Literatúra a folklór: Príspevok k literárnemu folklorizmu a jeho význam

Vedecké poznanie sa neustále vyvíja a stáva sa kolektívnou činnosťou závislou od intelektuálnych a ekonomických zdrojov spoločnosti. Romantické predstavy o vede ako slobodnej tvorivosti sú nahradené chápaním vedy ako historicky konkrétnej formy organizácie duchovnej produkcie, ktorá je podriadená princípom organizácie, sociálnym normám a imperatívom. V súčasnosti dochádza k prehlbovaniu inštitucionalizácie vedy. Tento článok sa zameriava na príspevok literatúry a folklóru k literárnemu folklorizmu a jeho definícii, pričom vychádza z dostupných zdrojov a poznatkov.

Definícia a funkcie literárneho folklorizmu

Literárny folklorizmus je literárny smer alebo postup, ktorý sa inšpiruje folklórom, preberá z neho motívy, témy, postavy, jazyk, štýl a formy a transformuje ich do literárneho diela.

Literárny folklorizmus môže mať rôzne podoby a funkcie:

• Estetická funkcia: Obohatenie literárneho diela o prvky ľudovej kultúry, ktoré mu dodávajú originalitu, autenticitu, poetickosť a lokálny kolorit.
• Ideologická funkcia: Vyjadrenie národnej identity, tradície, solidarity s ľudom, kritika spoločenských pomerov, propagácia určitých hodnôt a ideálov.
• Kognitívna funkcia: Spoznávanie a interpretácia folklórnych javov, ich významu a funkcie v kultúre a spoločnosti.

Príspevok literatúry a folklóru k literárnemu folklorizmu je vzájomný a obojstranný:

• Literatúra poskytuje folklóru priestor na prežitie a rozvoj v nových kontextoch a formách, popularizuje ho a sprístupňuje širšiemu publiku, interpretuje ho a hodnotí z rôznych hľadísk.
• Folklór obohacuje literatúru o nové inšpirácie, námety, postavy, jazyk, štýl a formy, dodáva jej autenticitu, originalitu, poetickosť a lokálny kolorit, vyjadruje národnú identitu a tradíciu.

Počiatky a vývoj folklorizmu na Slovensku

Počiatky hudobno-tanečného folklorizmu siahajú do 16. storočia, keď boli hudobné a tanečné prejavy z tradičného prostredia prezentované na šľachtických dvoroch, neskôr na korunovačných slávnostiach, zábavách a plesoch. V 19. storočí sa prejavy folklorizmu v súvislosti s národno-obrodenským hnutím objavili v ochotníckom divadle, boli súčasťou spolkových zábav, neskôr bola scénická interpretácia tradičných hudobných a tanečných prejavov súčasťou operných a baletných predstavení.

Za neoficiálny „rok vzniku“ folklórneho hnutia je považovaný rok 1948, keď sa hudobno-tanečný folklór začal v scénickej produkcii presadzovať v oveľa väčšej miere ako v minulosti. Od konca 50. rokov 20. storočia vystupoval ako koordinátor a odborný garant v oblasti scénického folklorizmu na Slovensku Osvetový ústav, neskôr Národné osvetové centrum (NOC).

Folkloristika ako vedná disciplína a jej premeny

Folkloristiku ako jednu z vedných disciplín o človeku, dejinách, spoločnosti a jej kultúre treba vnímať ako súbor špecifických, cieľavedome orientovaných a organizovaných poznávacích činností zameraných na riešenie zložitých a náročných úloh so svojimi čiastkovými súbormi a podsúbormi problémov. Takto vnímaný rozsah vednej disciplíny vyžaduje integráciu rôznorodých poznatkov, ide teda o interdisciplinaritu, transdisciplinaritu.

K trom hlavným momentom, ktoré najviac ovplyvnili podstatu toho, čo dnes stále nazývame folklórom, postfolklórom, fakelórom, a teda aj vývin samotnej disciplíny od deväťdesiatych rokov 20. storočia, patria:

1. globalizácia, globálne procesy, ktoré vytvárajú krízu celej ľudskej civilizácie, sem možno priradiť aj multikulturalizmus a kultúrny imperializmus,
2. postmoderna, ktorá už dávno prestala byť úzko intelektuálnou módou a vystupuje ako základná forma živelného svetonázoru veľkej časti vzdelanej populácie.

T. Kuhn (1962) ukázal, že vývin vedeckých, predovšetkým poznávacích činností nie je kumulatívny proces. „Vedeckou zmenou“ sa môže rozšíriť fond znalostí, ale tiež sa môže tento fond vážne narušiť, či dokonca úplne rozrušiť. Dochádza k zmene paradigmy! Takýto proces sa deje aj vo folkloristike ako vednej disciplíne. Dochádza k zmene predmetu bádania, k zmene vedeckých poznatkov, dochádza k zmenám v typových štruktúrach a k ich tematickej rozmanitosti. Všetko sa uskutočňuje „pod diktátom“ ekonomických, politicko-ideologických, technologických a iných spoločenských zmien, ktoré zvyčajne prinesú iba málo kreatívnych, spravidla mnoho deštruktívnych dôsledkov. Zhubný vplyv na rozvoj disciplíny a vedy vo všeobecnosti mal najmä monopol určitých ideológií.

Výskumný program folkloristiky na Slovensku po roku 1989

Folkloristika na Slovensku od roku 1989 svoj výskumný program realizovala vo viacerých líniách paralelne:

1. v oblasti dejín folkloristiky;
2. vo výskume a teórii žánrov (tradičných a nových sa uskutočnil výskum pramenných a archívnych materiálov, pripravili sa katalógy, monografie atď.);
3. boli riešené teoretické a metodologické problémy a vybrané aktuálne otázky súčasnosti (napr. folklorizmus, etnoidentifikácia, stereotypy, kolektívna pamäť, komunikácia, orálna história a iné).

Inštitucionálne zabezpečenie folkloristiky na Slovensku

Hlavným centrom folkloristického výskumu na Slovensku bol a podnes je Ústav etnológie SAV v Bratislave, ďalej je to Katedra etnológie a kultúrnej antropológie Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdií Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Katedra etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Publikačné orgány slovenských folkloristov

Publikačnými orgánmi slovenských folkloristov je časopis Slovenský národopis, medzinárodný informačný bulletin Slavistická folkloristika a Etnologické rozpravy (pôvodne vychádzali v Ústave etnológie, dnes vychádzajú v Nitre na Katedre etnológie a etnomuzikológie). Možno sem zaradiť aj trnavské periodikum Ethnologia Actualis Slovaca, ktoré vychádza na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií UCM v Trnave a tiež Etnologia Slovaca et Slavica, bratislavské periodikum Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FF UK. Slavistický časopis Slavica Slovaca, ktorý vychádza v Slavistickom ústave Jána Stanislava SAV, rovnako poskytuje priestor na publikovanie výsledkov folkloristických výskumov.

Dejiny folkloristiky na Slovensku

Na Slovensku sa venuje dejinám folkloristiky pozornosť priebežne. Doteraz boli publikované početné čiastkové štúdie, zborníky, no monografia o dejinách folkloristiky ešte nevznikla. Prvé kolektívne dielo, ktoré vznikalo niekoľko rokov, a ktoré okrem iného obsahuje prierez dejinami, inštitúciami, publikačnými orgánmi, osobnosťami aj teoretickým myslením vo folkloristike a charakterizuje aj jednotlivé žánre slovenského folklóru, predstavuje Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. (Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1995).

V súvislosti s prezentáciou folkloristiky treba uviesť folkloristické heslá v Encyklopédii Beliane (Slovenská všeobecná encyklopédia. 4. zväzok Ch-Gala. Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 2005), ktoré novým spôsobom spracovala Zuzana Profantová. K problematike dejín folkloristiky patrí aj monografická práca Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry (Rastislava Stoličná, ed. Bratislava: 2000).

V období, ktorému sa venujeme, pracovníci Ústavu etnológie SAV (ďalej ÚEt SAV) pod vedením Milana Leščáka a Zuzany Profantovej riešili projekty venované dejinám folkloristiky. V rámci riešenia projektov vznikli viaceré knižné publikácie.

Jedným z výstupov projektu s názvom Miesto folklórnych tradícií vo vývine slovenskej kultúry (1994-1996; zodp. riešiteľ. M. Leščák) je medzinárodný česko-slovenský zborník K dejinám slovesnej folkloristiky (Milan Leščák, ed. Bratislava 1996), v ktorom sa autori vyslovili nielen k čiastkovým, doposiaľ nespracovaným vývinovým úsekom folkloristiky, osobnostiam i k systematickému rozpracovaniu koncepcie dejín slovesnej folkloristiky ako celku. V rámci publikácie sa osvetľuje vedecké myslenie disciplíny ako aj snaha postihnúť dynamiku vývinu folklóru ako sociálno-umeleckého javu i z hľadiska potrieb spoločnosti. Projekt pokračoval v grantovej úlohe Pramene k ústnej slovesnosti Slovákov (1997-1999; zodp. riešiteľka Z. Profantová) a okrem iného bol zameraný aj na analýzu folklórnych žánrov.

K výsledkom patrí niekoľko monografických publikácií o žánroch. Pokračovaním bol ďalší projekt s názvom Pramene a dejiny vývinu ústnej slovesnosti na Slovensku (2000-2002; zodp. riešiteľka Z. Profantová); okrem početných štúdií k dejinám folklóru za najvýznamnejšiu publikáciu je považovaný monotematický súbor štúdií Na prahu milénia. Folklór a folkloristika na Slovensku (Z. Profantová, ed. Bratislava 2000) venovaný 60. narodeninám profesora M. Leščáka. Zborník vo svojom hlbokom spektre topikov predstavuje prierez dobovou folkloristikou. Zuzane Profantovej sa v tejto knižnej publikácii podarilo na jednom mieste spojiť vzácny autorský kolektív, ktorý reprezentuje slovenskú folkloristiku. Všetky príspevky metodologicky a teoreticky konotujú smerovania, ktorými sa uberajú jednotliví autori i slovenská folkloristika ako celok. Tento monotematický folkloristický súbor štúdií, ktorý vznikol na prelome tisícročí, je podnes označovaný za najvýznamnejší.

Ďalším významným jubilejným zborníkom je publikácia Kapitoly z dejín slovenskej folkloristiky. Je venovaná 70. narodeninám profesora J. Michálka; vyšla v rámci Ethnologia Slovaca et Slavica 30-31 (Z. Profantová, zost. Bratislava: 2003). Témou publikácie sú dejiny folkloristiky, historické žánre folklóru, humoristické žánre, osobnosti. J. Michálek vydal v tomto období aj niekoľko vlastných publikácií, ktoré sú v podstate súbormi jeho štúdií k aktuálnym problémom folkloristiky. Ide predovšetkým o staršie práce, ktoré vyšli pod názvom O ľudovej slovesnosti (Bratislava: 1996), v ktorých sa autor venuje osobnostiam folkloristiky, analýze a histórii jednotlivých folkloristických žánrov.

Transformácia vedy a výskumu po roku 1989

K zásadnému politickému a aj spoločenskému zlomu došlo v bývalom Československu v novembri 1989. Nastali predovšetkým politické zmeny, ale tiež zmeny, ku ktorým došlo v inštitucionálnych, organizačných, profesionálnych a aj tematických štruktúrach výskumného systému v transformačnom procese. Tieto zmeny je potrebné skúmať predovšetkým ako odpoveď na podnety a nároky v závislosti od sociálnej dynamiky spoločnosti, rovnako vo väzbách na meniace sa postavenie a funkcie vedy a výskumu v modernej spoločnosti.

Vedecká a výskumná komunita, ktorá produkuje vedomosti a poznanie v odpovediach na nové sociálne situácie a adaptuje sa na ich požiadavky, zohráva sprostredkujúcu úlohu medzi externými nárokmi širšieho sociálneho a kultúrneho kontextu a interným vedeckým a výskumným procesom. Preto porozumieť transformácii vedy a výskumu predpokladá predovšetkým porozumieť a pochopiť zmeny, ku ktorým dochádza vo vedeckej a výskumnej komunite: v hodnotových orientáciách jej členov, sociálnych a kognitívnych normách ich tvorivej činnosti, vo formách vedeckého styku, v štruktúre a dynamike celého procesu produkcie nového poznania.

V transformácii výskumného systému nejde v žiadnom prípade o jeho pasívnu adaptáciu na meniace sa spoločenské podmienky, ale ide o vytváranie základov výskumného systému, ktorý by mal zodpovedať požiadavkám budúcich rokov. V tomto zmysle transformácia výskumu by nemala byť iba personálnou reštrikciou a inštitucionálnou reformou, ale mala by predstavovať všestrannú modernizáciu a reorientáciu výskumu, a mala by spočívať v raste jeho odbornej kvality a spoločenského úžitku.

Pôvodný folklór vs. folklorizmus: Rozdielnosť foriem

PhDr. Hana Hlôšková, CSc. študovala na katedre etnografie a folkloristiky, za tému diplomovej práce si zvolila analýzu prejavov štylizovaných ľudových rozprávačov, dizertačnú prácu venovala povestiam, historickou tradíciou sa zaoberá aj vo svojej vedeckej práci, svojim študentom prednáša o folklóre.

„Pretože som presvedčená, že dnes sa už človek stretáva len zriedka s tradičným folklórom, v prevažnej väčšine ide o jeho štylizované formy, teda folklorizmus. Mali by si to uvedomiť aj učitelia, osvetoví pracovníci, novinári a nevyhlasovať za folklór čosi, čo ním už dávno nie je. Ani Dobšinského úpravy nie sú ľudovými rozprávkami, je to ich tzv. literárna podoba," vysvetľuje doktorka Hlôžková. Ak je kritériom čistota výpovede, neredigovaný odkaz o životnej skúsenosti, cizelovaný generáciami ľudových rozprávačov, máme my ešte vôbec šancu poznať rozprávky v tom najpôvodnejšom znení? Lebo už pred sto rokmi mohli babky po večeroch rozprávať verzie prečítané v kalendári. A nadšený zberateľ, ktorý to, čo zaznamenal niekde na kopaniciach, upravil do literárnej podoby, vlastne „pokazil“ práve tú čistú podobu životného poznania. To je vlastne druhá existencia folklóru, akonáhle folklórny text prejde do iného média, potom sa šíri už ako „umŕtvený“ text. Stupne folklorizmu sú rôzne. Ide o zaujímavú problematiku vo viacerých sférach, zoberme si napríklad výtvarný folklorizmus vo výrobkoch ÚĽUVu, tanečný a scénický v programoch SĽUKu. Nadšenci, ktorí deklarujú pozitívny vzťah k folklóru, pretože tancujú v súboroch ľudového tanca, sú často prekvapení, keď sa dozvedia, že to nie je folklór, čo robia, je to folklorizmus, zvlášť v prípade ľudí z miest, ktorí nikdy neprišli do kontaktu s tradičnou kultúrou. Takisto ľudoví rozprávači. Pre mnohých ľudí je ľudovým rozprávačom Ander z Košíc, či strýco Marcin - Mlsna. Rozprávači to sú, ale nie klasickí. Tak ako ním nie je napríklad Hrabal, ktorý sa tiež istým spôsobom napájal na zdroje ústneho podania, počúval, zapisoval si a svojsky pretvoril to, čo počul. A nikto o ňom nepovie, že je ľudový rozprávač. Nie je ním ani Ander. Že svoj text povie v nárečí? Že sa oblečie do kroja? Pre neho je to kostým, rola, ktorú hrá. Treba o veciach premýšľať, všímať si, že v oblasti folklorizmu existuje veľa braku á la Senzus.

Autenticita a transformácia folklórnych textov

„Veľmi dôležitá je miera štylizácie, úprav textu. Samozrejme, závisí od upravovateľa, od jeho talentu, schopností, aj od jeho praxe a rutiny,“ vysvetľuje doktorka Hlôžková. „Niektorí upravovatelia priam kongeniálne spracúvajú ľudovú tradíciu. Za takého považujem Jozefa Melichera, ktorý dokázal to, čo sa rozpráva z úst do úst, štylisticky upraviť, ale nedopustil, aby mu materiál z autentického domáceho prostredia uletel do priveľkých fabulácií a psychologizovania, ani nevyhlasoval regionálne viazané texty za celoslovenské varianty. Niekedy však spisovateľ upraví povesť tak, že do textu vnáša až príliš veľa zo svojich tvorivých ambícií, a potom to nie je ani povesť, ani literatúra. Všeobecne sa zatiaľ nepodarilo literátom a folkloristom spojiť svoje úsilie. I keď existujú teoretické práce na túto tému, predovšetkým z pera literárnych teoretikov, napríklad Viliam Marčok, Peter Liba. Čo sa však týka posudzovateľskej, recenznej činnosti, je to medzné pole, na ktoré si netrúfa ani folklorista z hľadiska literárneho hodnotenia, ani literát z hľadiska folkloristiky. Mimochodom, výber nerobil sám, rozprávky zbieral s Augustom Horislavom Škultétym a inými generačnými druhmi - zodpovedá kritériám týchto dvoch zberateľov. Nemôžeme tvrdiť, že by v devätnástom storočí žili na Slovensku len samí analfabeti a že by sa rozprávky šírili len ústnym podaním. Vždy tu bol vplyv tzv. vysokej kultúry a naopak, vysoká kultúra sa inšpirovala ľudovou tvorbou, zvlášť štúrovci sa na ňu vo svojej tvorbe napájali. Náboženská spisba tiež dodávala námety pre ľudové rozprávanie, ako napríklad príbehy o chodení Krista s Petrom po Zemi. Ľudia po čase tieto príbehy pretvorili a poľudštili si obe postavy po svojom. Zaznamenávame to aj v zbojníckej tradícii, pričom zberatelia v 60. rokoch 20. storočia radikálne upravovali pôvodné texty rozprávok, lebo boli plné násilia. V najranejšej verzii Červenej čiapočky malá hrdinka zje črevá starej mamy. Čo znie morbídne, ide však o obrazné vyjadrenie toho, že každá nastupujúca generácia mladých žien sa živí tou najživotnejšou, „najbruchovejšou“ skúsenosťou odchádzajúcej generácie starých mám. A zberateľ, ktorý toto hlboké posolstvo nepochopil, urobil jemnejšiu verziu, čím vlastne všetko pokazil - úplne najväčší „majster“ v kazení ich posolstva je Disneyho štúdio a vôbec, americká produkcia európskych rozprávok a mýtov. V slovenskej verzii síce nemáme Červenú čiapočku „s črevami“, ale máme v rozprávkach také hororové obrazy, ako ľudská koža pribitá na dvere. Pôvodne si ich však rozprávali dospelí ľudia ako určitú múdrosť, životnú skúsenosť, zásady mravnosti, hodnôt. Dobšinského veľké trojzväzkové Prostonárodné slovenské povesti sú ešte plné takýchto obrazov, pretože boli určené dospelému čitateľovi a štúrovci nimi napĺňali ambíciu zdokumentovať, že aj slovenský národ má estetickú tvorbu tohto druhu, z ktorej sa snažili zrekonštruovať jeho minulosť, spôsob života, zvyky. Okrem toho treba upozorniť aj na to, že vzťah k telu, k bolesti, k zraneniam a krvi, k smrti bol iný. V našich pomeroch ľudí ešte do devätnásteho storočia obklopovala vysoká chorobnosť, úmrtnosť, vojny, takže to, čo dnes považujeme za hororové, tvorilo ich každodennú realitu. V každom prípade, bez ohľadu na naturalistické obrazy, stále v nich ostáva posolstvo dobra, spravodlivosti, krásy, mravných základov, ktoré dané spoločenstvo uznávalo. A toto posolstvo je aktuálne dodnes, i keď už rozprávky adresujeme deťom. Po druhé, ide aj o ich rečovú podobu, lebo hoci máme k dispozícii pôvodný folklórny materiál, často je tak zviazaný s nárečím, že ho jednoducho musíme „pospisovniť“, aby bol pre súčasného adresáta zrozumiteľný.

Význam rozprávania rozprávok pre súčasnú generáciu

Má folklór čo povedať internetovej generácii, ktorá vyrástla na batmanoch a počítačových hrách? Pre niekoho bude možno prekvapujúci názor dr. Hlôžkovej, že to nemusíme stavať do protikladu: „Moderné rozprávky totiž často preberajú princípy klasickej ľudovej rozprávky. Transmedializácia, to je termín, ktorý sa používa na to, aby sa pomenoval fakt, že ide o tie isté prostriedky zobrazovania šírené teraz už modernými médiami. Aj na modeloch rozprávky je postavená televízna seriálová tvorba. Vždy tam nájdeme chudobnú hrdinku typu Popolušky, ktorú si všimne milionár a ona sa dočká svojho šťastia. To je konštrukt, ktorý sa opakuje v nekonečných variáciách. Je dôležité pre komunikačnú väzbu medzi tým, kto rozpráva a tým, kto počúva. Neznamená to, že mama, otec, alebo starí rodičia musia nosiť v hlave desiatky rozprávok. Vôbec nie. Aj pri čítaní ide o blízky fyzický kontakt, o to, že stará mama dokáže hlasom stvárniť rôzne postavy, že sa stotožňuje s ideovým posolstvom, ku ktorému môže mať dieťa doplňujúce otázky. Čítanie rozprávky na dobrú noc je interaktívny dialóg, považujme ho za veľké plus. Nejde o to, či sa posolstvo mení/nemení, i keď pravdepodobne sa nemení, lebo sú v ňom zakódované trvalé hodnoty. Problém nastáva vtedy, ak dieťa prijíma tú istú informáciu z technického média a počúva ho osamotené. Tkvie v strate osobného kontaktu. Dôsledkom je aj to, že čoraz menej ľudí dokáže povedať rozprávku spamäti. Nie je to bežná vec, ide o istý druh nadania a tréning pamäťovej zručnosti. Okrem obsahu je dôležitý repertoár motívov a napríklad aj zmysel pre humor. Aj keď ich je málo, takí ľudia existujú i dnes a nemusíme to zužovať len na dedinské prostredie, v mestách tiež nachádzame zabávačov, ktorí dokážu chrliť série vtipov. Ľudia by si mali vytvoriť dostatočný priestor pre spoločnú zábavu. Aby ich život netvorilo len pachtenie sa z jednej práce do druhej, potom ešte domácnosť a televízia, a priestor pre vzájomnú komunikáciu a priateľské posedenia sa vytráca. Na druhej strane, netreba byť úplnými skeptikmi, pretože ak kedysi boli jedinci viazaní na rodinu a lokálne spoločenstvo, len občas odchádzali na štúdiá alebo za prácou, medzitým sa vzdelávanie inštitucionalizovalo, deti trávia voľný čas v krúžkoch, kluboch, v lete na táboroch a len čo vznikne malá skupinka, už spolu komunikujú. S možnosťami, aké im prinášajú médiá, internet. Internet je kapitola sama osebe. Existujú už štúdie, čo z oblasti folklóru a folkloristiky možno na ňom nájsť. Sú tam živé také žánre, ako aktuálne klebetenie, šírenie vtipov a fám. Fáma je veľmi zaujímavý žáner, postavený na nedostatku informácií, o ktoré majú ľudia záujem, na internete sa spustí lavína vymyslených informácií a poloprávd, za ňou sú tiež archetypálne obrazy a stereotypové predstavy, ktoré sa napĺňajú konkrétnou realitou. Jana Hlôžková je presvedčená, že deťom by sme mali rozprávať rozprávky v ich klasickej podobe a to preto, lebo sa tým buduje vzťah ku komunite, v ktorej žijú: „Nechcem používať patetické slová, to v žiadnom prípade nie, ale ak raz máme čosi, čo toto spoločenstvo vykultivovalo do podoby, ktorá je hodnotná, estetická a má hlbokú ideu i bohatú slovesnú úroveň, bola by škoda, keby o tom ďalšie generácie nevedeli. Rozprávky a povesti teda treba šíriť nielen z výchovných a mravných dôvodov, ale aj zo vzdelávacích. Aby si deti budovali sebaindentitu, pocit, že niekam patria. Nevidím to tak, že by sme všetci na svete mali rovnako cítiť, každý má nejaké zázemie, nie nadarmo sú napríklad Angličania hrdí na svoj ostrovný štát, na svoje tradície a historické postavy. Myslím si, že také niečo by sme mali v kultivovanej forme pestovať aj u nás, nehovoriac o tom, že publikované rozprávky a povesti budujú aj čitateľskú zručnosť a slovnú zásobu. Deti si, samozrejme, môžu pozrieť rozprávkový film, aj filmová reč má určitú poetiku, ale kniha obohacuje slovník, rozmýšľanie a tvorivosť.“

Literárny fond a podpora tvorby

Rukopis tohto diela vznikol s finančnou podporou Literárneho fondu. Literárny fond poskytuje rôzne formy podpory pre autorov a vedeckých pracovníkov.

Pravidlá pre udeľovanie tvorivých štipendií

• Tvorivé štipendium môžu výbory sekcií LF udeliť tvorcom len raz v priebehu kalendárneho roka a jeho maximálna dĺžka a výška je závislá od rozpočtových možností sekcie.
• Tvorivé štipendium možno udeliť autorovi v priebehu kalendárneho roka iba jedenkrát, maximálne na 6 mesiacov a nemožno ho viac predĺžiť. Na to isté dielo môže byť poskytnuté tvorivé štipendium iba raz.
• Výška tvorivého štipendia môže byť max. do 400,- € mesačne podľa rozsahu a obťažnosti diela a rozpočtových možností sekcie.
• Ďalšie tvorivé štipendium možno udeliť autorovi až po uplynutí 6 mesiacov od ukončenia predchádzajúceho tvorivého štipendia.
• V prípade žiadosti o tvorivé štipendium na kolektívne dielo môže o štipendium požiadať vedúci autorského kolektívu, prípadne iný poverený člen autorského kolektívu.
• Po skončení tvorivého štipendia predloží štipendista výboru sekcie správu a dokončený rukopis, prípadne potvrdenie vydavateľstva o prevzatí a vydaní rukopisu.
• Ak preruší autor prácu na diele pre chorobu, zastaví sa aj výplata štipendia.

Podpora zahraničných a domácich ciest

• Pri cestách do zámoria bude výbor sekcie poskytovať príspevok prednostne na významné svetové podujatia.
• Príspevky na tvorivé zahraničné cesty možno poskytnúť len na úhradu cestovných nákladov (cestovné lístky, letenka).
• Pre susedné krajiny do výšky - 40,- €.
• V snahe podporiť mladých vedcov pri nadväzovaní a prehlbovaní kontaktov a spolupráce v zahraničí môže výbor sekcie vo výnimočných prípadoch, zreteľa hodných prípadoch, podľa svojho uváženia poskytnúť podporu žiadateľovi vo veku do 35 rokov až do výšky 1 200,- € na hradenie cestovných a pobytových nákladov spojených s účasťou na vedeckom podujatí, resp. študijnom pobyte v zahraničí.
• Príspevky na cestu v rámci SR bude výbor sekcie schvaľovať len do výšky preukázaných cestovných nákladov (vlak, autobus, letenka).

Podpora tvorivých pobytov a kritického hodnotenia

• V DIS Piešťany - ubytovanie 9,- €/noc, stravné 6,- €/deň.
• Tvorivý pobyt bez príspevku umožňuje autorovi čerpať ďalších 30 dní tvorivého pobytu za zvýhodnených podmienok v DIS Piešťany 12,- € na deň.
• Pobytové náklady je žiadateľ povinný uhradiť vopred prevodom na účet LF s tým, že poplatok za nevyčerpanú stravu sa nevracia.
• Na to isté dielo možno tvorivý pobyt čerpať iba jedenkrát.
• Za kritické hodnotenie tvorby - bežné - 50,- € za posúdenie ukážky rukopisu, na dokončenie ktorého autor žiada tvorivé štipendium.

Ceny a prémie

• Prémia za knižnú tvorbu sa udeľuje každoročne za nové, pôvodné vedecké alebo odborné dielo na návrh porôt literárnych cien.
• Cena sa udeľuje od roku 2022 za významný prínos v oblasti vedy vo výške 2 000,-€.
• Návrh na udelenie ceny za vedeckú a odbornú literatúru vypracúvajú príslušné odborné poroty, ktoré pre jednotlivé kategórie menuje výbor sekcie.

Príspevky na liečebné pobyty

• Výbor sekcie môže v odôvodnených prípadoch poskytnúť vedeckým a odborným pracovníkom príspevok na čiastočnú úhradu liečebného pobytu maximálne 200,- € (na ubytovanie).
• Zabezpečuje sa podľa kapacity v domovoch LF.
• Výbor sekcie môže vedeckému a odbornému pracovníkovi raz za dva roky prispieť na 23-dňový liečebný pobyt v zariadení Literárneho fondu sumou 14,- € na ubytovanie za noc.
• Žiadateľ je povinný uhradiť vopred zloženkou, prípadne prevodom na účet LF s tým, že poplatok za nevyčerpanú stravu sa nevracia.

tags: #literatura #a #folklor #prispevok #k #literarnemu