Telesné postihnutie u detí: Príčiny, druhy a edukácia

Telesné postihnutie u detí je špecifická oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá edukáciou jedincov s poruchami pohybového, nosného alebo nervového systému, ako aj jedincov so zmenami v zdravotnom stave. Predmetom tejto disciplíny sú ciele, obsah, metódy a prostriedky edukácie týchto detí s prihliadnutím na špecifické osobitosti ich postihnutia.

Telesne postihnutý jedinec sa vyznačuje chybami pohybového, nosného a nervového ústrojenstva, ktoré sú príčinou poruchy jeho hybnosti. Patria sem aj všetky odchýlky od normálneho tvaru tela a končatín, teda deformity, abnormality a anomálie.

Telesné postihnutie môže byť vrodené, ak vznikne na základe porúch vývinu zárodku počas prvých týždňov tehotenstva, alebo získané, napríklad v dôsledku úrazu, zápalových a degeneratívnych ochorení mozgu, miechy a pod.

Druhy a príčiny telesného postihnutia

Telesné postihnutia môžeme rozdeliť na vrodené a získané. Taktiež ich môžeme klasifikovať podľa toho, či vznikajú v dôsledku poškodenia mozgu alebo bez neho.

Vrodené telesné postihnutia

Vrodené telesné postihnutia vznikajúce v dôsledku poškodenia mozgu:

Detská mozgová obrna (DMO)

Detská mozgová obrna je najčastejšou príčinou telesného postihnutia u detí a spôsobuje poruchu hybnosti. Medzi perinatálne (pôrodné) činitele, ktoré môžu viesť k DMO, patrí napríklad nedostatok kyslíka u detí, ktoré vyžadujú dlhodobé oživovanie.

Vrodené poruchy vývinu

Dysmélie sú poruchy vo vývine končatín, ktoré vznikajú medzi 20. až 46. dňom tehotenstva. Ich príčinou môžu byť vonkajšie (exogénne) činitele ako žiarenie, lieky alebo nedostatok kyslíka.

• Amélia - chýba celá končatina.
• Fokomélia - tzv. tulenia ruka, kde chýba rameno i predlaktie.

Rázštep chrbtice

Pri rázštepe chrbtice ide o porušenie uzáveru embryonálnej neurálnej trubice, kedy na určitom mieste chýba stavec a medzistavcová platnička. To vedie k narušeniu obalu miechového nervu a kože. Porucha vzniká v prvých štyroch až šiestich týždňoch tehotenstva.

Postihnuté dieťa môže mať problémy s udržaním moču a stolice, koža je necitlivá a náchylná k preležaninám. Príčinou vzniku môže byť dedičnosť, ale aj exogénne (vonkajšie) činitele ako lieky, hormonálne poruchy alebo nedostatok vitamínov (napríklad kyseliny listovej).

Získané telesné postihnutia bez poškodenia mozgu

Telesné postihnutie môže vzniknúť aj v dôsledku amputácie končatiny. Amputácia je oddelenie časti, či celej končatiny od tela.

Príčiny amputácií môžu byť rôzne:

• Úrazy (dopravné, pracovné, v domácnosti).
• Zhubné nádory končatín.
• Chorobné zmeny končatín z cievnych alebo metabolických príčin.

Anatomické straty sa nahrádzajú protézami.

Ďalšou príčinou získaného telesného postihnutia sú svalové ochorenia, napríklad progresívna svalová dystrofia, ktorá je spôsobená degeneratívnym rozpadom svalstva na základe chromozómovej poruchy.

Perthesova choroba má neznámy pôvod a vzniká v kojeneckom veku, alebo sa objavuje okolo piateho roku života či neskôr. Zápalový proces poškodzuje hlavicu stehennej kosti, ktorá stráca pevnosť a pod tlakom sa deformuje. Pohyby sú spočiatku mierne obmedzené, dieťa sa sťažuje na bolesť v bedrách, začína krívať, často odpočíva a neskôr odmieta chodiť. Liečba vyžaduje úplný pokoj na lôžku.

Získané telesné postihnutia s poškodením mozgu

Telesné postihnutie môže vzniknúť aj v dôsledku poškodenia centrálneho nervového systému (CNS) v priebehu života.

• Úrazy miechy sú sprevádzané zníženou mobilitou až imobilitou. Ďalšie dôsledky úrazov miechy zahŕňajú parézy (čiastočné ochrnutia), plégie (úplné ochrnutia), problémy s ovládaním zvieračov, problémy s dýchaním, ako aj problémy až neschopnosť hrýzť a prehĺtať.
• Úrazy mozgu môžu zahŕňať otras mozgu, pomliaždenie mozgu alebo krvácanie do mozgu.

Osobitosti edukácie telesne postihnutých

Špecifické postavenie v edukácii detí s telesným postihnutím, najmä s DMO, má pohybová výchova, ktorá vychádza z kinezioterapie (z gréckeho slova kinézis - pohyb).

Pohybová výchova je zameraná na:

• Rozvoj jemnej motoriky (rúk, prstov, manipulačné schopnosti).
• Rozvoj hrubej motoriky (sedenie, lezenie, otáčanie, státie, chôdza).
• Koordináciu pohybových návykov.

Zásady pohybovej výchovy

• Zásada vývinu - rešpektovať prirodzený rozvoj hybnosti (napríklad nenútiť dieťa stáť a chodiť, ak ešte nevie sedieť; nenútiť ho do rôznych činností rukami, kým nevie podávať a chytať predmety všetkými prstami).
• Zásada reflexnosti - pri nácviku pohybových zručností treba upraviť polohu dieťaťa tak, aby bolo pri všetkých úkonoch uvoľnené. Ak má dieťa ťažkosti pri nácviku pohybu v stojacej polohe, treba ho cvičiť v sedacej polohe a ležmo.
• Zásada rytmizácie - rytmus má priaznivý vplyv pri nácviku pohybových aj rečových zručností. Je vhodné rytmizovať pohyby aj reč pomocou riekaniek, spevu, hudby a pod. Odporúča sa podávať tenisové loptičky, tlieskať, rytmicky kráčať podľa riekaniek a pesničiek.

Okrem pohybovej výchovy je dôležitý aj rozvoj poznávacích procesov (pociťovanie, vnímanie), psychických procesov (pamäť, pozornosť, predstavivosť, myslenie, reč) a rozvoj sebaobslužných návykov a manipulačných schopností.

Sebaobsluha zahŕňa:

• Sebaobsluhu pri stolovaní (jedenie, pitie).
• Sebaobsluhu pri obliekaní.
• Hygienické návyky (napr. umývanie, utieranie rúk, tváre).

Manipulačné schopnosti zahŕňajú:

• Uchopiť, položiť predmet.
• Ukladať predmet.
• Presýpať, vysýpať drobný materiál.
• Prelievať tekutinu.

Výchova rozvíjajúca hudobné schopnosti (Hv) má zdravotný význam - pomáha uvoľňovať svalové napätie, aktivizuje dieťa k pohybu. Má aj výchovný význam - umožňuje rozvíjať hudobnosť dieťaťa, sluchové vnem a pozornosť.

Rozvoj výtvarných schopností (Vv) rozvíja spontánnu tvorivosť a vyvoláva radosť z výtvarného prejavu. Súbežným cieľom je rozvoj vnímania, myslenia a motoriky ruky. Uplatňuje sa čmáranie, maľovanie, modelovanie.

Dôležitá je aj výchova k citovej a sociálnej adaptácii dieťaťa, posilňovanie pocitu istoty, rozvíjanie vzťahu k deťom a ku kolektívu, pestovanie lásky a sympatie k človeku.

Výchova k akceptovaniu telesného obmedzenia so snahou o jeho prekonanie je kľúčová. Akceptovanie postihnutia vedie postihnutého k praktickému využitiu všetkých zostávajúcich životných možností a obmedzení. V rodinách s postihnutým dieťaťom sa veľmi často uplatňuje nadmerne ochranný štýl výchovy, čo vedie k nesamostatnosti, ťažkej prispôsobivosti a pasivite dieťaťa. Najvhodnejšie je, ak rodičia dokážu akceptovať jeho postihnutie a majú k nemu láskyplný a primerane vyžadujúci prístup.

Telesný a psychický vývin dieťaťa v mladšom školskom veku (6 - 10 rokov)

Telesný vývin v tomto období je poznamenaný prvým obdobím „vytiahnutosti“. Hlava je v pomere k telu malá, končatiny rastú rýchlejšie. Osifikácia prstov a rúk sa ukončuje okolo 6. roku, zakrivenie chrbtice ešte nie je ustálené - je potrebné dávať pozor na deformácie pri nesprávnej záťaži. Dieťa rastie do výšky, priberá na váhe, zdokonaľujú sa vnútorné orgány, zväčšuje sa kapacita pľúc a srdca. Dýchanie je ešte stále povrchné. Mozgové funkcie sa zdokonaľujú, ale existuje nebezpečie preťaženia a únavy - preto by dieťa malo denne spať 10 hodín. Dieťa sa vyznačuje veľkou pohyblivosťou a preto je potrebné mu poskytnúť čas a priestor na primeraný pohyb.

Psychický vývin nadobúda vplyvom školy novú kvalitu. Patrí sem:

• Vnímanie a pociťovanie, ako aj zrenie zmyslových orgánov. Vnímanie je základom poznávania a bezprostrednej skúsenosti. Závisí od množstva, kvality a primeranosti podnetov, ktoré dieťa vníma. Vplyvom učenia sa vnímanie, pozornosť a sústredenosť stávajú zámernými. Dieťa sa učí vnímať výberovo. Robí chyby pri určovaní veľkosti predmetov, vzdialenosti, určovaní času. Vnímanie sa zdokonaľuje až okolo 9. roku.
• Pozornosť - zlepšuje sa stálosť a hĺbka sústredenia. Na začiatku školskej dochádzky má dieťa ešte problémy s udržaním a sústredením pozornosti - dá sa ľahko vyrušiť vonkajšími podnetmi (prevláda neúmyselná pozornosť), avšak vekom narastá aj rozsah pozornosti.
• Predstavy a fantázia - týkajú sa konkrétnych predmetov, vecí a dejov zo života a sú také živé, že sa vyrovnajú skutočným vnemom. Túto živosť predstáv voláme eidetická predstava. Fantázia detí je živá, nespútaná, pretrvávajú konfabulácie, ktoré sa okolo 10. - 11. roku strácajú. Fantázia sa má podporovať prostredníctvom čítania, kreslenia, konštruktívnych hier, hudby a výtvarného umenia.
• Pamäť - sa zdokonaľuje vplyvom učenia, skúšania. Na začiatku prevláda krátkodobá, neúmyselná, mechanická pamäť. Postupne sa zlepšuje slovno-logická pamäť, ako aj úmyselná a dlhodobá pamäť. Deti v tomto veku sa rady učia naspamäť, dokážu napr. doslovne zreprodukovať rozprávku.
• Myslenie - je slovno-logické a konkrétne, vhodné na vývin abstraktného myslenia. Dieťa si spresňuje vzťahy medzi javmi, príčinami a následkami. Chápe vzťahy „keď - tak potom“, napr. keď stlačím gombík, zapne sa televízor. Dieťa ku koncu obdobia vie skloňovať, časovať, tvorí súvetia, osvojuje si písanú a spisovnú reč.

Nonkognitívne oblasti osobnosti sa výrazne obohacujú. Do života dieťaťa vstupujú viac učitelia, spolužiaci a dieťa sa začína viac uvedomovať seba. Je to obdobie, v ktorom prevažuje radosť, aktivita, spontánnosť, učenie aj hra.

• City a emócie - sú bezprostredné, intenzívne a často impulzívne. Dieťa ešte nemá celkom pod kontrolou svoje citové reakcie - strach a úzkosť väčšinou súvisia so školou, známkami a reakciou rodičov na školské výkony.
• Motivačný systém - je zameraný na bezprostredné záujmy a uspokojovanie konkrétnych, väčšinou krátkodobých potrieb. Prevláda záujem o šport, počítače, hry, komunikáciu s kamarátmi - navštevujú záujmové krúžky, športové zariadenia a pod. Učitelia a rodičia by mali dieťa nenásilne motivovať k učeniu a viesť ich k tomu, aby si vážili hodnotu vzdelania.
• Socializácia - začleňovanie do spoločnosti prebieha intenzívne. Dieťa si v triede buduje svoju sociálnu pozíciu, učí sa komunikovať so spolužiakmi, učiteľom, utvárať priateľstvá. Je dôležité, aby dieťa nebolo vyčlenené, t.j. izolované od kolektívu, pretože odmietanie pôsobí na dieťa veľmi negatívne.
• Autoregulácia a hodnotový systém - u detí v mladšom školskom veku nadobúdajú nové rozmery oproti predchádzajúcemu obdobiu. Dieťa sa učí samostatnosti, zodpovednosti, sebahodnote, učí sa prekonávať prekážky, postupne si uvedomuje svoju činnosť a chyby, ktoré robí. Je dôležité dodržiavať určitý režim dňa, pravidlá a normy správania, čo je základom formovania morálnych citov.

Celkovo sa osobnosť dieťaťa mladšieho školského veku výrazne mení, a to najmä vplyvom školy a učenia. Porovnáva sa s druhými a nadobúda obraz o sebe.

Poruchy správania

Poruchy správania zaraďujeme do dvoch skupín: závažnejšie a menej závažné, ktoré sa dajú zvládať výchovnými opatreniami.

Do druhej skupiny zaraďujeme:

• Nedisciplinovanosť - nedodržiavanie pravidiel správania.
• Záškoláctvo - vyhýbanie sa škole.
• Hostilita - útočnosť, nepriateľský postoj voči spolužiakom a ľuďom vôbec.

Poruchy a problémy v správaní sa môžu vyskytnúť:

• V škole - vyrušovanie, šikana, drzé správanie.
• Doma - hádky s rodičmi, súrodencami, krádeže, neposlušnosť, porušovanie noriem správania.
• Na verejnosti - drzé správanie, fajčenie, drogy, ničenie vecí a pod.

Dôležitosť citového rozvoja, motivácie a sebahodnotenia

City alebo emócie vyjadrujú prežívanie vzťahu človeka k veciam a javom okolitého sveta, k sebe samému a k iným ľuďom.

Základné druhy citov:

• Nižšie city (telesné, primárne) - prežívame nimi stav nášho organizmu, nielen vnútornú rovnováhu, ale aj jej narušenie (príjemnosť-nepríjemnosť, spokojnosť-nespokojnosť, napätie-uvoľnenie).
• Vyššie city - vznikajú v priebehu socializácie človeka a zúčastňujú sa na utváraní jeho spoločného vedomia. Sú typické iba pre človeka. Patria sem:
  • Intelektuálne city - prežíva ich človek pri poznávacej činnosti (získanie informácií, túžba po poznaní, cit zvedavosti).
  • Estetické city - vznikajú pri uspokojovaní alebo pri neuspokojovaní estetických potrieb (krása, škaredé, komické).
  • Etické city - vznikajú v spojitosti s realizovaním spoločenských potrieb a záujmov, ktoré sú obsiahnuté v morálnych zásadách, pravidlách, zákonoch. Prežívame ich pri kontakte s inými ľuďmi (cit spravodlivosti, viny, krivdy...).
  • Sociálne city - súvisia so vzťahom človeka k človeku.

Motivácia je proces, ktorý vyvoláva, udržiava a zameriava psychickú energiu človeka. Motivačný systém tvoria: pudy, inštinkty ako biofyziologické prejavy motivácie, potreby, záujmy, ašpirácie, ciele, hodnoty, životná filozofia.

Druhy motivácie:

• Vonkajšia, z okolia - od rodičov, učiteľov.
• Vnútorná - vnútorný záujem učiť sa.
• Vnútornená (interiorizovaná) - motivácia, ktorá bola najprv vonkajšia, ale vplyvom argumentov, vlastnej skúsenosti si ju žiak zvnútornil, takže sa stala súčasťou jeho vnútornej motivácie.

Sebapoznanie úzko súvisí so sebahodnotením. Na základe sebareflexie si tvoríme obraz o svojich hodnotách v jednotlivých oblastiach (spev, hudba, šport). Sebahodnotenie môže byť primerané a neprimerané (sebapodceňovanie, sebapreceňovanie).

Mentálne postihnutie u detí

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne), a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Najvýznamnejším socializačným a výchovným činiteľom pre deti s mentálnym postihnutím je nepochybne rodina. Dieťa s mentálnym postihnutím sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.

Mentálne postihnutie môže mať rôzne príčiny, ktoré sa môžu vyskytnúť v rôznych obdobiach vývinu dieťaťa.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

• Teratogénne vplyvy v prenatálnom období: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma).
• Vrodené faktory: Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
• Postnatálne poškodenie mozgu: Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
• Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Stupne mentálnej retardácie

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)

Ide o najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)

Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)

Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť, neúmyselná i úmyselná, je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie.

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20)

Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím prebieha podľa špeciálnych vzdelávacích programov, ktoré sú prispôsobené ich individuálnym potrebám a schopnostiam.

• Vzdelávanie podľa Variant A: vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Vzdelávanie podľa Variant B: vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Vzdelávanie podľa Variant C: vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ukončením posledného ročníka základnej školy žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie, nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím však môžu pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište: poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola: poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Mentálne postihnuté dieťa je často ovplyvniteľné a ľahko ho možno nahovoriť na rôzne činy. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Tieto city si vyžadujú spojenie citu často s myslením.

Pomoc a terapia

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálnej možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť.

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.

Farmakoterapia - lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.

Existuje široké spektrum ďalších terapií, ktoré pomáhajú deťom s rôznymi postihnutiami v dennom režime.

Psychické dopady na rodinu

Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou, ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti.

Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa.

Fázy vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa:

• Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé.
• Fáza popretia reality: Rodičia odmietajú skutočnosť a zdravotnú diagnózu berú ako omyl.
• Fáza viny a hnevu: Rodičia obviňujú seba alebo iných za postihnutie ich dieťaťa.
• Fáza akceptácie a práce s dieťaťom: Rodičia začínajú pracovať so svojím dieťaťom na zlepšení svojho života.

Pre postihnuté dieťa treba veľa obetovať, často zanechať svoje potreby a doterajší život. Veľa záleží od stupňa postihnutia, od toho, či dieťa vyžaduje stálu opateru, či je to fyzické alebo psychické postihnutie. Opatera o choré dieťa je výzvou, ktorej sa treba každý deň postaviť. Postihnutie vzbudzuje strach, hanbu, rozpačitosť.

UPOZORNENIE - je dôležité, aby sme sa nesústredili na postihnutie dieťaťa, ale na to, aký má potenciál. Dokonca aj najviac postihnuté deti, s ktorými sa systematicky pracuje, robia pokroky. Tieto drobné kroky potešia a motivujú k ďalšej práci. Postihnuté dieťa okrem všetkých každodenných výziev, aké stavia pred neho rodina, môže byť zdrojom obrovskej radosti a zadosťučinenia.

tags: #fyzicke #postihnutie #u #deti