Komplexný sprievodca mentálnou retardáciou a jej vplyvom na život

Pojem mentálna retardácia, v súčasnosti častejšie označovaný ako mentálne postihnutie, pochádza z latinských slov „mens“ - myseľ, rozum a „retardatió“ - zdržanie, oneskorenie. Tento pojem vystihuje vývinový aspekt poruchy a zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne a ukončené. Mentálna retardácia sa využíva na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu a je skôr stavom charakterizovaným celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie.

Intelektová schopnosť sa meria pomocou štandardizovaných inteligenčných testov a ich výsledkom je inteligenčný kvocient IQ. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Medzi koncepčné zručnosti patrí schopnosť prijímania, porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Všeobecne sa uvádza, že všetky formy mentálnej retardácie postihujú približne 2-3 % populácie.

Definícia a klasifikácia mentálnej retardácie

Mentálna retardácia / retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Ako uvádza terminologický slovník UNESCO: "mentálna retardácia je celkové zníženie intelektových schopností postihnutého, ktoré vzniklo v priebehu vývinu a ktoré je sprevádzané zníženou schopnosťou orientovať sa v živote."

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností, ktoré sa prejavujú v priebehu vývinového obdobia a prispievajú k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o schopnosti poznávacie, rečové, motorické a sociálne.

Stupne mentálnej retardácie podľa IQ

Stupeň duševnej zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v Ženeve a sú uverejnené v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii.

Nižšie uvádzame prehľad stupňov mentálnej retardácie podľa MKCH-10:

Je však dôležité si uvedomiť, že IQ je len orientačným ukazovateľom a nepostihuje všetky aspekty osobnosti človeka.

Typológia a druhy mentálneho postihnutia

Okrem klasifikácie podľa stupňa závažnosti existujú aj ďalšie typológie mentálneho postihnutia, ktoré zohľadňujú etiológiu a dobu vzniku:

• Oligofrénia: Pojem pochádza z gréckeho slova „oligos“ (málo) a „fren“ (duša, myseľ, rozum). Je to stav zapríčinený štrukturálnou difúznou poruchou mozgu v prenatálnom, perinatálnom alebo v postnatálnom vývinovom období, zhruba do druhého roku života, ktorú spôsobujú rozličné etiologické faktory. Oligofrén je nápadný i laickému okoliu už svojím zjavom a konaním.
• Demencia: Je zastavenie, narušenie normálneho mentálneho vývinu zapríčinené získaným poškodením mozgu zhruba po druhom roku života. Môže ísť o organickú deštrukciu mozgu, alebo funkčnú poruchu spôsobenú rozličnými etiologickými faktormi ako sú zápal mozgových blán, zápal mozgu, úrazy mozgu, poruchy metabolizmu, intoxikácie, poruchy žliaz s vnútornou sekréciou, kôrnatenie mozgových ciev.
• Sociálne podmienená mentálna retardácia: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Ďalej sa rozlišujú typy mentálneho postihnutia na základe prejavov správania:

• Eretický typ: Tieto osoby sú nepokojné, nestále a niekedy sa nedokážu ani na chvíľočku sústrediť na jednu činnosť. Sú motoricky nepokojné, niekedy veľmi impulzívne zlostné, agresívne a citovo labilné. Sú ťažko ovládateľné a sú stálym ohniskom konfliktov v okolí. Veľmi ťažko sa podriaďujú disciplíne. Charakteristická je pre tieto osoby aj citová nestálosť, slabá vôľa a neschopnosť prekonávať aj malé prekážky. Ich záujmy sú krátkodobé a povrchné.
• Apatický typ: Tieto osoby sú pomalé, pasívne, ľahostajné a veľmi často málo pohyblivé. Neprejavujú záujem o komunikáciu, a ak aj hovoria, rozprávajú pomaly a s nápadnou monotónnosťou. Výkonnosť a ich aktivity je nižšia ako ich intelektové predpoklady. Bývajú zväčša pokojné, euforické a poslušné.
• Nevyhranený typ: Bez špecifických charakteristík správania.

Príčiny mentálnej retardácie

Viaceré faktory vonkajšieho a vnútorného prostredia sa podieľajú na vzniku mentálneho postihnutia. Medzi najčastejšie príčiny patria:

• Prenatálne faktory: Faktory pôsobiace počas tehotenstva, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu. Patrí sem pôsobenie rôznych fyzikálnych, chemických a biologických látok, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
• Vrodené faktory (Endogénne faktory): Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Genetické faktory zahŕňajú rôzne chromozómové poruchy (napr. Downov syndróm, Edwardsóv syndróm, Turnerov syndróm), metabolické poruchy (napr. fenylketonúria) a iné genetické abnormality.
• Perinatálne faktory: Poškodenie mozgu počas pôrodu, napríklad v dôsledku nedostatku kyslíka.
• Postnatálne faktory (Exogénne faktory): Poškodenie mozgu po narodení, spôsobené napríklad úrazmi, infekciami (napr. meningitída) alebo toxickými látkami. Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
• Sociálne faktory: Sú to prípady, kedy zaostávanie v mentálnom vývine bolo spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Z histórie sú známe veľmi extrémne prípady takýchto odhodených a opustených detí. Napríklad prípad Amaly a Kamaly alebo Gašpara Hausera sú veľmi inštruktívne a literárne dokumentované.

Špecifiká vo vzdelávaní detí s mentálnym postihnutím

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím vyžaduje individuálny prístup a prispôsobenie vzdelávacieho programu ich špecifickým potrebám. Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

Možnosti vzdelávania zahŕňajú:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Vzdelávací program pre žiakov s mentálnym postihnutím sa člení na tri varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia:

• Variant A: Pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia. Dieťa s ľahkým stupňom mentálneho zaostávania sa vzdeláva podľa Variantu A vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie. Žiak s MP, ktorý je integrovaný v bežnej triede ZŠ sa vzdeláva taktiež podľa tohto vzdelávacieho programu, na základe ktorého je vypracovaný jeho individuálny vzdelávací program (IVP).
• Variant B: Pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia.
• Variant C: Pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia. V minulosti boli tieto deti vyraďované zo školského systému a poskytovala sa im často len sociálna a zdravotná starostlivosť v ústavných zariadeniach, prípadne v domácom prostredí. V súčasnosti, keď už sú povinne všetci zaradení do školského systému, skúsenosti ukazujú, že včasná systematická a dostatočne kvalifikovaná rehabilitačná, výchovná a vzdelávacia starostlivosť, môže významne prispieť k rozvoju ich motoriky, rozumových schopností, komunikačných zručností, k ich samostatnosti a celkovému zlepšeniu kvality ich života.

Dôležitou súčasťou vzdelávania je pracovné vyučovanie, ktoré vedie žiakov k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností. Vyučovací predmet pracovné vyučovanie u žiakov s mentálnym postihnutím patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Má takú váhu, ako napríklad matematika a slovenský jazyk v bežnej základnej škole. Pracovné vyučovanie plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište: Poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola: Poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Psychosociálne osobitosti a charakteristika jednotlivých stupňov mentálnej retardácie

Pri hodnotení poruchy psychického vývinu sa nezdôrazňuje zaostávanie rozumových schopností mentálne retardovaného, ale dôraz sa kladie na charakteristiku rozvoja celej jeho osobnosti (Dolejší, 1978). Aj keď rozumové schopnosti zostávajú obmedzené, nepokladá sa dnes mentálna retardácia za stav nemenný.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč u detí sa môže postupne stať gramaticky správna (majú problémy napr. s naučením sa výnimiek z gramatických pravidiel).

U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie. Vančová (2005) hovorí o osobitostiach ľahko mentálne postihnutých: „Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením". Sovák (1965) tvrdí, že deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia a podľa neho zaostávajú v usudzovacej schopnosti, kedy sa od nich vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými chudobnejšia, je narušená po stránke obsahovej i formálnej. Častý je dysgramatizmus, pasívny slovník je bohatší ako aktívny. Spôsob verbálnej komunikácie u nich nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" a to v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.

Sú ľahko ovplyvniteľní, manipulovateľní, nekritickí voči sebe i ostatným, sú málo zvedaví, vynaliezaví a tvoriví. Bývajú tvrdohlaví, ale veľmi ľahko sa dajú ovplyvniť, čo často krát vedie ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. U týchto osôb sa môžu objaviť aj pridružené chorobné stavy ako napr. autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie. V motorickej, senzorickej a sebaobslužnej stránke nie sú prítomné závažnejšie problémy a poruchy, prejavujú sa skôr ako mierne vývinové zaostávania, ktoré je možné stimuláciou a edukáciou podnecovať a rozvíjať.

Majú konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých. Okrem týchto sa popisujú i ďalšie osobitosti:

• Porucha organizácie myšlienkovej činnosti
• Tendencia k stereotypnému mysleniu
• Nedôslednosť myslenia
• Nekritickosť myslenia
• Pomalšie utváranie pojmov

Ich sociálna prognóza je veľmi priaznivá. Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie. Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove, adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Stredná mentálna retardácia (IQ 35-49)

Osoby so stredným stupňom mentálnej retardácie opisujú autori špeciálnopedagogickej literatúry ako osoby s výrazne zníženými schopnosťami chápania, komunikácie a úkonov sebaobsluhy. Badateľné je aj zaostávanie v motorike, niekedy, najmä ak sú pridružené i somatické poruchy, v pohybe a koordinácii. Myslenie je primitívne, pozornosť a koncentrácia sú narušené, pamäť slabá. Vývin reči je oneskorený a väčšinou obmedzený na konkrétne, jednoslovné vyjadrovanie. Citovo sú viac menej vyrovnaní, dokážu rozpoznať a pomenovať svoje pocity, zvládnu osvojiť si spoločenské, pracovné návyky i prvky čítania, písania, počtov.

Matulay (1986) vo svojej knihe uvádza, že títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Bajo (1985) zdôrazňuje, že tieto osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoc viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.

Sú schopní pracovať, rozvíjať svoje danosti, no v závislosti od individuálnych potrieb potrebujú väčšiu, či menšiu mieru pomoci a asistencie. S primeranou pomocou môžu dosahovať výborné výsledky v oblasti vlastného rozvoja osobnosti, v pracovnej, sebaobslužnej, komunikačnej sfére a v mnohých ďalších oblastiach. Pri aktívnej pomoci a podpore sa dokážu zaradiť do spoločnosti, byť užitočným a nápomocným takmer vo všetkých sférach spoločenského života. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Pri ťažkej mentálnej retardácii prichádza k výraznému oneskoreniu ako psychického, tak fyzického (oblasť motoriky - oneskorené sedenie, státie, chôdza, slabý svalový tonus) vývinu. Myslenie, pamäť, predstavy, asociačné schopnosti sú výrazne narušené. Tiež aj ostatné oblasti (komunikácia, senzorika, sebaobsluha, sociálna adaptácia). Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácii. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Matulay upozorňuje, že aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré používajú bez pochopenia ich obsahu. Ako zistil už dávno psychológ Kainz (1943), aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Väčšina z nich má pridružené rôzne iné postihnutia a poruchy. Pri vhodnej podpore, edukácii, rehabilitácii je možné pozitívne podnecovať ich vývinové kapacity a zabezpečiť zlepšenie ich života. Človek s ťažkým mentálnym postihnutím sa dokáže naučiť mnoho vecí. Napríklad pracovným návykom, sebaobslužným činnostiam, vytvára vzťahy s okolím, komunikuje. Komunikácia a ostatné prejavy, či činnosti sú výrazne obmedzené a pre intaktných ľudí často ťažko pochopiteľné. No za pomoci asistenta môže byť plnohodnotnou súčasťou komunity alebo spoločnosti a podieľať sa na spoločenských procesoch a aktivitách.

Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20)

Ide o hlboké zaostávanie vo všetkých vývinových etapách a oblastiach s výrazným defektom motoriky. Často sú prítomné stereotypné formy správania a pohybu. Reč je výrazne narušená, pozornosť slabo udržateľná, myslenie obmedzené. Úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok. Hlboká mentálna retardácia býva často sprevádzaná i pohybovým defektom. Poznávacie schopnosti rozvíjajú iba výnimočne. Vačšinou vedia rozpoznať známe a neznáme veci a reagujú na ne pozitívne alebo negatívne.

Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Dokonca iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad (Matulay, 1986). Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika. Potrebujú asistenčnú pomoc takmer pri všetkých úkonoch a činnostiach. Trpezlivým podnecovaním a stimuláciou dokáže asistent rozvíjať ich schopnosti a zvyšovať ich kvalitu života vo všetkých smeroch.

Podpora a inklúzia

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb.

Rozlišujeme rôzne stupne podpory:

• Občasná podpora: Typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu.
• Obmedzená podpora: Je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory.
• Rozsiahla podpora: Je pravidelná a dlhodobá, zahŕňa intenzívnejšiu pomoc pri každodenných činnostiach.
• Trvalá podpora: Ide o nepretržitú, vysokointenzívnu podporu, ktorá je potrebná po celý život jedinca.

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

tags: #iq #ovocie #mentalne #postihnutych