Pedagogika mentálne a viacnásobne postihnutých v ranom a predškolskom veku: Princípy a metódy

V súčasnej spoločnosti sa čoraz viac stretávame s problematikou osôb s viacnásobným postihnutím. Táto skupina ľudí si vyžaduje špecifický prístup a komplexnú starostlivosť, aby sa mohli v maximálnej možnej miere integrovať do spoločnosti a viesť kvalitný život. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na pedagogiku viacnásobne postihnutých, definovať viacnásobné postihnutie, poukázať na jeho špecifiká a predstaviť rôzne prístupy a metódy, ktoré sa v tejto oblasti využívajú.

Definícia zdravotného postihnutia

Zdravotné postihnutie je komplexný fenomén, ktorý je možné definovať z viacerých aspektov. Matoušek (2003) charakterizuje zdravotné postihnutie človeka ako postihnutie, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje kvalitu jeho života, hlavne schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy s ľuďmi a schopnosť pracovať. Strieženec (1996) definuje zdravotné postihnutie ako ujmu spôsobenú telesnou alebo duševnou poruchou alebo ich kombináciou. Na účely zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti je občanom so zdravotným postihnutím občan uznaný za invalidného občana alebo občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 %.

Medzi hlavné kategórie zdravotného postihnutia patria:

• Postihnutie sluchu
• Postihnutie zraku
• Poruchy reči/komunikácie
• Postihnutie mentálne
• Postihnutie pohybového ústrojenstva
• Postihnutie duševnou poruchou

Viacnásobné postihnutie: definícia a charakteristika

Len zriedkakedy sa znevýhodnenie človeka vyskytuje v ojedinelej forme. K znevýhodneniu mentálnemu, senzorickému, či somatickému sú mnohokrát pripojené aj znevýhodnenia v oblasti komunikácie, sociálnych vzťahov a sociálnej integrácie. Ako uvádza Vančová (2001), problematika osôb, u ktorej sa prejavujú príznaky viacerých postihnutí, bola donedávna okrajovou v rámci špeciálnej pedagogiky. Viacnásobné postihnutie (VNP) je komplexný stav, ktorý je charakterizovaný prítomnosťou dvoch alebo viacerých postihnutí u jednej osoby. Tieto postihnutia môžu byť rôzneho druhu a stupňa závažnosti, čo vedie k širokej škále prejavov a potrieb u jednotlivých osôb s VNP.

Vašek (2003, s. 37) definuje viacnásobné postihnutie ako „multifaktoriálne, multikazuálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a vzájomným prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu prítomných postihnutí a narušení." Márkusová definuje viacnásobné postihnutie ako prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne. Pre lepšie pochopenie problematiky VNP je dôležité si uvedomiť, že nejde len o jednoduchý súčet jednotlivých postihnutí. Interakcia medzi jednotlivými postihnutiami vytvára novú kvalitu, ktorá má vplyv na celkový vývin a fungovanie jedinca. VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory.

Kategorizácia viacnásobného postihnutia

Viacnásobné postihnutie je možné kategorizovať podľa rôznych kritérií, ako napríklad:

Podľa stupňa závažnosti:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Podľa kombinácie postihnutí:

• Mentálne postihnutie v kombinácii so zrakovým postihnutím
• Mentálne postihnutie v kombinácii so sluchovým postihnutím
• Detská mozgová obrna v kombinácii s mentálnym postihnutím
• Hluchoslepota (súbežné postihnutie zraku a sluchu)

Podľa prevládajúceho postihnutia

Hluchoslepota ako špecifická forma viacnásobného postihnutia

Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutia patrí hluchoslepota. Niektorí autori vydeľujú hluchoslepotu ako určitú špecifickú subkategóriu v rámci ťažkých viacnásobných postihnutí. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou (Definícia hluchoslepoty, 2009). Ako uvádza Farbancová (2000, s.1): „Pri diagnóze hluchoslepoty aj odborníci podliehajú predstavám, že takto postihnutý človek absolútne nič nevidí a nepočuje, žije v úplnej tme, v absolútnom tichu.“

Hluchoslepota však prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú. Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta - je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami. Limitované schopnosti mu bránia zmysluplne, plnohodnotne komunikovať s prostredím. K zdravotným problémom sa pridružujú aj ďalšie ťažkosti, ktoré bez primeranej starostlivosti a kvalifikovanej pomoci, môžu vyvrcholiť do závažných porúch psychosomatického rozvoja, formovania osobnosti (Farbancová, 2000). V Európskej Únii existuje minimálne 150 000 hluchoslepých ľudí, ktorí reprezentujú jednu zo sociálne najviac vylúčených skupín občanov Európy. Hluchoslepí ľudia sú často izolovaní, neschopní získať prácu alebo dokonca neschopní ísť do obchodov bez pomoci (Hajdeckerová, Šarišská, 2010).

Problémom je už samotná komunikácia hluchoslepých. Taktilné vnímanie je v tomto prípade prostriedok komunikácie, či už ide o jednoduchý telesný signál, predmetovú komunikáciu, posunkovú reč alebo prstovú abecedu. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat. Ak sú u postihnutej osoby zachované zvyšky zraku a sluchu, využívajú sa aj tieto kanály pri komunikácii. Problémom však naďalej ostáva aj kvalifikovaná starostlivosť a systém odborného poradenstva pri starostlivosti o takéto osoby, kde je nutná úzka súčinnosť viacerých odborníkov (lekárov, špeciálnych pedagógov, terapeutov, sociálnych pracovníkov pod.).

Pedagogika viacnásobne postihnutých ako špeciálnopedagogická disciplína

Predmet pedagogiky viacnásobne postihnutých (PVNP) nie je u nás ani v zahraničí jednoznačne vymedzený, čo vyplýva z rôznych ponímaní špeciálnej pedagogiky i problematiky edukácie a starostlivosti o VNP. Predmet PVNP: edukácia jedincov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť, t.j. individuálny prístup, špeciálne metódy a modifikovaný obsah vzdelávania a to aj oproti žiakom s jediným postihnutím, či narušením. Cieľom PVNP je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. PVNP zaraďujeme do systému špeciálnopedagogických vied z aspektu užšieho zamerania.

Edukácia VNP predstavuje výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka s VNP v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Teda vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu. Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora). Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v IVP.

Špeciálne metódy podľa Vašeka:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Edukácia VNP v triedach C-variantu špeciálna základná škola variant C prípravný ročník a desať ročníkov a vzdelávanie sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch, je určený rámcovými učebnými osnovami. Po trojmesačnom diagnostickom pobyte je žiak zaradený do príslušného ročníka podľa jeho schopností.

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP

Výskyt a určovanie početnosti VNP je viazané na definovanie, čo všetko sa do tejto skupiny zaraďuje. Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Početnosť VNP sa pre uvedené kritériá určuje len približne. Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti: komunikácia, motorika, emocionalita, správanie, senzorika, sebaobsluha, kognitívne procesy, spôsobilosti pre sociálne interakcie, orientácia v prostredí, autoregulácia. Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Kazuistika jednotlivca s VNP z vlastnej praxe

Uvedený príklad ilustruje komplexnosť viacnásobného postihnutia a potrebu multidisciplinárneho prístupu k starostlivosti. Silvia bola umiestnená do DSS krátko po narodení kvôli neschopnosti rodičov adekvátne sa o ňu postarať pre jej ťažké zdravotné postihnutie.

Silvia (13 rokov)

• Neurologická diagnóza: Morbus Down, DMO - spastická diparéza
• Porucha sluchu: Hypacusis mixta bilat. stredného stupňa. Odporúčaný načúvací prístroj nebolo dieťa schopné používať.

Rodinná a sociálna anamnéza

Silvia bola do DSS umiestnená krátko po narodení, nakoľko rodičia sa nedokázali o ňu adekvátne postarať kvôli jej ťažkému zdravotnému postihu. Má dvoch mladších súrodencov, ktorí sú zdraví. Rodičia prejavujú o dieťa záujem pravidelnými návštevami.

Osobná a zdravotná anamnéza

Silvia je z prvej fyziologickej gravidity. Hneď na druhý deň po narodení jej operovali tráviaci trakt. Prekonala aj operáciu srdca. Z ďalších diagnóz sa hneď po narodení udáva DMO - spastická diparéza a porucha sluchu. Bol urobený pokus s načúvacím aparátom, ktorý si stále vyberala a bola z neho veľmi nervózna. Pre jej mentálne postihnutie nebolo možné nastaviť ani správnu intenzitu aparátu. Reaguje len na silné zvukové podnety.

Psychologické vyšetrenie

Silvia bola na základe psychologického vyšetrenia charakterizovaná ako prevažne pokojné dieťa, ktoré akceptuje sociálny a dotykový kontakt a vyžiada si ho priblížením. Pohybuje sa zvyčajne prevaľovaním, dostane sa do žabacej polohy, chvíľu sa vzpriami do kľaku. Je rehabilitovaná Vojtovou metódou. Má záujem o okolie. Cielene uchopuje hračky, lepšie pravou rukou. V polohe na chrbte zapája do aktivity obe ruky, prekladá si hračku. Hračky väčšinou hryzie. Rečový, resp. zvukový prejav je slabo rozvinutý v dôsledku poruchy sluchu. Je kŕmená lyžicou, granulovanou stravou. Dieťa je plienkované. Na stimuláciu reaguje pozitívne.

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s viacnásobným postihnutím v školách, kde sú vzdelávaní. Pozostáva z dvoch častí. Prvá je určená pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím. V nej sú vymedzené ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristika, špecifiká a dĺžka vzdelávania a podmienky prijímania žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, charakteristika výchovy a vzdelávania, špecifiká vzdelávania, charakteristika vzdelávania v špeciálnej základnej škole a v základnej škole, vzdelávacie štandardy, rámcové učebné plány, organizačné podmienky na výchovu a vzdelávanie žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, spôsob, podmienky ukončovania výchovy a vzdelávania a vydávanie dokladu o získanom vzdelaní, aké má byť povinné personálne zabezpečenie, materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri výchove a vzdelávaní, zásady a podmienky pre vypracovanie školských vzdelávacích programov. Druhá časť je určená pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia. Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.

Prístupy a metódy v pedagogike viacnásobne postihnutých

V pedagogike viacnásobne postihnutých sa využívajú rôzne prístupy a metódy, ktoré sú zamerané na rozvoj individuálneho potenciálu každého jedinca. Medzi najčastejšie používané patria:

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov. Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich. Bol by to zásah do hodnotového systému. Ide o nasledujúce oblasti: vnímanie, myslenie, pocity, pohyb, komunikácia, telesné skúsenosti a sociálne skúsenosti.

V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách. Prvú rovinu tvoria základné podnety (somatické, vestibulárne a vibračné). Druhá rovina je rozširujúca stimulácia, ktorá v sebe zahŕňa podnety: taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové.

• Somatické podnety pôsobia na kožu a svaly dieťaťa. Stimulácia sa deje prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty. Základným prostriedkom je dotyk, ktorým sa snažíme sprostredkovať pozitívnu telesnú skúsenosť. Na zintenzívnenie možno využiť rôzne materiály.
• Vibračné podnety umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát (kosti, kĺby), keďže deti s ťažkým postihnutím nedokážu získať skúsenosti, ktoré sa bežne získavajú pri lezení alebo chôdzi. Pomáha dieťaťu vnímať chvenie alebo zvuky a vnímať smer, odkiaľ prichádzajú. Nosný aparát možno stimulovať pomocou vibračných prístrojov, ktoré sa prikladajú na jednotlivé časti tela. Dieťa tak získa aspoň základné povedomie o vlastnom tele a telesnej schéme. Stimulácia začína na pätách a končí pri hrudníku. Inou možnosťou stimulácie je vnímanie prirodzených vibrácií a to tak, že sa ruka dieťaťa priloží na hrudník hovoriacej osoby.
• Vestibulárne podnety pomáhajú dieťaťu vnímať a uvedomovať si zmenu polohy tela v priestore. Podnety sa poskytujú vo forme pomalého rytmického hojdania, kolísania alebo otáčania rôznymi smermi. Využiť možno hojdačky, veľké lopty alebo valce. Vestibulárna stimulácia zlepšuje svalový tonus a stabilitu tela. Vyvoláva v deťoch príjemné pocity a úsmev.
• Taktilno-haptické podnety majú aktivovať najmä oblasť rúk a viesť k aktívnemu dotýkaniu sa a uchopovaniu predmetov. Svoje miesto tu má aj facilitácia, keď dieťaťu pomáhame poznávať daný predmet, jeho veľkosť, tvar, povrch alebo váhu.
• Orálne a olfaktorické podnety sú veľmi úzko prepojené. Zameriavame sa na stimuláciu oblasti úst, ktorá je veľmi citlivá. Usilujeme sa o senzibilizáciu tejto oblasti na prijímanie podnetov prostredníctvom orálnych hier alebo ponúkaním chutí. Pri olfaktorickej stimulácií poskytujeme jednoznačné vône, tak aby ich dieťa postrehnúť a naučiť sa diferencovať.
• Sluchové a zrakové podnety už nie sú viazané na telo a preto je pre deti s ťažkým postihnutím náročné tieto podnety spracovať. Zmyslom stimulácie je naučiť deti pozerať sa a počúvať. Ponúkame kontrastné zvuky (hluk-ticho) aj obrazy (svetlý-tmavý). Vedieme deti k registrácií blízkych aj vzdialenejších predmetov, produkcii zvukov. Je vhodné zvuky kombinovať s dotykom, vibráciou alebo pohybov.

Snoezelen

Snoezelen je špecifický tým, že je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín, či už z pohľadu veku alebo schopností. Nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti a tak je vhodný aj pre deti s ťažkým postihnutím (bola to pôvodná a hlavná cieľová skupina Snoezelenu). V stručnosti možno Snoezelen definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Snoezelen sa realizuje v špecificky upravenom prostredí (multisenzorické prostredie/miestnosť) s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi alebo komponentmi. Má u dieťaťa navodiť pocit bezpečia a uvoľnenia. Svojou štruktúrou a vybavením zároveň podnecuje a motivuje dieťa k aktivite a získavaniu nových skúseností. Multisenzorická miestnosť má byť miestnom, kde má dieťa dostatok času a priestoru na skúmanie a interakciu s objektmi. Pokiaľ je to čo i len trochu možné má mať možnosť voľby. Priestor, čas a právo výberu súvisí so základným princípom Snoezelenu ,,nič sa nemusí, všetko je dovolené“. Veľmi dôležité sú sprostredkovanie hlavne pozitívnych skúseností a pozitívnej spätnej väzby. U dieťaťa by mali byť posilnené kompetencie aktívne a samostatne manipulovať s objektmi v miestnosti, dostávať od nich spätnú väzbu (vo forme zvuku alebo svetla) a teda mať možnosť ovládať a kontrolovať svoje prostredie, čo prispieva k jeho rozvoju. Snoezelen je prostriedkom na rozvoj všetkých zložiek osobnosti, nie len na relaxáciu alebo stimuláciu zmyslového vnímania. Okrem toho slúži aj na elimináciu nevhodného správania a budovanie vzťahu s osobou, ktorá dieťa pri Snoezelene doprevádza. Multisenzorické prostredie/miestnosť možno vybaviť širokou škálou objektov, ktoré sa bežne používajú alebo sú určené primárne pre Snoezelen.

Metódy používané v starostlivosti o postihnutých

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Základné skupiny metód sú:

1. Metódy reedukačné - je to súhrn špec.-pedagog. postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia, čiže prevýchova alebo obnovená výchova, je označenie pre také špec.-pedagog. metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
2. Kompenzačné metódy - súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie, vyrovnanie, poskytovanie náhrady. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú funkciu (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové vnímanie).
3. Rehabilitačné metódy - súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Habilitas znamená schopnosť, teda znovuuschopnenie. Je to súhrn opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy v spoločnosti. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.

Pedagogika mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od raného veku až po starobu (Vančová, 2005). Podľa Baja (in Bajo - Vašek, 1994) je psychopédia (pedagogika mentálne postihnutých) vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia. Venuje sa ranému veku, predškolskému veku, školskému veku, adolescencii a dospelosti. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých sú pedagogika a špeciálna pedagogika, partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

Nové programy práce so žiakmi s VNP

Program W. Strassmeiera

Program W. Strassmeiera je screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach. Dieťa by malo dostať priestor aj na voľnú hru. Spočiatku dieťa imituje činnosti a postupne dostáva väčší priestor na samostatné prevedenie činnosti. Program je aj diagnostickým prostriedkom. Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Vyplnia sa údaje o úspešnosti zvládnutia jednotlivých úloh v každej oblasti. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou. Zároveň zostavovateľ získa prehľad o oblastiach, v ktorých dieťa zaostáva najviac alebo sa v nich približuje norme.

tags: #pedagogika #mentalne #a #viacnasobne #postihnutych #raneho