok na uplatnenie stravného za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku musí SZČO preukázať dokladom (napr. o nákupe stravných lístkov alebo dokladom o nákupe najmä teplého hlavného jedla z reštaurácie, bufetu a pod.), a teda nemôže ísť o paušálne uplatnenie týchto výdavkov.