Komunikácia a sociálne experimenty: Vplyv a implikácie v dnešnom svete

Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského slova „communicare“, čo znamená deliť sa, zverovať, robiť niečo spoločným, radiť sa alebo rokovať. Vo všeobecnosti znamená komunikácia rozhovor. V širšom zmysle je komunikácia výmena informácií medzi jedincami prostredníctvom spoločného systému znakov. Komunikácia je súčasťou ľudskej existencie a podmienkou sociálneho správania jedincov v sociálnych skupinách, v rodine, komunite a v spoločnosti. Je podmienkou dosahovania cieľov v podnikoch, rôznych zariadeniach, inštitúciách a iných organizáciách.

Odborník na ľudskú komunikáciu C. Cherry (1966) píše, že človek vyvinul diferencovaný systém komunikácie, ktorý robí možným jeho sociálny život: „Komunikácia je v podstate sociálna záležitosť.“ Tam, kde sa stretne človek s človekom, nastupuje celkom zákonite proces sociálnej komunikácie.

Komunikácia súvisí so životom každého človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje o nové poznatky a postoje, reguluje naše konanie a správanie, pomáha nám začleniť sa do spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty. Predstavuje nesmierne zložitý a mnohorozmerný proces dorozumievania a je základom spoločenského styku ľudí. Jej podstata je vo vzájomnom dorozumievaní sa, odovzdávaní a prijímaní informácií, ovplyvňovaní iných a dosahovaní porozumenia. Prebieha nepretržite, pri náhodnom alebo plánovanom stretnutí dvoch a viacerých ľudí. Oznámenia môžu mať pre účastníkov komunikácie totožnú alebo rozdielnu zrozumiteľnosť, vypovedaciu schopnosť a tým aj hodnotu.

Pri komunikácii dbáme na jasnosť, zrozumiteľnosť a presnosť informácie, aby nedošlo k pseudokomunikácii. Prvou úlohou komunikácie je vymeniť medzi komunikujúcimi za určitý čas čo najväčšie množstvo obsahu oznámení. Druhou úlohou je prenášať oznámenia medzi komunikujúcimi vzhľadom na existenciu rušivých vplyvov, podľa možnosti s najmenšími stratami.

Samotný komunikačný proces obsahuje nasledujúce zložky:

• Vysielateľ a príjemca (komunikanti): Vysielateľ prenáša informácie vo forme správy s obsahom a kódom. Takáto správa sa ďalej presúva sluchovým i zrakovým kanálom k príjemcovi.
• Správa: Obsah informácie, ktorá sa odovzdáva.
• Kanál: Prostriedok, ktorým sa správa prenáša.
• Komunikačný šum: Rušivé faktory, ktoré môžu spôsobiť úbytok informácie (napr. hlučné prostredie, nesústredenosť príjemcu).
• Prostredie: Kontext, v ktorom komunikácia prebieha.
• Spätná väzba: Informácia, ktorou sa odosielateľ dozvedá, do akej miery a či vôbec príjemca pochopil obsah vysielaného.

Komunikácia má veľmi premenlivú podobu a širokú škálu možností, ktoré môžeme v rôznych kombináciách používať a meniť - záleží na schopnostiach každého užívateľa, ako citlivo vie používať optimálne spôsoby, ktoré rešpektujú situáciu, úmysel, individuálne odlišnosti partnera, s ktorým komunikujeme, koho presviedčame, poslucháčstvo, ku ktorému hovoríme.

Typy komunikácie

Komunikáciu možno členiť z hľadiska pôvodu znakov na:

1. Verbálnu (slovnú) komunikáciu: Dorozumievanie za pomoci prirodzeného jazyka, ktorý je najdôležitejším prostriedkom odovzdávania informácií v interpersonálnom styku.
2. Neverbálnu (mimoslovnú) komunikáciu: Pri dorozumievaní nahrádza slová gestikulácia, mimika, reč tela, zovňajšok.
3. Komunikáciu činom: Napríklad ako samovrava (sám k sebe).

Verbálna komunikácia

Verbálna komunikácia sa zaoberá otázkami efektívneho využívania jazykových prostriedkov v procese dorozumievania. Jazyk môže mať hovorenú alebo písanú (grafickú) podobu. Rozsah slovnej zásoby závisí od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Výber slov a schopnosť komunikovať súvisí s témou rozhovoru, situáciou a tiež s vlastnosťami účastníkov rozhovoru.

K frekventovaným otázkam z verbálnej komunikácie patria predovšetkým také, ktoré chcú odpovede na to, ako hovoriť a písať, ako aktívne počúvať, ako súhlasiť alebo ako vyjadriť nesúhlas, kedy používať aké otázky a ako na ne odpovedať, a to všetko preto, aby sme v komunikácii pôsobili kompetentne, presvedčivo, ale aj zaujímavo.

V hovorenom i v písanom komunikáte (texte) ide primárne o sprostredkovanie obsahu/významu vhodným využívaním jazykových prostriedkov. Je dobré si uvedomiť, že k ich úspešnému dekódovaniu patrí aj znalosť neverbálnych signálov, pretože práve ony fungujú ako osožné komplementárne prvky.

Hovorená reč

Za komunikačný prvok hovorenej reči sa považuje slovo, ktoré plní tri najzákladnejšie funkcie: denonatívne, konotatívne a vyjadruje expresiu prežívania. Slová v živote človeka majú nezastupiteľné miesto. Gramatický a lexikálny význam slova výrazne dopĺňajú a ovplyvňujú aspekty reči (modulácia hlasu, artikulácia, výslovnosť, tempo reči, prízvuk, využívanie páuz).

• Tempo reči: Primerané tempo sa akceptuje, pričom závisí od aktuálnej situácie. Príliš zrýchlené tempo je nevhodné, stáva sa bariérou zrozumiteľnosti, čo má za následok neschopnosť vnímať obsah prejavu. Naopak, príliš pomalé tempo unavuje a nudí.
• Pauzy a frázovanie: Napomáhajú zrozumiteľnosti a výraznosti jazykového prejavu.
• Modulácia hlasu: Schopnosť meniť hlas v rôznej výške, sile a zafarbení výrazne ovplyvňuje rečový prejav.
• Artikulácia a výslovnosť: Dôležité pre dokonalý rečový prejav.

Medzi základné formy hovorenej komunikácie patrí monológ (reč jedného človeka, napr. vysvetľovanie, prednášanie) a dialóg (komunikácia najmenej dvoch jedincov).

Písaná reč

Písaná reč sa objavila neskôr ako ústna. Za základ písania považujeme písmo. V písanom prejave chýbajú sprievodné črty, a preto je o mnoho náročnejšia pre pisateľa aj čitateľa, pretože si vyžaduje precízne vyjadrenie myšlienky. Rozdeľujeme ju na impresívnu (čítanie) a expresívnu (písanie) reč. Slúži na zachovanie istých poznatkov a informácií, ku ktorým sa možno kedykoľvek vrátiť.

Neverbálna komunikácia

Neverbálna komunikácia je prvotnou formou komunikácie. Zahŕňa širokú oblasť toho, čo signalizuje jedinec bez slov, podáva informácie o emóciách, pocitoch a vyjadruje, čo si myslíme. Nemôžeme sa jej vyhnúť, môžeme ju len potlačiť. V živote každého z nás sa mimoslovné prejavy objavujú skôr ako rečový prejav. Rečou tela môžeme dotvoriť význam prenášanej informácie - aby bola komunikácia efektívna a optimálna, mali by byť obe zložky - verbálna a neverbálna - v súlade. Neverbálny prejav má jeden z troch funkcií: nahrádza, zdôrazňuje verbálny prejav, alebo mu odporuje. Ak ho zdôrazňuje, zvyčajne to napomáha lepšiemu porozumeniu medzi partnermi.

Janoušek vymedzuje neverbálnu komunikáciu ako zámerné používanie prostriedkov neverbálneho charakteru ku vzájomnému dorozumievaniu, vzájomnému ovplyvňovaniu i vyjadrovaniu vzájomných vzťahov. Neverbálne signály delíme na úmyselné a neúmyselné, podľa toho, či ich uskutočňujeme vedome alebo nevedome, a na priestorové, prechodné, vizuálne a akustické, podľa toho, na aký receptor pôsobia. Do tejto kategórie zaraďujeme veľké množstvo neverbálnych signálov ako napr. výraz tváre, pohyby tela, gestá, dotyky, zrakový kontakt, fyzický vzhľad a používanie rôznych predmetov.

Poznáme 8 základných druhov neverbálnej komunikácie:

1. Mimika: Bezprostredná komunikácia prostredníctvom výrazov tváre, vyjadrená konfiguráciou tvárových svalov a jej zmien. Oči, ústa, čelo, lícne svaly a brada sú hlavnými komunikátormi. Mimika nesie znaky osobnej individuality a je jedným z najdôležitejších prostriedkov identifikácie osoby.
2. Gestika: Súbor pohybov, jedná sa o konvenčné, kultúrne, štandardizované pohyby. Ruky sú kontaktným orgánom tela a často sa považujú za „druhé oči“ človeka. Pohyby rúk a prstov sa podieľajú na verbálnej produkcii, podporujú a zvýrazňujú to, čo chceme povedať slovami.
3. Pohľady (očný kontakt): Najsilnejším kontaktným bodom v rozhovore sú oči, pretože človek vníma zrakom viac ako 80% informácií. Oči prezrádzajú aktuálny psychický a fyzický stav človeka.
4. Haptika: Zaoberá sa významom dotykov v neverbálnej komunikácii. Hmat sa považuje za druhý najcitlivejší orgán, hneď po zraku. Najčastejšie je to podávanie rúk, rôzne náhodné dotyky.
5. Posturika: Zaoberá sa prenášaním informácií polohou a držaním tela. Venuje sa polohe tela, držaniu rúk, polohe nôh, spôsobom sedenia v komunikácii.
6. Kinezika: Na rozdiel od posturiky je dynamická, zaoberá sa pohybom končatín a tela. Tieto pohyby často súvisia s príslušnosťou k určitej kultúre a sprostredkúvajú až 65 % informácií.
7. Proxemika: Venuje sa funkcii a (zámernému) striedaniu fyzickej vzdialenosti ako dôležitého neverbálneho signálu v komunikácii. Voľba vzdialenosti korešponduje s komunikačným zámerom a s cieľmi komunikácie.
8. Zovňajšok: Zahŕňa fyzický vzhľad (účes, oblečenie, šperky), ktorý odovzdáva dôležité informácie o spoločenskom postavení a osobnosti človeka.

Sociálne experimenty a ich význam

Sociálne experimenty sú nástroje, ktoré nám umožňujú lepšie pochopiť ľudské správanie v rôznych situáciách. Používajú sa na skúmanie morálnych dilem, vplyvu prostredia, správania sa v skupine a ďalších aspektov sociálneho života. V dnešnej dobe sa vysoké školy čoraz viac snažia nájsť nové a inovatívne spôsoby, ako zaujať študentov a priblížiť im realitu súčasného sveta. Jednou z týchto metód sú aj sociálne experimenty, ktoré môžu priniesť cenné poznatky o fungovaní spoločnosti a komunikácii medzi ľuďmi. Avšak, využívanie sociálnych experimentov vo vzdelávaní môže byť spojené s kontroverziami a etickými otázkami, ktoré je potrebné dôkladne zvážiť.

Kontroverzné prednášky na Vysokej Škole

Nedávny prípad prednášky influencerky Zuzany Strausz Plačkovej na súkromnej vysokej škole University College Prague (UCP) vyvolal vlnu diskusií a kontroverzií. UCP sa k tomuto kroku rozhodla ako k sociálnemu experimentu, ktorý mal za cieľ analyzovať online marketing, sociálne siete a online médiá. Škola argumentovala tým, že tzv. guerilla marketing, ktorý je v zahraničí populárny, sa na Slovensku takmer vôbec nevyužíva.

Rozhodnutie UCP pozvať Plačkovú na prednášku bolo spojené s rizikami pre reputáciu školy, avšak vedenie sa rozhodlo ísť do toho s cieľom realizovať sociálny experiment, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Po zverejnení pozvánky na prednášku sa objavili negatívne reakcie zo strany študentov a verejnosti, ktorí poukazovali na Plačkovej kontroverznú minulosť. Napriek tomu sa prednáška uskutočnila.

Podobný prípad sa stal aj na Prešovskej univerzite, ktorá si na prednášku pozvala Noru Kabrheľovú (Mojsejovú). Témou boli „píplmetre“, ktoré slúžia na meranie sledovanosti pre zadávateľov reklamy. Kabrheľová študentom vysvetľovala, ako využíva sociálne siete na prezentáciu svojho života a ako sa snaží ukazovať len pozitívne veci. Študenti sa jej pýtali na skúsenosti z natáčania rôznych relácií.

Moral Machine: Etické dilemy autonómnych vozidiel

V dnešnej dobe sa čoraz viac diskutuje o autonómnych vozidlách a etických dilemách, ktoré s nimi súvisia. Jedným z najväčších sociálnych experimentov v tejto oblasti je "Moral Machine". Tento experiment, vytvorený študentmi technologického inštitútu MIT, skúmal morálne a etické dilemy, ktorým budú musieť čeliť autonómne autá.

Účastníci experimentu boli konfrontovaní s rôznymi scenármi, v ktorých museli rozhodnúť, koho auto zrazí - skupinu dôchodcov, mamičku s kočíkom, zlodeja alebo posádku auta. Počas štyroch rokov sa do experimentu zapojili milióny respondentov z 233 krajín, ktorí odoslali celkovo 40 miliónov odpovedí.

Výsledky ukázali, že preferencie sa líšia v závislosti od kultúry krajiny. Napríklad, respondenti z Číny a Japonska by auto radšej napálili do mladších ľudí, čo zrejme súvisí s väčšou úctou k starším ľuďom. Ľudia z chudobnejších krajín so slabším právnym systémom boli viac tolerantní voči chodcom, ktorí prechádzali cez cestu svojvoľne. V euroatlantickom regióne prevláda logika "menšieho zla", teda obetovať menej ľudí a zachrániť viac. V ázijských krajinách má však osoba s prínosom pre spoločnosť vyššiu hodnotu ako celá skupina bezbranných chodcov. Zaujímavé bolo aj zistenie, že Japonci sú najviac ochotní obetovať posádku auta (vrátane seba), zatiaľ čo Číňania sú na opačnej strane.

Bandurov experiment s bábikou Bobo: Učenie pozorovaním

Kanadský psychológ Albert Bandura sa zaoberal behaviorálnou psychológiou a rozpracoval tému učenia pozorovaním a imitáciou. Experimentu sa zúčastnilo 72 detí (36 chlapcov a 36 dievčat) s priemerným vekom 4 a pol roka. Pred experimentom boli deti posúdené na škálach, aby sa zistilo, v akej miere sa u nich vyskytuje spontánne agresívne správanie. Deti boli rozdelené do experimentálnych a kontrolných skupín.

V experimentálnej situácii výskumníčka vodila deti po jednom do hracej miestnosti. Dospelý sa usadil v druhom rohu miestnosti a hral sa so svojimi hračkami, medzi ktorými bola sada drôtených hračiek, malé kladivko a veľká nafukovacia bábika - Bobo.

V neagresívnych podmienkach sa dospelý potichu hral s hračkami okrem bábiky Bobo, ktorú ignoroval. V agresívnych podmienkach sa dospelý začal hrať s hračkami, ale po chvíli sa otočil k bábike Bobo a začal sa k nej nepekne správať, bil ju a sprevádzal svoje útoky frázami ako: „Daj mu do nosa!“ a „Zraz ho na zem!“.

Výsledky ukázali, že deti, ktoré boli vystavené agresívnemu dospelákovi, v zvýšenej miere opakovali presne to agresívne správanie, ktoré predtým predvádzal dospelák. Vyššia miera agresívneho správania sa vyskytla u chlapcov než u dievčat. Tento experiment zdôrazňuje, že malé deti si hľadajú vzory a najčastejšie sú nimi práve rodičia. S týmito vzormi sa identifikujú a majú sklon napodobňovať ich správanie. Preto je dôležité uvedomiť si, ako sa pred deťmi správame a akými vzormi pre nich sme.

Calhounov experiment s myšou utópiou: Varovanie pre ľudstvo

V roku 1950 americký etológ John Calhoun vybudoval dokonalý svet pre myši a sledoval, čo sa bude diať, ak budú žiť v dokonalom blahobyte. Zistil, že v existencii skupiny myší nastali 4 fázy: usilovania, populačnej explózie, rovnováhy a úpadku. V tretej fáze došlo ku kolapsu myšej civilizácie.

Nové generácie už nemali toľko priestoru, ako tie pôvodné. Začali sa objavovať sociálne dysfunkcie. Calhoun si poznamenal, že mnoho samíc nedokázalo donosiť mláďatá. Ak ich aj donosili, neboli schopné sa o ne postarať. Samce začali byť sexuálne deviantné, požierali sa navzájom a niektorí jedinci sa utiahli a kŕmili a hýbali sa len vtedy, keď zvyšok populácie spal.

Poslednou fázou bola fáza úpadku. Počet jedincov začal prudko klesať. Takmer každý jeden jedinec bol kvôli narastajúcej agresivite poranený. Žili vedľa seba bez toho, aby si jeden druhého všímali. Neboli schopní socializovať sa, ani páriť. Každý sa staral len o svoje potreby. Calhoun svoj experiment zopakoval niekoľkokrát, zakaždým však s rovnakým výsledkom.

Pozorovania z Calhoumových experimentov pripomínajú správanie ľudí v súčasnosti. Problémy s plodnosťou, nedostatok práce, agresivita a sociálny úpadok sú fenomény, ktoré sa vyskytujú aj v ľudskej spoločnosti.

Po opakovaní experimentu sa Calhoun rozhodol, že príde na to, ako úpadku spoločnosti myší zabrániť. Donútil myši k tomu, aby sa o seba navzájom zaujímali, komunikovali a pomáhali si. Ak chcela myš prežiť, musela spolupracovať a učiť sa sociálnemu správaniu. Každá myš mala svoju úlohu a zmysel. Do fungovania spoločnosti sa zapájali všetci a populácia sa udržiavala konštantná. Tento fenomén dostal pomenovanie „revolúcia súcitu“.

Ďalšie oblasti sociálnych experimentov a komunikácie

Štúdia "Ja a COVID-19": Dopady pandémie na duševné zdravie

Pandémia COVID-19 mala rozsiahle dopady na duševné zdravie obyvateľstva. Štúdia „Já a COVID-19“, ktorá prebehla v Česku v spolupráci s Národným ústavom duševného zdravia (NÚDZ) a spolkom Queer Geography, mapovala dopady pandémie na duševné zdravie. Zúčastnilo sa jej 2500 ľudí. Výsledky ukázali, že stredne a vysoko závažné ťažkosti malo 23% žien a 15% mužov. Úzkostné stavy sa objavovali u 14% žien a 10% mužov. Depresiu udávalo 15% žien a 8% mužov. Je to dvoj až trojnásobný nárast oproti obdobnému výskumu, ktorý prebehol v r. 2017. Ďalším negatívnym fenoménom s prebiehajúcou pandémiou bolo zvýšené nárazové pitie alkoholu.

Chapmanove obdobia manželstva: Dynamika vzťahu

Manželstvo je plné neočakávaných zmien a výziev. Gary Chapman v knihe Štyri obdobia manželstva prirovnal tento zložitý proces k ročným obdobiam. Prvé, šťastné obdobie prirovnáva k jari, obdobiu nadšenia z nového života. Druhé obdobie je leto, kedy partneri naďalej pociťujú pozitívne emócie, ale objavujú sa aj menšie problémy. Tretie obdobie manželstva je jeseň, kedy sa dávajú do popredia potreby mimo manželstva, ako napríklad deti a práca. Posledné obdobie je obdobie zimy, kedy sa partneri vzájomne odcudzili. Chapman si všimol, že to, v akom období sa jednotlivé manželstvá nachádzajú, súvisí s reakciou manželov na zmeny.

Parkovacia politika: Sociálny experiment na obyvateľoch?

Zavedenie novej parkovacej politiky môže mať nepredvídateľné dôsledky na život obyvateľov. Ak sa spoplatní parkovanie na miestnej komunikácii, ale nie medzi domami, môže to viesť k preplneniu týchto oblastí. Ak toto má byť zo strany primátora nejaký sociálny experiment na obyvateľoch, je potrebné zvážiť všetky dôsledky a dopady na život ľudí.

Psychologická kompetencia sociálnych pracovníkov

Pre vykonávanie pracovných činností sociálnych pracovníkov je od nich požadovaná okrem odborného vzdelania aj náležitá sociálna a psychologická kompetencia. Úroveň sociálnej a psychologickej kompetencie sa odráža v profesionalite sociálnej komunikácie a v úrovni sociálnych vzťahov pracovníkov v rámci pracovnej činnosti. Komunikácia súvisí so všetkými vyššie uvedenými kompetenciami sociálnych pracovníkov, ktorá sa týka zvyšovania úrovne sociálnej komunikácie a sociálnych vzťahov sociálnych pracovníkov. Profesijná kompetencia je sotva mysliteľná mimo formovania osobnosti sociálnych pracovníkov.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa prejavuje v jeho jedinečnej osobnostnej kompetencii. Ide o komplexnú spôsobilosť poznávať a pochopiť seba samého a tiež poznávať a pochopiť druhého človeka (sociálneho klienta). Sociálna kompetencia sa prejavuje v schopnosti sociálnych pracovníkov v rámci profesijnej činnosti optimálne vecne komunikovať a zároveň kultivovať profesionálne a pritom žičlivé ľudské vzťahy s druhými ľuďmi. Príprava sociálnych pracovníkov v oblasti sociálnej a interpersonálnej komunikácie spočíva predovšetkým v podpore cieleného profesijného rozvoja ich osobnosti. Pretože sociálni pracovníci svojim konaním a komunikáciou významnou mierou ovplyvňujú konanie a komunikáciu sociálnych klientov. To je dostatočný dôvod k tomu, aby boli sociálni pracovníci cielene motivovaní a pripravovaní k poznávaniu a rozvoju vlastnej osobnosti vrátane vlastnej komunikačnej spôsobilosti. Komunikačná spôsobilosť je v rámci povolania sociálnych pracovníkov nevyhnutná.

Pedagogická komunikácia

Pedagogická komunikácia sa považuje za špecifický druh sociálnej komunikácie. P. Gavora definuje pedagogickú komunikáciu ako výmenu informácií medzi účastníkmi výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorá slúži na dosiahnutie výchovno-vzdelávacích cieľov, sprostredkúva sa verbálnymi a neverbálnymi prostriedkami, riadi osobitnými pravidlami, má svoje priestorové a časové dimenzie. K najfrekventovanejším účastníkom pedagogickej komunikácie patrí práve vychovávateľ, pedagóg a vychovávaný, čiže žiak. Nedostatočná komunikácia alebo nedodržanie pravidiel medzi osobami vo výchovno-vzdelávacieho procesu vedie k narušeniu vzťahov a vytvoreniu konfliktov.

Pedagogická komunikácia má dve najdôležitejšie funkcie:

1. Slúži na realizáciu výchovy a vzdelávania.
2. Vďaka nej sa sprostredkúvajú vzájomné vzťahy medzi komunikantmi.

Poznáme základné roviny tejto komunikácie:

• Obsahová rovina: Komunikatívny obsah čerpá z učebného obsahu.
• Procesuálna rovina: Komunikácia nadobúdajúca charakter procesu, vývinu, ktorá sa realizuje verbálnymi a neverbálnymi činnosťami.
• Vzťahová rovina: Vyznačuje sa kladnými a zápornými vzťahmi medzi komunikantmi.

V pedagogickej komunikácie sa vytvárajú nasledovné typy vzťahov: učiteľ - žiak, učiteľ - trieda, učiteľ - skupina žiakov, žiak - trieda, žiak - skupina žiakov, žiak - žiak, skupina žiakov - skupina žiakov, skupina žiakov - trieda. V prvých troch vzťahoch je nadradeným pedagóg, rozhodujúci kto a kedy bude komunikovať. Žiak si k svojmu učiteľovi vytvára vzťah, ktorý sa v priebehu edukačného procesu neustále mení a vyvíja.

tags: #komunikacia #socialny #experiment #vs