Inštitucionalizovaná starostlivosť o deti na Slovensku po roku 1989: Vývoj, transformácie a výzvy

Táto práca analyzuje vývoj, transformácie a výzvy, ktorým čelí systém starostlivosti o deti, ktoré nemôžu vyrastať vo vlastných rodinách, s cieľom poskytnúť komplexný pohľad na inštitucionalizovanú starostlivosť o deti na Slovensku po roku 1989. Dôraz sa kladie na zmeny v legislatíve, štruktúre zariadení a prístupoch k výchove a vzdelávaniu detí v inštitúciách.

Transformácia systému inštitucionálnej starostlivosti po roku 1989

Po páde komunistického režimu v roku 1989 prešiel systém inštitucionálnej starostlivosti na Slovensku výraznými zmenami. Cieľom bolo premeniť rozsiahle ústavy na menšie, rodinne orientované zariadenia, ktoré by deťom poskytovali individuálnejšiu starostlivosť a lepšie ich pripravovali na život v spoločnosti. Zásadná porevolučná zmena trendov alebo iba ich zrýchlenie nastala po roku 1989. V debatách v rodine či spoločnosti občas počujeme nostalgické spomienky, ako bolo za socializmu dobre. Okrem toho, že sme všetci mali prácu a bývanie a aj tie banány občas boli, sa ako argument používa aj obligátne - „a aj tie deti sa rodili“.

Je pravda, že Slovensko bolo v rámci Európy krajinou s nadpriemernou pôrodnosťou, sobášnosťou, prirodzeným prírastkom a mladším vekovým zložením. Po 2. svetovej vojne sa úhrnná miera plodnosti dočasne vyšplhala ešte poslednýkrát výraznejšie nad hranicu 3 deti v prepočte na jednu ženu v reprodukčnom veku. Menej sa však hovorí o tom, že zásadný prepad pôrodnosti, resp. plodnosti po roku 1989 neprišiel ako blesk z jasného neba. Slovensko na minimá dosiahnuté okolo prelomu milénií síce spadlo z o čosi vyšších hodnôt ako napríklad Česko, ale pomerne výrazný (a asi nezvratný) pokles pôrodnosti prišiel už od začiatku 80. rokov 20. storočia. Podobne aj v prípade ďalších procesov došlo iba k zvýšeniu tempa rastu alebo poklesu hodnôt: úhrnná sobášnosť a prvosobášnosť (slobodných) klesala, resp. rozvodovosť stúpala už pred rokom 1989. Zásadne sa však zmenilo časovanie procesov, čo zjednodušene znamená, v akom veku nastávajú s akou intenzitou. Napríklad vek rodičky či vek prvýkrát sa sobášiacich snúbencov začali razantne po roku 1989 stúpať.

Ak v roku 1989 muž vstupujúci do manželstva mal v priemere 26 rokov a žena 23 rokov, v súčasnosti je to už po istej stabilizácii viac ako 35 rokov u mužov a 32 rokov v prípade žien. Mimochodom podobný priebeh v tomto ukazovateli zaznamenalo aj Česko. Za zmienku stojí skutočnosť, že priemerný vekový rozdiel snúbencov zostáva 3 roky už veľmi dlhú dobu.

Legislatívne zmeny a ich vplyv

Legislatíva zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní systému starostlivosti o deti. Po roku 1989 boli prijaté nové zákony a predpisy, ktoré upravovali práva detí, štandardy starostlivosti a kontrolu nad zariadeniami. Tieto zmeny mali zabezpečiť, aby inštitúcie spĺňali vyššie štandardy a rešpektovali potreby detí.

Deinstitucionalizácia a podpora rodinného prostredia

Jedným z hlavných cieľov reforiem bolo znížiť počet detí umiestnených v inštitúciách a podporovať alternatívne formy starostlivosti, ako sú náhradné rodiny a pestúnska starostlivosť. Deinstitucionalizácia sa stala kľúčovým konceptom, ktorý zdôrazňoval význam rodinného prostredia pre vývoj dieťaťa.

Súčasný stav inštitucionálnej starostlivosti

Napriek snahám o deinštitucionalizáciu, inštitucionálna starostlivosť stále zohráva dôležitú úlohu v systéme starostlivosti o deti na Slovensku. Od prevratu v novembri 1989 môžeme konštatovať, že nebola na tom až tak zle naša náhradná inštitucionálna starostlivosť, ako je tomu dneska v kapitalistickom a mediálnom charitatívnom štáte. Vtedajšie detské domovy a Ministerstvo školstva kládli dôraz na to, aby všetky deti zažili kvalitnú odbornú náhradnú inštitucionálnu výchovu a vzdelávanie. Ministerstvo školstva, kde detské domovy do roku 1997 spadali, tak garantovali po odchode dieťaťa z detského domova: právo na dobrú výchovu a vzdelanie. I práca bola právom, i povinnosťou! Dnešné deti v ústavnej starostlivosti sú veľmi výrazne zaostalé aj v školskej úspešnosti. Okrem toho, že táto skutočnosť môže byť považovaná v prvom rade za dôsledok málo podnetného, na informačné zdroje a stereotypného prostredia. Toto všetko svedčí o veľmi malej efektívnosti edukácie v náhradnej starostlivosti bez špeciálno-pedagogickej a psychologickej starostlivosti. Do popredia sa prehnane pretlačila iba sociálna starostlivosť, ktorá primárne ponúka denný dozor a nočnú nocľaháreň (ošatenie, ubytovanie, stravu, dozor a dohľad). Školy vo všeobecnosti neboli na tom tak zle. Produkovali také profesie, aké si vyžadovala spoločenská deľba práce. Každé dieťa z detského domova, reedukačného ústavu a absolvent strednej odbornej školy, mal zabezpečené zamestnanie s platom, niekedy aj s ubytovaním. Byt sa dal splatiť za päť či sedem rokov, bez obáv z exekútora.

Vysvetlenie je jednoduché: štátna starostlivosť a štát mal vlastný majetok, fabriky (vlastné zdroje). Nepotreboval občianske združenia (OZ Úsmev ako Dar, OZ Návrat a ďalších) zahraničných investorov, ani iných špekulantov typu: Detský komisár pre deti, či dokonca verejného ochrancu práv. Privatizovať sa na úkor deti s ustanovenou náhradnou starostlivosťou sa obohatili jednotlivci, domáci či zahraniční. Aby to bolo beztrestné, papierové hlavy na MPSVaR SR k tomu schválili patrične zákony. Nad tým všetkým sa vyvesili nápisy po roku 2000: „Transformujeme detské domovy na rodinné typy“ a v roku 2018: „Centrá pre deti a rodiny“.

Typy zariadení a ich špecifiká

Medzi najčastejšie typy zariadení patria detské domovy, reedukačné domovy a diagnostické centrá. Každé z týchto zariadení má svoje špecifiká a zameriava sa na inú cieľovú skupinu detí. Detské domovy poskytujú dlhodobú starostlivosť deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo vlastných rodinách. Reedukačné domovy sa zameriavajú na deti s problémovým správaním a diagnostické centrá slúžia na posúdenie potrieb detí a odporúčanie vhodnej formy starostlivosti.

Kvalita starostlivosti a jej hodnotenie

Kvalita starostlivosti v inštitúciách je predmetom neustálej diskusie a hodnotenia. Dôležité je zabezpečiť, aby inštitúcie spĺňali štandardy kvality a poskytovali deťom podnetné a bezpečné prostredie. Hodnotenie kvality starostlivosti sa vykonáva prostredníctvom inšpekcií, monitoringu a spätnej väzby od detí a zamestnancov.

A. Škoviera konštatuje v knižnej monografii „Návrat pedagogiky do detských domovov“, ktorú zostavil A. Kozoň (2017) nasledovné: „Ak na Slovensku hovoríme o „rodinnosti“ detských domovov, je potrebné povedať: deti do 6 rokov sa dostávajú do profesionálnych rodín. Gro detí v detských domovoch sú teda deti staršie či ide dokonca o maloletých (v roku 2016 ich bolo zo všetkých umiestnených 8,26%).

A taktiež netreba zabúdať na vyjadrenie M. Zelinu, že transformácii detských domovov má predchádzať transformácia výchovy. Myšlienka transformácie detských domovov nie je nič nové, pretože Detské mestečko v Trenčíne má vyše 50 rokov, ale koncept výsledkov a činnosti Detského mestečka ešte nikto riadne doteraz nevyhodnotil. (Zelina, 2003)

Centrá pre deti a rodiny po roku 2018

Po roku 2018 tu máme centrá pre deti a rodiny, kde k deťom v prístupe CDR je výchovná zložka s dozorovaním na smeny striedajúcimi vychovávateľmi prekrytá sociálnym zabezpečením. Do tohto procesu, z hľadiska výchovy detí v CDR, aj kontraproduktívne začali vstupovať masmédia, politici, sponzori a neziskové organizácie typu milodarov. (Kozoň, Ladický, 2022) Občianske združenie Úsmev ako Dar - Spoločnosť priateľov deti z detských domovov a ich pozmeneným heslom: „Aby rodina zostala spolu...“ prostredníctvom MPSVaR SR, ÚPSVaR SR a Komisára pre deti presadzujú, že deťom v náhradnej starostlivosti postačí, keď majú iba dobré sociálne zabezpečenie systémom „full servisu“, ich výchova a vzdelávanie zostali na okraji odbornej pozornosti. „Vzdelávanie nech si rieši školstvo“.

Žiaľ, odbornosť nahradila neodbornosť! A zločin si obliekol biely golier a kabát. Úpadok našej náhradnej starostlivosti je už dnes pragmaticky. Lepšie si pozrite deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou. Nedokončené školy, slobodné mamičky, záškoláctvo, bitky, krutosť a vzdorové správanie voči vychovávateľom, iným ľudom, nekontrolované výbuchy zlosti, neposlušnosť, drogovo závislé a rozvoj delikventného až kriminálneho správania. Poznajú iba svoje práva ale povinnosť a úlohy sú u nich na bode mrazu.

Profesionálne rodičovstvo ako najlepší liek pre dieťa?

Dodnes sa vedú diskusie o tom, že náhradná inštitucionálna starostlivosť je prekonaná a gro detí je umiestnených v profesionálnych rodinách. Poskytujeme aj iný uhol pohľadu na profesionálne rodičovstvo.

Pod centrá pre deti a rodiny spadajú aj spádovo profesionálne rodiny, ktoré sú na báze rodinného a polo rodinného modelu. A to tak, že:

1. Úplná profesionálna rodinná výchova, kde profesionálni rodičia sa starajú o pridelené deti, ktoré majú zverené do dočasnej starostlivosti.
2. Slobodná žena alebo slobodný chlap sa stará o dieťa/detí, ktoré sú im zverené do dočasnej starostlivosti.

Kľúčom k naplneniu by mala byť skutočná nezištná láska k dieťaťu. Lenže mnoho profesionálnych rodičov nevie, čo si má počať s dieťaťom zvereným do náhradnej starostlivosti. Ale o čom vlastne hovoríme? Čo je to vôbec profesionálne rodičovstvo? Podľa A. Škovieru „Profesionálna rodina dostáva prednosť pred hocijakou inou formou výchovy dieťaťa, znižujú sa kvalifikačné požiadavky na „výkon profesionálneho rodičovstva“, nie je potrebné pedagogické vzdelanie, stačí štúdium ukončené maturitou + 60-hodinová príprava v PRIDE“. (Škoviera, 2015) Negatívnym ukazovateľom je i pokles počtu profesionálnych náhradných rodičov od roku 2015 o 37 PNR, voči počtu detí v CDR (vyše 5000), čo predstavuje pokles o 5,01%. Pri porovnaní rokov 2015 - 2019 výrazne vzrástol počet detí umiestnených do náhradnej osobnej starostlivosti, a to až o 138,88 %. Vyše 5000 detí máme v náhradnej starostlivosti, ale J. Mikloško, dnes komisár pre deti, by možno bol najradšej, keby sa zrušili CDR.

Striedavá starostlivosť

Striedavá starostlivosť predstavuje jednu z možností ako upraviť styk s maloletými deťmi po rozvode. Je to model, kedy dieťa trávi s jedným rodičom približne rovnako dlhý čas ako s druhým rodičom. Deti potrebujú oboch rodičov. Kým v riadne fungujúcej rodine je samozrejmé, že o deti sa starajú obaja rodičia, po rozvode býva dieťa zverené do starostlivosti len jednému z nich, pričom druhý rodič tradične dostane možnosť byť s dieťaťom každý druhý víkend.

Prvýkrát bola spoločná starostlivosť uzákonená v roku 1957 v štáte Severná Karolína (USA). K praktickému využitiu prišlo v niektorých štátoch USA v 70. rokoch 20. storočia. Takáto úprava porozchodovej starostlivosti o deti zachováva deťom oboch rodičov aj po rozpade rodiny. Po zavedení do praxe boli robené výskumy, ktoré zisťovali, ako pôsobí striedavá starostlivosť na deti. Jednoznačne pozitívne výsledky týchto výskumov zapríčinili, že sa o túto novú formu porozvodového usporiadania začali zaujímať aj iné krajiny. V Európe sú to napr. Švédsko, Grécko a Španielsko už od roku 1981, Veľká Británia od roku 1991, Francúzsko od roku 1993 a Nemecko od roku 1998.

Na Slovensku je striedavá starostlivosť v legislatíve od 01.07.2010 zákonom č. 217/2010 Z. z. z 27. apríla 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Kritériá pre zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti sú zhodné s kritériami pre zverenie detí do osobnej starostlivosti jedného rodiča. Pri striedavej osobnej starostlivosti musia byť obidvaja rodičia spôsobilí riadne sa starať o deti, musia mať záujem starať sa osobne o deti a musia vytvoriť vhodné podmienky pre výchovu a starostlivosť o deti. V Kalifornii a Kanade musia sudcovia dokonca odôvodniť, prečo dieťa nebude zverené do striedavej starostlivosti s garanciou rovnakého času stráveného s dieťaťom pre oboch rodičov.

Z európskych krajín je na prvom mieste Švédsko, kde 30% detí je zverených do striedavej starostlivosti. Pre porovnanie, vo Francúzsku je to 16,9% a v Taliansku iba 1% prípadov. Vo Švédsku sa ukázala cesta striedavej starostlivosti ako správna. Vzhľadom k tomu, že deti nie sú predmetom citového a ekonomického vydierania (znevýhodnený rodič neplatí mesačné výživné keďže dieťa vyživuje priamym spôsobom), vo Švédsku takmer vymizli súdne prípady. Výsledky dokazujú, že striedavá starostlivosť pozitívne vplýva na psychický stav detí. Názor, ak majú deti dva domovy vzťahy sú konfliktnejšie, sa nepotvrdil. Dokonca sa zistilo, že striedavá starostlivosť je pre dieťa výhodnejšia. Napriek pozitívnym vplyvom striedavej starostlivosti nie je určená pre všetkých.

Výzvy a perspektívy

Systém inštitucionálnej starostlivosti na Slovensku čelí mnohým výzvam, ktoré je potrebné prekonať, aby sa zabezpečila deťom čo najlepšia starostlivosť a podpora.

Nedostatok finančných prostriedkov a personálu

Jednou z najväčších výziev je nedostatok finančných prostriedkov a kvalifikovaného personálu. Nedostatočné financovanie obmedzuje možnosti inštitúcií poskytovať kvalitnú starostlivosť a investovať do rozvoja programov a aktivít pre deti. Nedostatok personálu vedie k preťaženiu zamestnancov a znižuje kvalitu individuálnej starostlivosti o deti. I veková skladba vychovávateliek je zaujímavá. Na jednej strane tu máme bezdetné, slobodné a mladé vychovávateľky bez praxe. Na druhej strane vychovávateľky po 50-tke, ktoré majú biologické deti odrastené. Chýba nám tu stredná generácia vychovávateľov po 30-tke, ktorá by mala minimálne 5-ročnú edukačnú prax s mládežou (škola, školský internát...).

Integrácia detí do spoločnosti

Ďalšou výzvou je integrácia detí z inštitúcií do spoločnosti. Deti, ktoré vyrastajú v inštitúciách, často nemajú rovnaké príležitosti ako deti z rodín a môžu mať problémy s adaptáciou na bežný život.

Budúce smerovanie inštitucionálnej starostlivosti

Perspektívy inštitucionálnej starostlivosti na Slovensku závisia od schopnosti prekonať existujúce výzvy a investovať do rozvoja kvalitných a efektívnych služieb pre deti. Dôležité je pokračovať v deinštitucionalizácii a podporovať alternatívne formy starostlivosti, ako sú náhradné rodiny a pestúnska starostlivosť. Liberalizácia vo výchove vyústila, ako vidíme konkrétne na príklade Detského mestečka v Trenčíne, do maximálnej voľnosti, miestami sa dá povedať až do anarchie. Porozmýšľať treba nad tým, či by nebolo vhodné obnoviť pamiatku a odkaz zakladateľov Detského mestečka, keďže dnešná realita na Slovensku je taká, že deti vyrastajúce v CDR sa po odchode z nich nevedia zaradiť a začleniť do spoločenského a občianskeho života.

Treba predovšetkým usilovať o:

• Dôsledné realizovanie zásady, že nebudeme deťom tvrdiť, že vyrastajú v rodinnom, alebo polo rodinnom prostredí.
• Dbať nato, aby mladí dospelí vyštudovali školu, na ktorú intelektuálne majú.
• Zdokonaľovanie organizácie stimulačného pôsobenia priamo v prostredí náhradnej starostlivosti. Predovšetkým uplatňovať zásadu, že deti by sa mali zúčastňovať najrôznejších domácich prác v centrách pre deti a rodiny, čím im umožníme získavať potrebné zručnosti a skúsenosti pre ich ďalší život.
• Nechávať viac priestoru deťom pre samostatnosť a sebaobsluhu pri najrôznejších činnostiach (kúpanie, varenie, obsluha pri jedení, pranie, vysávanie, umývanie riadu ap.). I keď vieme, že by bolo pre vychovávateľov jednoduchšie a rýchlejšie deťom pri týchto činnostiach pomáhať, či úplne ich „obslúžiť“.
• Je potrebné častejšie navštevovanie kultúrnych a športových podujatí, poznávanie rôznych prostredí - nákupné obchody, ulice, dopravné prostriedky... a spoločenských stykov v najširšom zmysle.
• Je žiaduce cielene zberať a vyhodnocovať informácie, aby sme získali spätnú väzbu o úspešnosti systému.

tags: #institucionalizovana #starostlivost #o #deti #po #roku