Na Slovensku sa konečne prelomili ľady a spoločnosť dospela do bodu, keď sa tvárou komerčnej kampane stáva človek so zdravotným postihnutím. Jedným z najvýraznejších príkladov je spojenie známeho slovenského vozičkára Bekima Aziriho a telekomunikačnej spoločnosti Telekom. Táto spolupráca nielenže priniesla silnú a vtipnú reklamu, ale aj zmenila vnímanie vozičkárov vo verejnom priestore.
Bekim Aziri: Nová tvár Telekomu
Článok prináša odhalenie nového, a pre naše podmienky nevšedného, spojenia Bekima a Telekomu. Jeden z najznámejších slovenských vozičkárov sa stal tvárou reklamnej kampane telekomunikačnej spoločnosti. Po troch rokoch v nej ako nová tvár nahradil trojnásobného majstra sveta Petra Sagana. Kolesá (dve) nahradili kolesá (štyri), majstra sveta nahradil majster pódiovej komiky. A tak vzniklo nové spojenie - Bekim a Telekom.
Bekim mal pravdu - je to extrémne silná reklama. Je to 50 sekúnd akčného pohybu, vtipného mikropríbehu i dramatickej bodky. V reklame Bekim a Telekom však nejde len o ponuku telekomunikačného operátora. Ľady sa pohli, slovenská spoločnosť (konečne) dospela. Tvárou, symbolom, menom komerčnej kampane je človek so zdravotným postihnutím.
Zmena vnímania vozičkárov
Vozičkár na verejnosti už nespôsobuje diskomfortnú situáciu - okoloidúci už neodvracajú zrak, nestrácajú istotu, ako sa tváriť, čo povedať. Osoba so špecifickými potrebami v kresle na kolesách (podľa anglického wheelchair) už je bežným koloritom ulice a nepôsobí v nej rušivo.
V reklame Bekim a Telekom nás zaujal zmysluplný detail, ktorý zvýraznil Bekimove životné krédo. Nie náhodou, keď sa úporne snaží urobiť dva, tri šuchotavé presuny chodidiel stredom hrazdy, mu na tablete ukazujú zábery s prvými krokmi astronauta Neila Armstronga na Mesiaci (21. júl 1969). A pre každého človeka s telesným postihnutím je aj maličké zlepšenie hybnosti obrovským skokom dopredu. Skutočne len ten, pre ktorého sa nohy stali nefunkčnými „metlami“, dokáže do šťastného vytrženia priviesť aj milimetrový pohyb prstov.
Bekim: Majster-inšpirátor
On o tom nekecá, on to dokázal. Z tohto pohľadu nie je Bekim, ktorý nahradil majstra sveta, len majstrom pódiovej komiky. On je majster-inšpirátor, pretože svojím pozitívnym prístupom k životu, svojou nezlomnou túžbou zvrátiť nepriazeň osudu a „popravčiu“ prognózu lekárov, inšpiruje mnohých zdravotne postihnutých, je pre nich dôkazom, „že sa to dá“.
Životná filozofia Bekima Aziriho
Bekim Aziri (27), raper z Pezinka, je mužským protipólom Mariky Gombitovej, najznámejšej slovenskej ženy na invalidnom vozíku. S jeho menom sú spojené aj ďalšie aktivity ako stand-up comedy, cestovateľstvo a zabávanie. Bekim si negatívne reakcie niektorých ľudí na to, čo robí, neberie k srdcu. Ako vraví: „Ja okolie neriešim, lebo okolie rieši mňa.“ Raz sa o svojich neprajníkoch vyjadril, že sú proste ľudia, ktorí závidia slepému aj tmu.
Bekiho životnú filozofiu nenarúšajú ani negatívne reakcie niektorých ľudí na to, čo robí, ako sa prejavuje na verejnosti, aké aktivity vyvíja. Takéto nazeranie na svet má zakódované v génoch. Nevyprchalo z neho ani po tragickom úraze v roku 2005. Bekim po vypočutí svojej diagnózy nikdy neplakal nad svojím osudom, nezaťažoval si myseľ negatívnym myšlienkami. Úvahy typu - prečo sa to stalo práve mne, ako budem teraz žiť… - mu hlavou nikdy nelietali. To boli a sú pre neho nič neriešiace postoje, ktoré nezmenia realitu. Preto sa nimi nie je potrebné zaoberať. Pozerať sa musíme stále len dopredu.
Príbeh nezlomnej vôle
Bekim spomína na 17. apríla 2005, kedy sa mu pred štartom pretekov preletela mysľou myšlienka, že sa mu niečo zle stane. Tento svoj vnútorný hlas však ignoroval a vyštartoval. Na zradnej „trojvlne“ prišiel pád. Jeho profesionálnu kariéru cyklistu ukončili zlomený C4 a rozdrvený C5 stavec, ktoré zatlačili miechu. Bekimu hrozilo ochrnutie od krku dole. V Olomouci podstúpil náročnú operáciu, ktorá bola úspešná.
Počas rehabilitácie v Kováčovej mu najviac pomáhalo pozitívne nazeranie na svet zakódované hlboko v génoch. Keď s ním necvičili rehabilitačné sestry, ležiac na posteli zavrel oči a predstavoval si, že hýbe prstami na nohe. Keď to nadšene oznamoval svojej rehabilitačnej sestre, tá ho schladila otázkou - A čo chceš chodiť na prstoch? A tak si začal predstavovať, že dvihne nohu až k hlave. Aj to sa mu po niekoľkých týždňoch podarilo… I keď nohu dvihol len o centimeter, dva.
Bekim sa predkladá ako reálny dôkaz, že myseľ vyhráva nad telom. Otvorene hovorí o tomto období preto, aby si iní z neho brali príklad v tom, že ak má človek niečo v hlave, chce niečo dosiahnuť, tak sa to dá. Bekim Aziri však ešte nejasá, nedvíha ruky do víťazného gesta. Vie, že jeho myseľ už nejednu bitku s telom vyhrala, ale to nie je koniec. Ešte nie je v cieli. Je presvedčený, že raz bude znovu chodiť. Nie tak, ako pred úrazom. Azda s pomocou palice či inej opory, ale chodiť bude. A tomuto cieľu sa plne podriaďuje. Cvičí, posilňuje, rehabilituje.
Prekonávanie prekážok s humorom
Bekim nemá prakticky s ničím problém a väčšinu vecí rieši otvorene, aj keď neraz svojsky. Je stelesnením energie, úsmevu a ostrého humoru. Keď ho v začiatkoch už unavovalo odpovedať na otázky - čo sa ti stalo, ako sa ti to stalo, čo ťa postihlo? - s kamarátom natočil o svojom úraze video a „zavesil“ ho na YouTube. Na svojich profiloch ho zdieľajú desiatky ľudí. Bekim sa k tomu postavil úplne naopak - nemá čo tajiť, nemá sa za čo hanbiť. Stalo sa. Mal úraz, ochrnul.
Tri roky po úraze Bekim skákal z lietadla, v tandeme lietal na rogale. Kamaráti mu pevne uviazali nohy k pedálom bicykla a pustili ho dole kopcom. Viezol sa už aj na motorke. Na vozíku sa dal zhodiť do vody, inokedy do doskočiska plného molitanových kociek. Bekim vďaka dobrým kamarátom, ktorí ho sprevádzajú či zoberú so sebou a pomáhajú mu, často cestuje po svete. Potom svoje pocity, „trapasy“, príhody vtesnáva údajne do najtvrdších stand-up comedy vystúpení na Slovensku. A aby sme nezabudli, Bekim repuje, nahráva, zabáva sa. Proste žije a ostatným vozičkárom dáva príklad, že nemajú byť schovaní za dverami svojho bytu. Majú sa vykašľať na hlúpe pohľady netolerantných ľudí, ktorí na vozičkára „čumia“ ako na zjavenie. Práve „život“ medzi ľuďmi ho neraz konfrontuje s tým, ako niektorí maličkosti povyšujú na dôležitosti. Tomu skutočne vôbec nerozumie. Všimol si, že niektorí neraz plačú nad brutálne nepodstatnými vecami, ako je napríklad gram tuku na bruchu navyše. Pritom v živote sú omnoho podstatnejšie veci. „Život na vozíčku nie je o tom, aby ma ľudia ľutovali. Ja chcem žiť normálne a urobím pre to všetko.“
Príklady Bekimových vtipov
- Bekina chce policajná hliadka pokutovať za to, že nemá v aute lekárničku. On im vysvetľuje: „A na čo by mi bola? Uvidím haváriu, „týpek“ leží na zemi. Zastavím, stiahnem okienko a hovorím mu - hej, šéfko, vstavaj. Vyber mi zozadu vozík a potom ťa ošetrím.“
- „Boli sme na cestách a jeden motorest lákal reklamou, že slepačí vývar každého postaví na nohy. Tak sme sa tam zastavili. Dal som si jeden, druhý… A nič. Ani reklamáciu nechceli prijať.“
- „Mám sponzora na topánky. Vraj, keď ich zoderiem, dostanem zadarmo druhé.“
- „Počuli ste, že v Česku idú brať vozičkárom občianstvo? Kto neskáče, nie je Čech.“
Denis Kučera a Alex Godályová: Youtuberi, ktorí rúcajú tabu
Namiesto chodenia spolu „kolieskujú“. Dvojica youtuberov Alex a Denko ukazujú, že aj hendikepovaný človek môže byť vzorom pre ostatných. Nemusíte byť fanúšikom youtuberov či influencerov, aby si vás dvojica zo Serede okamžite získala. Rúcajú tabu, že človek na vozíku nemôže mať plnohodnotný život.
Od rakoviny k vozíku
Pre rakovinu Denis Kučera už vyše desať rokov nestál na vlastných nohách. A predsa na nich v prenesenom význame stojí. Spolu s pôvabnou priateľkou Alex Godályovou, s ktorou pripravujú motivačno-náučné videá o jeho hendikepe. Svojimi kreatívnymi nápadmi dokážu inšpirovať aj zabaviť. Keď sa s nimi zhovárate a načúvate ich príbehu a hodnotám, zahreje vás pri srdci a pomyslíte si: „Ak sa medzi mladou generáciou nájde viac takých ako Alex a Denis, máme sa čo od nej učiť.“
Denis mal dvanásť rokov, keď ho pri hre kamarát nechtiac kopol do podpazušia. Bolesť na poranenom mieste nemizla, a tak ho po niekoľkých vyšetreniach umiestnili na infekčné oddelenie s podozrením na mononukleózu. Po vyšetrení vzorky na histológii prišla zdrvujúca správa - uzlina je zhubná. Isteže mal strach. Všade v televízii videl, že ľudia na rakovinu zomierajú. Aj preto na onkológii kládol lekárom a sestričkám mnoho otázok a vyslúžil si prezývku Malý doktor.
„Mal som vlastne šťastie, že ma tam udrel. Inak by lekári rakovinu lymfatických uzlín neodhalili ešte v ranom štádiu, keď som mal málo zhubných buniek,“ zhodnotí. Hoci sa jeho telo so zákernou chorobou popasovalo, objavili sa iné komplikácie - pohybové. Chemoterapia zanechala na ňom trvalé stopy.
„Zo začiatku som sa nedokázal ani pohnúť, mamina ma musela v noci otáčať, aby sa mi netvorili preležaniny. Postupne sa mi stav zlepšoval, začal som zase plne hýbať rukami a trupom, ale tesne pred osemnástkou prišlo opäť zhoršenie a lekár mi s určitosťou oznámil, že chodiť nebudem,“ spomína. Paradoxne, vynesenie krutého ortieľu prinieslo Denisovi úľavu. Dovtedy stále dúfal a obviňoval sám seba, že možno zle rehabilituje, keď sa jeho stav nelepší tak, ako by chcel. „Zdalo sa mi lepšie vyrovnať sa čo najskôr s pravdou, ako žiť vo falošnej ilúzii,“ dodá.
Láska a zodpovednosť
K tvrdej realite sa postavil čelom. „Povedal som si - buď budem doma zavretý na vozíku, alebo si vychutnám život. Vybral som si druhú možnosť.“ Denis mal okolo seba milujúcich ľudí - mamu, ktorá mu bola oporou, aj správnych kamarátov. „Hodili si ma na hrb a vyniesli po schodoch aj vonku ma tlačili na vozíku. Nikto mi nedával pocítiť, že som menejcenný,“ opisuje. Až na to, že sa nemohol presúvať po vlastných nohách, fungoval ako ostatní mladí ľudia. Ani o vzťahy s dievčatami nemal núdzu, aj keď na tú pravú si chvíľu počkal.
Alex mala pätnásť rokov, keď jej okolo polnoci na Facebooku zasvietila správa od dvadsaťjedenročného Denisa. „Napísal mi, či spím. Myslela som, že niečo konkrétne potrebuje, tak som zareagovala. Nebolo to nejaké romantické zoznámenie,“ usmeje sa Alex. Po trištvrte roku písania a spoznávania zistili, že našli jeden v druhom spriaznenú dušu. „Sympatie boli od začiatku, ale trvalo skoro rok, kým prešli do lásky. Mali sme rovnaké predstavy o živote, hoci je podstatne mladšia ako ja. Alex bola veľmi rozumovo vyspelá, rovnako ako ja túžila po dlhodobejšom vzťahu a rodine. Vycítil som, že naše priateľstvo nie je len nejaké bláznovstvo preto, aby vyskúšala vozičkára,“ usmeje sa Denis.
„Vôbec som jeho hendikep nepovažovala za prekážku. Skôr som si nebola istá, ako sa s ním vyrovnal a či môžeme o tejto téme otvorene hovoriť,“ dopĺňa Alex. Veľmi rýchlo však zistila, že priateľ je so svojím postihnutím vyrovnaný a žije ako každý iný mladý človek. „Často sme chodili von s partiou, takže sa o neho starali kamaráti a ja som sa učila, ako narábať s vozíkom, ako ho zložiť, zvládať obrubníky. Necítila som strach, len zodpovednosť. Chcela som, aby sa pri mne cítil bezpečne a mohol sa spoľahnúť, že mu dokážem pomôcť niekam sa dopraviť,“ objasňuje mladá žena.
Namiesto princa na bielom koni či na Mercedese priviedla Alex domov princa na vozíku. Ako sa s týmto rozhodnutím dospievajúcej dcéry vyrovnali milujúci rodičia? „Mala som šestnásť rokov, keď sme nadviazali intenzívny vzťah. Bola som ešte pubertiačka a naši si mysleli, že je to len také chvíľkové bláznovstvo. Po dvoch rokoch však začali chápať, že to nie je dočasný skrat. Nikdy ma však vyslovene nepresviedčali, aby som to ukončila. Len som z nich občas cítila obavy, ako zvládnem život s hendikepovaným mužom,“ opisuje Alex. „Chápem ich. Nevideli, ako spolu fungujeme a že tým netrpím. To, že sa spolu nemôžeme ísť vyskákať na festival, nie je niečo, čo by ma obmedzovalo a prečo by som nemala mať plnohodnotný život. Snažila som sa im vysvetliť, že radšej budem mať chlapa, ktorý nevylezie na rebrík, aby vymenil žiarovku a budem si s ním rozumieť, ako nejakého gamblera, alkoholika či nebodaj takého, čo ma bude týrať. Navyše vidia, že náš vzťah s Denkom ma neťahá dolu, ale práve naopak - napredujeme a rastiem pri ňom ako osobnosť. Pretože je starší, mám sa čo od neho učiť a veľa mi odovzdáva,“ rozhovorí sa.
Youtuberová kariéra a čierny humor
Pri Alex začal Denis viac športovať a naučil sa chodiť po rukách. Dokonca s fotografiou, na ktorej robí stojku, vyhral PlayStation v istej internetovej súťaži. Ľuďom sa jeho kreativita páčila, a tak sa pustil do nakrúcania motivačných videí, v ktorých ukazoval, že aj človek na vozíku môže byť fyzicky aktívny. Vďaka jeho úsiliu a Alexinej podpore mu rástli svaly i počet sledovateľov. „Nejaké videá som predal aj do zahraničia. Jedno použili v internetovej kampani k americkému filmu Silnejší v hlavnej úlohe s Jakom Gyllenhaalom,“ spomenie.
Naštartovať kariéru youtuberov však dvojici pomohol aj kanál VidaduTV. Internetová televízia pre mladých ich vybrala do šou, kde si sympatická dvojica veľmi rýchlo získala fanúšikov. Keď zverejnili prvé video na vlastnom kanáli Alex & Denko, do dvoch týždňov mali pätnásťtisíc fanúšikov a dvestotisíc pozretí. „Tak to bolo teda pre nás vau!“ teší sa ešte dnes z nečakaného úspechu Denis.
Vymýšľali vlogy aj couple battle - videá so ženským a s mužským pohľadom na rôzne témy. Najväčší úspech mali príspevky o živote vozičkára. Aj zdravých ľudí zaujíma, ako zvláda aktivity od bicyklovania, plávania, šoférovania až po spomínaný sex. Fanúšikovia sa z ich videí poučia aj zabavia. Hoci nie každý pochopí ich čierny humor. „Niektorí sú veľmi precitlivení. Nedávno sme v jednom nahrali scénu, že mi Denko na kúpalisku prešiel vozíkom po nohe a ja som ho zhodila do vody. Ľudia mi písali, ako som mohla urobiť niečo také hrozné. Pritom vidieť, že je to hrané,“ krúti hlavou.
Veľa vtipov, ktoré používajú vo svojich nahrávkach, vychádza z ich bežného života. „Včera mi Alex hovorí: Vystúp si z auta. No nevystúpim, vysadnem si,“ smeje sa Denis. Vie, že ľudia sú opatrní a často nevedia, ako na jeho fóry zareagovať. „Keď si vozičkár sám robí žarty, vtedy sa pokojne zasmejte. Ale ak niekto iný hovorí niečo, čím chce človeka uraziť, vtedy to nie je smiešne,“ dodáva na vysvetlenie.
Negatívnych komentárov majú minimum. „Minulý rok sme cvičili v jednej telocvični a môj tréner pridal so mnou na Instagram príspevok. Niekto mu tam napísal, či klesol tak nízko, keď cvičí s kriplami,“ pridá aj smutnejšiu skúsenosť Denis.
Život v domácnosti a žiadosť o ruku
Žijú spolu v jednej domácnosti skoro päť rokov, teraz už vo vlastnom byte, na ktorý si Denis zobral hypotéku pre zdravotne ťažko postihnutých zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Alex robí Denisovi aj oficiálne asistentku. Sú spolu dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Je pri ňom, keď ide na toaletu či prelieza do vane. „Snažím sa však, aby ma nevyužíval,“ žmurkne na svojho partnera. „Myslím si, že fungujeme ako bežná domácnosť. Áno, domáce práce mám na starosti ja, ale takých rodín je viac.“
Nestretáva sa Alex s otázkou, prečo krásna mladá žena žije práve s vozičkárom? „Občas niečo také zaznie v komentároch. Objavujú sa aj špekulácie, že je to z mojej strany marketingový ťah. No jasné, v pätnástich, keď sme sa začali spolu baviť, som mala premyslenú celú stratégiu: za štyri roky začnem zarábať na sociálnych sieťach a urobí mi to super imidž, že som sa zľutovala nad vozičkárom,“ krúti hlavou. „Keď človek do nášho vzťahu nevidí, môže to vyzerať všelijako. Je mi to však jedno, viem, čo žijeme.“
Za všetko asi hovorí ich májový príspevok na Instagrame. Denis svoju milovanú vytiahol na romantickú prechádzku, kde chceli natočiť video, pri ktorom sa mu akože zasekli predné kolieska a ona ho prevráti do trávy. „Hovorím si, dobre, veď je to podľa skutočných udalostí, neraz sa stalo, že som ho omylom katapultovala z vozíka aj na rovnej ceste. Do momentu vykotenia som poznala scenár. A zrazu môj partner pokľakol, pardon, poľahol a spýtal sa: Zoberieš si ma?" - podelila sa o nezvyčajnú žiadosť o ruku dvadsaťtriročná Seredčanka. Samozrejme, povedala áno.
Ďalší inšpiratívni vozičkári a výzvy
Globálny trh s pomôckami pre vozičkárov sa skladá z niekoľkých veľkých hráčov. Jednou z najvýznamnejších je spoločnosť SUNRISE MEDICAL, ktorú na slovenskom trhu zastupuje firma Letmo SK. Už 21 rokov prináša firma LetMo na Slovensko pomôcky pod heslom „robíme život na vozíku lepším“. Spoločnosť Letmo je už dve dekády dodávateľom špičkových riešení pre mobilitu vozičkárov. Počas tohto pôsobenia „priniesli“ na Slovensko značky ako Quickie, Breezy, RGK, Klaxon, Empulse a ďalšie.
Príbeh Jeffa Adamsa a Christiana Grahama: Icon Wheelchairs
Nehoda na snowboarde, 13 paralympijských medailí a prerušenie spolupráce s výrobcom bicyklov Cervélo - to všetko vydláždilo celkom novú cestu a spôsob, ako poňať aktívne invalidné vozíky úplne po novom. Vráťme sa späť do polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy bol Jeff (na prezentačnej fotografii nad hlavným titulkom s vozíkmi Icon) na vrchole svojej kariéry úspešného kanadského paralympijského šampióna. Jedna zlatá, tri strieborné a tri bronzové medaily mu boli na krk postupne zavesené na hrách v Barcelone, Soule a v Atlante. Jeff zostal na vozíku v období, keď sa ako dieťa liečil na rakovinu.
Christian vyrastal v drsnej divočine kanadských Skalistých hôr (Rocky Mountains) v provincii Alberta a chcel si i naďalej naplno vychutnávať všetku krásu, ktorú mu toto prostredie ponúka. Tunajšie „letá mladí“ často trávil súťažiac v nebezpečných dych vyrážajúcich pretekoch horských bicyklov v nebezpečných a náročných terénoch, kde jazdci v snahe pretnúť cieľovú čiaru prví, pri vysokých rýchlostiach manévrujú v ostrých zákrutách, neraz na samom okraji strmých skál a skalných stien. V priebehu zimy, keď hlboký sneh pokrýva hory a zjazdovky jemnou bielou prikrývkou, horský bicykel menil za snowboard. Christian nemal strach pred ničím a priatelia mu neraz vraveli, že má obrovské šťastie. V zime 1996 sa zrejme vyčerpalo. Dnes je paraplegik s poškodeným dvanástym hrudným stavcom a so životom plným rozbitých snov… Aspoň, to bolo možné očakávať po tragickom páde. Ale Christian so svojou nezlomnou vôľou vysporiadať sa so životnými nástrahami to poňal inak.
Jeff Adams bol jedným z tých športovcov, ktorí navštívili rehabilitačné centrum práve v období, keď tam bol Christian hospitalizovaný. Tí dvaja si rýchlo padli do oka. Keď sa Christian neskôr vrátil k svojmu inžinierskemu štúdiu. Sediac tri roky vo vozíku „na mieru“, ktorý ale nikdy dostatočne „na mieru“ nesedel, presvedčí Christiana, aby pozmenil svoje sny o dizajnovaní horských bicyklov a namiesto toho vložil všetku svoju energiu do vývoja invalidných vozíkov.
Ako sa ukázalo, Christian bol presne tou správnou osobou, komu mal Jeff zavolať. Christian je skutočne jedným z mála ľudí schopných obrátiť i tie najbláznivejšie nápady načrtnuté na papieri do plne funkčných prototypov. Po dopingovej afére v roku 2006, ktorá Jeffa Adamsa vylúčila zo sveta profesionálneho športu a zahatala všetky jeho dovtedajšie príjmy zo sponzoringu i vo forme podpory od vlády, sa spolu s Christianom rozhodli všetko vsadiť na vývoj jedinečného vozíka. Vozíka, ktorý bude ľahký a pohodlný pre jazdu. Vozíka, ktorý sa plne prispôsobí používateľovi namiesto toho, aby sa používateľ prispôsoboval vozíku. Vozíka, ktorý časom používateľovi nespôsobuje ešte väčšie deformity a zdravotné ťažkosti.
„Predstavte si, že máte oblek šitý na mieru,” hovorí Jeff. „Keď ste ho dostali, mal strih, ktorý perfektne sedel. Bude to však jediné oblečenie, ktoré budete nosiť najbližších 5 - 6 rokov. Inými slovami, vaše telo sa po celé toto obdobie nesmie zmeniť. Nesmiete pribrať. Nesmiete sa začať hrbiť. Nesmiete posilňovať, aby ste nemali väčšie svaly. Pretože, ak tak urobíte, oblek vám už nebude sedieť. Podobne to funguje i v prípade „na mieru“ dodávaných vozíkov. Môže perfektne vyhovovať dnes, je však len otázkou času, kedy dôjde k jednej z nespočetných telesných zmien, ktorými si všetci vozičkári prechádzame v priebehu našich životov.
V roku 2007 začali Jeff a Christian spolupracovať s kanadským výrobcom bicyklov Cérvelo, ktorý finančne zastrešil spoločný projekt smerujúci k vývoju maximálne individuálne nastaviteľného invalidného vozíka, ktorý je dnes známy pod menom Icon. Tí, ktorí sledujú cyklistiku, pravdepodobne poznajú spoločnosť Cervélo ako značku bicyklov, ktorá sponzorovala tím CSC - vlastnený Bjarne Riisom - v čase, keď Carlos Sastre vyhral v roku 2008 Tour de France. Zadanie na papieri znie jasne - vyvinúť vozík, ktorý by spĺňal potreby Jeffa s jeho výškou 155 cm a zároveň sedel i Christianovi vysokému 193 cm.
Avšak, slušne rozbehnutá spolupráca sa končí už v roku 2010, keďže sa spoločnosť Cervélo rozhodla ísť inou cestou. Doslova o niekoľko málo týždňov vzniká spoločnosť Icon Wheelchairs. Nový vozík je ako prototyp po prvý raz predstavený verejnosti v televíznej show Dragons´Den len niekoľko mesiacov po rozchode s Cervélo. Christian s Jeffom priamo z obrazovky ponúknu podiel 20 percent v ich spoločnosti, ktorej hodnota je vo výške 500-tisíc dolárov, tomu, kto uzavrie s nimi spoluprácu pre začatie výroby vozíka Icon.
„Ísť do televíznej show bolo asi to najlepšie, čo sme kedy urobili. Spoločnosť Multimatic, ktorá je popredným svetovým a uznávaným dodávateľom kvalitných komponentov pre automobilový priemysel, ponúkla svoju plnú podporu v snahe zaistiť, že prototyp sa premení v plne funkčný vozík Icon pripravený pre predaj. „Zdá sa, že nie sme jediní vozičkári, ktorí sú frustrovaní nedostatočnými možnosťami nastaviteľnosti,” povedal Christian s veľkým úsmevom a pokračoval, že „ergoterapeuti sa v podstate denno-denne stretávajú s tým, že môžu predpísať, resp. nastaviť jedine to, čo vozičkár potrebuje v danom momente. Christian a Jeff úspešne navrhli multifunkčný nastaviteľný invalidný vozík, ktorý je už v štandarde vybavený „build-in air“ odpružením. To efektívne absorbuje vibrácie a otrasy, ktorým je vozičkár počas celého dňa vystavený a ktoré - ako je známe - spôsobujú ďalší diskomfort a bolesti chrbta.
Keď sa pozriete na vozík Icon zblízka, uvedomíte si, že sa dívate na invalidný vozík, ktorý skrátka vyzerá odlišne. Zároveň však rýchlo zistíte, že je to vozík nastaviteľný v toľkých smeroch, ktoré by ste predtým ani nepovažovali za možné. „Mnohé možnosti sme hľadali práve v cyklistickom odvetví. Niektoré z komponentov vozíka Icon sú prevzaté priamo z horských bicyklov,“ vysvetľuje Christian poukazujúc práve na systém odpruženia. “Napríklad odpruženie je značky „Rock Shox“ vyrábané spoločnosťou SRAM a používané poprednými jazdcami na horských bicykloch po celom svete, na najdrsnejšom teréne, aký si vôbec viete predstaviť. „Nehľadali sme však len rozsiahle možnosti nastavenia, pohodlie a jazdné vlastnosti,”dodáva Jeff a ukazuje na trochu atypický „otvorený“ predný rám vozíku. „V prípade presunov zo zeme na vozík, z vozíka na zem alebo z vozíka na posteľ, kĺby zápästia, lakťa a ramena sú obvykle vystavené veľkej záťaži. Je to spôsobené tým, že pri presunoch rám vozíka uchopíte zvyčajne na úrovni sedačky. V prípad vozíka Icon je možné rám uchopiť podstatne nižšie - na polstrovanom prednom „krídle“.
Tri roky po vstupe na trh v Severnej Amerike sú Jeff a Christian pripravení vstúpiť na medzinárodnú scénu. Zvlášť Európa vyzerá zaujímavo. Avšak rýchlo si uvedomia, že zaoberať sa otázkou expanzie na európsky trh nie je tak jednoduché ako by sa mohlo zdať. Hlavne v prípade, že nie ste celkom pohybovo zdatní. Rokovania sa začali a krátko na to sa Jeff a Frank zhodli, že najlepším riešením bude, ak Frank odkúpi 50 % ich spoločnosti. „V skutočnosti nikdy nebolo naším cieľom stať sa výrobcom invalidných vozíkov,“ vysvetľuje Frank. „Spoločnosť Langhøj sa zaoberala úpravou vozidiel pre hendikepovaných viac ako tridsať rokov, no následne - najmä pričinením Martina - učinila krok smerom k medzinárodnému predaju a distribúcii pomôcok pre vozičkárov.
Presne rok po prvom stretnutí Jeffa s Martinom Torben Mathiassen, nový manažér spoločnosti Langhøj Live Aps pre export vyráža predstaviť vozík Icon európskemu trhu na výstave Rehacare. „Našim primárnym cieľom je nájsť zaujímavých distribútorov v rôznych častiach Európy,“ vysvetľuje Torben, „ale zároveň sme veľmi vďační i za spätnú väzbu od koncových užívateľov. Vozík Icon mal veľký úspech. Niekoľko potenciálnych distribútorov navštívilo náš stánok so zámerom stať sa národným distribútorom v ich domovskej krajine. Kirsten Hart je vedúcou fyzioterapeutkou v Národnom centre pre poranenie miechy v Stoke Mandeville blízko Londýna a vozík Icon okamžite vzbudil jej pozornosť. „Už pred časom sme britských poskytovateľov zdravotnej starostlivosti upozorňovali na skutočnosť, ako výrazne sa mení a deformuje držanie tela vozičkárov už niekoľko málo rokov po tom, ako dostali svoj prvý vozík,“ vysvetľuje Kirsten a pokračuje, „ale až dosiaľ neprišlo k žiadnemu riešeniu tohto problému. A tak sa invalidný vozík Icon s najširšími možnosťami nastavenia začína udomácňovať aj v Európe. Stáva sa čoraz žiadanejším artiklom vo viacerých európskych štátoch.
Prípad Štefana Labodu zo Zvolena: Prekážky bezbariérovosti
Pán Štefan zo Zvolena je už osem rokov odkázaný na invalidný vozík a barly. Žije spolu s manželkou v byte, v ktorom chceli vymeniť vaňu za sprchovací kút. Každý vstup do vane je totiž pre neho hotovým utrpením a aj rizikom, že dôjde k pádu a úrazu. Pani Eva uviedla, že manžel vchádza do vane pomocou rebríka. Každodenná manipulácia v úzkej kúpeľni s invalidným človekom vôbec nie je jednoduchá.
„Žiadal som sociálnu poisťovňu vo Zvolene, či mi prispeje na prerobenie kúpeľne, lebo do vane sa mi zle chodí. Bolo mi to zamietnuté,“ povedal Štefan Laboda. „Žiaľbohu nám neposkytli ani halier,“ doplnila Eva Labodová. Šlo im len o to, aby vymenili vaňu za sprchovací kút. Rátali aj s rozšírením vstupu do kúpeľne, so sumou zhruba 2 500 až tritisíc eur.
„Pani doktorka sa ma spýtala, že prečo nepožiadam o prerobenie kúpeľne. Povedala, že on, zdravotne postihnutý, má na to nárok,“ uviedla pani Eva. „Nebolo preukázané postihnutie pohybového aparátu, pre ktoré by posudzovaný s pomôckami nebol schopný vstúpiť alebo vystúpiť z vane, tak na priznanie nevzniká právny nárok,“ vysvetlila Dorčáková.
„Pracovníčky, ktoré tu boli, sa vyjadrovali, že keď pár krokov prejdem, že sa dostanem aj do vane,“ vyhlásil pán Štefan. Keď pán Štefan podával žiadosť na zvolenskú pobočku úradu práce, mal v posudku odkázanosť takmer 70 percent. Po návšteve pracovníčok mu ju znížili na 50, po odvolaní na 60 percent. Ale bez návštevy posudkového lekára.
„Posudkový lekár môže predvolať fyzickú osobu na posúdenie jej zdravotného stavu v prípade, ak má pochybnosti o diagnostických záveroch, ktoré vyplývajú z lekárskych správ a nálezov, alebo môže zavolať fyzickú osobu, aby si upresnil niektoré detaily. Prípadne ak mu chýbajú nejaké správy, aby diagnostikoval stav,“ objasnila hovorkyňa Ústredia PSVR. „V ostatných prípadoch posudkový lekár nemusí predvolať fyzickú osobu a môže posúdenie vykonať aj bez prítomnosti posudzovanej osoby,“ dodala.
„Nechcem krivdiť zamestnancom úradu práce, že oni nie že to nedokážu posúdiť. Keď sa ale už jedná o takýto stav, tak naozaj by to malo ísť cez odborníka, teda posudkového lekára,“ uviedla pani Eva. Neprešla žiadosť podaná vo Zvolene ani odvolanie v Banskej Bystrici. Pán Laboda jednoducho príspevok na úpravu kúpeľne nedostal. „Do dôchodku som pracovala v sociálnych službách a naozaj viem, aká je to ťažká robota. Viem, že za tých 20 rokov sa zákony menili, takže teraz som preto požiadala úrad práce, že aspoň keby mi radou boli pomohli, ako si pomôcť. Pretože ten človek sám už to nevládze,“ vysvetlila pani Labodová.
„Pravé koleno a pravý bedrový kĺb mám vymenené, ale ľavý je úplne znivočený. Musím užívať stále lieky proti bolesti,“ opísal pán Laboda. „Môže sa stať aj to, že to rozhodnutie úradu práce bolo založené vyslovene len na lekárskom posúdení, keď mal ten človek prekonať prekážky pomocou nejakých pomôcok. Ale nebol zohľadnený ten sociálny aspekt,“ vysvetlila Zuzana Stavrovská z Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím.
Od 1. septembra totiž platí nová legislatíva o integrovanej posudkovej činnosti, ktorá pre priznanie príspevku zohľadňuje nielen zdravotný stav, ale aj sociálne dôsledky zdravotného postihnutia. V tomto prípade napríklad aj vek postihnutého a osoby, ktorej pomoc bezvýhradne potrebuje. Taktiež aj fakt, že dôchodcovia uvažujú o predaji bytu, v ktorom prežili 47 rokov, a o pre nich náročnom presťahovaní sa tam, kde by mal pán Štefan lepšie podmienky.
„Aj to, že akým spôsobom je možné v tom prostredí existovať, či je možné tam vybudovať bezbariérovú kúpeľňu, či oni majú ešte aj tú silu na to, aby si to zabezpečili a že čo všetko by on potreboval, keby zostali v tom byte bývať,“ zhrnula Stavrovská. „Je to ten sociálny aspekt, že nieže oni sa majú sťahovať preto, že im štát nepomohol, ale oni majú právo zotrvať v tom svojom prostredí, v ktorom bývajú desiatky rokov, a štát by mal prispieť na to, aby v tom prostredí mohli zotrvať a v dôsledku toho zdravotného stavu, aby mohli v tom byte reálne existovať,“ doplnila.
„Sme na tom tak, že máme už vybratý byt, ktorý je prerobený tak, aby vyhovoval manželovi. Boli ochotní nás vpustiť do bytu, manžel si vyskúšal, či prejde s vozíkom do kúpeľne a do sociálneho zariadenia,“ informovala pani Eva. „Predáme svoj trojizbový byt a pôjdeme tam, kde je kúpeľňa prerobená - do dvojizbového bytu,“ povedal pán Štefan. „Ak si podá novú žiadosť, tak vieme potom celé to konanie aj s ním pripraviť, odôvodniť. V takomto prípade, ale už sa bude postupovať novým spôsobom, podľa právnych predpisov platných od 1. septembra.“
Slovensko v systéme starostlivosti o spinálneho pacienta zaostáva
Slovensko stavia nové nemocnice, no stovky ľudí so závažným poranením miechy stále blúdia v systéme bez špecializovanej pomoci. Kým v Európe je 60 spinálnych jednotiek, v Českej republike 4, na Slovensku neexistuje žiadne vysokošpecializované pracovisko zamerané na starostlivosť o pacientov s poranením miechy.
Pre ilustráciu uvedieme tabuľku porovnávajúcu počet spinálnych jednotiek:
| Krajina/Región | Počet spinálnych jednotiek |
|---|---|
| Európa | 60 |
| Česká republika | 4 |
| Slovensko | 0 |
Náš portál často píše o problémoch používateľov invalidných vozíkov, o schvaľovaní pomôcok, zmenách v legislatíve a ďalších každodenných výzvach.