Thomas Mann, nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, raz povedal: „Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť.“ Tieto slová, často opakované študentom histórie, zdôrazňujú zásadný význam štúdia minulosti. Nemecký spisovateľ a filozof George Santayana to dobre vystihol: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený prežiť ju znovu.“ Tieto myšlienky podčiarkujú, prečo je dôležité nielen poznať históriu, ale sa z nej aj poučiť, aby sme sa vyhli opakovaniu chýb.
Tento článok sa zaoberá dôležitosťou poučenia sa z minulosti, či už ide o poznanie večných zákonov, ktoré ovplyvňujú náš život, alebo o štúdium historických udalostí a ich dôsledkov. Skúma, prečo ľudstvo opakovane robí tie isté chyby a aké dôsledky to má pre jednotlivcov aj pre celú spoločnosť. Učenie sa z minulosti je nevyhnutné nielen pre historikov, ale pre každého človeka, ktorý chce žiť plnohodnotný život.
Prečo má človek poznať večné zákony?
Pokiaľ človek nepozná a nedodržiava večné zákony, neustále ho poškodzujú a všemožne „trestajú“ až dotiaľ, kým sa im neprispôsobí a nepochopí ich zmysel. Paradoxom nášho moderného života je, že kto chce jazdiť autom, musí poznať dopravné predpisy, aby neohrozoval seba aj iných. Avšak v bežnom živote sa z neznalosti večných zákonov nechávame denne ubíjať ich dôsledkami, ktoré sú v porovnaní s jazdou neraz nebezpečnejšie.
Kým bolo pre väčšinu z nás dôležité len uspokojovanie pozemských potrieb a žiadostí, nemohli sme dospieť ku kontaktu s večnosťou. Naša duša nebola ešte pripravená prijať toto poznanie. V dnešnej dobe však už mnohí z nás majú dostatočne vyvinuté duševné schopnosti, takže dvere k spoznaniu večných zákonov sú pred nimi otvorené.
Podobne ako v doprave značky a smerové tabule dovedú človeka bezpečne do cieľa, v bežnom živote sú večné zákony míľnikmi na ceste k poznaniu. Uplatnenie večných zákonov v praxi býva spočiatku namáhavé. V mnohých prípadoch sa bude musieť človek obrátiť o 180 stupňov späť alebo úplne iným smerom, ako bol dosiaľ zvyknutý. No časom zistí, že jeho život sa stal pokojnejší, vyrovnanejší a podriadi sa im dobrovoľne, ako to urobil pri dopravných predpisoch. Poznaním a dodržiavaním večných zákonov bude v spoločnosti postupne miznúť utrpenie, zhon a nespravodlivosť, ktoré sú ovocím ich neznalosti. Večné zákony sa prejavujú nepretržite, bez ohľadu na vznik a zánik vesmíru, lebo sú stále a nemenné. Na tomto svete im podliehame v rôznych oblastiach života - v prírode, v činoch, v myslení, citoch a dokonca aj po smrti. Často si ich vplyv na náš život nevieme logicky vysvetliť, preto svoju nevedomosť zakrývame jednoduchým tvrdením, že ide len o náhodu alebo o niečo, čo vôbec od nás nezávisí. Vesmír aj neviditeľné svety nad ním majú množstvo obyvateľov. Človek je schopný spoznať a prijať tieto „iné svety“ len vďaka tomu, že sú popretkávané rovnakými zákonmi.
Zákon tiaže v nehmotnej forme života
Zjednodušene môžeme vyjadriť, že zákon tiaže sa na nehmotnej úrovni života prejavuje tým, že všetko negatívne, nepríjemné a zlé nás zaťažuje, kým pozitívne a optimistické myslenie a city nás nadľahčujú, povznášajú.
Zákon rovnorodosti
Ľahko sa zbližujú ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami. Preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si možno len na rovnakej úrovni. Nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie.
Zákon doplnenia celku
Podľa neho sa v rovnakom druhu v čase zrelosti priťahujú protiklady opačné póly - kladný a záporný, samec a samička, muž a žena, lebo tvoria spolu dokonalý celok. Práve preto je prvým predpokladom zákona o doplnení celku rovnorodosť. Podobné je to aj s ľudskými vlastnosťami. Nie rovnaké, ale rôznorodé sa dopĺňajú do celku.
Zákon spätného pôsobenia
Účinok tohto zákona v bežnom živote ľudia postrehli už dávno a vyjadrili ho prirovnaním „Čo človek dáva, to dostane“. Kresťanom priblížil tento zákon Kristus svojím výrokom „Čo človek zaseje, to zožne“. Z fyziky nám ho pripomína zákon akcie a reakcie. Keďže je vesmír ohraničený, a nie nekonečný, ako sa nám to zdá z obmedzeného ľudského pohľadu, nič sa v ňom nemôže stratiť. Všetko sa v kruhu vracia späť k východisku, dokonca ešte znásobené. Podľa zákona rovnorodosti sa pri spätnom pohybe rovnorodé priťahuje, hromadí, teda zväčšuje.
Všetky staré náboženstvá na celom svete poznali viacnásobné návraty človeka na Zem - reinkarnáciu, ktorá jediná dáva možnosť odpykať chyby tam, kde vznikli - na Zemi. V 6. storočí na ekumenickom koncile v Carihrade chcela kresťanská cirkev dokázať, že ľudská vôľa môže meniť aj večné zákony. Popretím reinkarnácie chcela zmazať vplyv zákona spätného pôsobenia. Samozrejme zákon fungoval, či ho uznávala, alebo nie.
Podľa kresťanských predstáv človek, ktorý zhrešil, sa dostane po smrti do „pekla“ - navždy. Ale večné odpykávanie chýb v „pekle“ nedáva ďalšiu možnosť vývoja. Človek už teda nemá možnosť napraviť chybu a zmeniť sa. Iba opätovný život na Zemi poskytuje takú príležitosť.
Z uvedeného vyplýva, že nie Boh, ale človek sám sa trestá, keď nepozná a nedodržiava večné zákony, ktoré na neho pôsobia ako bumerang.
Zákon pohybu
Všetko, čo sa podriadi zákonu pohybu, má v sebe život, a tým aj vývoj. Kde je nedostatok pohybu, tam dochádza k stagnácii a úpadku. Aj u ľudí primeraný telesný pohyb, dokonca aj stres, pôsobí aktivizujúco na telo aj myseľ, odhaľuje skryté rezervy a v dôsledku toho podporuje vývoj. Pohodlní a leniví ľudia ochorejú a zoslabnú skôr než aktívni. Ich myseľ býva často rovnako ako telo strnulá a lenivá, a preto je len ťažko schopná pochopiť príčiny svojho utrpenia.
Zákon rovnováhy
Ak chce človek žiť v telesnom a duševnom zdraví, musí sa podriadiť zákonu rovnováhy. Znamená to neustálu snahu o vyrovnávanie výkyvov a harmónie, ktoré spôsobuje aktívny život. Každý má dbať, aby v jeho živote bola rovnováha medzi dávaním a braním, medzi prácou a oddychom, medzi utrpením a radosťou. Rovnováha nie je stav, ktorý trvá večne, ale o ktorý sa človek musí večne usilovať.
Esej o rovnováhe v živote v angličtine | Dôležitosť rovnováhy v živote | Najlepšie eseje
Historické poučenie: Prečo sa opakujú chyby?
„Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť,“ slová Thomasa Manna, zdôrazňujú zásadný význam štúdia histórie. Avšak, ako poznamenal Honoré de Balzac, „históriu môže robiť každý, ale iba veľkí muži ju dokážu napísať.“ Pri štúdiu historického vývoja sa vynárajú fakty, ktorým chýba racionálne vysvetlenie, a človek sa musí čudovať, prečo ľudia opakujú tie isté chyby.
História je ako galéria obrazov, v ktorej je zopár originálov a mnoho kópií. Pri štúdiu dejín prichádzame k uvedomeniu, ako by sa všetko neustále opakovalo, ako by tu všetko už raz bolo. Odtiaľto vedie cesta k formulovaniu zákonitostí, ako napríklad, že každá revolúcia skôr či neskôr požiera svoje „deti“. Alebo, že neexistuje politika menšieho zla či politika len čiastočnej kolaborácie, tak ako neexistuje stav čiastočného tehotenstva. Prečo nestačí spoznať tých zopár originálov, aby sme nikdy viac neprodukovali ich kópie, ale nachádzali lepšie a originálnejšie riešenia? Je to tým, že história ako veda skúma najmä to, čo sa nikdy neudeje dvakrát? Alebo tým, že nikto (snáď okrem historikov) sa k štúdiu originálov vlastne ani nedostal? A ak dostal, nadobudol neomylnú istotu, že nedospeje k žiadnej kópii, ale k čomusi novému, neopakovateľnému a lepšiemu?
Súčasné konflikty a historické paralely
Americký spisovateľ a filozof George Santayana to dobre vystihol: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený prežiť ju znovu.“ Súčasný konflikt na Ukrajine a jeho kontexty vyvolávajú pozoruhodné úvahy. Politika ustupovania tu predsa už raz bola a nedočkala sa žiadneho výsledku. Milan Kundera v súvislosti s maďarskou revolúciou v roku 1956 písal vo svojej svetoznámej eseji Únos Západu, že v Budapešti sa bojovalo aj o Európu a majstrovsky zdôvodnil, prečo to bolo tak a prečo stredná Európa bola kultúrne súčasťou Západu, hoci politicky patrila na Východ. Dnes by sme Budapešť v Európe nenašli, hoci politicky tam (ešte) patrí. Mentálne je však už kdesi na Východe. A tak dnes platí, že práve v Kyjeve sa bojuje aj o Európu, hoci kultúrne väzby Kyjeva na Európu, tobôž na západnú Európu, sú viac ako sporné.
Z vlastných dejín však vieme, že v kritických momentoch exponenciálne rastie „zrelosť“ a sebavedomie ľudí. Nedávno som čítal, že Rusko a Sovietsky zväz sa po každej prehratej vojne posúvali dopredu, menili sa k lepšiemu a reformovali sa spôsobom, ktorý by si zaslúžil lepší spúšťač ako katastrofu na bojiskách. Nedá sa dospieť k lepšiemu aj bez predohry, ktorá stojí zbytočné životy? Je to nepoznanie a či len podcenenie vlastných dejín?
Dokonca ani našim susedom Maďarom, ktorí silno prežívajú a vnímajú vlastné dejiny, zdá sa nestačí poučenie, že nimi hýbe minulosť a že už dvakrát stáli vo vojne na tej nesprávnej strane. Alebo je poučením, že sa po prvý raz stavajú na stranu Ruska, proti ktorému doteraz vždy len bojovali? Spočíva problém v dezinterpretácii historických skúseností, ak teraz od spojenectva s Ruskom očakávajú hmotné benefity, záchranu, či nebodaj aj územné zisky? Porážka možno posunie Rusov vpred, v čo však pri ruskej porážke dúfajú naši maďarskí susedia? Víťazstvo Rusov by bolo nakoniec katastrofou aj pre Rusov samotných. Odkiaľ potom berie Orbán a jeho druhovia istotu, že práve oni budú profitovať? Veci sú jednoducho nastavené tak, že dejiny sa opäť budú opakovať a Maďari sa možno aj v 21. storočí dožijú ďalšej zo série vlastných prehier. Lebo dejiny sa opakujú a vždy to stojí viac (Halldór Kiljan Laxness).
Poučenie z dejín a súčasná Ukrajina
Žeby si dejiny najlepšie naštudovali Ukrajinci? Predovšetkým obdivuhodnou húževnatosťou, ktorou sa postavili na odpor okupantom. Akoby oživili spomienky na Belgičanov v prvej svetovej vojne s nezlomným kráľom Albertom I. na čele. Ten neskončil v exile ako mnohí politickí lídri pred ním i po ňom. Ukrajinský prezident vytvára nový originál, keď obrazom i zvukom preniká do svetových politických svätýň, sám však vlieva odvahu a mobilizuje Ukrajincov na domácom bojisku.
Ak má pravdu anglický filozof Bertrand Russel, keď hovorí, že svetové dejiny sú súhrnom toho, čomu sa bolo treba vyhnúť, nemali by sme ich opakovať. Neviem, čo je jednoduchšie - vyhnutie alebo opakovanie. Asi opakovanie. Ak je zároveň opakovanie matkou múdrosti, dá sa zmúdrieť len opakovaním vlastných chýb a zlyhaní? Skutočne treba všetko zopakovať, aby sme konečne čosi pochopili? Lebo na prvý raz je to asi priťažké… Dodajme, že múdry sa učí na cudzích chybách, ten hlúpy na vlastných. Navyše niekoľkokrát zopakovaných.
Manipulácia s minulosťou a ovládanie budúcnosti
„Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť, kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť,“ tvrdí George Orwell. Táto myšlienka sa týka zdanlivo len autokratických režimov a diktatúr, ktoré vedome manipulujú s minulosťou a z takýchto „dejín“ potom volajú po historickom poučení a hľadajú v nich legitimitu pre svoje perfídne a podozrivé kroky v súčasnosti i v blízkej budúcnosti.
To je manipulácia s Trianonom na spoločenskú mobilizáciu v Maďarsku a stálu vieru v benefity v blízkej budúcnosti. To je spochybňovanie ukrajinskej štátnosti a jej legitimity na neospravedlniteľné ospravedlnenie vojny proti tomuto štátu a potenciálne územné zisky v budúcnosti.
Šťastné národy nemajú dejiny, tvrdí príslovie Belgičanov, ktorí dejiny očividne majú. Nemať dejiny však skôr znamená nepoznať ich. To už je náš prípad a nemyslím si, že by sme kvôli nevedomosti mohli byť šťastnejší. Skôr nás netrápia vlastné historické prehry a zlyhania, čo je len zdanlivo prejavom šťastia. Ak sa hovorí, že šťastný národ má nudné dejiny, opäť ide skôr o ich nepoznanie ako nudu. A šťastie má len iluzórny charakter.
Európa však nezvláda svoju minulosť asi preto, že jej výklad nie je zviazaný a rozteká sa ako huspenina na tanieri vlastných egoistických záujmov. Výsledkom pre väčšinu zúčastnených zostáva hrozivý záver: Jediným poučením z histórie je, že sa z nej ešte nikto nepoučil. Dejiny nás učia, že vojny začínajú, keď vlády uveria, že cena agresie je nízka. Že to tak nakoniec nie je, nie je chyba dejín, ale skôr pravidelne opakovaného zlého odhadu. Stačilo by sa poučiť, ale protirečiť vlastnému presvedčeniu býva zložitejšie, ako vykašľať sa na poučenie z dejín.
Globálna kríza 21. storočia a nedostatok poučenia z minulosti
Globálna kríza 21. storočia, ktorá sa začala v USA, je ďalším príkladom, ako sa ľudstvo nepoučilo z minulosti. Paradoxom súčasnej globálnej krízy je, že aj napriek rozvoju globálneho trhu, zmenšovaniu obmedzení a rastu medzinárodného obchodu, sa v závetrí globálnej ekonomiky, v jej doterajšom centre, v ekonomike USA, nabaľovali stále ďalšie a ďalšie bubliny virtuálnej pridanej hodnoty. Kriticky narastal objem prostriedkov cirkulujúcich na finančnom trhu, ktorého magnetom boli umelo nafúknuté výnosy jeho jednotlivých oblastí a nástrojov. Vysoké výnosy finančného trhu odčerpávali prostriedky z reálnej ekonomiky, a to najmä odčerpávaním prostriedkov na reálne investície. To viedlo k tomu, že v rozvinutých krajinách takmer dve desaťročia prakticky stagnovali reálne mzdy vyše 90% zamestnancov, s výnimkou finančného sektora. Prehĺbili sa príjmové i majetkové rozdiely medzi úzkou skupinou mimoriadne dobre zarábajúcich a drvivou väčšinou ostatných. Následne sa začali dvíhať ceny nehnuteľností a akcií.
Príčin súčasnej globálnej krízy bolo niekoľko, a mnohé z nich pripomínajú veľkú hospodársku krízu 20. storočia. Prečo ekonomická teória nemala pripravený systém reagencií na takéto negatívne signály? Prečo ekonomická teória a politika nereagovali? Za spoločného menovateľa krízy dnes už rastúce množstvo ekonómov, manažérov, ale aj politikov a publicistov považuje uplatňovanie koncepcií „voľného trhu“. Tie ukázali aj farizejskosť ideológie „voľného trhu“, ktorá bola často zásterkou, pod ktorou prebiehalo rafinované prepájanie štátu a súkromného sektoru. Vo väčšej miere sa uplatňovali pre prospech „svojich“ tí, čo sa voľným trhom najhlasnejšie zaklínali. Skutočne málo teoretikov sa proti atmosfére vytváranej apologétmi „voľného trhu“ dokázalo postaviť. Vzniká otázka: boli apologéti voľného trhu tak nekvalifikovaní, neschopní a slepí, alebo za tým boli tie miliardy? Či niečo iné? To nech posúdi história.
Kriticky narastal objem prostriedkov cirkulujúcich na finančnom trhu, ktorého magnetom boli umelo nafúknuté výnosy jeho jednotlivých oblastí a nástrojov. Spotreba a rast ziskov boli skutočne motorom tvorby HDP v USA. Spolu s akciami slúžili ako zálohy na nové úvery. Následkom rastúcej insolventnosti mnohé americké rodiny prestali splácať splátky úverov a bublina cien nehnuteľností začala praskať. Praskala aj bublina cien akcií. Klesali ceny akcií a nasledoval ich prudký pád. V októbri 2008 trh s cennými papiermi prišiel o 5790 mld. dolárov.
Nepripravenosť a neschopnosť predísť kríze alebo ju aspoň včas zastaviť nie je lacná. Hovorí o tom, že zhruba 9 % ročného HDP globálnej ekonomiky sa už stratilo alebo sa v najbližších mesiacoch stratí. Vlády väčšiny štátov hľadajú a prijímajú záchranné opatrenia. Vynakladajú stovky miliárd amerických dolárov na záchranu veľkých bánk a veľkých korporácií. Ide o obrovské množstvo HDP a peňazí daňových poplatníkov obetovaných na záchranné opatrenia.
Nadspotreba ako faktor krízy
V súčasnej mediálnej produkcii, ale aj v teoretických prácach sa často objavuje, že kľúčovým dôvodom bola nadspotreba. Čoho, nadspotreba nad čo? Nadspotreba nad to, čo sa vyrobilo, nemohla byť, lebo nie je možné spotrebovať to, čo sa nevyrobilo. Išlo o tri relatívne oddelené, ale v konečnom dôsledku vzájomne súvisiace nadspotreby. Prvou bola nadspotreba domácností, ktorá spočívala v ich zadlžovaní nad úroveň ich disponibilného dôchodku. Teda, že sa zadlžovali v akomsi optimistickom očakávaní, že ich príjmy budú väčšie ako sú ich súčasné príjmy. Druhým, ktorý urobil vážne kroky k tomu, aby znížil svoje príjmy, predovšetkým znížením daní, bol štát. A tretím bola nadspotreba zahraničia, najmä Ázie, ktorá investovala svoje devízové prebytky, najmä doláre U. S. A. do projektov a programov vlády, ale predovšetkým do tovarov ich finančného trhu.
Z pohľadu budúcnosti ďaleko kritickejšia je nadspotreba nad limit, ktorý patrí súčasným generáciám, toho, čo sa na našej planéte neobnovuje. Ide o nadspotrebu neobnoviteľných zdrojov. Je faktom, že súčasné generácie, súčasná ekonomika, najmä ekonomika 20. storočia, „prejedla“ väčšiu časť neobnoviteľných surovín. Stojí otázka prečo? Je problém v tom, že planéta musela živiť viac ľudí ako je pre ňu prípustné? Tí, ktorí si na tieto otázky a riešenia odpovedajú kladne, vzápätí prichádzajú k receptu čo by sa malo robiť. Rozpútať vojny a „vylikvidovať“ časť spotrebiteľov.
Namieste je otázka čo spomaliť? Nemálo ekonómov, ale aj sociológov a politológov sa prikláňa k myšlienke zastaviť alebo výrazne obmedziť globálny rast HDP. To je prakticky neuskutočniteľné. Nemožno zastaviť rast v najzaostalejších a zaostalých regiónov. Akýkoľvek celkový rast, by musel byť kompenzovaný poklesom HDP v rozvinutých krajinách, čo znamená zákonite pokles životnej úrovne. Ktorý politik by to obhájil?
Zmena kriteriálnej funkcie trhu
Nie vojny, nie návrat k chudobe či jej umelé udržiavanie. Nie likvidácia ľudí, nie vrátiť časť populácie do absolútnej chudoby, aby nespotrebovávala, ale rozhodujúce je zmeniť kriteriálnu funkciu trhu. Dá sa predpokladať, že niet reálne uvažujúceho občana, ktorý by odmietol takú zmenu kriteriálnej funkcie. Je otázkou, prečo to trh, jeho neviditeľná ruka doteraz neurobila, prečo tak neučinila na báze starej kriteriálnej funkcie. Pretože trh, jeho podstata je konkurencia výrobcov a spotrebiteľov. Trh sám o sebe nemôže nič dokázať, nemôže nikam smerovať. Smeruje len v smere svojho vlastného záujmu. Trh bez záujmu neexistuje a napĺňanie záujmov je možné rôznymi metódami. Zástancovia tejto odpovede tvrdia, že na zmenu kriteriálnej funkcie, resp. na zmenu chovania trhu neboli investície. Skutočne nie sú? Hodnota derivátov je 500 - 900 biliónov USD. Čo treba urobiť v prvom rade? Konečne si otvorene priznať, že „kráľ je nahý“, že koncepcie voľného trhu sú nebezpečnou ilúziou. Je potrebné vyjasniť podstatu a úlohu štátu v trhovom mechanizme, teda zvýrazniť to, čo je typické pre moderné štáty 21. storočia.
Základné segmenty trhu je potrebné definovať na základe špecifika tovaru, ktorý sa na príslušnom trhu predáva a kupuje. Ak chce ľudstvo ísť dopredu, milovať, množiť sa, prosto šťastne žiť, najdôležitejším segmentom je trh so znalostnými tovarmi. Vedľa toho je tu pojem vedomostí a znalostí. Teda to, čo musí objektívne byť spoločným bohatstvom ľudského génia, ľudstva ako takého. Mnohé vedomosti a znalosti nemôžu a nesmú byť tovarom. Praktickou otázkou je určenie hranice medzi tým, čo je vedomosťou a znalosťou a čo už je znalostným tovarom. Je to zložitá a náročná, stále vznikajúca úloha, ktorú sa zrejme nikdy jednoznačne s konečnou platnosťou nepodarí vyriešiť a hranice napevno vymedziť. Druhým možným prístupom je posunutie hranice v neprospech znalostných tovarov. Čo sa môže stať? Mohlo by to demotivovať tvorcov znalostných tovarov, teda nových riešení, nových patentov, nových know-how. Ale v podmienkach zvyšovania cien neobnoviteľných zdrojov, za zvyšovania nákladov za poškodenie, ale predovšetkým na obnovu a zlepšovanie životného prostredia, je to jediná cesta. Je potrebné stimulovať nové riešenia a podporovať hlad po nových poznatkoch a vedomostiach.