Komunikačné formy u sluchovo postihnutých: Komplexný prehľad

Komunikácia je základným pilierom ľudskej interakcie a vzdelávania. Pre osoby s poruchou sluchu, ktoré čelia špecifickým výzvam v tejto oblasti, sa vyvinulo mnoho metód a prístupov. Tento článok poskytuje komplexný prehľad komunikačných foriem používaných sluchovo postihnutými, so zameraním na metódy, ktoré sa uplatňujú na Slovensku, a zároveň sa venuje úlohe moderných technológií v ich živote.

Úvod do problematiky

Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú na dorozumievanie hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie.

Sústavnejšie pozorovanie a analýza komunikácie nepočujúcich ale ukázala niečo iné: prostriedky, ktoré nepočujúci používajú ku komunikácii, sú s neverbálnymi gestami a mimikou príbuzné len na prvý pohľad, svojou podstatou sú od nich odlišné a porovnateľné sú naopak s prostriedkami tých jazykov, ktoré používajú počujúci ľudia. Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor.

V minulosti označovali lingvisti 1. polovice 20. a 30. rokov komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považoval „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč a tvrdil, že človek, ktorý používa tento jazyk, nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti, a preto je „menej ľudský“. V dnešnej dobe tento názor neprevláda, objavujú sa však problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.

Definícia sluchového postihnutia

Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Sluchové postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia.

Typy porúch sluchu

Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.

Sluchové postihnutie sa klasifikuje aj podľa stupňa straty sluchu, ktorá sa meria v decibeloch (dB):

• Ľahké sluchové postihnutie: 26-40 dB
• Stredné sluchové postihnutie: 41-55 dB
• Stredne ťažké sluchové postihnutie: 56-71 dB
• Ťažké sluchové postihnutie: 71-91 dB
• Veľmi ťažké sluchové postihnutie: 91 dB a viac
• Úplná strata sluchu (hluchota): strata sluchu väčšia ako 110 dB. Jedinci vôbec nepočujú hovorenú reč.

Je dôležité si uvedomiť, že závažnosť sluchového postihnutia nezávisí len od stupňa poruchy. Rozhodujúca je aj funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Ťažšie sluchové postihnutie môže narušiť sociálne vzťahy, zatiaľ čo menšie postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Metódy komunikácie a vzdelávania u sluchovo postihnutých

V súčasnosti existuje viacero spôsobov ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy ako pri rozvoji reči postupovať.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Ide o filozofiu, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov. Pochopenie informácie je v totálnej komunikácii dôležitejšie ako to, akým spôsobom informáciu dieťaťu podáme.

Simultánna komunikácia

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi. Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Ďalšie formy komunikácie

Artikulovaná, orálna (ústna) reč

Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu. Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.

Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie

Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácii. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.

Odzeranie

Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Odzerať bez prestávky je možné maximálne 30 minút. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemožno ho dosiahnuť ani odzeraním, ani limitovanou sluchovou percepciou. Odzeraním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteristikách informácií, napr. intonácia hlasu.

Aktívny verbálny (slovný) prejav

Je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.

Fonologická oblasť

Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. V prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia.

Sémantická oblasť

Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.

Syntaktická oblasť

Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu a preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!

Pragmatická zložka

Je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka. Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedku prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroje informácií. Problémy v porozumení obsahu sa prejavujú i pri práci s vizuálne prezentovaným textom, ktorý je síce možné vnímať bez problémov, ale pochopiť jeho obsah je obtiažne.

Posunkový jazyk (posunková reč)

Je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky, okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Znakový systém má určité obmedzenia - jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku. Pre ťažko sluchovo postihnutých je znaková reč výhodným komunikačným prostriedkom, pretože ju môžu využívať bez väčšej námahy. (Samozrejme iba vtedy, ak na svojho partnera vidia.) Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie (Petito a Marentette, 1991). Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy (najčastejšie vo veku batoľaťa). Znaková reč je, v porovnaní s hovorenou rečou, zjednodušeným a úspornejším systémom komunikácie. Najdôležitejšie rozdiely a obmedzenia môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov: posunky nie sú tak výrazovo presné ako slovné označenia, sú mnohoznačnejšie a menej diferencované, posunková reč podáva menej informácií, posunková reč minimálne diferencuje úroveň abstrakcie, nerozlišuje podstatne konkrétne a všeobecné pojmy, posunková reč má chudobnú a nepresnú skladbu, posunková reč je agramatická, posunková reč je vlastne izolujúcim faktorom, pretože jej väčšina bežnej populácie nerozumie.

Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina

Je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať.

Prstová abeceda

Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou.

Ďalšie kompenzačné pomôcky zahŕňajú druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a pod.

Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností

Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Pedagogika sluchovo postihnutých sa člení na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých. Pedagogika sluchovo postihnutých má úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú:

• Všeobecná pedagogika
• Fonetika
• Logopédia
• Psychopédia
• Pedagogika telesne, zrakovo postihnutých
• Pedagogická audiológia
• Neurológia
• Pediatria
• Foniatria
• Elektroakustika
• Patopsychológia
• Sociológia

Pracovné možnosti a integrácia

Sluchové postihnutie môže predstavovať bariéru v pracovnom živote, avšak s vhodnou podporou a prispôsobením pracovného prostredia môžu sluchovo postihnutí jedinci úspešne vykonávať rôzne profesie.

Dôležité faktory pre úspešnú integráciu v pracovnom prostredí

• Vzdelávanie a kvalifikácia: Získanie kvalitného vzdelania a odbornej prípravy je kľúčové pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce.
• Komunikačné zručnosti: Rozvoj efektívnych komunikačných stratégií, vrátane orálnej reči, odzerania, posunkového jazyka alebo písomnej komunikácie.
• Technologické pomôcky: Využívanie načúvacích prístrojov, kochleárnych implantátov, softvéru na rozpoznávanie reči a iných technológií, ktoré uľahčujú komunikáciu a prácu.
• Prispôsobenie pracovného prostredia: Zabezpečenie vizuálnych signálov, tlmočníkov posunkového jazyka, úprava akustiky a iné úpravy, ktoré zohľadňujú potreby sluchovo postihnutých zamestnancov.
• Podpora zo strany zamestnávateľa a kolegov: Vytvorenie inkluzívnej pracovnej kultúry, kde sú sluchovo postihnutí zamestnanci akceptovaní a podporovaní.

Oblasti zamestnania vhodné pre sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach, kde nie je kladený prílišný dôraz na sluchovú komunikáciu. Niektoré príklady:

• Informačné technológie: Programovanie, vývoj softvéru, web dizajn.
• Grafický dizajn: Tvorba vizuálnych materiálov, ilustrácie.
• Umenie a remeslá: Keramika, sochárstvo, maliarstvo, šitie, stolárstvo.
• Administratíva a kancelárske práce: Spracovanie dát, fakturácia, účtovníctvo.
• Výroba a priemysel: Práca na strojoch, montáž, kontrola kvality (s vizuálnymi signálmi).
• Poľnohospodárstvo: Pestovanie rastlín, chov zvierat.
• Služby: Opravy, údržba, čistenie.

Život v dvoch svetoch a sociálne médiá

Nepočujúci ľudia mali (majú) dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky. V minulosti vnímali počujúcich ľudí ako tých, ktorí mali tendenciu ich „prerobiť/opraviť“, aby sa čo najviac podobali na počujúcich - naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich. Veľa nepočujúcich preto začalo vnímať počujúcich ako niekoho, kto im berie to, čo je pre nich prirodzené a vzácne - jazyk, v ktorom vedia dobre a ľahko komunikovať.

Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom (v tom čase ešte neboli také kvalitné prístroje, aké máme teraz). Pohybovať sa v počujúcej komunite ich stálo veľmi veľa námahy. A tak napriek prísnemu zákazu posunkovať v škole posunkovali, kde sa dalo. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia.

Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk.

Nová forma komunikačnej technológie - internet - ponúka ľuďom s poruchou sluchu možnosť plnej účasti a inklúzie do sociálnej spoločnosti. Strata sluchu rôzneho stupňa si vyžaduje vyššiu schopnosť komunikácie, prejavovania svojich myšlienok, pocitov a interakcie so svojím okolím. Zároveň sa vyžaduje schopnosť prijímať informácie prostredníctvom rôznych komunikačných foriem, ktoré sú pre nich vhodné a prístupné.

V súčasnej spoločnosti sa komunikačné technológie považujú za mimoriadne dôležité pre online interakciu, výmenu informácií a preukazovanie vlastnej identity. Ide o moderný trend spoločenského života, ktorý ovplyvňuje aj skupinu osôb s poruchou sluchu vrátane nepočujúcich. Využívajú rôzne dostupné platformy sociálnych médií na spojenie s priateľmi alebo skupinami ľudí. Osoby s poruchou sluchu si zároveň rýchlejšie získavajú viac informácií, ktoré zvyčajne nedostávajú tak rýchlo ako počujúce osoby počúvajúce správy z rádia či sledujúce televíziu.

Komunikačné zariadenia, ako sú televízia, telefón a rádio, ktoré sú závislé od zvukových zložiek, sa dostali do popredia osobnej interakcie a prenosu aktuálnych udalostí, pričom nepočujúce osoby boli izolované od väčšinovej spoločnosti. V období pred zavedením internetu a objavením mobilných telefónov a tabletov osoby s poruchou sluchu na prijímanie a odoslanie správ častejšie používali iné komunikačné zariadenia, a to faxy. Novšie formy sociálnych médií výrazne prekonali bariéru medzi nepočujúcimi a počujúcimi osobami, ako aj širokou verejnou spoločnosťou. Jedným z hlavných míľnikov na platforme sociálnych médií bol vynález internetu, ktorý priniesol veľké rozšírenie vedomostí a poznatkov.

Komunikácia nepočujúcich je založená predovšetkým na vizuálnom spôsobe komunikačného kanálu, ktorý sa spravidla prenáša prostredníctvom posunkového jazyka, písomnej formy hovoreného jazyka alebo čítania textových správ. Nie všetky nepočujúce osoby majú schopnosť odzerať z pier. Spôsoby komunikácie, ktoré používajú osoby s poruchou sluchu, závisia nielen od komunikačných schopností, ale aj od ľudí, s ktorými komunikujú.

Používanie súčasných sociálnych médií pomáha nepočujúcim osobám vyjadrovať svoje myšlienky a pocity voči ostatným, komunikovať s rodinou a priateľmi a budovať medziľudské vzťahy. Prístup k informáciám a poznatkom o osobnom živote jednotlivcov a ich komunitách prostredníctvom sociálnych médií zvýšil súdržnosť komunity nepočujúcich. V súčasnosti majú nepočujúci možnosť sledovať aktuálne informácie z domova a zo sveta, ako aj skúmať množstvo dostupných informácií. Komunita nepočujúcich sa teší z dostupnosti digitálnej komunikácie - sociálnych médií. Vníma to ako alternatívny druh komunikácie, pretože bola dlhodobo vylúčená z jednoduchého prístupu k tradičným médiám. O svoje nádherné individuálne zážitky sa delia v danej komunite. Nepočujúci ľudia navzájom komunikujú a sociálne médiá sa pre nich stávajú domovom pre konverzáciu a priateľstvo. Individuálne alebo skupinové zážitky sú vyjadrené v textoch, prejavoch a prostredníctvom komunikačných kanálov sa odovzdávajú ďalším nepočujúcim ľuďom a širšej komunite. Viaceré štúdie naznačujú, že primárna písomná komunikácia na sociálnych sieťach v mnohých prípadoch pomáha maskovať stratu sluchu, čo spôsobuje, že osoby s poruchou sluchu sa cítia menej stigmatizované.

Emotikony majú tiež veľký význam pre nepočujúcich ľudí, pretože posilňujú význam ako náhradu za paralingválne prostriedky, ľudské hlasy alebo zvuky, ktoré nepočujú. Používajú sa na vyjadrenie pocitov radosti, bolesti, smútenia, sklamania, hnevu alebo šťastia. Na druhej strane videonahrávky, ktoré sa objavujú na sociálnych médiách, sú zaznamenaným audiovizuálnym dielom kombinujúcim pohybujúce sa obrazy a zvuk. Osoby s poruchou sluchu môžu narážať na zvukové bariéry, ak nie sú pridané titulky.

Výskum preferencií používania sociálnych médií

Bol vykonaný výskum na vzorke 212 respondentov s poruchou sluchu s cieľom preskúmať preferencie, účely a vzorce používania dostupných sociálnych médií. Respondenti vyplnili štruktúrované dotazníky, ktoré boli doplnené videonahrávkami s prekladom otázok a odpovedí do slovenského posunkového jazyka. Cieľom bolo zabezpečiť zrozumiteľnosť pre všetkých účastníkov.

Charakteristika respondentov

Všetci účastníci výskumu boli osoby s poruchou sluchu rôzneho stupňa straty sluchu rozdelené do piatich kategórií:

• Ľahká strata sluchu (26 - 40 dB): 3 respondenti (1,4 %)
• Stredná strata sluchu (41 - 55 dB): 3 respondenti (1,4 %)
• Stredne ťažká strata sluchu (56 - 70 dB): 20 respondentov (9,4 %)
• Ťažká strata sluchu (71 - 90 dB): 45 respondentov (21,3 %)
• Veľmi ťažká strata sluchu (91 dB a viac): 141 respondentov (66,5 %)

Z 212 respondentov deviati (4,3 %) používajú kochleárne implantáty, 98 respondentov (46,2 %) používa načúvacie aparáty a zvyšných 105 respondentov (49,5 %) nepoužíva žiadnu pomôcku. Respondenti podľa pohlavia boli zastúpení 134 ženami (63,2 %) a 78 mužmi (36,8 %). V súvislosti s vekom boli rozdelení do štyroch skupín:

• 18 - 24 rokov: 13 respondentov (6,1 %)
• 25 - 44 rokov: 111 respondentov (52,4 %)
• 45 - 64 rokov: 79 respondentov (37,3 %)
• nad 65 rokov: 9 respondentov (4,2 %)

Rozloženie vzorky podľa územného zastúpenia: 59 respondentov (27,8 %) pochádzalo z Bratislavského kraja, 26 respondentov (12,3 %) z Trnavského, 21 (9,9 %) z Prešovského, 21 (9,9 %) zo Žilinského, po 19 (2x po 9,0 %) z Banskobystrického a Nitrianskeho, 16 (7,5 %) z Trenčianskeho, 15 (7,1 %) z Košického kraja a zvyšných 16 respondentov (7,5 %) tvorili Slováci žijúci v zahraničí.

V súvislosti s dosiahnutým vzdelaním malo najviac respondentov, celkovo 101 respondentov (47,6 %), stredoškolské vzdelanie s maturitou. Podľa typu základnej školy navštevovalo 171 respondentov (80,7 %) základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím, 30 respondentov (14,1 %) základnú školu bežného typu a 11 respondentov (5,2 %) základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím a základnú školu bežného typu. Tí istí respondenti odpovedali aj na otázku o type strednej školy, pričom 154 respondentov (72,6 %) vychodilo strednú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím, 54 respondentov (25,5 %) strednú školu bežného typu, 3 respondenti (1,4 %) strednú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím a strednú školu bežného typu a zvyšný 1 respondent (0,5 %) neodpovedal (zrejme ide o študenta, ktorý ešte navštevuje strednú školu).

Preferencie komunikačnej formy

Na základe výsledkov sme zistili, že v domácnosti preferujú posunkový jazyk dve tretiny respondentov (66 %), zatiaľ čo necelá tretina respondentov (29,7 %) používa v domácnosti hovorený jazyk. Drvivá väčšina respondentov (94,3 %) komunikuje s nepočujúcimi priateľmi posunkovým jazykom. Len malá časť respondentov (3,8 % a 1,9 %) používa hovorený jazyk alebo písanú formu hovoreného jazyka pri komunikácii s nepočujúcimi priateľmi. Pri komunikácii s počujúcimi priateľmi prevláda hovorený jazyk u takmer dvoch tretín respondentov (63,2 %). Necelá tretina respondentov (29,2 %) využíva písanú formu hovoreného jazyka pri komunikácii s počujúcimi priateľmi.

Preferované platformy sociálnych médií

Messenger využíva 85,3 % respondentov (181), čo ho radí medzi najčastejšie používané komunikačné platformy. Instagram je preferovaný pre sledovanie vizuálneho obsahu a využíva ho 77,8 % respondentov (165). YouTube sleduje 46,2 % respondentov (98) pre sledovanie videonahrávok. Telegram používa 19,8 % respondentov (42) na odosielanie správ. Instagram je druhým najpreferovanejším sociálnym médiom, ktoré využíva 26,4 % respondentov. Messenger je preferovanou platformou pre 14,6 % respondentov. YouTube používa na sledovanie videí len 2,4 % respondentov.

Technické prostriedky pre prístup k sociálnym médiám

Na základe výsledkov najpopulárnejším technickým prostriedkom pre prístup k sociálnym médiám je smartfón, ktorý používa 90,1 % respondentov. Notebook ako prostriedok pre sociálne médiá využíva 35,4 % respondentov. Počítač využíva 22,2 % respondentov pre prístup k sociálnym médiám. Tablet používa 15,1 % respondentov pre sociálne médiá. Iba 0,5 % respondentov využíva internetovú televíziu. Dáta naznačujú preferenciu mobilných zariadení (smartfóny, tablety) pre prístup k sociálnym médiám.

Frekvencia používania sociálnych médií

Najväčšia skupina respondentov, konkrétne 39,2 %, trávi na sociálnych médiách 1 - 2 hodiny denne. Určitá časť respondentov, teda 23,1 %, venuje sociálnym médiám 3 - 4 hodiny denne. 18,4 % respondentov používa sociálne médiá menej ako 30 minút denne. 11,3 % respondentov sleduje sociálne médiá len niekoľkokrát týždenne. Malé percento respondentov, iba 8 %, používa sociálne médiá viac ako 5 hodín denne.

Aktívne a pasívne preferencie v sociálnych médiách

Pruhový graf ukazuje, že 74,5 % (158) respondentov preferuje pasívne sledovanie videonahrávok v slovenskom posunkovom jazyku (SPJ). 71,7 % (152) respondentov preferuje sledovanie videonahrávok v slovenskom jazyku (SJ) so zaopatrenými titulkami. Rovnaký podiel, 71,7 % (152), respondentov uprednostňuje čítanie písaných informácií, textov v slovenskom jazyku (SJ). Viac ako polovica (53,3 %) respondentov (113) si rada prezerá videonahrávky v medzinárodnom posunkovaní (MP) a fotografie/obrázky. 41,5 % (88) respondentov sleduje videonahrávky v českom posunkovom jazyku (ČZJ). 24,5 % respondentov (52) si prezerá videonahrávky len v slovenskom jazyku (SJ). Iba malá časť respondentov (15,1 % - 32 a 6,1 % - 13) prečíta písané informácie v anglickom jazyku alebo v iných cudzích jazykoch. Menšina respondentov, a to 12,3 % (26), si pozrie videonahrávky bez slovnej či posunkovej komunikácie.

Väčšina (64,2 %) sa aktívne vyjadruje na sociálnych médiách v slovenskom posunkovom jazyku. Takmer dve tretiny respondentov (62,3 %) aktívne používajú písanú formu slovenského jazyka na vyjadrovanie sa. Zdieľanie fotografií a obrázkov je populárne u 43,9 % respondentov. 40,6 % respondentov zdieľa videonahrávky.

tags: #komunikacne #formy #u #sluchovo #postihnutych