Jazykový štýl: Prehľad, postupy a útvary v slovenskom jazyku

Jazykový štýl je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov. Často sa označuje aj ako sloh a predstavuje spôsob, akým sa vyjadrujeme. Rozlišujeme rôzne druhy štýlov, ktoré sa delia do troch hlavných kategórií: objektívne, subjektívne a subjektívno-objektívne. Každý z týchto štýlov má svoje špecifické znaky a využitie.

Textotvorný (štýlotvorný) proces je časť komunikácie, v ktorej naše predstavy a myšlienky vyjadríme slovami a premeníme na konkrétny ústny alebo písomný prejav (realizácia rečového kódu).

Pri tvorbe konkrétneho textu využijeme:

• vzor, podľa ktorého budeme skladať text na základe cieľa komunikácie - slohový postup,
• vzor, v ktorom sa uplatní vybraný slohový postup - slohový útvar,
• vzor, podľa ktorého vyberieme vhodné výrazové prostriedky na základe komunikačnej situácie - jazykový štýl.

Spojením všetkých troch vzorov nám vznikne konečný vzor (žáner), podľa ktorého môžeme napísať konkrétny text.

Funkčné jazykové štýly

Funkčné jazykové štýly sú rozsiahlejšou klasifikáciou, ktorá zahŕňa hovorový, administratívny, náučný (odborný), publicistický, umelecký a rečnícky (rétorický) štýl. Každý z týchto štýlov má svoje špecifické charakteristiky a uplatnenie.

Hovorový štýl

Hovorový štýl je jediný štýl súkromného styku. Realizuje sa prevažne ústne a vyznačuje sa spontánnosťou a nepripravenosťou. Využíva všetky slová slovnej zásoby, vrátane nespisovných výrazov, značiek a skratiek. Vety sú často nedokončené. Niekedy sa hovorový štýl môže dostať aj do literárnej tvorby, najmä v modernej literatúre. V oblasti tvorby viet sa spontánnosť prejavuje pomocou intonačných štylistických prostriedkov, ako sú melódia a prestávka. Je to štýl, ktorý sa využíva v súkromných rozhovoroch s priateľmi, rodinou, známymi, kde vzťah komunikantov je blízky a väčšinou sa dobre poznajú. Okrem súkromnej komunikácie sa uskutočňuje aj v neoficiálnej alebo polooficiálnej komunikácii. Bežná komunikácia v súkromnom rozhovore je veľmi spontánna, uvoľnená, bez zábran a nemá ustálenú schému, ktorú treba dodržiavať. Väčšinou má charakter dialógu alebo polylógu. Zanedbáva sa správne využívanie melódie, prízvuku, dôrazu; výslovnosť je často tvrdá a zjednodušená. Veľmi častý je výskyt hovorových slov (furt, tuná, dneska), slangových výrazov, rôznych familiárnych oslovení a pozdravov (napr. mojko, taťko, dobrý), nárečí, subštandardných (nespisovných) slov (kľud, rohlík), skratiek. Rozšírené je využívanie častíc, citosloviec, vokatívov (napr. tati, Klári) a nesprávnych ohýbacích prípon (pozrem, dva kotle). Často používané sú elipsy (napr. podaj mi štyri), inverzie (napr. Sa nehádaj!), prerývané výpovede alebo apoziopézy. Počas výpovede bežne dochádza k prepínaniu kódu. V súkromnom rozhovore sa veľmi rýchlo striedajú repliky, vyjadrovaná informácia je veľmi stručná, často nedokončená a vyplýva z kontextu, napr. Koľko stoja tie hnedé? Bežná komunikácia sa uskutočňuje prostredníctvom rozličných komunikačných kanálov. Ak rozhovor prebieha pri osobnom stretnutí, hovoríme o priamej komunikácii.

Útvary hovorového štýlu zahŕňajú:

• ústny osobný rozhovor, telefonický rozhovor, videohovor, debata, diskusia, hádka, polemika;
• ústne rozprávanie príbehu, vtip, ústne blahoželanie.

Dialóg a monológ

Dialóg (z gréckeho dialogos - rozprávať sa, viesť rozhovor) je najčastejšie ústny jazykový prejav dvoch alebo viacerých komunikantov, ktorí si striedajú role hovoriaceho a počúvajúceho. Reč jednej osoby v dialógu sa nazýva replika. Opakom dialógu je monológ (z gréckeho monos - jeden), ktorý predstavuje prehovor jednej osoby. Odlišnosti medzi týmito dvoma prejavmi sú najmä v miere pripravenosti. Dialogický rozhovor je spontánny, nepripravený, dynamicky sa vyvíja, je nepredvídateľný a expresívnejší.

Administratívny štýl

Administratívny štýl je písomný štýl verejného styku. Jeho znakmi sú vecnosť, prehľadnosť, jasnosť a stručnosť. Využívajú sa tu knižné a odborné názvy. Medzi znaky administratívneho jazykového štýlu patrí vecnosť, knižnosť, stručnosť, adresnosť a neutrálnosť. Jazykové prostriedky zahŕňajú neutrálne a odborné slová, skratky, značky a jednoduché menné vety. Uplatňuje sa v ňom informačný slohový postup.

Útvary administratívneho štýlu:

• podľa určenia:
  • dokumentárne (záväzne sa archivujú): zápisnica, protokol, zmluva, potvrdenka
  • oznamovacie (dokumenty s krátkou alebo dlhou aktuálnosťou): vyhláška, zákon
• príklady: žiadosť, úradný list, objednávka.

Využitie slohových postupov:

• informačný = zákon, poštový poukaz
• výkladový = výzva, vyhláška
• opisný = životopis, posudok pracovníka

Náučný (Odborný) štýl

Náučný štýl je písomný štýl verejného styku, ktorý sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Využívajú sa tu odborné slová (termíny), rôzne tabuľky a schémy. Tento štýl sa vyskytuje všade tam, kde sa treba odborne vyjadriť. Niekedy je blízky iba úzkemu okruhu odborníkov, napríklad z ekonomickej oblasti. Využíva sa vo vzdelávacom a vedeckom prostredí. Využíva zložitejšie súvetia, odborné termíny, abstraktné pojmy a trpný rod. Vyžaduje presnosť, objektívnosť, odborné vyjadrovanie sa a odborné vysvetľovanie. Medzi znaky náučného jazykového štýlu patrí písomnosť, monologickosť, verejnosť, pojmovosť a odbornosť.

Útvary náučného štýlu:

• výklad, referát, prednáška, dizertácia, monografia, prejav, diskusia, diskusný príspevok, debata, úvaha, úvodník, esej, recenzia.

Publicistický (Novinársky) štýl

Publicistický štýl je písomný verejný štýl, ktorý využíva odborné slová, rozvité vety a súvetia. Charakteristické znaky sú písomnosť, informatívnosť, aktualizovanosť a zrozumiteľnosť. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať. Publicistický jazykový štýl sú vlastne texty v médiách. Je to kombinácia štylistických prostriedkov - všetkých štýlov (prvky umeleckého, hovorového, administratívneho štýlu - záleží od druhu článku).

Útvary publicistického štýlu:

• správa, reportáž, recenzia (kritika), úvodník, fíčer (rozhlasový film), stĺpček (krátka úvaha), besednica (humorne opísaná nejaká udalosť), internetový denník, fejtón.

Reportáž

Reportáž je založená na očitém svedectve autora. Cieľom je sprostredkovať čitateľovi atmosféru udalosti. Využíva opis a rozprávanie (najčastejšie v 1. osobe singuláru a plurálu). Využíva jazykové prostriedky umeleckého štýlu.

Autori reportáže:

• reportér = prináša reportáže z rôznych udalostí
• komentátor = opisuje a kriticky hodnotí
• moderátor = moderuje, uvádza a komentuje program, vedie diskusiu (nie je autorom reportáže)

Typy reportáže:

• dramatická (dejová, cestopisná) = žáner umeleckej literatúry - napr. Tam-tam Borisa Filana
• investigatívna = typ televíznej reportáže - napr. z vyšetrovania zločinov a riešenia sporov
• športový prenos = typická rozhlasová reportáž
• reportáž-portrét = vytvára obraz o živote významnej alebo zaujímavej osobnosti pred vybranou udalosťou alebo po nej

Recenzia

Recenzia je hodnotiaci posudok literárneho, umeleckého, technického alebo vedeckého diela (kniha, divadelné predstavenie, výstava, CD, koncert, počítačová hra,...). Jadrom recenzie je rozbor (analýza) posudzovaného diela či výrobku (prvky výkladu) a subjektívne hodnotenie autora (prvky úvahy). Využíva najmä výkladový a informačný slohový postup. Stojí na rozhraní umeleckého a odborného štýlu.

Správa

Správa je jednoduchá krátka správa, ktorá prináša základnú informáciu o udalosti - nič nevysvetľuje, nekomentuje, iba konštatuje. Odpovedá na otázky kto? čo? kedy? ako?

Umelecký štýl

Umelecký štýl je písomný obrazný verejný štýl, ktorý využíva všetky slová, ktoré existujú v slovnej zásobe, aj citovo zafarbené slová, básnické prostriedky, nedokončené vety a súvetia. Autori pri ňom vyjadrujú svoje myšlienky, city a emócie. Medzi znaky umeleckého jazykového štýlu patrí expresívnosť, metaforickosť, náznakovosť, obsahová mnohoznačnosť a vyjadrenie subjektívneho názoru autora. Používa slová expresívne, frazeologizmy, obrazné pomenovania. Cieľom je pôsobiť na city.

Útvary umeleckého štýlu:

• poviedka, román, novela, rozprávka, epická a lyrická báseň, pieseň, hymna, elégia, sonet, óda, lyrická skladba, balada, komédia, tragédia.

Trópy a figúry

Trópy a figúry sú výrazové umelecké prostriedky, ktoré obohacujú jazyk a umožňujú kreatívne vyjadrovanie.

Trópy sú výrazové umelecké prostriedky založené na obmieňaní lexikálneho významu slova (prenášaní významu). V bežnej komunikácii sa stretávame s lexikalizovanou metaforou - bežným používaním zovšednela.

• Personifikácia: Druh metafory.
• Prirovnanie: Výrazový prostriedok, pri ktorom jeden predmet sa prirovnáva k inému.
• Synekdocha: Špecifický druh metonymie založený na prenášaní významu na základe kvantitatívnych súvislostí.
• Symbol: Básnický symbol slúži na nepriame pomenovanie určitého javu, skutočnosti.
• Alegória: Abstraktné pojmy, myšlienky, javy sa vyjadrujú pomocou konkrétneho obrazu na základe určitej podobnosti. Obyčajne sú tieto pojmy znázornené ľuďmi alebo zvieratami.

Rečnícky štýl

Rečnícky štýl je ústny verejný štýl, ktorý sa využíva v slávnostných a verejných prejavoch pri rôznych príležitostiach. Využívajú sa tu odborné slová (termíny), otázky a zvolania, a využíva aj mimojazykové prostriedky (gestikuláciu). Dôležitá je intonácia, výška hlasu a kontakt s poslucháčom. Autori žánrov rečníckeho jazykového štýlu si to musia vopred pripraviť. Medzi jazykové prostriedky rečníckeho jazykového štýlu patria oslovenia, rečnícke otázky, zvolania, kontaktové výzvy, knižné slová a obrazné pomenovania. Medzi prozodické vlastnosti reči v rečníckom jazykovom štýle patria slovný prízvuk, vetný dôraz, melódia reči, tempo reči, sila hlasu, rytmus a pauza.

Útvary rečníckeho štýlu:

• prednáška, referát, príhovor, slávnostný prejav, politická reč, súdna reč, kázeň, diskusný príspevok, prívet, prípitok, smútočný prejav.

Slávnostný prejav

Cieľom slávnostného prejavu je zhodnotenie významu nejakej významnej udalosti, akcie, príležitosti. Je to oficiálna pripravená reč, prednesená pri rôznej príležitosti (pri gratulácii, uvítaní, pohrebe, pri oslave nejakého jubilea a pod.). Docieli sa to používaním zvolacích viet, rečníckych otázok, citátov, metafor, synoným, prirovnaní...

Slávnostné prejavy sa členia na:

• verejné: slávnostné - jubilejné, spomienkové, gratulačné / rámcové - privítací, otvárací, záverový, pozdravný
• rodinné: prejavy na sobášoch, pohreboch, pri výročiach, pri uvítaní novorodeniatok

Kompozícia slávnostného prejavu:

• Úvod: má byť stručný a pútavý, má upozorniť poslucháčov, že sa dozvedia niečo zaujímavé alebo dôležité. Úvod označuje cieľ i obsah prejavu.
• Jadro: dôraz na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní.
• Záver: zhrnie obsah.

Diskusný príspevok

Diskusia a diskusný príspevok sú organizovanou výmenou názorov na istú tému, ktorá smeruje k zaujatiu postoja alebo k vyriešeniu nejakého problému. Využíva prostriedky odborného štýlu a rečníctva. Autor musí zaujať postoje k problematike, svoje názory sa snaží podoprieť množstvom rozumných tvrdení (argumentov) alebo príkladov, nadväzuje na ostatných účastníkov diskusie, neodbočuje od témy.

Kompozícia diskusného príspevku:

1. Oslovenie: „Vážení prítomní!“
2. Nadviazanie (súhlasné/nesúhlasné): na niektoré z predchádzajúcich príspevkov, na referát alebo na prednesený problém napr.: „Chcela by som nadviazať na slová, ktoré už odzneli.“ / „Nemožno súhlasiť s názorom mojej kolegyne, ktorá tvrdila...“ / „Pokladám za správne uviesť...“ / „Ako sa už...“
3. Jadro - vyjadrenie vlastného názoru na daný problém: „Podľa mojej mienky...“ / „Dovoľujem si tvrdiť...“ / „Nazdávam sa...“ / „Je nám známe, že..., ale môj názor...“
4. Poďakovanie za pozornosť.

Pri hodnotení sa dôraz kladie na:

• vlastné hodnotenie problémov s využitím aktuálnych poznatkov o danej problematike (subjektívno-objektívny prístup, použitie 1. os. sg. alebo 1. os. pl.),
• používanie argumentov (tvrdenia s dôkazmi) a citátov s cieľom presvedčiť poslucháčov,
• použitie presviedčacích prvkov (podnecujúce a motivujúce poslucháčov, napr. rečnícke otázky),
• logickosť textu, členenie textu (oslovenie, úvod, jadro, záver, poďakovanie),
• syntaktické prostriedky (napr. zložené súvetia - príčinno-následkové, dôsledkové ap., polovetné konštrukcie a i.).

Slohové postupy a útvary

Slohový postup je spôsob, akým usporiadavame obsahové (tematické) prvky pri tvorbe jazykového prejavu. Slohový útvar je konkrétny, uzavretý jazykový celok, v ktorom sú obsahové prvky usporiadané na základe slohového postupu. Medzi základné slohové postupy patria informačný, rozprávací, opisný a výkladový.

Informačný slohový postup

Informácia je najzákladnejšou jednotkou tohto slohového postupu. Spôsob, akým je text vytvorený, aké prostriedky používa, na čo zameriava svoju pozornosť (napr. na príbeh, vlastnosti, informáciu, súvislosti medzi javmi a pod.). Útvary informačného slohového postupu uvádzajú fakty, údaje, informácie a odpovedajú na otázky čo, kde, kedy, ako. Často využívajú číslovky, vlastné mená. Informačný slohový postup nevysvetľuje, len tvrdí.

Hlavné znaky informačného slohového postupu:

• objektívnosť, vecnosť, aktuálnosť, zameniteľnosť časti.
• vyskytujú sa tam fakty.

Jazykové prostriedky:

• prevládajú podstatné mená, jednoduché vety, časové údaje a neobsahuje žiadne citové prejavy, t.j. nevyskytujú sa slová s citovým zafarbením.

Útvary informačného slohového postupu:

• správa - stručne, vecne, aktuálne, objektívne informuje o udalosti, ktorá sa stala a jej okolnostiach.
• oznámenie - stručne, výstižne informuje o budúcej udalosti.
• úradný list, žiadosť, objednávka - stručne, presne vyjadruje, čo je jeho úlohou (žiada, objednáva atď.).
• interview, pozvánka, inzerát, dotazník, telegram, zápisnica, program.

Rozprávací slohový postup

Rozprávací slohový postup zachytáva udalosti, príhody, zážitky v časovej postupnosti. Tak vzniká súvislé dejové pásmo. Cieľom je podať príbeh. Zachytáva udalosti v takom časovom poradí, ako sa udiali. Zaujímavé udalosti, príbehy a zážitky sa spájajú do jedného dejového pásma zoradeného podľa časovej postupnosti. Je to najbohatší slohový postup. Rozlišuje sa čisté rozprávanie od komplexného rozprávania. Rozprávanie oboznamuje čitateľa s nejakým príbehom, udalosťou. Rozprávanie môže byť v 3. osobe, ale aj v 1. osobe.

Hlavné znaky rozprávacieho slohového postupu:

• jedinečnosť, subjektívnosť, následnosť dejov, súdržnosť textu.
• hojne využíva slovesá.

Jazykové prostriedky rozprávacieho slohového postupu:

• prevládajú slovesá v minulom čase, všetky druhy viet podľa obsahu, priama reč a v texte sa nachádzajú aj neohybné slovné druhy (predložky, spojky, častice a citoslovcia).

Útvary rozprávacieho slohového postupu:

• bájka, povesť, rozprávka, poviedka, novela, román, reportáž, rozprávanie, reprodukcia, balada, vtip, dynamický opis.

Opisný slohový postup

Opisný slohový postup má zachytiť vlastnosti predmetu, osoby. Vyberá a usporadúva znaky a vlastnosti osôb, zvierat, vecí, činností a javov. Vyznačuje sa zachytávaním vonkajších vzťahov a vlastností osôb, zvierat, vecí a niekedy slúži aj na opis pracovnej činnosti napr. receptu. Vzniká tak, že podávateľ vyberá pre svoj prejav vonkajšie alebo vnútorné znaky, črty a vlastnosti osoby, vecí alebo javu a zachytí ich tak, ako ich vidí voľným okom.

Hlavné znaky opisného slohového postupu:

• vypočítavanie vlastností, zamerateľnosť textu, dynamickosť, statickosť.
• hojne využíva prídavné mená.

Jazykové prostriedky opisného slohového postupu:

• prevládajú podstatné a prídavné mená a prirovnania.

Útvary opisného slohového postupu:

• opis:
  • statický - opisuje objekt bez pohybu.
  • dynamický - opisuje objekt v pohybe alebo popisuje nejakú činnosť.
• návod, životopis, posudok a cestopis.

Charakteristika osoby

Charakteristika je výstižný opis, zdôraznenie základných vlastností osoby, veci alebo javu. Pri hodnotení sa dôraz kladie na enumeráciu vlastností osoby vo vzťahu k sebe, k obdobiu, k práci, komplexnosť charakteristiky osoby, t. j. vlastnosti človeka z viacerých uhlov pohľadu dodržanie zvoleného kompozičného plánu. Používajú sa syntaktické prostriedky (napr. vety s viacnásobným vetným členom), použitie prídavných mien, prísloviek; synoným, využitie štylistických prostriedkov priamej a nepriamej reči.

Výkladový slohový postup

Výkladový slohový postup sleduje vzťahy, súvislosti, vysvetľuje príčiny a následky. Spravidla má úvod, jadro a zakončenie. Využívajú sa zložené súvetia. Vyskytuje sa v odborných a novinárskych prejavoch. Výkladovým slohovým postupom sú písané učebnice. Cieľom výkladu je vysvetliť určitý spoločenský a technologický problém. Výkladom sa sprístupňujú známe vedecké poznatky. Osobnosť autora a prijímateľa je anonymná. Obsahuje vnútorné a funkčné vzťahy. Výkladový slohový postup sa vyznačuje konfrontáciou hodnotenia. Výkladový slohový postup vysvetľuje, učí, vytvára mienku a hodnotí. Cieľom je objektívne vysvetliť (výkladový slohový postup) alebo vyjadriť vlastný názor (úvahový slohový postup).

Jazykové prostriedky výkladového slohového postupu:

• prevládajú podstatné mená a odborné termíny, slovesá sú v prítomnom čase.

Útvary výkladového slohového postupu:

• výklad, referát, prednáška, dizertácia, monografia, prejav, diskusia, diskusný príspevok, debata.

Výklad

Výklad sleduje vzťahy, súvislosti, vysvetľuje príčiny a následky. Výklad je objektívnym slohovým útvarom. Autor stojí nad textom, obyčajne využíva neosobné vyjadrovanie alebo autorský plurál. Základom je analýza javov, predmetov, vzťahov, argumentácia a pod. Patrí k žánrom náučného štýlu. Informačný slohový postup sa v ňom mieša s výkladom. Cieľom je objektívne vysvetliť neznámy jav, rozšíriť nový vedecký poznatok; je určený všeobecnému adresátovi, preto je sloveso najčastejšie v 3. osobe.

Pri hodnotení sa dôraz kladie na:

• jasné vysvetlenie problému,
• používanie argumentov (tvrdenia s dôkazmi) a citátov, bibliografických záznamov,
• objektívnosť (použitie 1. os. pl. alebo 3. os.),
• tvorivé využitie lexiky typickej pre daný jazykový štýl (odborné termíny, neutrálnosť jazyka).

Úvaha

Úvaha rovnako ako výklad sleduje vzťahy medzi javmi alebo vnútri javov. Autor úvahy však sleduje všeobecne známe javy a subjektívne interpretuje známe fakty, vyvodzuje svoje úsudky a závery, pôsobí na city adresáta, presviedča ho, formuje jeho mienku, chce, aby sa pozrel na známu vec z nového hľadiska.

Základné znaky úvahy:

• patrí k útvarom výkladového slohového postupu,
• neprináša nové vecné poznatky, ale známe veci sa posudzujú z nového hľadiska,
• autor uvažuje o danom jave (nemusí ísť vždy iba o vedecký problém, ale napr. aj o spoločenský jav), pričom prejavuje svoj osobný názor,
• osobné ladenie úvahy sa premieta do použitých jazykových prostriedkov,
• využívajú sa slová s citovým zafarbením, štylisticky príznakové slová, obrazné pomenovania, synonymá a antonymá, zaujímavo utvorené slová, hodnotiace častice,
• spravidla sa nevyužívajú odborné termíny a slová cudzieho pôvodu známe len odborníkom z istej oblasti,
• využívajú sa básnické prostriedky: Rečnícka otázka (nasleduje priama odpoveď), Rozvažovacia otázka (naznačuje myšlienkový postup autora), Básnická otázka (utvára miesto pre polemiku, nenasleduje po nej odpoveď).

Kompozícia úvahy:

• Úvod: vychádza z určitých faktov, ktoré jasne pomenúvajú, alebo z istého, často všeobecného problému. Na začiatku úvahy môže byť otázka a niekedy formou otázky spisovateľ zopakuje názov.
• Jadro: dané fakty pisateľ hodnotí, zaujíma k nim svoj postoj.
• Záver: pisateľ dokazuje tvrdenie, argumentuje, vyvodzuje závery alebo necháva problém otvorený.

Pri hodnotení sa dôraz kladie na:

• využitie syntaktických prostriedkov (napr. jednočlenné vety, príčinno-následkové vety, slovosled, rôzna modálnosť a dĺžka viet),
• tvorivé využitie lexiky všetkých štýlov (vyšší, stredný, nižší),
• subjektívnosť (použitie 1. os. sg alebo 1. os. pl.), využívanie hodnotiacich výrazov,
• originálnosť, nie frázovitosť.

Dobrá rada: Pri písaní úvahy sa zamerajte v prvom rade na svoje osobné pocity. Píšte úprimne o vlastných názoroch, hovorte sami za seba, rozprávajte tak, ako to cítite. Z dobrej úvahy sa musí dať vyčítať osobnosť autora.

tags: #jazykovy #styl #pomocka