Dilema starostlivosti o svojich seniorov je pre mnohé rodiny na Slovensku náročnou témou, sprevádzanou nedostatkom služieb, chýbajúcimi informáciami a vyčerpaním. Prinášame štyri príbehy ľudí, ktorí túto situáciu riešia alebo riešili v nedávnom čase.
Pre blízkych je náročné sledovať, ako ich rodičia alebo starí rodičia starnú, strácajú sily, zdravie, ale aj pamäť a schopnosť postarať sa o seba. Akoby každý ďalší deň potrebovali viac a viac času, opatery a starostlivosti od rodiny, ktorá však skôr či neskôr dôjde na hranicu svojich síl a časových aj fyzických schopností. Tradične sme vedení a vychovávaní k tomu, aby sme sa o našich rodičov alebo starých rodičov postarali v ich alebo v našom domácom prostredí. Využitie služieb zariadení, ktoré so starostlivosťou pomáhajú, sa považuje (takmer) za hanbu.
Problém však je, že starostlivosť o seniora je postupne čoraz náročnejšia. Vyžaduje si to stále viac fyzických aj duševných síl, času aj financií. Žiadny z týchto zdrojov, pochopiteľne, nie je nevyčerpateľný. Okrem času a fyzických nárokov je pre blízkych seniora ťažké sledovať, ako sa im pred očami mení - jeho telesná schránka a pod vplyvom chorôb, ako sú napríklad Parkinson a Alzheimer, aj jeho osobnosť… Stáva sa nevypočítateľným, komunikácia môže byť čoraz náročnejšia. „Staroba prináša do života človeka veľa zmien, ktoré sa prejavia aj v jeho správaní a prežívaní. Poruchy hybnosti, strata kontroly nad vlastným telom a postupná odkázanosť na pomoc iného človeka sa veľmi často podpisujú pod depresívne stavy. Preto je človek vo vyššom veku neraz nevrlý, nespokojný, niekedy horšie spolupracuje. To prináša zvýšené nároky predovšetkým na ľudí, ktorí sa o seniora starajú a pomáhajú mu,“ potvrdzuje aj psychológ Ľudovít Dobšovič.
Náročné je to však aj pre seniora. Potrebuje zažívať pocit, že je užitočný, niečo platný a nie druhým na príťaž.
Príbehy rodín: Súkromná starostlivosť, domovy dôchodcov a byrokracia
Petrin príbeh: Hľadanie pomoci pre starých rodičov
Petra má 43 rokov, dve malé deti a so svojou rodinou žije v Bratislave. Ona a jej dvaja súrodenci mali veľmi blízky vzťah so starými rodičmi, ktorí boli do vysokého veku samostatní. „Starí rodičia sa veľmi dlho držali dobre, dedko do svojich 91 rokov, babka do 89. Potom prišiel rok, keď sa tá starostlivosť zo strany rodiny zintenzívnila natoľko, že potrebovali každodennú pomoc,“ hovorí Petra.
Dovtedy bol Petrin dedko na svoj vek relatívne zdravý, vedel sa postarať aj o babku, ktorá mala Alzheimerovu chorobu. Jej stav sa postupne zhoršoval, väčšinu času polihovala. Dedko napriek slabozrakosti vedel nakúpiť, navariť, postarať sa o domácnosť. Bol veľmi aktívny a životaschopný až do choroby. Vtedy sa všetko zmenilo.
„Keď dedko zoslabol a naozaj sa už nevedel postarať ani o seba, nastúpila do ,služby‘ moja mama, ktorá v tom čase išla zhodou okolností do dôchodku, takže k nim vedela chodiť každý deň. Babka bola mobilná, ale dedko postupne prestal chodiť a to vyžadovalo aj zabezpečenie rôznych pomôcok, polohovateľnej postele a podobne. Na našej mame zostalo varenie a všetky domáce práce, od rána až do večera a takto fungovala celé mesiace. Bolo to nesmierne náročné a v istom bode sme sa začali zamýšľať, čo ďalej,“ opisuje Petra.
Na otázku, či so starými rodičmi hovorili dopredu o tom, ako si predstavujú starostlivosť v prípade zhoršeného stavu a či by boli ochotní ísť napríklad do domova dôchodcov, Petra odpovedá, že jej dedko bol typ človeka, ktorý si všetko plánoval. „O zaradenie do domova dôchodcov sme, samozrejme, s dedkovým súhlasom i na jeho podnet požiadali, keď začal mať prvé príznaky choroby a musel častejšie ležať. Stále sme si však nemysleli, že to bude také vážne, preto sme požiadali o to, aby boli spolu v bytovej jednotke, ktorá je súčasťou domova dôchodcov.“
Domov, ktorý si vybrali, sa nachádzal len kúsok od ich bytu v Petržalke. „Hovorili sme si, že to bude ako ich terajší domov, len budú mať intenzívnejšiu starostlivosť a v prípade potreby aj pomoc personálu. Hoci sme mali podanú žiadosť v DSS Petržalka v predstihu, nemali ešte voľné miesto, tak sme hľadali inde,“ dodáva Petra.
Cez Sociálnu poisťovňu požiadali o opatrovateľa - službu terénneho pracovníka, ktorú poskytuje príslušný mestský úrad. Kontaktná osoba na mestskom úrade bola síce veľmi ochotná, ale realita bola taká, že bol nedostatok terénnych pracovníkov a akútne im nevedeli nikoho prideliť. „Od podania žiadosti až po to, že k nám fyzicky prišla opatrovateľka, ubehol nejaký čas, keď už mama mala príznaky vyčerpania v podobe stŕpnutých končatín a, samozrejme, žiadny čas pre seba. Ja som bola vo vysokom štádiu tehotenstva, súrodenci majú svoje rodiny, prácu, čiže i keď sme sa snažili všetci pomáhať, nestačilo to.“ Petra opisuje, že starostlivosť bola aj psychicky náročná, lebo dedko mal svoje nároky a babke sa taktiež zhoršil psychický stav, čo súviselo so všetkými zmenami. „Terénna opatrovateľka nám bola pridelená na tri a pol hodiny denne, i keď sme mali nárok na sedem hodín. Boli sme nesmierne radi, že sa aspoň dočasne odľahčila situácia. Zároveň sme vyriešili i obedy a jedlo, ktoré nám každý deň vozili.“
Zdravotný stav starých rodičov sa však natoľko komplikoval, že táto čiastková pomoc už nestačila. Našli preto zariadenie spadajúce pod VÚC, kde oboch starých rodičov vzali do jednej izby. „Ich služby však vôbec nezodpovedali starostlivosti o imobilných chorých ľudí. Po jednej noci, ktorú tam strávili, sme ich sťahovali naspäť domov. Boli sme sklamaní, pretože nám sľubovali niečo iné.“
Práca upratovačov na Slovensku 🇸🇰 | Plat 950 – 1100 € + ubytovanie zadarmo!
Petra preto začala hľadať súkromné opatrovateľky, ktoré by mohli chodiť denne do bytu starých rodičov. „S ňou sme sa nedohodli, a tak som podala inzerát cez Bazoš. Odtiaľ sa mi ozvali ženy, ktoré sme v podstate zamestnali na kompletnú starostlivosť o našich starých rodičov. Mali sa po dvoch týždňoch striedať, jedna neskôr odišla, tak sme našli ďalšiu.“
Po čase však Petre zavolali z petržalského domova dôchodcov, kde mali podanú žiadosť, že sa uvoľnilo miesto pre oboch starých rodičov. Dedko bol však na tom už tak zle, že ho nakoniec museli na odporučenie lekára umiestniť do nemocnice. „Medzičasom sme mu vybavili súkromné sanatórium v Petržalke, ale deň pred prevozom zomrel.“
Po úmrtí dedka zostala babka v domove dôchodcov, kde ju chodili čo najčastejšie navštevovať. Babka však už bola v rozvinutom štádiu alzheimera, mnoho vecí okolo seba si neuvedomovala a mala problém rozpoznať svojich najbližších. „V domove sa postupne adaptovala, dokonca navštevovala nejaké kreatívne aktivity, brávali sme ju aj von na vychádzky. Táto starostlivosť bola nad naše očakávania, hoci to nebol súkromný domov, ale starali sa o ňu dobre. Napriek všetkému bolo ťažké sledovať, ako sa cíti, občas bola na tom lepšie, inokedy horšie, najmä psychicky.“
V domove oslávila 90 rokov a tesne po narodeninách sa jej zdravotný stav zhoršil, hospitalizovali ju v nemocnici, kde napokon aj zomrela. „Zavolali nám, keď už bola prevezená, a tak sme ani nemali šancu sa s ňou rozlúčiť. Mne osobne bolo strašne ľúto, že sa to muselo stať v nemocnici, a nemohli sme byť pri nej v domove,“ hovorí Petra.
Spätne hodnotí toto obdobie ako veľmi stresujúce najmä tým, že si človek musí všetky informácie hľadať, zbierať, pričom nikto presne nepovie, ako postupovať. A ako vraví, aj keď tie informácie máte, nemáte garanciu, že sa k starostlivosti, napríklad k terénnemu sociálnemu pracovníkovi, dostanete. „Keď sa ten zdravotný stav mení rýchlo, neviete ani adekvátne na tieto zmeny reagovať, ak je chorý príbuzný doma. Nie je to tak, že prídete niekam a tam vám povedia, kde je voľné miesto pre vášho príbuzného. Popri vybavovaní pomôcok, hľadaní miesta v domovoch či dennej starostlivosti o chorého je ťažké si vydýchnuť, načerpať sily, na to nie je priestor.“
Petra tiež upozorňuje, že služby súkromných opatrovateliek sú pre bežných ľudí finančne nedostupné, preto aj oni túto možnosť volili len na preklenutie situácie. Tvrdí tiež, že keď požadujete opateru od štátu, nie je v plnej miere dostupná, pretože tých ľudí, ktorí majú vzdelanie a môžu robiť opatrovateľské služby, je žalostne málo, navyše pri takom nízkom finančnom ohodnotení zo strany štátu. „Preto idú radšej robiť na vlastnú päsť a tam podstupujete aj vy mnoho rizík, pretože si púšťate do domácnosti cudzích ľudí a neviete, či naozaj majú potrebné skúsenosti. A v niektorých zariadeniach pre dôchodcov a chorých alebo v nemocnici nám občas chýbala praobyčajná ľudskosť zo strany personálu,“ uzatvára Petra skúsenosť svojej rodiny.
Alžbetin príbeh: Iniciatíva matky a spokojnosť v zariadení
Alžbeta žije spolu so sestrou tiež v hlavnom meste a donedávna starostlivosť o svoju mamu vôbec nemuseli riešiť. Sestra totiž po rozvode bývala spolu s mamou, ktorá bola do osemdesiatky úplne samostatná a aktívna. „Problém nastal, keď sestra postúpila v práci, dostala väčšiu zodpovednosť a musela služobne cestovať aj do zahraničia. Mama dostala strach z toho, keď musela zostať sama. Doobeda ešte vedela normálne fungovať, k večeru však prichádzali úzkosti z toho, čo sa stane, keby náhodou spadla v kúpeľni alebo sa objavil iný zdravotný problém.“
Alžbeta má svoju rodinu a aktivity, hoci prichádzala za mamou, aby s ňou zostala na noc. Sama má však zdravotné problémy, preto to nebolo dlhodobo udržateľné. „Mama má veľmi silnú povahu, na sestru bola zvyknutá, ale fungovanie nás dvoch pod jednou strechou už bolo náročné. Okrem toho mama bola celý život veľmi aktívna, samota jej nerobila dobre,“ tvrdí Alžbeta.
Alžbetina mama má aj špeciálnu kombináciu diét, ktoré musí dodržovať, inak jej hrozia vážne zdravotné komplikácie. „Bežne sa stávalo, že zanedbala stravu, čo prinieslo žalúdočné problémy a občas aj odpadla a prebrala sa až o hodinu a nevedela, čo sa stalo.”
Keďže Alžbetina sestra žije po rozvode sama, nemohla si dovoliť vzdať sa svojej práce a prísť o príjem, Alžbeta sa venuje svojej rodine, taktiež pre ňu nebolo možné postarať sa o mamu 24 hodín denne. „Mama si túto skutočnosť naplno uvedomovala a napokon sama navrhla, že najlepšie bude, keď pôjde do zariadenia pre seniorov, kde bude pod dohľadom. Tým, že chcela ešte viesť spoločenský život a samota jej nerobila dobre, rozhodla sa pre typ zariadenia, kde bývajú v bungalovoch viacerí seniori, každý má svoj apartmán s vlastnou predsieňou a kúpeľnou. Keď chce, má súkromie, keď sa chce s niekým porozprávať, má okolo seba rovesníkov,“ hovorí Alžbeta.
Keď podali žiadosť o umiestnenie v domove, o nejaký čas prišla komisia, a keďže sa jej mame vtedy darilo dobre, usúdili, že domov dôchodcov nepotrebuje. Alžbeta otvorene priznáva, že napokon využili sestrine konexie v maminom mieste bydliska mimo Bratislavy a vybavili, že mama mohla byť do domova umiestnená. „Týždeň po prijatí zamietavého stanoviska sme ju sťahovali do zariadenia, ktoré spravuje nezisková organizácia. Nemali práve vtedy naplnený stav a miesto pre mamu mali.“
Alžbeta hovorí, že mama bola s týmto riešením spokojná a dokonca vyhovoval jej aktívnemu životnému štýlu. „V tomto zariadení má aj svoju mieru slobody, nemusí sa nikoho pýtať, keď chce ísť na vychádzku alebo si nakúpiť. Nemusí už však mať strach z toho, že by ju v prípade úrazu našiel niekto až o niekoľko hodín neskôr.”
So sestrou si uvedomujú, že je vzácne, že táto požiadavka vyšla zo strany mamy a sama sa tak dobrovoľne rozhodla a navyše sú so službami zariadenia spokojné. Obe sestry mamu navštevujú a niektoré víkendy sa rada vracia domov. Samozrejme aj ony riešili dilemu, či ide o správne rozhodnutie. Napokon im situáciu uľahčila samotná mama, ktorá prevzala iniciatívu.
Za ubytovanie a stravu si Alžbetina mama platí zo svojho dôchodku, takže našli riešenie, ktoré je pre ne dostupné. „Voľné miesta v zariadeniach prakticky neexistujú. Žiaľ, zistili sme, že aj táto oblasť ľudského života je hlavne o peniazoch.“
Jurajov príbeh: Nedostatok informácií a preťažený systém
O svojej skúsenosti hovorí aj Juraj, ktorého mama dostala pred pár mesiacmi mozgovú príhodu. Stalo sa to náhle zo dňa na deň a zo stavu, keď bola úplne sebestačná a žila samostatne vo svojej domácnosti, sa stala ležiacou pacientkou, ktorá si vyžadovala 24-hodinovú starostlivosť. „Sme päťčlenná rodina, s manželkou sme obaja zamestnaní a vychováme tri školopovinné deti. Moja mama bola vdova a žila sama neďaleko od nás v rámci jednej obce a ja som jediné dieťa,“ opisuje Juraj svoju situáciu.
Táto situácia ich zastihla, keď bol Juraj odcestovaný na služobnej ceste v zahraničí a manželka pracovala z domu. Vďaka všímavosti susedky našla Jurajova manželka mamu v obývačke relatívne skoro. „Čo nasledovalo potom, bolo pre nás neuveriteľne tvrdé vytriezvenie do reality zdravotníctva a systému sociálnych služieb na Slovensku. Žiaľ, tento príbeh sa skončil len nedávno, keď mama zomrela.“
Aj Juraj hovorí o absolútnom nedostatku informácií, „prakticky všetko sme si museli zisťovať sami na internete a od známych“. Prístup nemocnice, kde mamu odviezli, bol podľa Juraja čisto technokratický. Stalo sa to krátko pred Vianocami a po necelom týždni, čo jeho mama ležala na neurologickej JIS-ke, im povedali, že kvôli vianočným sviatkom sa zatvárajú oddelenia, a keďže mamin stav je stabilizovaný, tak ju pošlú domov. „Stabilizovaný v tomto prípade znamenalo, že sa nemenil, mala parézu na ľavej strane tela a vyžadovala si 24-hodinovú starostlivosť, keďže bola pripútaná na lôžko. Inými slovami, zo dňa na deň sme mali prebrať ako úplní laici bez akejkoľvek znalosti o zdravotnej starostlivosti, bez potrebného vybavenia, zamestnaní a bez pomoci od rodiny starostlivosť o ležiaceho pacienta. Nech mi už nikto nevraví, že zdravie nie je o peniazoch. Asi si viete predstaviť, aká neriešiteľná situácia pre nás nastala,“ hovorí Juraj.
Práca upratovačov na Slovensku 🇸🇰 | Plat 950 – 1100 € + ubytovanie zadarmo!
S manželkou začali preberať všetky etické dilemy, čo by mali a čo skutočne dokážu zvládnuť. „Život sa nám prevrátil v momente naruby. Pri hľadaní možného zariadenia sme zistili, aké náročné je niečo nájsť, voľné miesta prakticky neexistujú. A žiaľ sme zistili, že aj táto oblasť ľudského života je hlavne o peniazoch. Tiež nás prekvapilo, aké veľké množstvo ľudí v našom okolí si prešlo niečím veľmi podobným.“
Juraj hovorí, že téma seniorov a starostlivosti o nich je pre väčšinu ľudí abstraktná až do momentu, keď sa ich to bezprostredne dotýka, a potom narazia na nefungujúci, preťažený systém, v ktorom ste ponechaný hlavne sám na seba. „Podľa toho, čo sme zažili a ako sa vyvíja demografia na Slovensku, sa táto situácia bude iba zhoršovať. Táto téma nie je atraktívna a určite neplní prvé strany denníkov, no je veľmi reálna, naliehavá, podceňovaná a neriešená,“ dodáva Juraj.
Pre mamu hľadali možnosť opatrovania priamo v domácnosti, čo by si vyžadovalo 24-hodinovú starostlivosť. Cez rôzne agentúry, ale aj rôzne inzeráty individuálnych poskytovateľov, no ceny sa pohybovali v rozmedzí od 10 do 20 eur na hodinu. „Toto by samozrejme bolo iba krátkodobé dočasné riešenie, kým by sme sa sami nezaučili, ako sa starať o ležiaceho pacienta. Keďže však nájsť opatrovateľov, ktorí by mohli začať tak skoro, bolo veľmi náročné, tak sme hľadali aj možnosť prechodného umiestnenia mamy v nejakom zariadení. Podarilo sa nám nájsť voľné miesto na oddelení dlhodobo chorých, tam boli ochotní prijať mamu na obdobie cca dvoch týždňov. Dúfali sme, že za ten čas sa nám podarí nájsť opatrovateľov a aspoň ako-tak zariadime domov pre ležiaceho pacienta.“
Z nemocnice sociálna sestra dostala informáciu, že v jednom DOS sa uvoľnilo miesto. Bola tam 24-hodinová starostlivosť ošetrovateľov, prítomná bola zdravotná sestra aj rehabilitačná sestra, ktorá robila fyzioterapiu s pacientmi po mozgovej cievnej príhode. Navyše priestory boli nové, čisté a pôsobilo to rodinnou atmosférou. „Samozrejme sme to prebrali s mamou a aj ona súhlasila. Toto zariadenie bolo tiež len dočasné riešenie, zmluva bola vždy na jeden mesiac a potom sa predlžovala, maximum boli tri mesiace. Čo sa týka ceny, tak to bolo platené zo zdravotného poistenia a my ako rodina sme doplácali takmer deväťsto eur za mesiac.“
Medzitým Juraj komunikoval s lekárkou, ku ktorej sa dostali len vďaka rodinným známostiam. Až tá im objasnila informácie o maminom zdravotnom stave, že je veľmi vážny a vyžaduje si ďalšiu liečbu, keďže popri krvácaní do mozgu má aj pridružené srdcové problémy. Podľa tejto lekárky bolo ideálne riešenie liečenie v nemocnici pod odborným dohľadom. „Odporučila nám aj konkrétne možnosti, ktoré sme chceli začať riešiť, avšak o pár dní museli mamu previezť zo zariadenia, v ktorom bola.“
Možnosti starostlivosti a sociálne služby
Opatrovateľská služba
Opatrovateľská služba je vhodná pre tých, ktorí potrebujú pomoc (alebo dohľad) pri zvládnutí osobnej hygieny, stravovaní sa alebo počas nákupov. Služba sa poskytuje v domácom prostredí - opatrovateľ/opatrovateľka prídu k vám domov na dohodnutý počet hodín denne/týždenne. Opatrovateľská služba sa stará o ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných osôb s najmenej I. stupňom odkázanosti. Ak máte záujem o tieto služby, musíte kontaktovať príslušný ÚPSVR v mieste trvalého pobytu. Peňažný príspevok na opatrovanie sa od 1. 12. 2024 nekráti podľa príjmu opatrovanej osoby. Od 1. 7. 2025 je základná mesačná suma 663,50 € (1 osoba s ŤZP) a 882,50 € (2+ osoby s ŤZP).
Odľahčovacia služba
Vďaka odľahčovacej službe si môžu opatrovatelia dopriať oddych od neustálej starostlivosti. Nárok na túto službu máte v prípade, ak opatrujete fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Každý rok máte nárok na 30 dní odľahčovacej služby (alebo alikvotnú časť podľa toho, koľko mesiacov v roku opatrujete). Dni sa nedajú presunúť do ďalšieho roka a využitie služby sa vždy počíta na celé dni. Odľahčovaciu službu zabezpečuje váš príslušný ÚPSVR. Cena odľahčovacej služby záleží od poskytnutej formy, ale určí ju pre vás mesto.
Monitorovacie a signalizačné služby
Tieto nástroje (hodinky, tlačidlá SOS a pod.) na vás dohliadajú a pomôžu vám zavolať pomoc v krízovej situácii. Ak máte záujem o tieto služby, musíte kontaktovať príslušný ÚPSVR v mieste trvalého pobytu alebo VÚC. Cenu obecnej MaS služby určuje mesto a dozviete sa ju na obecnom úrade alebo na webových stránkach vašej obce. Aj na súkromnú monitorovaciu službu je možné získať príspevok od vašej obce/mesta. Presný postup, ako získať príspevok, zistíte na miestnom úrade, obvykle je však potrebné vyplniť a odovzdať žiadosť o príspevok.
Požičovňa pomôcok
Potrebujete si kvôli svojmu zdravotnému stavu požičať špeciálnu zdravotnícku pomôcku (vozík, barle, polohovateľnú posteľ a pod.)? Ceny nájdete na stránkach alebo osobne vo vašej najbližšej požičovni zdravotníckych pomôcok.
Ako postupovať pri umiestnení seniora do zariadenia pre seniorov
1. krok: Podanie žiadosti o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu
Ak potrebujete umiestniť príbuzného do domova dôchodcov, musíte v prvom rade podať písomnú žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Žiadosť formálne podáva osoba, ktorej odkázanosť sa posudzuje - mal by ju teda podpísať samotný senior. Ak však vzhľadom na svoj zdravotný stav nemôže podať žiadosť sám, môže v jeho mene a na základe potvrdenia ošetrujúceho lekára o jeho zdravotnom stave podať žiadosť aj iná fyzická osoba. Žiadosť sa podáva na obecnom úrade obce určenej podľa miesta trvalého pobytu seniora, ktorého odkázanosť na sociálnu službu sa bude posudzovať. Jej text nemusíte tvoriť vy; postačí vyplniť formulár, ktorý nájdete na webových stránkach obce (resp. mesta), ktorej budete žiadosť adresovať. Ak je web obce neprehľadný, skúste stránky vami preferovaného zariadenia pre seniorov. Papierový formulár žiadosti možno získať aj na obecnom úrade.
Okrem žiadosti o posúdenie odkázanosti hľadajte tiež tlačivo, v ktorom sa zmluvný (tzv. obvodný) lekár seniora vyjadrí k jeho zdravotnému stavu. Treba ho priložiť ako prílohu žiadosti o posúdenie odkázanosti; niekedy ju možno stiahnuť v jednom súbore so žiadosťou, inokedy je ponúkané na stiahnutie samostatne. Označuje sa rôzne; môže ísť napr. o „potvrdenie lekára (príp. poskytovateľa zdravotnej starostlivosti)“ o zdravotnom stave žiadateľa. Uvedené potvrdenie nesmie byť staršie ako 6 mesiacov.
Dodajme, že zariadenia pre seniorov sú určené len pre osoby, ktoré už dovŕšili dôchodkový vek a:
- sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby s tým, že stupeň ich odkázanosti je najmenej IV. (môže byť teda aj V. a VI. - bližšie príloha č. 3 zákona č. 448/2008 Z.z., o sociálnych službách)
- alebo poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov potrebuje z iných vážnych dôvodov.
2. krok: Spracovanie posudku o odkázanosti na sociálnu službu
Posúdenie odkázanosti vášho rodiča či prarodiča na sociálnu službu sa vykonáva v réžii obce (resp. mesta). Senior sa skúma z dvoch hľadísk:
- V rámci zdravotnej posudkovej činnosti kvalifikovaný zdravotnícky pracovník zhodnotí, nakoľko je senior odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby. Posúdenie sa spravidla vykonáva len na základe obsahu zdravotnej dokumentácie a v neprítomnosti žiadateľa. To neplatí, ak žiadateľ písomne požiada o osobnú prítomnosť pri posudzovaní.
- Sociálna posudková činnosť sa zameriava najmä na vyhodnocovanie osobnostných predpokladov seniora a prostredia, v ktorom žije (jeho domácnosti). Jej výsledkom sú zoznamy úkonov a sociálnych aktivít, pri ktorých senior na rozdiel od jeho rovesníkov rovnakého pohlavia potrebuje pomoc. Posúdenie vykonáva sociálny pracovník. Zdravotnícky pracovník a sociálny pracovník pri posudzovaní spolupracujú tak, aby si ich závery vzájomne neodporovali. Na základe zdravotného a sociálneho posudku sa vyhotovuje finálny posudok o odkázanosti na sociálnu službu.
3. krok: Rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu
Na základe posudku o odkázanosti vydá obec/mesto rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu. Spolu s rozhodnutím doručí žiadateľovi aj posudok o odkázanosti na sociálnu službu, ktorý bol podkladom pre jeho vydanie. Pokiaľ vám rozhodnutie vyhovuje, môžete sa vzdať práva na odvolanie, vďaka čomu rýchlejšie nadobudne právoplatnosť. Ak rozhodnutie naopak považujete za nesprávne, môžete sa proti nemu odvolať. Pokiaľ vám nevyhovie ani odvolací orgán, máte ešte možnosť podať tzv. správnu žalobu.
4. krok: Žiadosť o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby
Rozhodnutie o odkázanosti seniora na sociálnu službu priložíte k žiadosti o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, v ktorej si už musíte vybrať konkrétny domov dôchodcov. Ak nemáte na základe dobrých referencií vytypované konkrétne zariadenie, môžete si domovy dôchodcov vo vašom regióne vyhľadať na webe. Nájdete ich vo verejnej časti Informačného systému sociálnych služieb, ktorá je prevádzkovaná na stránkach pod záštitou ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. V časti „druh sociálnej služby“ zvolíte „zariadenie pre seniorov“ a v časti „miesto poskytovania“ si vyberiete kraj, v ktorom sa má nachádzať.
Seniorov spĺňajúcich podmienky pre zaradenie do domova dôchodcov je pomerne veľa. Jednotlivé zariadenia preto prijímajú spôsobilých žiadateľov podľa poradovníka, ktorý je usporiadaný podľa termínu podania žiadosti. Určitú úlohu ale hrá aj pohlavie žiadateľa. V zariadeniach pre seniorov totiž klienti bývajú ubytovaní tak, aby ženy bývali na izbách so ženami a muži naopak s mužmi. V konečnom dôsledku sa teda pri výbere žiadateľa prihliada aj na to, či sa uvoľnilo miesto v dámskej alebo v pánskej izbe.
5. krok: Uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a umiestnenie do zariadenia
Keď sa vo vami vybranom zariadení uvoľní miesto pre nového prijímateľa sociálnej služby a váš príbuzný je prvý v poradovníku, uzatvorí so zariadením pre seniorov písomnú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. Domov dôchodcov nesmie podmieňovať uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby peňažným či nepeňažným plnením. V praxi sa vyskytujú situácie, v ktorých je rodina seniora oslovená, či by nechcela zariadenie podporiť darovaním určitej hotovosti alebo materiálneho vybavenia. Pokiaľ ide len o výzvu k dobročinnosti, je to v poriadku. Ak však za zatvorenými dverami padne informácia, že bez určitého plnenia (a to aj pre zariadenie, nie teda napr. vyložene „do vrecka“ jeho riaditeľa) seniora neprijme, nejde o konanie v súlade so zákonom.
"Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?" - Iniciatívy pre seniorov
Pred siedmimi rokmi Jana Galatová dostala nápad potešiť 30 seniorov v domove pre seniorov v Senci. Inšpiroval ju k tomu smutný pohľad na osamelých seniorov v nemocnici, v ktorej často navštevovala svoju chorú mamu. Pomocnú ruku jej ponúkla Silvia Slobodová, ktorú tento nápad nadchol a vyrobila pre Janku plagát a jednoduchý systém evidencie. Spolu pomenovali zbierku „Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?“ a nič netušiac založili milú predvianočnú tradíciu pre mnoho rodín. Po štyroch rokoch Janka a Silvia založili občianske združenie, aby svoje aktivity vedeli vykonávať udržateľne.
Dnes sú aktivity Koľko Lásky o.z. Koľko Lásky o.z. vzniklo na podporu organizácie aktivít na báze dobrovoľníctva sústreďovaných na seniorských občanov. Za svoj cieľ si stanovili vytvorenie tradície organizovania Vianočnej zbierky darčekov pre osamelých seniorov a vytvorenie láskyplnej spolupráce medzi školskými zariadeniami a zariadeniami pre seniorov. Naším poslaním je prinášať seniorom nielen radosť, ale aj pocit, že na nich záleží - že ich Jeseň Života môže byť plná lásky a spolupatričnosti. Cez naše výzvy sa snažíme skvalitniť život seniorom, ktorí sú odkázaní na pomoc iných a vytvárame mosty medzi generáciami.
Za naším združením je úžasný tím ľudí - dobrovoľníkov, koordinátorov, podporovateľov a fanúšikov. Do našich výziev sa ročne zapájajú desiatky tisíc ľudí, pracujeme s približne 300 dobrovoľníkmi a 18 koordinátormi dobrovoľníkov po celom Slovensku. Vďaka našej úžasnej komunite ľudí sme doteraz rozveselili vyše 300 000 osamelých sŕdc seniorov. Dnes už tradičnú vianočnú výzvu Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok organizujeme v roku 2024 už po siedmykrát. Počas nej chystá celé Slovensko vianočné darčeky zabalené v krabici od topánok. Na jar beží naša výzva Láska kvitne v každom veku, v ktorej deti aj dospelí chystajú ručne robené pohľadnice pre seniorov v tematike kvetov, ku ktorým pripájajú sadeničky, semienka a kvety, aby tie im rozkvitli v izbách. Pri našich aktivitách sa snažíme zapájať okrem širokej verejnosti a našich dobrovoľníkov aj deti z partnerských školských zariadení a firemných dobrovoľníkov. Máme obrovskú radosť z našej úžasnej podporujúcej komunity a snažíme sa ju neustále budovať a rozvíjať.
Validácia: Komunikácia s dezorientovaným seniorom
Život Patrície Jarjabkovej sa po smrti mamy zmenil: Svoje poslanie našla v domove pre seniorov. Patrícia Jarjabková (67) dnes pomáha seniorom a hoci musí často vyťahovať vnútornú silu až niekde z päty, jej srdce je naplnené láskou. „Validácia bol deväťmesačný kurz. Je to overený a dôstojný prístup, metóda, ako komunikovať s človekom s demenciou, s dezorientovaným seniorom. Nevyvraciame ho, ale snažíme sa vcítiť do jeho sveta, prijať, čo prežíva.“
Počas života zažijeme veľa zložitých, krízových situácií, mnohé nevyriešime, len odložíme do zabudnutia, potlačíme ich. Naomi Feil, ktorá túto metódu vytvorila, vychádzala z vlastných skúseností, od detstva žila v domove pre seniorov, medzi starými ľuďmi, lebo jej otec bol riaditeľom. Vnímala ich život, a tak sa tomu potom sama celý život venovala. Opierala sa o veľké výskumy, prácu známeho psychológa Erika Eriksona a jeho fázy života od detstva až po starobu. „Keď príde staroba, začíname bilancovať. Začínate si upratovať, lebo viete, že veľa dverí už pred vami nie je. Možno otvoríte len tie posledné, človek tam chce ísť uprataný. Človek chce mať jasno. Takže v tomto období začínajú ľudia rekapitulovať, obzerať sa späť. A z hĺbok sa začínajú vyplavovať staré rany, krivdy, ktoré sme mali kdesi uložené. Pri demencii sa tieto nevyriešené veci často stávajú ťažké a naliehavé. A práve tu má svoje miesto validácia - pomáha človeku, aby v tom, čo prežíva, neostal sám.“
Práca upratovačov na Slovensku 🇸🇰 | Plat 950 – 1100 € + ubytovanie zadarmo!
Spoločné rozhodnutie: Komunikácia a hľadanie najlepšej cesty
Riešením, ktoré je na prospech pre obe strany, je domov pre seniorov. Kým voľakedy boli domovy dôchodcov najmä východiskom z núdze pre osamelých ľudí bez rodiny, dnes záujem o služby zariadení tohto typu rastie. Život tu už dávno neznamená „odloženie“ seniora, ale reálnu pomoc pre všetkých zúčastnených. „Veľa ľudí si ešte stále myslí, že domov pre seniorov je nejaká staršia budova, stavebnými úpravami prispôsobená ľuďom vo vyššom veku, kde majú strechu nad hlavou, jedlo, sociálnu a zdravotnú starostlivosť, ale inak tam v podstate strácajú svoju ľudskú dôstojnosť. Tieto stereotypy však treba zbúrať a ukázať, že sa to dá aj inak,“ hovorí spoluautorka projektu Agapé Senior Park Adriana Škriniarová. „Kvalifikovaný personál v domove, kvalitné služby a moderné priestory nahrádzajú domácu starostlivosť. Tieto inštitúcie podávajú pomocnú ruku hlavne členom rodiny, ktorí chcú svojim najbližším dopriať len to najlepšie.“
Psychológovia odporúčajú hovoriť so seniorom o možnosti inštitucionálnej starostlivosti zrozumiteľne, jasne a najmä pravdivo. „Otvorená komunikácia je nesmierne dôležitá na budovanie kvalitných vzťahov a inak to nie je ani pri komunikácii so seniormi. Treba mať na pamäti, že akýkoľvek fungujúci vzťah by mali determinovať atribúty, akými sú láska, porozumenie aj úcta. V mnohých situáciách si môžeme povedať, že to vôbec nie je ľahké, no kľúčom je určite empatia, rešpekt a dôvera,“ povedala psychologička Jana Janičová.
Aby medzi blízkymi a seniorom nevznikalo napätie, radí odborníčka dodržiavať jednoduché pravidlá. „Dôležité je hovoriť zreteľne a dostatočne nahlas. Odporúčam vyhýbať sa detskému jazyku rovnako ako náročným odborným výrazom. A určite nefrustrujme seniora ani seba komplikovanými či mätúcimi požiadavkami. Komunikujme zreteľne, s úctou, majúc stále na pamäti dôstojnosť seniora,“ radí Janičová.
Pri komunikácii o potrebe nájsť seniorovi nový domov, kde bude o neho po všetkých stránkach postarané, odporúča hovoriť o reálnych dôvodoch a o všetkých plusoch, ale aj prípadných mínusoch, ak z tohto riešenia pre rodinu vyplývajú. Sľubovať denné návštevy, pokiaľ nie je možné seniora každý deň navštevovať, nie je najlepšia cesta. A určite treba mať upratané v sebe a vo svojom svedomí. Hľadá sa najlepšia cesta pre všetkých, nie odbočka.
„Nemyslím si, že keď uvažujeme o tom, že by našej mame alebo otcovi bolo lepšie v domove pre seniorov, sme egoisti alebo ignoranti. Naopak, ak im nájdeme vhodné zariadenie, ktoré im poskytuje to, čo potrebujú, či už na niekoľko hodín denne, na nejaké obdobie alebo nepretržite, môže to byť dobré riešenie pre všetkých,“ je presvedčená Škriniarová. Pomáha uvedomiť si, že pokiaľ senior nebude mať adekvátnu starostlivosť, môže sa to skončiť zle.