Nutná obrana a krajná núdza: Kľúčové aspekty trestného práva

Nutná obrana a krajná núdza sú dva zásadné inštitúty trestného práva, ktoré vylučujú protiprávnosť činu. Ich správne pochopenie a aplikácia sú kľúčové nielen pre študentov práva a budúcich držiteľov zbrojného preukazu, ale aj pre každého občana. Tento článok sa zameriava na teoretické a aplikačné problémy spojené s týmito okolnosťami, pričom čiastočne popisuje aj ich platnú právnu úpravu na Slovensku. Bude sa venovať základným otázkam, ako sú ich právne podmienky a s akými teoretickými a aplikačnými problémami sa uplatňovanie nutnej obrany a krajnej núdze stretáva.

Kontext trestného činu a okolnosti vylučujúce protiprávnosť

Slovenská koncepcia Trestného práva hmotného vychádza z viacerých základných kategórií. Jednou z nich je aj koncepcia vymedzenia trestného činu. Platný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006, prišiel s novou koncepciou pojmu trestného činu. Pôvodné materiálno-formálne pojatie trestného činu nahradil formálnym vymedzením tohto pojmu, aj keď to úplne nie je tak.

Formálne vymedzenie trestného činu je založené na skutočnosti, že za trestný čin sa považuje také konanie subjektu, ktoré je protiprávne a ktoré zároveň napĺňa znaky trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Inak povedané, aby sa mohlo konanie subjektu považovať za trestný čin, musí splniť dve podmienky: jednak protiprávnosť konania a jednak to, že konanie sa dá subsumovať pod znaky niektorého trestného činu. Ak niektorá z týchto dvoch podmienok chýba, nemožno považovať konanie subjektu za trestný čin.

Ak konanie subjektu napĺňa znaky niektorého trestného činu, ale z určitých, zákonom predpokladaných dôvodov, nie je protiprávne, tak takéto konanie teória pomenúva „čin inak trestný“. Trestnoprávna teória má pre tieto dôvody pripravenú definíciu a nazýva ich „okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu“. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje. Medzi tieto patria aj nutná obrana a krajná núdza.

Nutná obrana

Nutná obrana je okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, ktorej podmienky, za akých môže osoba útok na záujmy chránené Trestným zákonom odvracať bez toho, aby bola za tento čin trestne zodpovedná, sú celkom jasne dané. Trestnoprávny inštitút nutnej obrany poskytuje osobe, ktorá útok odvracia, značnú voľnosť v jej konaní, a to hlavne pokiaľ ide o intenzitu sily, ktorú obranca pri obrane svojich záujmov zvolí, a takisto vo výbere prostriedkov na obranu týchto záujmov.

Ak vychádzame zo zákonného vymedzenia nutnej obrany a tiež z jej zákonných podmienok, tak v podstate jediným relevantným obmedzením pri konaní v nutnej obrane je fakt, že obrana nesmie byť zjavne neprimeraná útoku. Keďže ale takéto vymedzenie nutnej obrany je pomerne vágne, v praxi dosť často prichádza k situáciám, kedy je naozaj náročné stanoviť, či je možné dané konanie subsumovať pod konanie v nutnej obrane, a teda osoba zaň nie je trestne zodpovedná, alebo to možné nie je.

Pojem a podmienky nutnej obrany

Nutnú obranu môžeme chápať tak, že niekto môže spáchať trestný čin, ktorým však odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok spočívajúci v protiprávnom konaní človeka, resp. zvieraťa, veci, či čohokoľvek iného, čo je riadené mysľou človeka na záujem chránený Trestným zákonom, a uvedené konanie nebude posudzované ako trestný čin. Je však dôležité uviesť, že obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich. Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.

Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom. Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Vo vzťahu k priamo hroziacemu útoku je nutné povedať, že útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Útočník sa napríklad nemusí priamo verbálne vyhrážať, že niečo urobí, aby sme mohli konať v nutnej obrane tak, že útok priamo hrozí, ale stačí, ak z konania útočníka evidentne vyplýva, že hrozí útok na záujem chránený Trestným zákonom. Vtedy je dôležité útočníka upozorniť, že ak bude pokračovať, môže prísť k obrane.

Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka (napr. útok psa, ktorého poštval človek).

Základným kritériom hodnotenia nutnej obrany a zároveň požiadavky oprávnenosti nutnej obrany je § 25 ods. 2 Trestného zákona. Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na:

• spôsob útoku (kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia)
• miesto útoku (menej zaľudnené miesto útoku alebo sa na mieste útoku nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi, tým je útok nebezpečnejší a obrana môže byť razantnejšia)
• čas útoku (na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného - judikát sp. zn. Zm I 62/1939 (Rt 6327/1939))
• okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka (zdravotný stav útočníka, ovláda bojové umenia a poznám ho, je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu)
• okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu (obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické, či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi - napr. žena sa bráni proti fyzicky zdatnému mužovi).

Dnes si však musíme uviesť dôležitú pripomienku a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napríklad utiekol.

Putatívna (domnelá) obrana

Postavenie osoby, chrániacej zákonom chránené záujmy konaním v omyle a teda v putatívnej nutnej obrane, je jedným z kľúčových problémov úpravy nutnej obrany na Slovensku. Napriek závažnosti spomínanej problematiky, bola otázka trestnej zodpovednosti osôb konajúcich v zdanlivej (putatívnej) obrane riešená, až do prijatia aktuálne platného Trestného zákona, len v rámci právnej teórie.

Predovšetkým kvôli poskytnutiu väčšej právnej istoty pre občanov Slovenskej republiky, je putatívna obrana už celkom jasne zakotvená v súčasnom Trestnom zákone. Zákonné vymedzenie konania osoby, ktorá konala v skutkovom omyle a teda sa bránila použitím nutnej obrany voči útoku, ktorý však v skutočnosti neexistoval, znie nasledovne: „Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti“ (§ 25 ods. 4 TZ).

Toto ustanovenie, ktoré nám určuje právny rámec pre posúdenie omylu v rámci konania v nutnej obrane proti zdanlivému útoku, sa síce môže zdať celkom jasne a zrozumiteľne formulované, no v skutočnosti nie je takáto formulácia práve najšťastnejšia. Podrobnejší výklad znenia daného ustanovenia zákonodarca v dôvodovej správe neposkytol. Preto je dôležité pokúsiť sa o logický a gramatický výklad tohto ustanovenia.

Z uvedeného môžeme teda konštatovať, že ak obranca nebude konať na základe odôvodnenej mylnej domnienky o hrozbe útoku a útok v skutočnosti ani neexistoval, tak takéto konanie nemôžeme považovať za beztrestné a osoba bude zaň plne trestne zodpovedná. K dosiahnutiu objektívneho výkladu ustanovenia o zdanlivej obrane je potrebné si objasniť aj pojem „nedbanlivosť“. Samotný pojem nedbanlivosť je upravený v § 16 Trestného zákona, ktorý síce definuje trestný čin z nedbanlivosti, ale túto definíciu môžeme aplikovať aj na omyl spočívajúci v nedbanlivosti v rámci konania v zdanlivej obrane.

Môžu nastať dva základné scenáre:

1. Nepôjde o trestnú zodpovednosť vôbec - a to vtedy, keď pôjde o odôvodnený omyl, ale tento nebude spočívať ani v nedbanlivosti. Aby omyl nespočíval v nedbanlivosti, musí ísť o také konanie obrancu, pri ktorom nevedel, že ide o omyl a ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal na to, že o omyl nejde.
2. Pôjde o trestnú zodpovednosť za nedbanlivostný trestný čin - a to v prípade, že pôjde o odôvodnený omyl, ale tento bude spočívať v nedbanlivosti. Ak sa obranca bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že o omyl nejde, alebo ak obranca nevedel, že ide o omyl, aj keď to, že ide o omyl vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mohol a mal.

Nutná obrana proti deťom, nepríčetným osobám a osobám v omyle

Napriek zavedeniu novej právnej úpravy nutnej obrany, zostávajú problémovými odvetviami tohto inštitútu aj naďalej uplatnenie nutnej obrany proti útoku maloletej osoby (dieťaťa), nepríčetnej osoby alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle. V súčasnej ale aj staršej právnej teórii môžeme naraziť na široké spektrum navzájom odlišných názorov na tieto problémové oblasti v rámci konania v nutnej obrane.

Jeden z najrelevantnejších názorov vyjadril O. Novotný, ktorý zastáva stanovisko, že útok samotný musí spĺňať len jednu jedinú podmienku a to, že je vedený proti záujmom chráneným Trestným zákonom, trestná zodpovednosť útočníka sa vôbec nevyžaduje. Takisto vyslovil názor, že prípady útoku zo strany nepríčetnej osoby, dieťaťa alebo osoby konajúcej v skutkovom omyle sa budú spravovať ustanoveniami o nutnej obrane a nie krajnej núdze.

Cisářová sa vyjadrila, že pokiaľ nie je podmienkou, aby bol útok trestným činom, tak nemôžeme ani vyžadovať, aby bola osoba trestne zodpovedná. Takisto dodáva, že brániť sa pomocou nutnej obrany je v týchto prípadoch možné len vtedy, keď už obranca nemá inú možnosť. Opačný názor na danú problematiku majú Solnař a F. Novotný, ktorí tvrdia, že obrana chránených záujmov pomocou nutnej obrany nie je v prípade útoku detí, nepríčetných osôb a osôb konajúcich v skutkovom omyle možná.

Riešenie otázky, či možno nutnú obranu použiť proti útokom spomínanej kategórie osôb možno hľadať aj v inej relevantnej rovine. Zo všeobecne uznávanej definície môžeme odvodiť, že za útok sa považuje len úmyselné protiprávne konanie, ktoré má násilný charakter. Na základe tejto definície uznávanej právnou teóriou logicky vyplýva, že teda útok dieťaťa, nepríčetnej osoby a osoby konajúcej v skutkovom omyle, nemôže byť útokom ako takým, ale len hroziacim nebezpečenstvom. V takom prípade sa bude možné brániť v medziach krajnej núdze a nie nutnej obrany.

V tejto súvislosti je ale dôležité uviesť, že toto môže platiť len vtedy, keď obranca vie rozlíšiť, že ide o útok tejto kategórie osôb.

Excesy v nutnej obrane

Ako ďalší problém v právnej úprave nutnej obrany sa môže javiť situácia ohľadom určovania, či došlo k excesu a teda vybočeniu z medzí nutnej obrany. O vybočenie z medzí nutnej obrany ide vtedy, ak neboli splnené všetky zákonné podmienky nutnej obrany alebo neboli splnené vo všetkých smeroch. Poznáme dva druhy vybočenia z medzí nutnej obrany, teda excesov:

1. Intenzívny exces: nastane vtedy, keď obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku (napríklad streľba zo strelnej zbrane na zlodeja). Ak konanie v nutnej obrane spĺňa všetky zákonné podmienky tejto okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, okrem podmienky proporcionality, tak v tomto prípade by sa dané konanie zohľadňovalo ako poľahčujúca okolnosť. Takisto je dôležité určiť, či uvedené konanie bolo spáchané z nedbanlivosti alebo úmyselne zo strany páchateľa. Ak totiž páchateľ spáchal takýto čin len z nedbanlivosti, tak bude trestne zodpovedný len za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.
2. Extenzívny exces: hovoríme, keď ku konaniu v nutnej obrane došlo v čase, keď útok bezprostredne nehrozil. To znamená, že obrana musí byť súčasná s útokom. Keď obrana pokračuje už potom ako útok skončil alebo obrana je predčasná, t.j. bola začatá ešte predtým ako útok začal, tak v týchto prípadoch ide o obranu, ktorá nie je súčasná s útokom a ide teda o extenzívny exces. Ak takéto konanie naplní skutkovú podstatu trestného činu, tak sa konanie v extenzívnom excese bude považovať za poľahčujúcu okolnosť. Rovnako ako pri intenzívnom excese, musíme aj pri excese extenzívnom skúmať, či išlo o konanie nedbanlivostné alebo úmyselné.

Krajná núdza

Význam krajnej núdze, ktorú upravuje § 24 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len Trestný zákon), spočíva v odvracaní nebezpečenstva na chránený záujem na úkor záujmu obetovaného, pričom nebezpečenstvo hrozí záujmu chránenému Trestným zákonom priamo a nie je možné ho odstrániť inak, ako obetovaním iného záujmu. Dochádza teda ku konfliktu dvoch ohrozených právnych záujmov chránených trestným právom - záujmom chráneným a záujmom obetovaným. Chránenému záujmu hrozí porucha, ktorá môže byť odvrátená len poruchou obetovaného záujmu. Táto kolízia sa rieši tak, že nebezpečenstvo hroziace významnejšiemu záujmu sa odstráni obetovaním rovnako významného alebo menej významného záujmu. Veľký spoločenský význam môže mať nielen v konkrétnych prípadoch, ale aj v rámci spolupráce osôb na odvrátenie hrozby nebezpečenstva, ktoré hrozí určitému veľkému spoločenskému záujmu (napr. pri lesnom požiari alebo lavíne).

Prvý princíp má východisko v § 24 ods. 1 Trestného zákonu, ide o odvracanie nebezpečenstva, ktoré hrozí všetkým záujmom chráneným Trestným zákonom, a preto je na ich ochranu v rámci krajnej núdze nevyhnutná ich konkretizácia. Nebezpečenstvo možno chápať ako stav, v ktorom hrozí porucha záujmu chránenému Trestným zákonom.

Zdroje nebezpečenstva a podmienky krajnej núdze

Zdrojom nebezpečenstva, proti ktorému je prípustné konanie v rámci krajnej núdze, môžu byť činitele, ktoré pri vzniku nebezpečenstva pôsobia v rôznych kombináciách, môžu byť nimi:

• živelné sily prírody (napr. lesný požiar, lavína),
• pôsobenie strojov a mechanizmov nevyvolané a nezavinené človekom,
• zvieratá vrátane ich útokov, ak nie sú nástrojom človeka (napr. útok rottweilera),
• mikroorganizmy schopné vyvolať napr. epidémie.

Pri úprave krajnej núdze a jej zákonnom vymedzení v Trestnom zákone, prišlo oproti predošlej právnej úprave k výraznej zmene. Rekodifikáciou Trestného zákona sa zákonodárca uchýlil k značnému narušeniu zásady proporcionality krajnej núdze. Táto liberalizácia jednej z najdôležitejších podmienok krajnej núdze je v súčasnom znení Trestného zákona vyjadrená takto: „Nejde o krajnú núdzu, ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil“ (§ 24 ods. 2 Trest. Zákona).

Z takto formulovaného ustanovenia môžeme logicky prísť k záveru, že súčasný právny stav krajnej núdze umožňuje pri odvracaní nebezpečenstva nielen poškodiť záujem menej závažný ako ten, ktorému nebezpečenstvo hrozilo, ale takisto aj záujem rovnakej dôležitosti. V niektorých prípadoch dokonca záujem o niečo závažnejší. Inak povedané, osoba konajúca v krajnej núdzi môže pri ochrane svojich zákonom chránených záujmov obetovať aj záujem rovnako závažný a dokonca aj záujem o niečo závažnejší. Podľa takejto definície zásady proporcionality je možné obetovať aj jeden ľudský život za druhý ľudský život.

Krajná núdza musí spĺňať podmienku subsidiarity a proporcionality, ako aj to, že v nej nemožno konať v prospech toho, kto je povinný podľa všeobecne záväzného právneho predpisu dané nebezpečenstvo znášať.

Princíp subsidiarity a proporcionality v krajnej núdzi

Princíp subsidiarity krajnej núdze vyjadruje, že o krajnú núdzu nepôjde v situácii, keď nebezpečenstvo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom bolo možné za daných okolností odvrátiť inak. Na zamedzenie hroziacemu nebezpečenstvu musia byť najprv vyčerpané všetky iné prostriedky, pri ktorých by neprišlo k obetovaniu iného chráneného záujmu. Ak existuje viac alternatívnych spôsobov, ktorými možno nebezpečenstvo odvrátiť a všetky zároveň prinášajú nevyhnutnosť obetovať iný chránený záujem, väčšina právnej teória a praxe zastáva názor, že konajúci nie je povinný si vybrať alternatívu, ktorá prinesie najmenšiu škodu. Argumentom je, že prijatie opačného názoru by spôsobovalo prílišné požiadavky na konajúceho, ktorý spravidla rozhoduje o svojom konaní v stave rozrušenia, a zároveň zákon túto požiadavku ani výslovne nestanovuje. Požiadavka subsidiarity krajnej núdze by sa však na nutnosť vybratia alternatívy, ktorá prinesie čo najmenšiu ujmu vzťahovať mala. Avšak za predpokladu, že jeden následok týchto alternatív by mal zjavne závažnejšie následky, a zároveň to môže osoba konajúca v krajnej núdzi za daných okolností predvídať.

Princíp proporcionality vyjadruje, že nejde o krajnú núdzu, ak je spôsobený následok zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Určuje teda maximálnu hranicu následkov, ktoré možno spôsobiť, aby ešte mohlo ísť o krajnú núdzu. Tieto následky musia byť zároveň v určitom vzájomnom pomere. Osoba konajúca v rámci krajnej núdze musí teda hodnotiť záujem obetovaný, ako aj záujem chránený krajnou núdzou a rozsah následkov z nich vyplývajúcich, a zároveň musí hodnotiť rozsah nebezpečenstva, ktoré krajnou núdzou odvracia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že obetovať možno aj rovnako závažný záujem, prípadne i záujem o niečo závažnejší, za podmienky, že nie je zjavne závažnejší.

K takémuto širokému ohraničeniu princípu proporcionality došlo rekodifikáciou Trestného zákona, jeho predchodca určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie, pretože nedovoľovala obetovať v krajnej núdzi rovnako dôležitý záujem, a teda ani spôsobiť zrejme rovnako závažný následok ako ten hroziaci. Na výrazné narušenie princípu proporcionality, na nevhodnosť a nebezpečnosť takéhoto jej širokého ohraničenia v odbornej literatúre upozornil ako prvý Jozef Záhora, ktorý uviedol, že mu nie je známa žiadna krajina v Európe, ktorá by v tejto oblasti podmienky krajnej núdze takto zásadne rozširovala.

Rozšírenie princípu uprednostnenia významnejších záujmov aj o ochranu rovnakých záujmov teda môže mať v praxi dopad na istotu obyvateľstva v pravidlá ochrany záujmov chránených Trestným zákonom. To, že podmienky krajnej núdze sú až nebezpečne široké možno priblížiť na príklade, kedy ak by niekomu hrozila smrť, pravdepodobne by sa za každú cenu snažil svoj život zachrániť aj na úkor života iného človeka. De lege ferenda by bolo prínosné navrátiť sa k legálnej definícii proporcionality predchodcu súčasného Trestného zákona, ktorý určoval proporcionalitu krajnej núdze prísnejšie.

Problémy s aplikáciou krajnej núdze

Napriek tomu, že takáto právna úprava sa na prvý pohľad nemusí zdať problematická, keďže obetovanie života jedného človeka pre záchranu väčšieho množstva ľudí sa zdá byť absolútne v poriadku, avšak v praxi takéto vymedzenie spôsobuje značné problémy. Jozef Záhora, ktorý súčasnú legálnu definíciu zásady proporcionality v krajnej núdzi odmietol a takisto podotkol, že predchádzajúca právna úprava nespôsobovala v praxi žiadne závažnejšie komplikácie a jej zmena preto nebola potrebná. Okrem iného tiež vyjadril názor, s ktorým jednoznačne súhlasím a to, že ľudia sú si vo svojej podstate rovní a preto by nemalo byť možné obetovať jeden ľudský život za iný.

Problém pri aplikácii súčasnej právnej úpravy zásady proporcionality pri konaní v krajnej núdzi môže nastať, keď niekto usmrtí druhú osobu za účelom odobratia orgánov. V takomto prípade sa osoba takto konajúca teoreticky môže odvolávať na to, že takýmto spôsobom chcela predísť smrti inej osoby alebo dokonca skupiny osôb. Takéto konanie je však spoločensky neakceptovateľné a mohol by ním byť ohrozený každý člen spoločnosti. Riešením tejto problematickej oblasti by mohla byť doplnenie súčasnej právnej úpravy o nasledujúci odsek: „Nejde o krajnú núdzu, ak niekto nebezpečenstvo odvracia odoberaním ľudských orgánov a tkanív v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi zo živej osoby alebo osoby usmrtenej pre tento účel, s výnimkou dobrovoľnej samovraždy.“

V situácii, keď pri odvracaní útoku človeka dôjde k spôsobeniu následku inej osobe ako je útočník, teda zasiahnutý je iný ako chránený záujem útočníka, sa judikatúra a právna teória zhoduje v tom, že pôjde o krajnú núdzu. Tento záver sa opiera o argumentáciu, že konanie v rámci inštitútu nutnej obrany smie negatívne postihnúť len chránené záujmy útočníka. Znenie § 25 ods. 1 Trestného zákona o nutnej obrane však znie nasledovne: „čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený... nie je trestným činom.“ Toto ustanovenie však neodôvodňuje použitie reštriktívneho výkladu a zároveň neurčuje spôsob, ktorým má obranca útok odvrátiť a ani to, koho záujmy môžu byť uvedenou ochranou narušené. Týmto výkladom možno dospieť k záveru, že na obrancu konajúceho v krajnej núdzi kladie príliš vysoké nároky, ktoré si v momente obrany uvedomí len málokto.

Uvedený problém možno ilustrovať na nasledovnom príklade - predavačka pri lúpeži vydá lupičovi s nožom peniaze, ktoré patria firme. V rámci posudzovania uvedeného, ako konania v nutnej obrane by sa predavačka nezachovala celkom zjavne neprimerane a naplnila by podmienky kladené týmto inštitútom. Ak však by toto konanie malo byť posudzované v medziach krajnej núdze, kde platí princíp subsidiarity, boli by na predavačku kladené vysoké nároky v tom smere, že by ju nútili, aby sa postavila na fyzický odpor lupičovi, pretože tým môže zabrániť nebezpečenstvu, ktoré hrozí jej, čo v praxi nemožno vyžadovať.

Zaujímavou je taktiež situácia, kedy je následok vyvolaný vyhrážkami a nátlakom zo strany tretej osoby, vôľa a sloboda rozhodovania konajúcej osoby je teda značne obmedzená. Tejto problematike sa venoval aj judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 To 72/1980 (20/1982), ktorý konštatoval, že „stav krajnej núdze môže byť vyvolaný nátlakom a vyhrážkami zo strany tretej osoby na vôľu obvineného, ktoré obmedzujú slobodu rozhodovania obvineného a spôsobujú nebezpečenstvo priamo hroziace záujmom chráneným Trestným zákonom“ - o krajnú núdzu by šlo, ak by sa preukázalo, že osoba takto konala nielen kvôli záchrane svojho života, ale aj života iných osôb.

tags: #krajna #nudza #a #nutna #obrana #kniha