Slovenská republika, nachádzajúca sa v srdci Európy, prešla v priebehu svojej histórie zložitým vývojom, ktorý výrazne ovplyvnil hospodársky, sociálny a kultúrny život jej obyvateľov. Od čias Rakúsko-Uhorska, cez obdobie prvej Československej republiky, Slovenského štátu, socialistického Československa až po súčasnú samostatnosť, formovali slovenskú spoločnosť rôzne politické, ekonomické a sociálne faktory. Tento článok sa zameriava na analýzu týchto faktorov a ich vplyv na život Slovákov v rôznych obdobiach, ako aj na súčasné výzvy a príležitosti v oblasti kultúrneho rozvoja.
Hospodársky vývoj Slovenska
Hospodársky vývoj Slovenska bol vždy spätý s politickou situáciou a geografickou polohou krajiny. Už v 14. a 15. storočí bolo baníctvo a hutníctvo zdrojom bohatstva krajiny. Reformy Karola Róberta viedli k hospodárskemu rozvoju krajiny a vytvorili sa podmienky na slobodné podnikanie mešťanov a šľachty, najmä na strednom a východnom Slovensku.
V baníctve sa zavádzali nové technické postupy, prechádzalo sa od povrchového získavania rúd na hlbinnú ťažbu. Bane ohrozovala spodná voda, preto sa budovali tzv. dedičné štôlne, ktoré viedli z baní do údolí potokov a takto prirodzeným spádom odvádzali spodnú vodu. Ťažba kovov zahŕňala zlato (2 500 kg ročne v Kremnici, kde sa razili mince pre Uhorské kráľovstvo a celú Habsburskú ríšu; kremnická mincovňa je jedinou fungujúcou mincovňou v strednej Európe od stredoveku až do súčasnosti).
Privilégia ako prvé mali mestá: Bratislava, Trnava, Košice, Prešov, Bardejov, spišské mestá na čele s Levočou, a najmä stredoslovenské a východoslovenské banské mestá. Na severnom a západnom Slovensku získala významnejšie postavenie Žilina ako stredisko obchodu a remesiel, ale aj Trenčín a Skalica. Viaceré, najmä slobodné kráľovské mestá si v priebehu 14. - 15. storočia vybudovali, resp. opevnili svoje mestské brány.
Do Poľska sa vyvážala meď, železo a víno pochádzajúce z tokajskej oblasti. Západoslovenské mestá Bratislava a Trnava obchodovali s Viedňou, Moravou a Čechami, smerom na juh s Dalmáciou, na západ vyvážali najmä dobytok a víno. Predmetom dovozu boli väčšinou drahé súkna, plátno, remeselnícke výrobky, zbrane a luxusné tovary.
Obdobie Rakúsko-Uhorska a prvej Československej republiky
Už v 18. storočí sa začal rozvíjať hospodársky život v okolí Štúrova, ktoré sa stalo centrom širokého okolia vďaka svojej výhodnej polohe. Cisár Karol III. udelil v roku 1724 pre "Villa Párkány" právo vydržiavať ročne 4 zemské trhy a jarmoky. V druhej polovici 19. storočia sa v Parkane (dnešnom Štúrove) začal rozvíjať priemysel, vznikali menšie závody ako Prvá parkanská škrobáreň Otta Frankla a synov spolu s mlynom (1842) a tehelňa bratov Rennerovcov. Významným dopravným uzlom sa Parkan stal v roku 1850, keď bola dokončená výstavba železnice na úseku Vác - Bratislava.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou štátu s vyspelejším priemyslom v Čechách. To viedlo k odbúravaniu priemyslu na Slovensku a zvyšovaniu nezamestnanosti. Napriek tomu sa hospodárstvo Slovenska rozvíjalo, hoci pomalšie ako v Čechách. V medzivojnovom období sa rekonštruoval dunajský most v Štúrove (opätovne daný do prevádzky v roku 1927), škrobáreň, parný mlyn, Rennerovej tehelne, pivosklad a postavili sa nové vojenské kasárne.
Slovenský štát a socialistické Československo
Počas Slovenského štátu (1939-1945) bola kúpyschopnosť obyvateľstva na nízkej úrovni. Vláda vydala Zákon o pracovnej povinnosti, ktorý nariaďoval nezamestnaným od 18 do 60 rokov nastúpiť na určené pracovné miesto, inak boli zaradení do vojenskej pracovnej služby. Pokles nezamestnanosti bol aj dôsledkom odchodu českých a židovských zamestnancov. Obmedzila sa práca v nedeľu a zaviedli sa prídavky na deti.
V socialistickom Československu prešlo Slovensko výraznou industrializáciou. V roku 1963 bol položený základný kameň kombinátu Juhoslovenských celulózok a papierní (JCP) v Štúrove, ktorý na 40 rokov ovplyvnil život mesta a celého okolia.
Súčasnosť a Európska únia
Po roku 1989 nastal rozvoj súkromného podnikania a privatizácie. Dňa 11. septembra 2001 bol odovzdaný do prevádzky zrekonštruovaný most „Márie - Valérie“ medzi Štúrovom a Ostrihomom, čo prispelo k rozvoju hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života v meste.
V utorok 24. marca 2026 sa členovia vlády zišli v Hronských Kľačanoch, aby sa na výjazdovom rokovaní zamerali na podporu rozvoja okresov Levice, Komárno a Šaľa. Na rokovaní bolo schválených celkovo 1 888 000 eur, ktoré sú určené na projekty obcí, miest a ďalších právnických osôb pôsobiacich v dotknutých okresoch. Zástupcovia samospráv od vlády požadovali najmä investície do vodovodov, kanalizácií a čistiarní odpadových vôd, konkrétne v okrese Levice, kde je táto infraštruktúra predmetom dlhodobej potreby a intenzívneho dopytu zo strany obcí.
Rezort životného prostredia už v roku 2025 prijal uznesenie, ktorým sa zaviazal podporiť financovanie projektov v aglomeráciách nad 2 000 obyvateľov prostredníctvom Environmentálneho fondu. Predstavitelia miest a obcí v regióne požadovali aj zjednodušenie verejného obstarávania. Legislatívne zmeny v tejto oblasti už prebiehajú, a to tak, aby zohľadňovali požiadavky samospráv aj z predchádzajúcich výjazdových rokovaní vlády. Ďalšie témy sa týkali dopravnej infraštruktúry, medzinárodných dopravných trás, železničného spojenia a žiadostí obcí o financovanie rekonštrukcií domov smútku, na ktoré neexistuje samostatná dotačná výzva.
Súčasťou výjazdového rokovania bolo aj rozhodnutie o poskytnutí investičnej pomoci pre spoločnosť Haleon Levice, s.r.o., v hodnote 4 750 000 eur. Podpora má umožniť rozšírenie existujúcej výroby o produkciu bezvodých zubných pást.
Komisia Európskej únie vypracovala niekoľko iniciatív, ktoré môžu propagovať kultúrne pamiatky, no kultúrne iniciatívy EÚ majú len malý vplyv na dostupnosť finančných prostriedkov EÚ pre prijímateľov podpory. Nariadenie o EFRR neobsahuje ustanovenia v prospech kultúrnych pamiatok, ktoré sú zapojené do niektorej z kultúrnych iniciatív EÚ. Na úrovni EÚ sa investície do infraštruktúry financujú prevažne z prostriedkov EFRR, ktorý je pre približne tretinu členských štátov dôležitým zdrojom financovania verejných investícií určených na kultúrne pamiatky. Investície v oblasti kultúrnych pamiatok sa však nepovažujú za prioritu EFRR, ktorý podporuje iný cieľ Zmluvy, ktorým je podpora sociálnej a hospodárskej súdržnosti.
Sociálny život na Slovensku
Sociálny život na Slovensku bol ovplyvnený politickými a hospodárskymi zmenami. V 14. storočí bolo na Slovensku okolo 3 000 dedín, počet obyvateľstva sa zvyšoval prirodzeným prírastkom, ale aj príchodom nových osadníkov, najmä z nemeckých krajín. Prebiehala nemecká kolonizácia (správa osady zverená dedičnému richtárovi) a valašská kolonizácia - etnicky to bolo rusínsko-ukrajinské, čiastočne aj poľské, menej balkánsko-románske obyvateľstvo; na severnom a strednom Slovensku; Valasi od panovníkov dostávali aj zvláštne výsady (napr. liptovskí a oravskí Valasi od kráľa Mateja Korvína v roku 1474). Za vlády Mateja Korvína začal počet obyvateľstva na Slovensku opäť rásť (500 000 - 550 000 obyvateľov). Nepestovali sa zemiaky a kukurica. Poddaní odvádzali cirkevný desiatok, zemepánsky deviatok, ako aj rôzne poplatky a služby zemepánom (napr. novoročné dary). Husitské výpravy spôsobili, že nemecký patriciát ušiel z mnohých slovenských miest a mestečiek, a tie sa príchodom obyvateľstva z vidieka poslovenčili. Žiline bolo udelené právo rovnakého zastúpenia v mestskej rade (Ľudovítom I.).
Sociálne zmeny v 20. storočí
V prvej Československej republike sa uzákonil 8-hodinový pracovný čas, podpory v nezamestnanosti, ochrana nájomníkov a zlepšilo sa sociálne poistenie. Počas Slovenského štátu sa zaviedli prídavky na deti.
V socialistickom Československu sa sociálny život zlepšil vďaka industrializácii a zamestnanosti. V mestách sa budovali nové byty a zlepšovala sa infraštruktúra. Po roku 1989 sa sociálny život zmenil vďaka rozvoju súkromného podnikania a liberalizácii. Zvýšila sa životná úroveň, ale aj sociálne rozdiely.
Kultúrny život na Slovensku
Kultúrny život na Slovensku bol vždy bohatý a pestrý. Až do začiatku 15. storočia - latinčina mala dominantné postavenie ako literárny, diplomatický a komunikatívny jazyk vzdelancov, ale i šľachticov a mešťanov. V bežnej komunikácii sa používali živé jazyky obyvateľstva (slovenčina, chorvátčina, nemčina i maďarčina). Na prelome 14. a 15. storočia sa začala rozvíjať staroslovenčina ako úradný a literárny jazyk.
V 15. storočí sa rozšírila sieť mestských a dedinských škôl. V 14. a 15. storočí dosahuje vysokú úroveň tvorba a maliarska výzdoba kódexov (najviac z prostredia Bratislavskej kapituly). Od polovice 15. storočia - prenikanie humanizmu; kráľ Matej Korvín vybudoval v Budíne knižnicu, v ktorej zhromaždil množstvo cenných rukopisov (bibliotéka Korviniana). Poprednými šíriteľmi humanizmu v Uhorsku boli Ján Vitéz zo Sredny - stal sa ostrihomským arcibiskupom, a jeho synovec Ján z Čazmy, nazývaný Panonius, biskup v Päťkostolí (obaja chorvátskeho pôvodu, blízki spolupracovníci kráľa Mateja Korvína). Pápež Pavol II. zriadil v roku 1465 pre Uhorsko univerzitu v Bratislave (Academia Istropolitana). 1490 - zánik univerzity. Študenti zo Slovenska študovali na univerzite v Prahe (po husitských vojnách záujem opadol), v Krakove a vo Viedni. Vznikajú kroniky (diela svetských vzdelancov) - výtvarne hodnotnou je Obrázková kronika, najrozsiahlejšiu v 80. rokoch 15. storočia napísal Ján z Turca.
Kultúra v 20. storočí
Vznik Československej republiky v roku 1918 mal pre slovenský národ nesmierny význam. Česká kultúra, školstvo, šport a iné oblasti života sa pre Slovákov stali vzorom, ktorý sa snažili napodobňovať. Oproti uhorským pomerom mimoriadne stúpla všeobecná vzdelanostná úroveň. Na prelome 19. a 20. storočia a potom aj v 1. polovici 20. storočia sa v Štúrove vďaka aktívnemu meštianstvu rozvinul bohatý kultúrny a spoločenský život. V roku 1880 bol v Parkane založený notársky a matričný úrad. Medzi najstaršie dobrovoľné organizácie mesta patril Zbor požiarnej ochrany, ktorý bol založený v roku 1885. Pred I. svetovou vojnou bola v Parkane zriadená aj meštianska škola.
Vo výtvarnom umení v období Slovenského štátu tvorili Martin Benka, Vincent Hložník, Ľudovít Fulla. V hudbe pôsobili Mikuláš Schneider Trnavský, Eugeň Suchoň, Alexander Moyzes, Gejza Dusík. Spevákom bol František Krištof Veselý. V oblasti vedy vznikali a rozvíjali svoju činnosť Slovenská národná knižnica, Slovenská akadémia vied a umení, Slovenské národné múzeum a Štátny archeologický ústav.
V socialistickom Československu sa kultúrny život rozvíjal pod vplyvom socialistického realizmu. Vznikali nové divadlá, kiná a kultúrne domy. Po roku 1989 sa kultúrny život otvoril novým vplyvom a trendom. Rozvíja sa súkromná kultúrna iniciatíva a vznikajú nové kultúrne inštitúcie.
Kultúra ako pilier regionálneho rozvoja
S prihliadnutím na aktuálne nastavenie rozvojových politík kultúru vnímame ako štvrtý pilier regionálneho rozvoja, pričom daný kontext akcentuje aj Agenda 2030. Parametrom posudzovania kvality života na rovine miest a sídiel sú prejavy a iniciatívy naviazané na aktívnu participáciu vo sfére kultúrneho a spoločenského. Aktivity živej kultúry pozitívne ovplyvňujú verejnú sféru, ich pridanou hodnotou je nielen oživenie kultúrneho diania, ale aj revitalizácia občianskej participácie, ochoty podieľať sa na verejnom a občianskom živote lokality, podpora vnútornej súdržnosti spoločenstva a upevňovanie sídelnej identity. Živá kultúra je dôležitým faktorom zvyšovania atraktivity lokality pre odvetvie kultúrneho turizmu.
Bohatá a pestrá ponuka aktivít živej kultúry predstavuje alternatívu k pasívne trávenému voľnému času, vyrovnáva dôsledky spojené s konzumným spôsobom života. Spokojnosť obyvateľov s kultúrnym a spoločenským životom znamená aj vytváranie podmienok na udržanie a kreatívne rozvíjanie jedinečných a výnimočných miestnych kultúrnych tradícií a miestneho kultúrneho dedičstva a upevňovanie vedomie potreby ich zachovania pre ďalšie generácie. Kvalita kultúrneho života pozitívne ovplyvňuje kvalitu ľudských zdrojov. Svoj význam a špecifické funkcie majú nielen organizované podujatia, ale aj aktivity a činnosti založené na aktívnej kultúrnej participácii. Spontánna a dobrovoľná participácia na kultúrnom a spoločenskom živote signalizuje vitalitu lokálnej komunity.
Slovenská republika disponuje bohatou a pestrou kultúrnou infraštruktúrou, ktorá sa intenzívne budovala v 20. storočí. Okrem zastaralej infraštruktúry je výraznou bariérou produktívnejšieho využívania potenciálu kultúry aj nevhodné nastavenie cieľov kultúrnych politík v predchádzajúcich obdobiach. Zo zistení tímu expertov EÚ vyplýva aj výrazne nižšia miera kultúrnej participácie občanov SR v porovnaní s priemerom EÚ, ale aj okolitými krajinami, vrátane krajín V4. Nízka miera participácie nie je podmienená nedostupnosťou kultúry alebo slabou kultúrnou ponukou, pretože počet kultúrnych inštitúcií v kľúčových kategóriách je porovnateľný s rovnako veľkými štátmi.
Regionálne povedomie a sídelná identita
Existencia emocionálnych väzieb medzi človekom a priestorom vyúsťuje do pevnejšieho ukotvenia, znižuje riziko odcudzenia a eliminuje pociťovanie osamotenosti. Ukotvenie do regiónu ako sociálno-kultúrneho prostredia predstavuje dôležitý faktor sociálnej súdržnosti obyvateľov územia. Silné regionálne povedomie vyúsťuje do pociťovania vzájomnej spolupatričnosti a súdržnosti. Aktívna participácia na všetkých formách života občianskej spoločnosti predpokladá porozumenie situácie spoločenstva, vnímanie udalostí aj potrieb okolitých aktérov. Regionálne povedomie a s ním súvisiaca spolupatričnosť a súdržnosť sa prejavujú aj v zdieľaní kultúry, v udržiavaní kontinuity významov, s ktorými sa vo vedomí subjektov spoločenstvo spája a na pozadí ktorých jednotlivci a skupiny identitu spoločenstva potvrdzujú a „zvečňujú“ tu a teraz, smerom do minulosti aj smerom do budúcnosti.
Spolupatričnosť jednotlivca so skupinou či s miestom je verbalizovaná a manifestovaná: prejavuje sa aj rešpektovaním ustálených spôsobov správania, ktoré síce nemajú záväzný charakter, ale spoločenstvo ich opakuje a rešpektuje. Zahŕňajú skúsenosti, vyjadrenia, znalosti, schopnosti, ako aj rovinu artefaktov (nástroje a predmety), ktoré sa prejavujú v ústnych tradíciách a vyjadreniach, v interpretačnom umení, vo zvyklostiach, vo vedomostiach a presvedčeniach týkajúcich sa prírody a vesmíru, v zručnostiach, spojených s tradičnými remeslami a v osobitostiach pretvárania kultúrnej krajiny.
V praktických, každodenných situáciách sa regionálne povedomie prejavuje nielen ako emocionálne puto medzi človekom a regiónom, ale aj na rovine interakcií medzi členmi spoločenstva. Spoločenstvá vo vnútri sociálno-kultúrne ohraničených regiónov svoju vnútornú súdržnosť prejavujú vtedy, ak dokážu identifikovať faktory, ktoré umožňujú nasmerovať sa k spoločnému cieľu alebo zdieľa(teľ)nej vízii napriek tomu, že v skutočnosti fungujú ako kultúrne pluralitné a vnútorne diferencované (kultúrne nehomogénne), často aj politicky, sociálne, etnicky, konfesionálne a pod. partikularizované celky.
Kultúrnu a sociálnu dimenziu interakcií medzi obyvateľmi a sídlom je možné transformovať na kvantifikovateľný ukazovateľ: kultúrny a sociálny potenciál sídiel a regiónov, ktorý patrí medzi tzv. mäkké faktory regionálneho rozvoja. Jednotlivé kultúrne regióny pri pohľade „zhora“ vytvárajú kultúrne pestrú a rôznorodú mozaiku: na základe jedinečnosti lokálne a regionálne ukotvených „spôsobov života“ o „slovenskej kultúre“ (ako špecifickej zovšeobecňujúcej konceptualizačnej schéme) musíme uvažovať ako o heterogénnom, vnútorne diferencovanom komplexe, ktorý sa skladá z autochtónnych javov a prejavov (boli aktívne vytvárané obyvateľmi lokality a často nadväzovali na staršie formy, odovzdávané tradovaním: folklórne prejavy, dispozícia vidieckych stavieb, funkčné usporiadanie hospodárskych stavieb, stavebné postupy, využívanie lokálne dostupných surovín, poľnohospodárske postupy a podobne), ale aj aktívne či pasívne preberaných a adaptovaných z iných prostredí.
Úloha EÚ v podpore kultúrneho dedičstva
Väčšina Európanov považuje kultúrne dedičstvo za dôležité pre nich osobne, ako aj pre svoju komunitu, región, krajinu a pre EÚ ako celok. Kultúra je aj zdroj. Komisia ju označila za stimul pre rast a pracovné miesta, faktor umožňujúci sociálne začlenenie a prínos pre posilňovanie medzinárodných vzťahov EÚ. Kultúra je široký pojem, ktorý zahŕňa rozličné aktivity (napr. remeslá, výtvarné umenie a audiovizuálnu oblasť) v rôznych hospodárskych odvetviach (napr. výroba, služby a komunikácie). V zmluvách sa uvádza, že EÚ by mala „[rešpektovať] svoju bohatú kultúrnu […] rozmanitosť a [zabezpečovať] zachovávanie a zveľaďovanie európskeho kultúrneho dedičstva“, a že EÚ musí podporovať kultúru v členských štátoch. V zmluvách sa vymedzujú aj oblasti politickej činnosti EÚ (šírenie kultúry, kultúrne dedičstvo, nekomerčné kultúrne výmeny, umelecká a literárna tvorba, vonkajšia spolupráca). Takisto sa v nich stanovuje všeobecná požiadavka, aby sa v činnostiach v iných oblastiach politiky zohľadňovali kultúrne aspekty.
Európska únia nemá v oblasti kultúry nijaké legislatívne právomoci. Zodpovednosť za prípravu politík v tejto oblasti stále nesú členské štáty. Členské štáty vyčlenili v roku 2017 na služby v oblasti kultúry 1 % verejných výdavkov, inými slovami, na podporu kultúrnych činností sa vynaložilo 132 EUR na občana EÚ. Zhruba 15 % tejto sumy sa použilo na investície do kultúry (napr. nadobudnutie, výstavba alebo reštaurovanie kultúrnych objektov vrátane fyzických prác na kultúrnych pamiatkach).
Rámec spolupráce EÚ v oblasti kultúry stanovuje Komisia v podobe európskej stratégie pre kultúru. Komisia túto stratégiu prvýkrát prijala v roku 2007 a v roku 2018 prijala novú stratégiu. V novej stratégii sa stanovujú opatrenia, ktoré má prijať Komisia, a členské štáty sú vyzvané, aby vyriešili konkrétne body. Členské štáty svoje priority týkajúce sa spolupráce na úrovni EÚ v oblasti kultúry a pracovné metódy stanovujú v pracovných plánoch pre kultúru, ktoré prijíma Rada ministrov. Európska únia a jej členské štáty takisto aktívne vystupujú na mnohostranných fórach a v organizáciách, ktoré sa zaoberajú politikami v oblasti kultúry a kultúrneho dedičstva, ako je Rada Európy a UNESCO. Najnovšie sa členské štáty EÚ zaviazali dodržiavať ciele udržateľného rozvoja, ktoré vypracovala organizácia UNESCO, čím posilnia cieľ udržateľného rozvoja stanovený v zmluvách.
Investície do infraštruktúry súvisiace s kultúrou možno z prostriedkov EÚ financovať len z európskych štrukturálnych a investičných fondov (EŠIF). Európsky fond regionálneho rozvoja (EFRR) je spomedzi fondov EŠIF hlavným zdrojom finančných prostriedkov EÚ určených na investície v oblasti kultúrnych pamiatok. Fond EFRR riadia Komisia a členské štáty prostredníctvom spoločného riadenia. Na základe zásady zohľadňovania kultúrnych aspektov sú pre projekty v oblasti kultúry v EÚ aj mimo nej k dispozícii aj rôzne iné fondy EÚ.
Hoci sa lokality kultúrneho dedičstva, Európsky rok kultúrneho dedičstva a značka „Európske dedičstvo“ výslovne nespomínajú v nariadeniach o EFRR na programové obdobie 2014 - 2020, Komisia v poslednom desaťročí vypracúva rozsiahly zoznam iniciatív na podporu kultúrnych pamiatok, najmä v oblasti kultúrneho dedičstva. Poslednou z týchto iniciatív je Európsky rok kultúrneho dedičstva 2018. Jej výsledkom je európsky akčný rámec pre kultúrne dedičstvo a predstavuje prvý európsky medziodvetvový a integrovaný prístup ku kultúrnemu dedičstvu. Udeľuje sa lokalitám kultúrneho dedičstva, ktoré majú symbolickú európsku hodnotu.
Orgány členských štátov, v ktorých sme vykonali kontroly na mieste, považovali iniciatívu Európske hlavné mesto kultúry (EHMK) za zvlášť prospešnú. Jeden z kontrolovaných prijímateľov potvrdil, že zaznamenal výrazný nárast počtu návštevníkov počas trvania iniciatívy Európske hlavné mesto kultúry, ktorým bolo v roku 2016 mesto Wrocław. Odborníci, s ktorými sme viedli rozhovory, chválili aj niektoré z nových iniciatív Komisie (napr. Mesto Guimarães v Portugalsku bolo Európskym hlavným mestom kultúry v roku 2012. Podľa následnej štúdie, ktorú uskutočnili orgány tohto členského štátu, iniciatíva zahŕňala investície v oblasti kultúrnej infraštruktúry a obnovy a zmeny využitia mesta vo výške približne 41,7 mil. EUR oprávnených výdavkov spoločne s kultúrnym programom realizovaným v priebehu roku 2012).
Na medzinárodnej úrovni existujú ďalšie označenia udeľované kultúrnym pamiatkam. Analyzovali sme koordináciu kultúrnych iniciatív GR pre vzdelávanie, mládež, šport a kultúru s EFRR. Konkrétne sme sa prijímateľov podpory z kontrolovaných projektov pýtali na to, aký vplyv má značka „Európske dedičstvo“ a ďalšie iniciatívy Komisie. Kultúrne iniciatívy Komisie majú veľmi malý vplyv na dostupnosť finančných prostriedkov z EFRR pre prijímateľov podpory.
Mechanizmy financovania sú k dispozícii lokalitám UNESCO v rámci EFRR. V súčasnom nariadení o EFRR sa na programové obdobie 2014 - 2020 stanovuje vyšší limit pre lokality UNESCO (20 mil. EUR maximálnej podpory v rámci spolufinancovania z EFRR na lokality UNESCO a 10 mil. EUR na iné kultúrne pamiatky). Značka UNESCO sa takisto používala ako kritérium na výber projektov v piatich z 21 výberových postupov, ktoré sme preskúmali. Skúmaná vzorka projektov zahŕňala dve lokality so značkou „Európske dedičstvo“ a jednu lokalitu zapojenú do iniciatívy Európske hlavné mesto kultúry. Orgány v členských štátoch pri výbere projektov na pridelenie finančných prostriedkov z EFRR nepovažovali účasť kultúrnych pamiatok na iniciatívach EÚ za kritérium. Komisia to tiež nenavrhla v rámci svojich pripomienok pred schválením operačných programov. Európska skupina zodpovedná za monitorovanie lokalít európskeho dedičstva uviedla, že absenciou financovania pamiatok, ktorým bola udelená značka, by sa mohla ohroziť udržateľnosť a viditeľnosť značky.
V súlade so zásadou zohľadňovania kultúrnych aspektov je vykonávanie cieľov stanovených v stratégii Komisie z roku 2007 rozložené de facto medzi jednotlivé politiky a podporuje sa prostredníctvom rozličných fondov spravovaných 15 rôznymi generálnymi riaditeľstvami v rámci Komisie. Výsledky tejto koordinácie nie sú v jednotlivých nariadeniach o fondoch EÚ očividné.
tags: #hospodarsky #socialny #a #kulturny #rozvoj