Ľudia so zdravotným znevýhodnením, vrátane mentálneho postihnutia, patria k menšinám, ktoré na Slovensku čelia prekážkam a predsudkom. Tento článok sa zameriava na analýzu štatistík mentálneho postihnutia na Slovensku, identifikuje kľúčové problémy v diagnostike a vzdelávaní a navrhuje možné riešenia pre zlepšenie situácie. Údaje Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) poukazujú na znepokojujúce trendy v diagnostike a vzdelávaní detí s mentálnym postihnutím (MP) na Slovensku.
Definícia a klasifikácia mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie kognitívnych, jazykových, pohybových a sociálnych schopností, ktoré prispievajú k celkovej úrovni inteligencie. Zároveň ide o obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čo znamená zníženú schopnosť prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Väčšina definícií vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:
- funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
- znížená schopnosť adaptability.
Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika predstavuje zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.
Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj prípady do 18 rokov. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) sa mentálne postihnutie klasifikuje do niekoľkých stupňov:
- Ľahká mentálna retardácia
- Stredne ťažká mentálna retardácia
- Ťažká mentálna retardácia
- Hlboká mentálna retardácia
Každý stupeň sa vyznačuje špecifickými prejavmi a nárokmi na podporu a starostlivosť.
Alarmujúce štatistiky mentálneho postihnutia na Slovensku
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku výrazne vyšší ako v zahraničí. Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt MP medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %. Na Slovensku je však tento počet dlhodobo takmer trojnásobný. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl.
Zaujímavé je regionálne rozloženie výskytu MP. Viac ako 70 % detí s diagnózou MP žije v troch krajoch: v Prešovskom (28 %), Košickom (27 %) a Banskobystrickom (15 %). V niektorých regiónoch, ako napríklad v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji, je tento podiel dokonca až štvornásobný. Tento vysoký podiel je pravdepodobne spojený so skutočnosťou, že v týchto krajoch žije väčšina rómskej populácie (takmer 80 %).
Problémy v diagnostike mentálneho postihnutia a nadmerné zaraďovanie rómskych detí
Slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv a Metodicko-pedagogické centrum už viac ako desať rokov upozorňujú na to, že časť rómskych detí je neopodstatnene diagnostikovaná s mentálnym postihnutím a smerovaná do špeciálneho školstva. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Existujú viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza mentálneho postihnutia má závažné dôsledky pre vzdelávacie a životné možnosti dieťaťa.
Kritika diagnostických postupov
Respondenti poukazovali najmä na problematickosť stanovenia diagnózy na základe jednorazového vyšetrenia dieťaťa. Problémom môže byť nedostatočná diagnostika, ktorá nezohľadňuje sociokultúrne zázemie dieťaťa a jeho jazykové kompetencie. Vykonávanie testovania v inom ako materinskom jazyku dieťaťa bez zabezpečenia tlmočenia môže viesť k nepresným výsledkom. Používané testové batérie často kladú príliš veľký dôraz na jazykovú zložku, čo znevýhodňuje deti zo sociálne slabo podnetného prostredia. Ako sa vyjadrila špeciálna pedagogička základnej školy, „je nejaká batéria testov, ktorá je 30 ročná a tie testy sú postavené silne na jazykovej zložke. Dieťa, ktoré je zo sociálne slabo podnetného prostredia, to nemá šancu spraviť, aj keď má intelekt v norme.“
Existujú obavy, že niektorí pracovníci poradenských zariadení môžu mať predsudky voči deťom z marginalizovaných komunít, čo ovplyvňuje ich diagnostické rozhodnutia. Riaditeľka základnej školy opísala svoje skúsenosti s poradenskými zariadeniami nasledovne: „Môj osobný názor je, že ak dostali meno, ktoré bolo evidentne rómske, tak mali k tomu aj taký prístup. V takmer všetkých správach bolo napísané, že dieťa má mentálnu retardáciu a odporúčajú vzdelávanie v špeciálnej škole. Tým pádom ich práca skončila, ak ich chceš vzdelávať v základnej škole, tak ti nepomôžu nijak. Z ďalšej poradne sa tiež divili, keď sme chceli podrobnú diagnostiku k dysgrafii a k dyslexii. Ja neviem, či každý v tomto štáte očakáva, že keď dieťa zaostáva a pochádza zo znevýhodneného prostredia, tak musí mať automaticky mentálnu retardáciu, ale mňa to už začína strašne, strašne hnevať.“
Aj napriek odporúčaniam, spočívajúcim napríklad v nemožnosti stanoviť diagnózu MP výlučne na základe výsledkov dieťaťa v inteligenčnom teste, v rámci kvalitatívnych rozhovorov bola zaznamenaná aj opačná prax. Zo strany niektorých respondentov z poradenských zariadení bola prítomná snaha vysvetľovať výsledky diagnostiky a odporúčaných foriem vzdelávania nepripravenosťou bežných škôl na prácu s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorú musia poradne zohľadniť. Ako sa vyjadril pracovník centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie: „Ono to nemusí byť naozaj čistá mentálna retardácia, v zmysle nejakej patológie alebo poruchy centrálnej nervovej sústavy. Ale my, keď to dieťa zasadíme do prostredia v takzvanej inklúzii, nemáme na to vytvorené podmienky.“ Dôsledkom je nadmerné zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl, čo im obmedzuje prístup ku kvalitnému vzdelávaniu a sociálnej inklúzii.
Dôsledky oddeleného vzdelávania a výzvy inkluzívneho vzdelávania
Diagnóza mentálneho postihnutia často vedie k oddelenému vzdelávaniu detí od ich rovesníkov. V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
INKLÚZIA DETÍ BY NEMALA BYŤ LEN SLOVO
Oddelené vzdelávanie môže mať negatívne dôsledky na sociálny a emocionálny vývin detí s MP, ako aj na ich vzdelávacie výsledky. Zároveň obmedzuje ich možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole, pretože na základnej škole získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú „na výkon jednoduchých pracovných činností“, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Oddelené formy vzdelávania majú negatívny dopad na sociálny vývoj detí a ich budúce uplatnenie v spoločnosti. Deti sú izolované od svojich rovesníkov, čo obmedzuje ich možnosti na rozvoj sociálnych zručností a adaptáciu na bežné životné situácie.
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Ako sa vyjadril riaditeľ základnej školy, „pri mentálnom postihu je problém ten, že to dieťa väčšinou, aj keď je nejaký A- variantový [s ľahkým mentálnym postihnutím], postupuje podľa iných učebných osnov.“ Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. Ako sa vyjadrila špeciálna pedagogička zo základnej školy, „mentálne postihnutie je veľmi náročné. Dokážeme to zintegrovať na prvom stupni, na druhom to nie je možné.“ Takéto nastavenie škôl potvrdila aj zástupkyňa organizácie, ktorá sa venuje rodinám s deťmi so zdravotným znevýhodnením: „niekedy vás aj zoberú do tej bežnej školy, že spravme im po vôli, tú integráciu aspoň na tom prvom stupni, veď ešte nejde „o veľa“. Ale potom sa urobí znova rediagnostika a odchádzajú na špeciálnu školu.“
Ako však poukázal vedúci pracovník poradne, učitelia by mali prekonať predstavu, že všetky deti v triede musia na vyučovaní robiť to isté a zvládať to isté učivo: „učitelia nemusia prebrať so všetkými žiakmi všetko, preberajú sa zemiaky, proste treba zvoľniť. Dieťa, ktoré má mentálne postihnutie nebude riešiť kvadratické nerovnice, ale stále sa bude učiť prechod cez desiatku alebo počítať s kalkulačkou jednoduché veci.“ V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.
Dotazníkový prieskum, realizovaný v rámci projektu To dá rozum na reprezentatívnej vzorke materských, základných a stredných škôl, potvrdil preferovanie oddelených foriem vzdelávania pre skupinu detí s diagnostikovaným MP. Na jednej strane si viac ako polovica respondentov z radov riaditeľov, pedagogických aj odborných zamestnancov myslí, že v prípade detí s ľahkým MP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie v skupine detí s rovnakým postihom (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole) v porovnaní s tretinou respondentov, ktorá preferuje začlenenie detí s MP do bežnej triedy. Keď sa však pozrieme na odpovede cez optiku školy, ktorú by deti mali navštevovať, zistíme, že až takmer 70 % respondentov považuje za vhodnejšiu bežnú základnú školu (resp. v bežnú alebo špeciálnu triedu).
Obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú „na výkon jednoduchých pracovných činností“, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium. Toto obmedzenie zásadným spôsobom ohrozuje životné šance tisícok detí a obmedzuje ich možnosti na sebarealizáciu a uplatnenie na trhu práce.
Snahy o zmenu a budúce perspektívy
V posledných rokoch dochádza k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí).
Vláda SR poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
V základných školách na Slovensku je v súčasnosti takmer 22 tisíc detí, ktoré majú diagnózu mentálneho postihnutia. Obmedzovaním ich možností na dosiahnutie kvalitného vzdelania mrháme nemalým ľudským potenciálom, a zároveň zásadným spôsobom ohrozujeme životné šance tisícok detí. Ako totiž ukazujú príbehy rómskych detí, ktoré na Slovensku chodili do špeciálnej školy a po presťahovaní sa do zahraničia úspešne absolvovali bežné základné aj stredné školy, je potrebné prestať hľadať chybu v nich a ich rodinách, ale začať riešiť nedostatky súčasného slovenského vzdelávacieho systému.
Legislatíva a sociálna politika
Všeobecné práva zdravotne handicapovaných sú zakotvené v Ústave SR v Čl. 38 v ods. 3, kde sa uvádza: „Občania so zdravotným postihnutím majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky. V rámci svojich možností majú právo na účasť na kultúrnom živote, prístup k verejným službám a zabezpečenie svojich potrieb.“ Legislatíva na zabezpečovanie sociálnej starostlivosti sa opiera o od 1. júla 1999 v Slovenskej republike účinný zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorého časť je venovaná sociálnym službám a peňažným príspevkom na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Každé indivíduum má veľkú hodnotu a svoju dôstojnosť. Každá osoba by mala mať rovnaké príležitosti na maximalizáciu svojho potenciálu a je hodná poskytnutia sociálnej pomoci v jeho dosahovaní. Indivíduá by mali byť slobodní pri prijímaní rozhodnutí, ktorými sa má riadiť ich život.
Duševné zdravie a jeho vplyv na spoločnosť
Duševné zdravie je neoddeliteľnou súčasťou celkového zdravia a má významný vplyv na kvalitu života jednotlivcov a fungovanie spoločnosti. Problémy s duševným zdravím, ako sú depresie, úzkosti a iné psychické poruchy, môžu viesť k zníženej pracovnej schopnosti, sociálnej izolácii a zvýšenému riziku samovrážd.
Psychické zdravie Slovákov sa v priebehu posledných rokov výrazne zhoršilo. Podľa štatistík sa v 80 % prípadoch pacienti s depresiou obrátia na psychiatra, zvyšných 10 % preferuje liečbu stanovenú praktickým lekárom. Hoci psychiatrických pacientov pribúda, počet lekárov, ktorí by im s problémami pomohli, nenarastá v priamej úmere. Na Slovensku je 6,3 pacienta na jedného lekára, na psychiatra pripadá 12 až 22 chorých. Podľa európskych štatistík pred pandémiou COVID-19 trpel problémami s duševným zdravím každý šiesty človek v EÚ. Situácia sa po pandémii zhoršila. Európania sa zhodujú, že nedávne svetové udalosti výrazne ovplyvnili ich duševné zdravie. Podľa posledného prieskumu Eurobarometer o duševnom zdraví až deväť z desiatich Európanov (89 %) považuje podporu duševného zdravia za rovnako dôležitú ako podporu fyzického zdravia. Zároveň, viac ako polovica opýtaných je toho názoru, že ľudia s duševnými problémami nedostávajú rovnakú úroveň starostlivosti ako ľudia s fyzickým ochorením. A až takmer polovica respondentov (46 %) sa za posledných dvanásť mesiacov stretla s emocionálnym alebo psychosociálnym problémom, ako je pocit depresie alebo úzkosti.
Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) bolo v roku 2022 v psychiatrických ambulanciách vyšetrených viac ako 417-tisíc osôb, čo je najviac za posledných päť rokov. V porovnaní s predchádzajúcim rokom prišlo k nárastu o 40 330 vyšetrených osôb, čo predstavuje medziročný nárast pacientov o 10,7 %. Najčastejším dôvodom ambulantnej liečby boli v minulom roku afektívne poruchy (131 108 pacientov). Nasledovali neurotické, stresom podmienené a somatoformné poruchy, ktoré sa týkali 113 521 vyšetrených osôb. Prvú trojku uzavreli organické duševné poruchy vrátane symptomatických (81 523 osôb). Pri všetkých troch uvedených skupinách diagnóz prevažovali ženy nad mužmi. Prvýkrát v živote bola v roku 2022 psychická porucha diagnostikovaná 67 147 osobám, čo predstavuje medziročný nárast o 4 064 osôb (+ 6,4 %).
Najviac hospitalizácií si, podobne ako v predchádzajúcich rokoch, vyžiadali poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním alkoholu s počtom 10 570 hospitalizovaných osôb. Po prepočte hospitalizácií na počet obyvateľov podľa pohlavia boli viac hospitalizovaní muži (83,9 z 10-tisíc mužov) ako ženy (63,7 z 10-tisíc žien). Najvýraznejšia prevaha mužov bola pri hospitalizáciách s poruchou psychiky a správania zapríčinenou užívaním alkoholu. Ženy boli častejšie hospitalizované s diagnózami afektívne poruchy a organické duševné poruchy vrátane symptomatických.
Ministerstvo zdravotníctva preto prichádza s Národným programom duševného zdravia a akčným plánom do roku 2030, kde definuje ako hlavný cieľ reformy starostlivosti v oblasti duševného zdravia zabezpečenie humánnej, modernej a dostupnej starostlivosti pre všetkých obyvateľov Slovenska. Hlavnými prioritami reformy je väčšia zameranosť na primárnu prevenciu a včasnú intervenciu pre všetkých. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať zraniteľným skupinám obyvateľstva, ktorými sú najmä deti, seniori, znevýhodnené osoby, nezamestnaní, deti v náhradnej rodinnej starostlivosti, národnostné menšiny, migranti, aby sa predišlo ich stigmatizácii. Treba podporovať inklúziu a integráciu pre ľudí so špecifickými potrebami, aby sme im pomohli zaradiť sa do bežného života a nájsť zmysluplné miesto v ňom.
Demencia a Poruchy autistického spektra
Demencia je duševné ochorenie prejavujúce sa zhoršením pamäte a rozumových schopností v dôsledku degeneratívnych zmien v mozgovom tkanive. Dominuje pri nej syndróm demencie, ktorý je popisovaný ako klinický syndróm, v popredí ktorého je progresívny pokles kognitívnych funkcií. Začína sa nenápadne a pozvoľna, nepretržite sa rozvíja v priebehu niekoľkých rokov. Podstatnou črtou demencie je, že spôsobuje závažné narušenie funkčnosti v bežných každodenných aktivitách. Kognitívne funkcie umožňujú myslenie a spoznávanie okolitého sveta. Demenciou trpí každý dvadsiaty človek nad 65 rokov. Po osemdesiatom roku života až každý piaty človek. Na Slovensku neexistujú presné štatistiky o výskyte ochorenia, ale odhaduje sa, že chorobou trpí takmer šesťdesiattisíc pacientov. Prejavy demencie zahŕňajú postihnutie krátkodobej pamäte a zhoršovanie úsudku.
Ako zobrazuje graf č. 1, prevalencia Porúch autistického spektra (PAS) v Spojených štátoch amerických neustále narastá, z pomeru 1:294 v roku 1996 k aktuálne uvádzanej prevalencii v pomere 1:54 z roku 2016. Medzinárodný výskum iniciovaný WHO udáva prevalenciu ochorenia v populácii oproti USA nižšiu, teda v pomere 1 zo 132 narodených detí (Baxter et al., 2015), čo je ale stále výrazný nárast za posledné dekády. Na Slovensku sa prevalencia PAS systematicky nemonitoruje, takže nepoznáme výskyt tohto ochorenia u nás, ale predpokladá sa, že bude zodpovedať údajom z iných rozvinutých krajín.
Príčiny stúpajúceho výskytu PAS nie sú úplne objasnené, ale vedecké štúdie naznačujú, že sa jedná o súhrn viacerých faktorov. Prvým dôležitým faktorom nárastu prevalencie PAS sú zmeny v chápaní diagnózy a rozširovanie diagnostických kritérií. Autizmus bol prvýkrát opísaný nezávisle a v podstate simultánne Kannerom v roku 1943 a Aspergerom v roku 1944. Aj keď od prvého opisu ochorenia ubehlo skoro trištvrte storočia, až posledné desaťročia priniesli intenzívny výskum na poli porúch autistického spektra.
V MKCH -8 (1967) a DSM II (1968) nebol autizmus chápaný ako samostatná diagnóza, bol zahrnutý pod schizofrénne ochorenia - ako detský typ schizofrénie. Diagnóza bola prvýkrát zaradená samostatne do klasifikačných systémov až po cca 35 rokoch od prvého popísania Kanerom a Aspergerom. V DSM III (APA 1980) s názvom Detský autizmus patrila pod Pervazívne vývinové poruchy. V MKCH-9 (WHO 1977) už bol rovnako spomenutý Detský autizmus, aj keď bol naďalej zaradený pod Psychózy so začiatkom v detstve, spolu s Dezintegratívnou psychózou. Diagnostické kritériá boli v tom čase najbližšie diagnóze detského autizmu, tak ako ich popísal Kanner (1943). Miera príznakov a postihnutia bola výrazná, išlo o deti s oneskorením reči, malými schopnosťami komunikácie, prevažne s mentálnym postihom, motorickými stereotypiami, výraznými úzko vymedzenými záujmami.
V nasledujúcej revízii DSM - III - R z roku 1987 už pod Pervazívne vývinové poruchy patrí Autistická porucha a Pervazívna vývinová porucha inak nešpecikovaná (známa aj pod skratkou PDD NOS). V DSM-IV (APA 1994) a MKCH-10 (WHO 1992) už bol pod Pervazívne vývinové poruchy zahrnutý napr. detský autizmus, atypický autizmus, Aspergerov syndróm, Rettov syndróm a iné dezintegratívne poruchy. Aktuálne na Slovensku platná Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízia, obsahuje tieto diagnózy. Podľa Diagnostického a štatistického manuálu 5. revízie (DSM-5), používaného v USA od roku 2013, boli všetky tieto diagnózy zahrnuté pod jeden zastrešujúci pojem - Poruchy autistického spektra (PAS).
V lete roku 2018 bola uverejnená Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) 11. revízia medzinárodnej klasifikácie chorôb - MKCH-11. Aktuálne sa v Európe prekladá a implementuje, a predpokladá sa jej zavedenie do praxe od 1. januára 2022. V MKCH-11, podobne ako DSM-5, sa prestáva rozlišovať medzi jednotlivými diagnózami ako napr. detský autizmus, Aspergerov syndróm a zavádza sa zastrešujúci pojem - Poruchy autistického spektra.
Druhým faktorom nárastu prevalencie je zlepšenie a spresnenie skríningových a diagnostických metód. Potreba efektívneho skríningu PAS viedla k intenzívnemu skúmaniu prvých príznakov autizmu v čo najnižšom veku dieťaťa (Zwaigenbaum et al. 2013). Retrospektívne, ale hlavne prospektívne štúdie nielen prehlbujú poznanie o rozvoji ochorenia a prvých príznakoch, zlepšujú tiež citlivosť špecializovaných odborníkov na rané prejavy PAS. Skríningové metódy zároveň zvyšujú povedomie o ochorení aj medzi pediatrami a rodičmi. Rovnako štandardizované diagnostické metódy, napr. zvyšovanie povedomia o PAS medzi odbornou, ale aj laickou verejnosťou zlepšuje záchyt ochorenia. Významné je tiež, že dochádza k destigmatizácii duševných chorôb a niekedy až idealizovanému zobrazovaniu PAS v umeleckých dielach, čo znižuje obavy rodičov zo započatia diagnostického procesu u detí s miernym postihnutím. V neposlednom rade je tiež dôležité kriticky hodnotiť metódy zberu dát pri populačných štúdiách.
Na druhej strane je dôležité skúmať aj environmentálne a biologické faktory vplývajúce na nárast výskytu ochorenia. Za environmentálne rizikové faktory sú pokladané zvýšený vek rodičov, príliš krátke alebo naopak dlhé obdobie medzi tehotenstvami, užívanie niektorých liekov a rekreačných drog počas tehotenstva, expozícia tehotnej zvýšenému množstvu chemikálií v prostredí, ale aj väčšia miera znečistenia ovzdušia, nedostatočná výživa matky v tehotenstve, infekcia matky počas tehotenstva, rodinné zaťaženie imunitnými ochoreniami, nízky gestačný vek a predčasný pôrod (Lyall et al. 2017).
Dostupnosť a bariéry pre ľudí so zdravotným znevýhodnením
Podľa predsedu paralympijského výboru Jána Riapoša, ľudí so zdravotným znevýhodnením pribúda. Medzi prvé prekážky patria nerovný terén a nedostupnosť inštitúcií v starších budovách, ako sú pošty a školy. Debarierizácia je potrebná, ale vyžaduje si značné investície. Pozitívom je, že debarierizácia prebieha, čo dokazujú viaceré inštitúcie verejnej dopravy. V Bratislave môžeme hovoriť takmer o úplnej debarierizácii. Hovorca Dopravného podniku Bratislava Martin Chlebovec informoval, že očakávajú 30 nových električiek, ktoré postupne nasadia a zvýšia počet nízkopodlažných električiek vo výprave až na polovicu. Bezbariérové prístupy sa nachádzajú aj na Slovenských železniciach, ktoré za svoju angažovanosť získali ocenenie.
V prípade zdravotne znevýhodnených nemusí ísť len o bariéry fyzické ale aj mentálne, a to napríklad v prístupoch zamestnanosti. Ľudia s hendikepom nie sú odkázaní len na podradné práce.
Rovnako ako ľudia s mentálnym postihnutím, aj ľudia so zrakovým postihnutím čelia mnohým bariéram. Oficiálne štatistiky o tom, koľko žije na Slovensku ľudí so zrakovým postihnutím, neexistujú. Podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie je to približne jeden až jeden a pol percenta populácie.
Predseda Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Ján Podolinský považuje za najväčšiu bariéru vo vzťahu k nevidiacim to, že ich spoločnosť často vníma aj ako osoby s mentálnym postihnutím. Obrovskou kapitolou sú priestorové bariéry. Nie všade sú samozrejmosťou reliéfne prvky na chodníkoch, ktoré im pomáhajú identifikovať, kde je priechod pre chodcov, alebo semafory so zvukovou signalizáciou.
Na prekážky pri hľadaní práce narážajú aj nevidiaci na Slovensku, z ktorých mnohí majú vysokoškolské vzdelanie. Ak je pracovisko vybavené asistenčnými technológiami a človek je kvalifikovaný v danom odbore, nevidí problém, prečo by nemohli nevidiaci pracovať napríklad ako správcovia počítačových sietí, prípadne telefonickí konzultanti, učitelia jazykov a mnoho iných. Pre nevidiacich neexistuje žiadna alternatíva vo voľbách - žiadne hlasové prevedenie, Braillovo písmo či využitie techniky, ktorá obsahuje špeciálny softvér.
Mentálne postihnutie a spoločenské normy
Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty - byť mladý, krásny, bohatý, zdravý, vzdelaný, úspešný, mocný. Väčšina zdravotných postihnutí prináša aj určité fyzické znaky. Limity vo vzdelaní, kariére či úspechu znamenajú odlišovať sa.
Návrhy na zlepšenie situácie
Na základe analýzy štatistík a identifikovaných problémov navrhujeme nasledovné opatrenia:
- Revízia diagnostických postupov: Zabezpečiť komplexnú a objektívnu diagnostiku, ktorá zohľadňuje sociokultúrne zázemie dieťaťa a jeho jazykové kompetencie. Využívať metodické usmernenia Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie a eliminovať predsudky zo strany pracovníkov poradenských zariadení.
- Podpora inkluzívneho vzdelávania: Zvyšovať podiel detí s MP, ktoré sa vzdelávajú v bežných triedach. Zabezpečiť pre učiteľov adekvátnu podporu a vzdelávanie v oblasti inkluzívneho vzdelávania. Zjednotiť kurikulum pre žiakov s MP a bez MP, aby sa predišlo problémom pri prechode na druhý stupeň základnej školy.
- Zvýšenie dostupnosti stredoškolského vzdelávania: Umožniť žiakom s MP pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách a získať úplné základné vzdelanie (ISCED 2).
- Osveta a destigmatizácia: Zvyšovať informovanosť verejnosti o mentálnom postihnutí a bojovať proti stereotypom a predsudkom. Podporovať inklúziu a integráciu ľudí s MP do spoločnosti.
- Podpora pre rodiny: Zabezpečiť pre rodiny s deťmi s MP adekvátnu sociálnu, psychologickú a finančnú podporu.