Grafomotorika a sluchové postihnutie: Komplexný pohľad na komunikáciu a integráciu

Sluchové postihnutie je komplexná oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Žiadne poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota. Neskoro odhalená porucha sluchu alebo hluchota u dieťaťa má za následok nielen oneskorený vývin reči, ale aj omeškanie mentálneho vývinu a poznávacích schopností dieťaťa. O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom, alebo vo svete počujúcich, vieme zatiaľ stále veľmi málo. U nás sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti.

Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty komunikácie sluchovo postihnutých, od metód dorozumievania až po výzvy, ktorým čelia v spoločnosti, a možnosti ich integrácie. Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu.

Definícia a typy sluchového postihnutia

Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané - o sluch sa dá prísť po celý život - či už pri úraze, pri rôznych ochoreniach alebo po zápaloch. Štatistiky však uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených. Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie.

Typy porúch sluchu

Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
• Retrokochleárna porucha sluchu: Zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve, dráhu mozgového kmeňa alebo oboch.

Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy.

Stupne sluchových porúch

Stupne sluchových porúch sa merajú v decibeloch (dB), je to informácia o tom, aká veľká musí byť sila zvukového podnetu, aby vyvolala vnímanie zvukov vrátane reči. Svetová zdravotnícka organizácia WHO (1980) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch:

Je dôležité si uvedomiť, že závažnosť sluchového postihnutia nezávisí len od stupňa poruchy. Rozhodujúca je aj funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Ťažšie sluchové postihnutie môže narušiť sociálne vzťahy, zatiaľ čo menšie postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Príčiny vzniku a diagnostika

Príčiny vzniku porúch sluchu

Frekvencia výskytu niektorých príčin porúch sluchu sa za posledných 30 rokov zmenila a ďalšie zmeny sa očakávajú v budúcnosti, a to na základe zavedenia nových možností prevencie niektorých ochorení (rubeola, bakteriálna meningitída, hyperbilirubinémia). Na druhej strane pribúda vďaka rozvoju intenzívnej novorodeneckej starostlivosti viac rizikových novorodencov s pôrodnou hmotnosťou pod 1 500g, s nízkym Apgar skóre a s mechanickou ventiláciou viac ako 5 dní.

• Prenatálne sluchové postihnutie: Zapríčiňujú dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota), choroba matky v gravidite, najmä v prvom trimestri (osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes).
• Perinatálne obdobie: Začína krátko pred pôrodom, počas neho a zavŕši sa krátko po pôrode.
• Získané porucha sluchu: Poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku, môže byť i progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo.

Diagnostika sluchu

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram. Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu. Na Slovensku sa ročne narodí asi 60 sluchovo postihnutých detí. V Česku každoročne ohluchne zhruba 10 detí a asi 50 detí sa nepočujúcich narodí. S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike.

Typy vyšetrovacích metód:

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí.
• Novorodenecký skríning sluchu: Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života.

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa. Veľkým varovným signálom pre rodiča je najmä skutočnosť, ak dieťa po období prirodzeného džavotania prestane ďalej komunikovať a reagovať na rečové podnety z okolia, alebo ak na rečové, zvukové podnety reaguje atypicky, alebo sa prestane rozvíjať jeho reč, dieťa nereaguje na svoje meno a pod.

Metódy komunikácie a vzdelávania

V súčasnosti existuje viacero spôsobov ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy ako pri rozvoji reči postupovať.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve.

Simultanálna komunikácia

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi.

Ďalšie formy komunikácie

• Artikulovaná, orálna (ústna) reč: Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké.
• Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií.
• Aktívny verbálny (slovný) prejav: Je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií.
• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu.
• Pragmatická zložka: Je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu.
• Posunkový jazyk (posunková reč): Je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky.
• Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina: Je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka.
• Prstová abeceda: Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe.

Kochleárny implantát (KI)

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Od počiatkov vzdelávania detí so sluchovým postihnutím zameriavali odborníci svoju snahu okrem iného na rozvíjanie metód, ktoré približujú sluchovo postihnutému svet zvukov - na sluchovú výchovu. Približne pred 25. rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie (ďalej KI).

KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny ) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku. Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród, ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača.

Kritériá pre kochleárnu implantáciu:

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu
• Vznik a trvanie poruchy sluchu
• Stupeň poruchy sluchu
• Anatomické podmienky
• Prostredie a motivácia
• Spôsob komunikácie
• Iná pridružená choroba alebo postihnutie

Aktuálne zistenia potvrdzujú, že kochleárny implantát bilaterálne aplikovaný v ranom veku pomáha prirodzenému vývinu reči a počutia u detí so sluchovým postihnutím. Je dôležité si uvedomiť, že ani jedna metóda vzdelávania detí so sluchovým postihnutím negarantuje úspech všetkým jednotlivcom. Postup reedukácie sluchu v podstate kopíruje vývin sluchových funkcii a prebieha v spolupráci všetkých úrovní sluchového vnímania.

Ďalšie kompenzačné pomôcky

• FM systémy: Sú bezdrôtové rádiové systémy podporujúce komunikáciu osôb s ťažkým sluchovým postihnutím.
• Indukčná slučka: Je kábel, ktorý ohraničuje oblasť počúvania.
• Písacie telefóny: Umožňujú komunikovať ľuďom so sluchovým postihnutím alebo narušenou rečou.
• Prepisovacie systémy: Systémy prevodu reči na text (speech to text system - STT) alebo automatické rozpoznávanie reči (ASR) - prevádzajú hovorený zvuk na upraviteľný text v reálnom čase alebo z nahrávok.
• Otitulkovanie: Vizuálny textový pohľad na audio, ktoré je vo zvukovom súbore alebo video klipe.

Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností

Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Pedagogika sluchovo postihnutých sa člení na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých.

Špecifiká vzdelávania

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. Skupina predmetov:

   • Komunikačné zručnosti (KZ): Nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií.
   • Individuálna logopedická intervencia (ILI): Podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania.
   • Slovenský posunkový jazyk: Osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností.

2. Skupina predmetov:

   • Dramatická výchova: Vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia.
   • Rytmicko-pohybová výchova: Vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzikoterapie.

Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.). Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Pracovné možnosti a integrácia

Sluchové postihnutie môže predstavovať bariéru v pracovnom živote, avšak s vhodnou podporou a prispôsobením pracovného prostredia môžu sluchovo postihnutí jedinci úspešne vykonávať rôzne profesie.

Dôležité faktory pre úspešnú integráciu

• Vzdelávanie a kvalifikácia: Získanie kvalitného vzdelania a odbornej prípravy je kľúčové pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce.
• Komunikačné zručnosti: Rozvoj efektívnych komunikačných stratégií, vrátane orálnej reči, odzerania, posunkového jazyka alebo písomnej komunikácie.
• Technologické pomôcky: Využívanie načúvacích prístrojov, kochleárnych implantátov, softvéru na rozpoznávanie reči a iných technológií.
• Prispôsobenie pracovného prostredia: Zabezpečenie vizuálnych signálov, tlmočníkov posunkového jazyka, úprava akustiky.
• Podpora zo strany zamestnávateľa a kolegov: Vytvorenie inkluzívnej pracovnej kultúry.

Oblasti zamestnania vhodné pre sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach, kde nie je kladený prílišný dôraz na sluchovú komunikáciu. Niektoré príklady:

• Informačné technológie (programovanie, vývoj softvéru, web dizajn)
• Grafický dizajn (tvorba vizuálnych materiálov, ilustrácie)
• Umenie a remeslá (keramika, sochárstvo, maliarstvo, šitie, stolárstvo)
• Administratíva a kancelárske práce (spracovanie dát, fakturácia, účtovníctvo)
• Výroba a priemysel (práca na strojoch, montáž, kontrola kvality)
• Poľnohospodárstvo (pestovanie rastlín, chov zvierat)
• Služby (opravy, údržba, čistenie)

Život v dvoch svetoch

Nepočujúci ľudia mali (majú) dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky. Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu.

Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia. Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk.

tags: #grafomotorika #sluchovo #postihnutych