Mentálne postihnutie (MP) je komplexná problematika, ktorá ovplyvňuje milióny ľudí na celom svete. Je to závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne), a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.
Tento článok sa zameriava na prevalenciu mentálneho postihnutia, najmä na Slovensku, a skúma výzvy spojené s diagnostikou, vzdelávaním a sociálnou integráciou osôb s mentálnym postihnutím. Dotýka sa aj širšieho kontextu duševného zdravia vo svete a na Slovensku, vrátane poruchy pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) a autizmu.
Mentálne postihnutie vo svete a na Slovensku: Štatistiky a rozdiely
Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza, že duševné poruchy sú i naďalej veľmi rozšírené. Viac ako miliarda ľudí na celom svete trpí nejakou formou duševnej poruchy. Medzi najčastejšie duševné ochorenia patria úzkostné poruchy a depresívne poruchy.
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Tento vysoký počet detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom, pričom viac ako 70 % detí s takouto diagnózou žije v troch krajoch: v Prešovskom (28 %), Košickom (27 %) a Banskobystrickom (15 %). Vysoký podiel detí s diagnózou MP v týchto troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %).
Problematická diagnostika a nadmerné zastúpenie rómskych detí
Už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie, aj keď ho reálne nemajú, a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Existujú viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Respondenti poukazovali najmä na problematickosť stanovenia diagnózy na základe jednorazového vyšetrenia dieťaťa, vykonávanie testovania v inom ako materinskom jazyku dieťaťa bez zabezpečenia tlmočenia, na celkovo silné zastúpenie jazykovej zložky v používaných testových batériách, ako aj na predsudky zo strany niektorých pracovníkov poradenských zariadení.
Snahy o zlepšenie situácie
Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.
Formy vzdelávania a výzvy inklúzie
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti.
Výzvy inkluzívneho vzdelávania
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.
Obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
Príčiny a stupne mentálneho postihnutia
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov
Príčiny mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne:
- Endogénne faktory: Vrodené príčiny mentálnej retardácie, ktoré sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky.
- Exogénne faktory: Rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola.
- Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.
Stupne mentálneho postihnutia
V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou WHO v Ženeve, ktorá definuje stupne mentálnej retardácie:
- Ľahká mentálna retardácia: Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" a to v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často vedie ku kriminalite. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
- Stredne ťažká mentálna retardácia: Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je veľmi nápadné zaostávanie. Títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Tieto osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania.
- Ťažká mentálna retardácia: Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov.
- Hlboká mentálna retardácia: Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika.
Okrem týchto stupňov existuje aj mentálna subnorma, ktorá je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne veľmi zruční.
Autizmus: Diagnostika a podpora
Autizmus sa považuje za vývinovú poruchu, s ktorou sa rodia bábätká. Stránka zdravoteka.sk definuje autizmus ako: pervazívnu vývinovú poruchu zasahujúcu do oblasti recipročnej sociálnej interakcie, komunikačných schopností, imaginácie a hry. Táto porucha má mnoho podôb, stupňov a jej presná príčina je dodnes veľkou neznámou. Dieťa môže mať problém s komunikáciou, očným kontaktom či rôznymi zvukmi. Porucha autistického spektra sa označuje skratkou ASD (Autism Spectrum Disorder).
Autizmus v USA
V Spojených štátoch žije približne 5 437 988 dospelých ľudí s ASD (cca 2,21% obyvateľov). Diagnostika autizmu nie je vôbec jednoduchá, keďže neexistujú žiadne laboratórne testy. V praxi to znamená, že úlohou lekára je určiť diagnózu na základe sledovania správania ešte veľmi malých detí či počúvania obáv ich rodičov. Veľmi dôležitá je včasná diagnostika, pretože môže výrazne ovplyvniť a znamenať obrovský rozdiel v živote detí s poruchou autistického spektra. Diagnostika je v Spojených štátoch dvojfázový proces, ktorý začína u pediatra. Každé dieťa musí absolvovať zdravotnú prehliadku v 18 a 24 mesiacoch od narodenia. Pri týchto prehliadkach deti dostávajú hodnotenie, ktoré odzrkadľuje to, či dieťa má / nemá problémy. Pediater s dieťaťom komunikuje, sleduje ho a komunikuje s rodičmi o rodinnej anamnéze, tiež aj vývoji. Ak sa ukáže, že dieťa neprejavuje žiadny problém a ak nič nevyvolalo u lekára obavy, prehliadka sa končí. Ak však existuje podozrenie na nejaký vývojový problém, lekár ho odporučí na ďalšie testovanie k inému špecialistovi, to znamená: stretnutia a testovania u ASD špecialistov, detského psychológa, patológa reči, terapeuta či vývojového pediatra a neurológa. Na oficiálnu diagnózu musí dieťa spĺňať štandardy Diagnostického a štatistického manuálu pre duševné poruchy (DSM-5), ktoré vydala Americká psychiatrická asociácia. Na diagnostiku sa tiež používa zdravotnícka pomôcka - softvér COGNOA ASD, ktorý používa algoritmus a zaznamenáva pozitívnu alebo negatívnu diagnózu na základe analýz videí dieťaťa a informácii od opatrovateľov, rodičov a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
Autizmus na Slovensku
Na Slovensku sa autizmus diagnostikuje tak, že sa vypýta vyšetrenie u neurológa, ten však nemá právo dávať diagnózu, to smie iba klinický psychológ. Nasledujúce kroky odporúčame všetkým rodičom, ktorí pochybujú a nevedia čo a ako: najprv vylúčiť fyzické problémy - to znamená, vylúčiť hluchotu a najmä epilepsiu u neurológa. Potom sa s výsledkami objednať u klinického psychológa, ktorý je zameraný na diagnostiku autizmu, poprípade k psychiatrovi. V takom prípade je najlepšie mať vylúčenú aspoň hluchotu a epilepsiu, pretože psychiater či klinický psychológ by vás poslal aj tak na tieto vyšetrenia.
K najznámejším terapeutickým prístupom deťom patrí ABA - aplikovaná behaviorálna analýza. V skratke ide o vypracovanie individuálneho štruktúrovaného programu pre dieťa, ktoré mu má pomôcť zlepšiť viaceré oblasti. Ceny za ABA terapiu v USA sa ročne pohybujú od $46 000 do $60 000. Avšak deťom s autizmom vznikajú ďalšie a ďalšie náklady. Pre predstavu uvádzame pár amerických štatistík:
- pediatra navštevujú až o 40% viac ako deti bez diagnózy;
- náklady na lieky sú vyššie o zhruba 40%;
- až 50% rodín potrebuje znížiť alebo obmedziť výkon svojho zamestnania;
- 33% rodín pociťuje veľkú finančnú záťaž;
- 46% rodičov potrebuje viac informácii o zvládaní emocionálneho a fyzického stresu.
Na Slovensku je situácia podobná ako v USA, avšak terapia ABA je takmer nedostupná, pretože máme príliš málo odborníkov, resp. špecialistov zameraných na túto terapiu. Z toho dôvodu, že pár špecialistov nemôže pokryť všetkých autistov na Slovensku, sa väčšinou pristupuje k tomu, že „naučia“ rodiča, aby s dieťaťom pracoval sám, čo je pri kvalitnej terapii skôr na škodu. Na Slovensku je nedostatok všetkého, či terapeutov, špeciálnych pedagógov, terapií ako takých.
Príklad finančnej záťaže arteterapiu na Slovensku:
- Jeden mesiac jednej terapie aj s cestou: 30 eur x 3 dni v týždni = 90 eur x 4 týždne = 360 eur.
- Cestovné 50 km tam a 50 späť, to je 100 km na 1 terapiu. 12 terapií za mesiac x 100 km = 1200 km.
- Pri spotrebe 7 litrov na 100 km, to je 84 litrov benzínu. 84 l benzínu x 1,50 eur = 126 eur.
V Spojených štátoch existujú viaceré formy finančných dávok. Jednou z nich je napríklad ISS (Supplemental Security Income), ktorá je určené pre ľudí so zdravotným postihnutím a s veľmi malým príjmom. Keďže deti nemajú žiaden príjem, do úvahy sa berie príjem rodičov. Mesačná finančná dávka ISS je $794 / 658€ (prepočítané kurzom zo dňa 14. [dátum] 2021). Existuje tiež program IHSS (In Home Supportive Services), ktorý pomáha poskytnúť finančnú pomoc domácim opatrovateľom detí s vývojovými poruchami vrátane autizmu. Funguje to na hodinovej mzde za jednotlivé služby, napríklad: služby osobnej starostlivosti (kúpanie, ošetrovanie, chodenie na toalety), sprevádzanie na lekárske prehliadky, nákupy potravín či príprava jedla. Hodinová mzda je okolo $15 /12,94€ na hodinu (prepočítané kurzom zo dňa 14. októbra 2021). Do tretice spomenieme program HCWA (Helping Children with Autism), ktorý poskytuje ročné príspevky pre dieťa do siedmych rokov života vo výške cca $6 000 / 5 172€ (prepočítané kurzom zo dňa 15. [dátum] 2021).
Autisti a zaradenie do bežného života - škôlky, školy, centrá
Podľa štatistík navštevuje klasické štátne školy až 71% zo všetkých autistických detí v USA. Za veľkou mlákou existuje zákon, podľa ktorého musí vedieť každá škola vytvoriť individuálny vzdelávací program pre každé dieťa s autizmom. Samozrejme v praxi to ani zďaleka neznamená, že každá škola je pre takéto deti vhodná a dobrá. Zároveň existujú aj rôzne špeciálne školy, ktoré sú súkromné, čiže spoplatnené. Okrem školených pedagogických pracovníkov majú k dispozícii terapeutov zameraných na zlepšenie reči atď. Cena takýchto zariadení sa pohybuje na sumách $20 000 - $50 000 ročne. Avšak ak je rodina vo finančnej núdzi, môže žiadať o pokrytie nákladov miestny školský obvod. Potrebujú však dokázať, že pre dieťa neexistuje lepšia štátna/neplatená škola v okolí. Finančnú injekciu (cca $100 000) sa podarí vybaviť v priemere dvom rodinám v jednom školskom obvode za jeden školský rok. Deti majú možnosť navštevovať miestne centrá, ktoré poskytujú vzdelávacie a terapeutické služby s predĺženou dobou pre pracujúcich rodičov. Cena za deň v takomto zariadení stojí približne $67 / 57,75€ (prepočítané kurzom zo dňa 15. [dátum] 2021).
Na Slovensku je veľmi málo centier, ktoré by zastrešovali čisto autizmus. A ak už aj je, nachádza sa veľmi ďaleko a nie všetky deti zvládajú cestu autom. Väčšina rodičov je nezamestnaná, pretože máloktoré školy dokážu poskytnúť družinu. A najmä prídu o finančný príspevok, čo je samozrejme tiež demotivujúce, pretože ak si to rodič prepočíta, vlastne má viac peňazí, ak nepracuje. No celkovo je výška príspevku smiešna, keď vezmeme do úvahy, že za jednu terapiu, ktorá stojí 15 eur treba dochádzať minimálne 30 km - čo je nezmyselné. Malo by to byť tak, aby bol rodič viac motivovaný. Lenže problémov a komplikácii je veľmi veľa, napríklad školy neposkytujú skorý príchod a neskorý odchod. Je to občas na plač, doslova. V ideálnom svete by si mal štát vážiť prácu rodiča, ktorý sa stará o postihnuté dieťa, pretože tento rodič je 24/7 v práci. Je pedagóg, psychológ, lekár, zdravotná sestra a všetko dokopy. Čo sa týka špeciálnych škôl, je ich na Slovensku pomerne málo. Častokrát sa stretávame s tým, že si rodičia vytvoria vo svojej blízkosti za pomoci mesta a základnej školy triedy pre deti s autizmom.
Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD)
Porucha pozornosti s hyperaktivitou, známejšia pod skratkou ADHD (z anglického Attention Deficit Hyperactivity Disorder), je neurovývinový stav, ktorým trpí významná časť detí i dospelých na Slovensku aj v zahraničí. Tento stav opisuje kombináciu problémov s udržaním pozornosti, nadmernou impulzivitou a hyperaktivitou. Typické je, že príznaky sa objavia už v detskom veku, no až u polovice pacientov pretrvávajú aj v dospelosti. ADHD sa oficiálne považuje za najčastejšiu neurovývinovú poruchu detstva a výskyt u populácie sa podľa American Psychiatric Association pohybuje okolo 8,4% u detí a až 2,5% u dospelých.
Príznaky a dôsledky ADHD
Pre postihnutých znamená ADHD, že majú problém s plánovaním, organizáciou, často strácajú veci, nedokončujú úlohy a pri dlhodobej záťaži môžu pociťovať frustráciu, úzkosť a problémy so sebavedomím. Rodičia často popisujú deti ako neunaviteľné, netrpezlivé, veľmi hlasné alebo - naopak - akoby sa ich nič nezaujímalo. ADHD nie je prejav nevychovanosti, ale dôsledok odlišnej činnosti mozgu. Keď porovnávame mozgovú aktivitu detí s ADHD a bez neho, výrazné rozdiely vidíme práve v oblastiach súvisiacich s pozornosťou, impulzivitou a reguláciou emócií. V každom prípade platí, že správna diagnóza a podpora dokáže zásadne zlepšiť život jednotlivca.
Kľúčové štatistiky a vedecké štúdie ADHD
- Deti s ADHD tvorí približne 8-10% populácie v školskom veku.
- ADHD je približne dvakrát častejšie diagnostikované u chlapcov.
- Viac ako polovica detí s ADHD má symptómy aj v dospelosti, kde môžu nabrať iné formy (problémy s time-managementom, emocionálna nestabilita, častejšie vyhorenie).
- Viaceré medzinárodné prehľady upozorňujú na stály trend nárastu diagnostík ADHD v posledných rokoch, čo súvisí s lepšou informovanosťou, ale aj zrýchľujúcim sa tempom doby.
Terapeutické možnosti pre ADHD
Terapia je zameraná na sociálnu integráciu, stabilné sebahodnotenie a uľahčenie rozvoja základných schopností, poskytnutie primeraného vzdelania a pracovnej rehabilitácie v závislosti od schopností. Je kľúčové vzdelávať rodičov, informovať ich o možných príčinách a prejavoch, ktoré z nich vyplývajú. Štandardnou cestou, ktorú odporúčajú detskí psychiatri v prípadoch stredne ťažkého a ťažkého ADHD, býva farmakologická liečba v kombinácii s psychoterapiou. Najčastejšie využívané lieky na Slovensku sú Atominex (atomoxetín), prípadne pri sprievodných ťažkostiach ako úzkosti aj Tiapridal. Veľmi významnú úlohu zohráva spolupráca s rodičmi, úprava režimu dňa a školské podporné opatrenia.
Hoci farmakoterapia je pre deti s ADHD a mentálnym postihnutím najefektívnejšia forma terapie, existuje mnoho ďalších psychoedukačných intervencií, vrátane trvalého vedenia, behaviorálnej terapie, psychomotorickej terapie, muzikoterapie, svojpomocných skupín, vzdelávania pre rodičov a učiteľov. Z praxe poradní však vidíme, že farmakoterapia nie je vždy úspešná alebo rodičia preferujú prírodné doplnky kvôli slabšiemu výskytu vedľajších účinkov. Príklady konkrétnych odpovedí z poradne:
- „Syn (11 rokov) má diagnostikované ADHD. Boli mu nasadené lieky Atominex a Tiapridal, no stav sa nezlepšil, pribudol strach, citlivosť na zvuky, studené ruky. Pýtala som sa na prírodné alternatívy...“ (Poradňa) V tomto prípade odporúčanie znie: skúsiť prípravky ako Neurosan a vŕbka úzkolistá (tinktúry dávkované podľa hmotnosti dieťaťa), prípadne Ivan čaj. Rodičia často kombinujú viaceré byliny a prípravky na odporúčanie špecialistov v oblasti fytoterapie. Zdôrazňujeme pri tom dôležitosť pravidelnosti a dlhšieho času užívania - účinok býva pomalší, ale pretrvávajúci.
- „Dcéra (6r.) nemá liečbu liekmi, ale záchvaty zlosti, chcela som prírodnú cestu - čo odporúčate?“ (Poradňa) Poradňa odporučila opatrné podávanie gemmoterapeutických tinktúr (Cedof) v nízkych dávkach, avšak vždy pod dohľadom rodiča a po zvažovaní všetkých okolností.
- Tretí reálny prípad: dospelý so zhoršujúcimi sa tikmi a ADHD (Poradňa). Aj tu odborníci odporúčajú kombináciu dlhodobého užívania viacerých bylinných doplnkov (ježibaba, javor, cedof, medovka), teda významnou je trpezlivosť a disciplína užívateľa.
Čoraz viac vedeckých prác aj praktických skúseností potvrdzuje, že vhodné byliny, doplnky a adaptogény dokážu pozitívne ovplyvniť priebeh ADHD. Pri výbere prírodných produktov a doplnkovej terapie je mimoriadne dôležité:
- Neriešiť ADHD „na vlastnú päsť“, konzultovať kroky s odborníkom.
- Byť trpezlivý, efekt príde často až po týždňoch alebo mesiacoch.
- Sledovať účinky a zmeny nálady pravidelne zaznamenávať; upraviť dávkovanie podľa potrieb a veku dieťaťa.
- Vyskúšať kombináciu prírodných látok s dôrazom na štruktúrovaný režim dňa, jasné hranice a edukáciu dieťaťa aj celej rodiny.
ADHD vo väčšine prípadov neodíde samo od seba. Moderná medicína a prírodná terapia nie sú v rozpore - naopak, ich rozumné prepojenie dokáže prispieť k zásadnému zlepšeniu života dieťaťa aj jeho okolia. Ak majú rodičia záujem o hlbšiu konzultáciu či odporúčania v konkrétnom prípade, vždy je vhodné obrátiť sa najskôr na odborníka na duševné zdravie alebo skúseného fytoterapeuta.
Celosvetový kontext a duševné zdravie
V prípade duševných ochorení má situácia celosvetovo stúpajúcu tendenciu. Prispievajú k tomu prírodné katastrofy, ozbrojené konflikty, pandémie a humanitárne krízy v rôznych častiach sveta. Migranti a utečenci, ktorí sú nútení opustiť svoj domov, patria medzi obzvlášť rizikové skupiny. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) apeluje na to, aby ľudia s duševnými ochoreniami nezostávali bez starostlivosti a podpory.
Správa WHO uvádza, že duševné poruchy sú i naďalej veľmi rozšírené. Viac ako miliarda ľudí na celom svete trpí nejakou formou duševnej poruchy. Medzi najčastejšie duševné ochorenia patria úzkostné poruchy a depresívne poruchy. Samovražda postihuje ľudí zo všetkých krajín a prostredí a medzi mladými ľuďmi je hlavnou príčinou úmrtí.
Depresia a duševné zdravie
V posledných rokoch sa depresia považuje za jednu z hlavných príčin poklesu a straty pracovnej schopnosti na celom svete. Podľa epidemiologických štúdií vykonaných pod záštitou WHO bola priemerná prevalencia depresie v poslednom desaťročí 20. storočia v porovnaní so 60. rokmi 20. storočia (0,6 %) 10,4 %. Pozoruhodný je významný rozptyl miery prevalencie depresie v rôznych krajinách sveta: od 2,6 % v Japonsku do 29,5 % v Čile.
Medzi sociálnymi faktormi, ktoré prispievajú k rozvoju depresie, vynikajú chudoba a s ňou spojená nezamestnanosť, nízka úroveň vzdelania a bezdomovectvo. Ľudia s depresívnymi poruchami majú vo všetkých krajinách najvyššie riziko spáchania samovraždy. Vo východných kultúrach majú depresie oveľa častejšie somatizovaný charakter. Zaujímavé sú rozdiely v chorobnosti depresívnych porúch medzi zástupcami altajských subetnických skupín.
Prekážky pre osoby so zdravotným postihnutím
Mnohé osoby so zdravotným postihnutím stále čelia prekážkam v prístupe k zdravotnej starostlivosti, vzdelávaniu, pracovným miestam, voľnočasovým aktivitám a v účasti na politickom živote. V roku 2024 bol podiel žien so zdravotným postihnutím vo všetkých členských štátoch vyšší ako podiel mužov. S mnohými osobami so zdravotným postihnutím sa pre ich zdravotné postihnutie zaobchádza zle alebo nespravodlivo. V roku 2020 bolo nezamestnaných 17,7 % osôb so zdravotným postihnutím vo veku 20 - 26 rokov v porovnaní s 8,6 % osôb bez zdravotného postihnutia v rovnakej vekovej skupine. V roku 2024 bolo 29 % ľudí so zdravotným postihnutím ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením v porovnaní s 18 % ľudí bez zdravotného postihnutia. Miera predčasného ukončenia školskej dochádzky je v prípade osôb so zdravotným postihnutím dvojnásobná v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia. Mnohí mladí ľudia so zdravotným postihnutím navštevujú špeciálne školy a majú ťažkosti s prístupom k bežnému vzdelávaniu a odbornej príprave: len 29 % získalo vysokoškolské vzdelanie (postsekundárne vzdelanie) v porovnaní so 44 % ľudí bez zdravotného postihnutia. Každý má právo na preventívnu zdravotnú starostlivosť a lekársku starostlivosť, ale pre osoby so zdravotným postihnutím je zdravotná starostlivosť často príliš drahá, vzdialená a dlho na ňu čakajú. Osobám so zdravotným postihnutím, najmä ženám, starším osobám a deťom, hrozí väčšie riziko násilia a zneužívania, a to doma aj v zariadeniach poskytujúcich starostlivosť: 17 % osôb so zdravotným postihnutím sa stalo obeťou násilia v porovnaní s 8 % osôb bez zdravotného postihnutia.
