Kompetencie sociálneho pracovníka v práci s drogovo závislými

Pre kvalitné a efektívne vykonávanie akejkoľvek ľudskej činnosti je nevyhnutné, aby pracovník disponoval žiaducimi predpokladmi. Ich dôležitosť narastá s náročnosťou a spoločenským významom danej profesie. V každom povolaní je potrebné disponovať vlastnosťami, ktoré umožňujú optimálne spĺňať jeho požiadavky. Sociálny pracovník zohráva kľúčovú úlohu v pomáhajúcej profesii, ktorá sa zaoberá prácou s rôznymi skupinami obyvateľstva, vrátane tých sociálne marginálnych, znevýhodnených a ohrozených. Medzi tieto skupiny patria aj osoby závislé od drog. Účinná práca s drogovo závislými si vyžaduje špecifické kompetencie, znalosti a zručnosti, ktoré umožňujú sociálnemu pracovníkovi efektívne pomáhať klientom na ceste k uzdraveniu a reintegrácii do spoločnosti.

Kto je sociálny pedagóg?

Sociálneho pedagóga môžeme zaradiť do komplexu pomáhajúcich profesií. Vďaka svojim základným znalostiam, zručnostiam a kompetenciám je schopný pracovať so skupinami bežnej populácie i so skupinami sociálne marginálnymi, znevýhodnenými a ohrozenými. Pre rozvoj odboru a skvalitňovanie činností sociálnych pedagógov je nevyhnutné túto profesiu voči ostatným vyprofilovať a ukázať jasný smer jej ďalšieho vývoja. Sociálny pedagóg vychádza z pojmov „sociálny“ a „pedagóg“. Pojem „sociálny“ chápeme ako zameraný na prácu s ľuďmi. Slovo „pedagóg“ má grécky pôvod a znamená to vychovávateľ, učiteľ.

Charakteristika profesie sociálneho pedagóga u nás stále nie je jednoznačne vymedzená, stretávame sa len s jeho modelom. Najčastejšie sa v praxi stretávame s tradičným označením vychovávateľ, ktorý však v niektorých prípadoch nie je najpresnejší. Sociálny pedagóg sa historicky zameriaval i v súčasnosti zameriava najmä na deti, mládež a dospelých. Táto skutočnosť sa premieta aj pri pôsobení sociálneho pedagóga, kde je jeho činnosť pomáhajúca a to preventívna, výchovná, vzdelávacia, prevýchovná, intervenčná, poradenská. Pozitívne možno hodnotiť prijatie zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch z 24. júna 2009, kde sa v § 24 k ďalším zložkám systému výchovného poradenstva a prevencie zaradil aj sociálny pedagóg, ktorého chápe ako pedagogického zamestnanca, ktorý vykonáva pedagogickú činnosť.

Kompetencie sociálneho pracovníka

Kompetencie sociálneho pracovníka sú súbor znalostí, zručností, postojov a hodnôt, ktoré umožňujú efektívne vykonávať prácu s klientmi. V kontexte práce s drogovo závislými je potrebné, aby sociálny pracovník disponoval špecifickými kompetenciami, ktoré mu umožnia porozumieť problematike závislostí, nadviazať terapeutický vzťah s klientom, motivovať ho k zmene a sprevádzať ho počas procesu uzdravovania.

Odborné znalosti

• Znalosť problematiky závislostí: Sociálny pracovník by mal mať rozsiahle znalosti o rôznych druhoch drog, ich účinkoch na organizmus a psychiku človeka, ako aj o procese vzniku a rozvoja závislosti. Dôležité je tiež poznať rôzne teórie a modely závislostí, ktoré umožňujú lepšie porozumieť motivácii a správaniu závislých osôb.
• Znalosť diagnostických metód: Sociálny pracovník by mal byť schopný identifikovať príznaky závislosti a používať vhodné diagnostické metódy na posúdenie rozsahu a závažnosti problému.
• Znalosť terapeutických prístupov: Sociálny pracovník by mal byť oboznámený s rôznymi terapeutickými prístupmi, ktoré sa používajú pri liečbe závislostí, ako napríklad kognitívno-behaviorálna terapia, motivačné rozhovory, skupinová terapia a rodinná terapia.
• Znalosť legislatívy a sociálnych služieb: Sociálny pracovník by mal mať prehľad o platnej legislatíve v oblasti drogovej problematiky a o dostupných sociálnych službách a programoch pre drogovo závislých.

Zručnosti

• Komunikačné zručnosti: Sociálny pracovník by mal byť schopný efektívne komunikovať s klientmi, nadviazať s nimi terapeutický vzťah, prejavovať empatiu a porozumenie. Dôležité je vedieť aktívne počúvať, klásť vhodné otázky a poskytovať klientom podporu a povzbudenie.
• Motivačné zručnosti: Sociálny pracovník by mal byť schopný motivovať klientov k zmene, pomáhať im identifikovať ich ciele a hodnoty a podporovať ich v dosahovaní týchto cieľov. Dôležité je používať motivačné techniky, ako napríklad motivačné rozhovory, ktoré pomáhajú klientom prekonať ambivalenciu a posilniť ich odhodlanie k uzdravovaniu.
• Intervenčné zručnosti: Sociálny pracovník by mal byť schopný efektívne intervenovať v krízových situáciách, ako napríklad pri predávkovaní, abstinenčných príznakoch alebo samovražedných pokusoch. Dôležité je vedieť rýchlo a správne reagovať, poskytnúť klientovi prvú pomoc a zabezpečiť mu odbornú lekársku starostlivosť.
• Zručnosti v oblasti plánovania a organizovania: Sociálny pracovník by mal byť schopný plánovať a organizovať individuálne a skupinové programy pre drogovo závislých, koordinovať spoluprácu s inými odborníkmi a inštitúciami a zabezpečovať klientom prístup k potrebným službám a zdrojom.
• Zručnosti v oblasti riešenia konfliktov: Sociálny pracovník by mal byť schopný efektívne riešiť konflikty, ktoré môžu vzniknúť medzi klientmi, medzi klientmi a ich rodinami alebo medzi klientmi a inými odborníkmi. Dôležité je vedieť identifikovať príčiny konfliktu, sprostredkovať komunikáciu medzi zúčastnenými stranami a hľadať spoločné riešenia.

Osobnostné predpoklady

• Empatia: Sociálny pracovník by mal byť schopný vcítiť sa do situácie klienta, prežívať s ním jeho emócie a porozumieť jeho motivácii a správaniu.
• Trpezlivosť: Práca s drogovo závislými je často náročná a vyžaduje si veľkú dávku trpezlivosti. Sociálny pracovník by mal byť pripravený na to, že proces uzdravovania môže byť dlhý a komplikovaný a že klienti môžu mať recidívy.
• Asertivita: Sociálny pracovník by mal byť schopný jasne a otvorene vyjadrovať svoje názory a potreby, ale zároveň rešpektovať práva a názory iných.
• Odolnosť voči stresu: Práca s drogovo závislými môže byť stresujúca a vyčerpávajúca. Sociálny pracovník by mal byť schopný zvládať stresové situácie, udržiavať si psychickú rovnováhu a vyhýbať sa syndrómu vyhorenia.
• Etické správanie: Sociálny pracovník by mal dodržiavať etické princípy a normy, chrániť práva a dôstojnosť klientov a zabezpečovať im dôvernosť informácií.

Činnosti sociálneho pedagóga

Sociálny pedagóg vykonáva odborné činnosti v rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva najmä pre deti a žiakov ohrozených sociálno-patologickými javmi, zo sociálne znevýhodneného prostredia, drogovo závislých alebo inak znevýhodnených detí a žiakov, ich zákonných zástupcov a pedagogických zamestnancov škôl a školských zariadení. Plní úlohy sociálnej výchovy, podpory prosociálneho, etického správania, sociálnopedagogickej diagnostiky prostredia a vzťahov, sociálnopedagogického poradenstva, prevencie sociálnopatologických javov a reedukácie správania. Hlavnú funkciu sociálneho pedagóga možno charakterizovať v dvoch oblastiach činnosti: činnosť integračná a činnosť rozvojová. V rámci integračnej funkcie sa činnosť sociálneho pedagóga zameriava na klientov, ktorí sa nachádzajú v krízových situáciách, v psychickom, sociálnom či psycho-sociálnom ohrození a potrebujú odbornú pomoc a podporu. Pokiaľ ide o funkciu rozvoja, v takomto prípade ide „o zaistenie žiaduceho rozvoja osobnosti v smere správneho či žiaduceho životného štýlu, hodnotného a užitočného naplnenia voľného času.

Vzdelávanie a supervízia

Pre efektívnu prácu s drogovo závislými je nevyhnutné, aby sociálni pracovníci absolvovali špecializované vzdelávanie v oblasti závislostí. Toto vzdelávanie by malo zahŕňať teoretické poznatky, praktické zručnosti a osobnostný rozvoj. Dôležitou súčasťou profesionálneho rozvoja sociálneho pracovníka je aj pravidelná supervízia, ktorá mu umožňuje reflektovať svoju prácu, získavať spätnú väzbu od skúsených kolegov a predchádzať syndrómu vyhorenia.

Závislosť a jej typy

Závislosť zohráva dôležitú rolu v živote závislého jedinca, ako aj u ostatných rodinných príslušníkov. Nástupom závislých na liečbu by mali aj rodinní príslušníci začať riešiť ozdravovací proces spoluzávislosti. Závislosť predstavuje súbor príznakov (symptómov), ktoré vznikajú následkom pôsobenia príslušného podnetu na organizmus alebo psychiku človeka.

Patologické hráčstvo

Patologické hráčstvo - závislosť na hracích automatoch je sledovanou diagnózou v rámci existujúcej škály závislostí. Samotná hra predstavuje pozitívne vnímanú formu trávenia voľného času s cieľom kompenzovať pracovné (študijné) zaťaženie, odbúravať napätie a agresivitu, nadväzovať nové sociálne kontakty, poskytovať relaxáciu, uvoľňovať tvorivý potenciál. Hra môže stratiť svoje pozitívne atribúty a funkcie v prípade, že sa účasť na hre stane neodbytným a neovládateľným nutkaním, vnútorným imperatívom, ktorý je sprevádzaný stratou sebakontroly a autokorekcie. Gambler sa stáva chorobne závislým na hre, čo často vedie k asociálnym a antisociálnym tendenciám v jeho správaní - požičiavanie si peňazí a nesplácanie dlhov, nezákonné činy v snahe získať finančné prostriedky na hru, oslabovanie a strata zodpovednosti, problémy v rodine i v zamestnaní, izolácia a strata spoločenského statusu, samovražedné pokusy. Závislosť na hracích automatoch je typickou nelátkovou závislosťou.

Prevencia

Vzťah k sociálno-patologickým javom vymedzujeme prevenciu ako zámerné, komplexné, koordinované a kontinuálne uplatňovanie psychologických, psychoterapeutických, resocializačných a výchovných metód.

1. Primárna - Univerzálna - Generálna prevencia: Zameraná na celú populáciu všeobecne ako aj na špecifické podskupiny, napr. adolescenti (školské protidrogové programy, ponuky alternatív pre voľný čas, protifajčiarske kampane a pod.). Môžeme ju charakterizovať ako prvotné predchádzanie ohrozujúcim javom. Predpokladá štrukturovanie priaznivých podmienok pre telesný, intelektuálny, psychický a sociálny vývoj jednotlivca. Myslíme tým vytváranie, získavanie a upevňovanie príslušných vedomostí, zručností, návykov smerujúcich k podpore zdravia a k pestovaniu zdravého štýlu života.
2. Sekundárna - Selektívna - Adresná: Zameraná na populáciu (subpopuláciu) v podmienkach zvýšeného rizika. Predstavuje konkrétnejšiu formu prevencie, ktorá nie je zameraná na celú populáciu, ale smeruje na ohrozené skupiny obyvateľstva (ohrozenie spôsobené prostredím, narušenými vzťahmi v rodine, spôsobom života rodiny, ktorého súčasťou sú drogy, neúspechmi v plnení cieľov a v uspokojovaní ambícií, pracovným preťažením spojeným s trvalým stresom, dlhodobou nezamestnanosťou, osobnostnými predpokladmi a ďalšie). Úlohou sekundárnej prevencie je zabrániť drogovej kariére ohrozeného, keď už v počiatočnom štádiu treba signalizovať poruchy sociálneho a psychického vývinu jedinca a poskytnúť potrebnú pomoc.
3. Terciárna - Indikovaná: Zameraná na jednotlivcov, ktorí prejavujú špeciálne znaky a symptómy alebo prejavujú znaky závislosti.

Spoluzávislosť

Spoluzávislosť z historického uhla pohľadu sa po prvýkrát v terapeutickej oblasti objavuje koncom sedemdesiatych rokov. Samotné označenie sa začalo používať vo viacerých liečebných centrách v Minnesote súčasne. Pôvodne slovo označovalo človeka, ktorého život bol ovplyvnený spolužitím s človekom chemicky závislým. Človek, žijúci so závislým, si vytvoril nezdravé spôsoby zvládania života. V mnohých výskumoch zaoberajúcich sa ľuďmi žijúcimi so závislými, sa objavujú telesné, duševné, emocionálne stavy, podobné alkoholizmu. Po vzniku organizácií Anonymných Alkoholikov (1935), v roku 1970 začínajú vznikať podporné skupiny Al-Anon vytvorené z manželiek alkoholikov. Cieľom skupín je porozumieť a zvládať situácie, súvisiace s pitím ich partnerov. Podporný program skupiny pre manželky/manželov (Al-Anon) vychádza z dvanásť krokového programu Anonymných alkoholikov. V minulosti sa spoluzávislosť viazala k alkoholizmu, neskôr do tejto skupiny boli identifikované ďalšie problémy ako napríklad prejedanie sa, hazardné hráčstvo a iné závislosti.

Ak by sme mali presnejšie charakterizovať kodependenciu, vychádzame z faktu, že spoluzávislí ľudia celý svoj život podriadili spolužitiu so závislým rodinným príslušníkom. Beattievová (2006, s. 47) definuje spoluzávislého človeka ako toho, „kto sa dáva ovplyvňovať správaním druhého človeka a cíti nutkanie kontrolovať jeho správanie.“ Spoluzávislý jedinec môže byť dieťa, dospelý, partnerka, manželka, súrodenec, starý rodič alebo kamarát. Podstatou kodependentného správania je naliehavá potreba pomáhať a kontrolovať. V prvom rade ide o nízke sebahodnotenie a sebavedomie spojené s pocitom viny. Vďaka potrebe pomáhať iným jedinec zabúda na svoje vlastné potreby. Spoluzávislé správanie je sebazničujúca forma správania, ktorá sa stáva návykom. Návyky sa opakujú bez premýšľania, čím sa klienti môžu dostať do deštruktívnych vzťahov, ktoré sú nefungujúce a prinášajú vyčerpanie a nepokoj.

Medzi najčastejšie charakteristické znaky spoluzávislosti podľa Beattievovej (2006) patria nasledovné:

• starostlivosť o druhých
• nízka sebaúcta
• potlačenie sa
• obsesívne správanie
• kontrola a obviňovanie
• popieranie existujúcich problémov
• možnosti vzniku závislosti
• zlá komunikácia
• slabé hranice
• nedostatok dôvery
• hnev

Spoluzávislí nie sú schopní prijať pochvalu a pozitívnu spätnú väzbu na svoju osobu. Popisovanie syndrómu DDA (Dospelé deti alkoholikov) sa netýka len problematiky detí, žijúcich v alkoholických rodinách. Rovnako sa dotýka problematiky aj iných návykových látok, gamblerstva, prejedania sa a iné. Taktiež aj rodín, ktoré môžeme konštatovať, že sú dysfunkčné rodiny. Spoluzávislí obvykle pociťujú, že sú iní než ostatní ľudia - majú pocit, že sa od ostatných ľudí líšia, tento pocit v sebe nosili celé detstvo, čo v nich pretrváva aj v dospelosti. Bývajú extrémne lojálni, impulzívni a nechajú sa vtiahnuť do priebehu nejakej udalosti, pričom by uvažovali o iných možných alternatívach správania sa.

Pri spoluzávislosti často dochádza aj k poškodeniu duševného zdravia jednotlivca. Mnohí spoluzávislí si neuvedomujú, že potrebujú pracovať so svojou vlastnou osobnosťou. Veľakrát nás kontaktujú v ambulantnom krízovom centre práve kvôli závislému rodinnému príslušníkovi a hľadajú formu pomoci, ktorú by mu mohli poskytnúť. Spoluzávislí zvažujú príčiny prečo ich dieťa alebo partner siahol po návykovej látke. Obviňujú sa z chýb pri vzniku a v starostlivosti o závislého. Psychický stav sa u nich prejavuje poruchami nálady, depresiou, plačom a strachom. Taktiež prichádza k somatickým komplikáciám ako nechutenstvo, bolesti žalúdka, kŕče, chudnutie a iné.

Poradenstvo pre spoluzávislých by sa malo zamerať na:

• Poskytovanie praktických informácií ohľadom problematiky návykových látok a možnostiach liečby závislosti.
• Pomoc pri zvládaní stresových situácií.
• Kompenzovanie spoluzávislých a vyrovnanie sa s existujúcim stavom.
• Utlmenie dočasných aktivít zameraných na podporu závislého, pretože v takomto prípade bývajú kontraproduktívne.

Mnohí spoluzávislí klienti v ťažších stavoch potrebujú krátkodobú podpornú pomoc v rámci psychiatrickej liečby, prostredníctvom medikamentov. Za vhodné považujeme ak spoluzávislí klienti chodia súčasne s blízkym k spoločnému sociálnemu pracovníkovi alebo psychoterapeutovi.

tags: #kompetencie #socialny #pracovnik #so #s #drogovo