Fotografia a performance sú dve umelecké formy, ktoré sa v priebehu času navzájom ovplyvňovali a dopĺňali. Ich vzťah je komplexný a mnohostranný, od dokumentovania efemérnych udalostí až po vytváranie nových umeleckých diel, ktoré spájajú prvky oboch médií.
Niektorí umelci fotografujú pre rôzne motívy, ako je získanie uznania, živobytie alebo sebarealizácia. Existujú však aj fotografi, pre ktorých je fotografia všetkým a pristupujú k nej s maximálnou vážnosťou.
Fotografia ako dokument performancie
Jednou z kľúčových úloh fotografie v kontexte performancie je dokumentácia. Performancia je umenie, ktoré sa odohráva v čase a priestore a je často efemérne - existuje len v momente svojho predvedenia. Fotografia umožňuje zachytiť tieto prchavé okamihy a uchovať ich pre budúcnosť. Vďaka fotografii sa performancia stáva dostupnou aj pre tých, ktorí sa jej nemohli zúčastniť naživo.
Kráľovič uvádza, že fotografia a performance majú ontologický vzťah, pretože fotografia uchováva efemérnu udalosť a zabezpečuje jej pretrvanie. Zároveň je tento vzťah epistemologický, keďže fotografia sprostredkuje poznanie udalosti, ktorej sme neboli priamymi účastníkmi.
Fotografický záznam performance však nie je len pasívnym dokumentom. Fotograf svojím výberom uhla pohľadu, kompozíciou a momentom zachytenia aktívne interpretuje udalosť. Fotografia sa tak stáva nielen záznamom, ale aj umeleckým dielom, ktoré nesie autorov subjektívny pohľad na performance. Primárnou úlohou fotografa sledujúceho priebeh performance je vytvoriť záznam, ktorý by z priebehu udalosti dokázal zachytiť jej podstatné znaky. K tejto prvotnej úlohe sa môže pridať úsilie o výtvarnú štylizáciu, estetizáciu, čím sa základná úloha posúva na výtvarnú rovinu. To je jeden z dôvodov, prečo sa dokumentácie z performance stávajú súčasťou fotografických výstav a zbierok v múzeách a galériách.
Objektivita a subjektivita vo fotografickom obraze
André Bazin v texte Ontológia fotografického obrazu (1960) upozorňuje na výrazný prevrat spôsobený vynájdením fotografie v kontexte problematiky zobrazovania. Fotografia sa stáva mierou „zásadnej objektivity“ obrazu vo vzťahu k skutočnosti. Bazin tvrdí, že pokiaľ sa všetky dovtedajšie druhy umenia zakladali na prítomnosti človeka (a teda na jeho subjektivite), jedine fotografia umožňuje jeho neprítomnosť. Fotografia tak dokonale slúži odvekému úsiliu človeka zanechávať podobu seba a vecí a nanovo definuje význam pojmu imago (lat. obraz) ako maticu podobnosti určenú na potvrdzovanie reálnej existencie skutočnosti. Fotografia sa pripúta ku skutočnosti ako „posmrtná maska“ a zanechá nám jej odtlačok, záznam prchavého momentu, ktorý by sa bez nej rozplynul bez povšimnutia.
Výrazným momentom fotografie je časová kodifikácia (teraz sa to stalo) a legitimizácia (toto sa stalo). Ako dôkaz je možná práve na základe jej špecifického referenčného vzťahu. Ako upozornil Roland Barthes v práci Rétorika obrazu (1964), fotografia síce implikuje isté usporiadanie scény (perspektíva, rámovanie a podobne), tento prechod však nie je transformáciou. Dochádza tu k strate ekvivalencie, ktorá je vlastná znakovým systémom založeným na kódovaní. Barthes tvrdí, že fotografia je paradoxným znakom, je „komunikovaním bez kódu“. Je doslovným znakom. Môžeme povedať, že v procese fotografovania sa vzťah označovaného a označujúceho nezakladá na transformácií, ale na „zaznamenávaní“.
Čas a pamäť vo fotografii performancie
Ak ostaneme pri fotografii v úlohe faktu, dokumentu, môžeme si povšimnúť základný moment reduktívnej operácie s časom a priestorom. Tu a teraz umeleckej akcie sa konzervuje v jednom či v niekoľkých „výstižných okamihoch“. „Výstižný“ preto, lebo predpokladame, že úlohou je vyjadriť základnú ideu udalosti. Pri neskoršom prezeraní fotografie nastáva ďalšia časová reštrikcia uvedomením si toho, že udalosť, ktorá sa tu zobrazuje, je už minulosťou.
Roland Barthes upozorňuje, že fotografia ustanovuje novú kategóriu časopriestoru, bezprostrednú z hľadiska miesta a protichodnú z časovej perspektívy: „vo fotografii sa odohráva alogické spojenie medzi tu a vtedy.“ Fotografia v nijakom prípade nie je prítomnosťou, je realitou toho, čo bolo. K tejto úvahe sa Barthes dôsledne vracia v texte Svetlá komora. Akcentuje, že jedným zo základných odkazov fotografie je, že „táto vec tu bola“. Fotografický obraz je spojením skutočnosti a minulosti. Tieto dve charakteristiky sú pre poznanie a výskum performance podstatné. Fotografia je ratifikáciou, dôkazom, že akcia sa skutočne udiala. Zároveň sa vo forme fotografického výstupu stáva otvoreným dielom, ktoré možno nanovo definovať. Stáva sa exponátom pre výstavu, môže byť cieľom pozorovania a výskumu, je predmetom kontextualizovania a analógií v rámci širších umeleckých výstupov. Performance sa stáva súčasťou etablovaných dejín umenia práve na základe vlastnej dokumentácie.
Z nášho pohľadu je fotografia dokumentom udalosti, ktorej sme sa nezúčastnili. Neuchopiteľnosť performance nespočíva iba v tom, že sme udalosť nezažili, ale aj v tom, že nemáme prístup k jej času, že nie sme súčasníkmi viditeľného. Etienne Tassin v štúdii Obrazy neviditeľného: fotografia a časovosť upozorňuje na to, že moment fotografie je odňatím času udalosti, je jej znehybnením. Fotografický obraz paradoxne „teraz“ približuje čosi, čo „včera“ umŕtvil. Tento paradox je zároveň podmienkou existencie fotografie. Tassin píše: „Fotografia poskytuje dôkaz o svete práve tým, že tento dôkaz je pripravený o svet, ktorý má dokazovať.“ Jednou z jej charakteristických vlastností je uchovať moment a tým paradoxne poukázať na neúprosnosť plynutia času. Balzamuje minulosť s cieľom dnes ju sprítomniť.
V prípade dokumentácie z performance je fotografia skôr vektorom poukazujúcim mimo seba, na jej priebeh a význam. Nie je sama osebe predmetom výskumu a interpretácie, „iba“ vyvoláva spomienky a obnovuje pamäť. Dokument je špecifickou fotografiou, ktorá nie je tautológiou, ale poukazuje na udalosť, ktorá sa stala. Je fotografiou, ktorá poukazuje na iné fotografie, spomienky - podnecuje k rozprávaniu. Ako uvádza Petr Rezek v texte Dokumentované umenie: „Až tam, kde sa náš čin stáva ‚dokumentom‘ ľudskej možnosti nestratiť sa v totálnom dianí zmyslu, až tam dovoľuje aj jednotlivý dokument performancie prehliadnuť celok života, umožňuje nový rozvrh životnej cesty.“ Môžeme povedať, že dokument je sebareflexívny akt, ktorý napomáha vymedziť si existenciálne vlastnú pozíciu vo svete a hlbšie sa koncentrovať na samotnú udalosť. V takom prípade už autor netvorí akciu iba pre seba či publikum, ale aj pre fotografa.
Tento existenciálny rozmer fotografie možno ozrejmiť opäť na základe jej vzťahu k času. Rezek charakterizuje chvíľu ako časový moment teraz, v ktorom sa človek vždy vzťahuje aj k minulosti aj k budúcnosti. Chvíľa je momentom možnosti a situovanosti vo svete. Fotografia pripomína túto chvíľu, autentický čas. Pri prezeraní fotografie sa autor opäť vzťahuje sám k sebe ako k časovému indivíduu, stojacemu na rozhraní minulosti a budúcnosti. Jan Patočka v texte Telo, spoločenstvo, jazyk, svet charakterizuje spomienku ako vedomie minulej prítomnosti. Spomienka je sprítomňovaním minulého prítomného. To čosi hovorí aj o fotografii. No fotografia na rozdiel od spomienky nepodlieha zabúdaniu. Dokument umožňuje nezapadnúť do minulosti, zotrvať a vždy nanovo sprítomňovať. Minulosť performance (jej priebeh, dej, koncept), ktorá sa uchováva prostredníctvom fotografickej dokumentácie, nie je daná spomienkou, ale vybavuje sa na základe pamäte. Fotografia tak zadržiava prítomnosť a táto retencia nám otvára minulosť.
Can an Object be a Performance? | How Art Became Active | Ep. 3 of 5 | TateShots
Koncepcie dokumentácie performancie
Philip Auslander v texte Performatívnosť dokumentovania performancie vymedzuje dve kategórie performancie vo vzťahu k fotodokumentácií:
- dokumentovanú (documentary)
- predstieranú (theatrical)
Pre dokumentárnu performance je charakteristické, že samotná akcia stojí „pred“ aktom vytvorenia fotografického záznamu, teda je primárnym dejom, ktorý sa zaznamenáva až sekundárne. Pre teatrálnu, predstieranú performance platí, že fotografia je jej súčasťou, je dokonca podmienkou realizácie akcie. Pokiaľ by sme vychádzali z navrhnutého, stručného delenia, možno za dokumentáciu performance považovať úsilie zachytiť jej priebeh, atmosféru, procesuálne či časopriestorové vymedzenie. Akcia je determinantom fotografického záberu.
Komplikovanejšie je to v prípade takzvaných „teatralizovaných“ performances. Auslander tu používa termín performed photography (predvádzaná fotografia). V tomto spôsobe fotodokumentácie je fotografia „organickou“ súčasťou performance. Vytráca sa akcent na časopriestorovú rovinu a podstatným sa stáva jej intelektuálny odkaz alebo meditatívna hodnota. Vzniká osobitá kategória photo-piece. Akcia, realizovaná často v súkromí, v ateliéri či v prírode, je v tomto prípade koncipovaná pre fotografa, ktorý ju zachytáva ako jednotlivý obraz alebo cyklus. Jej prostredníctvom sa reprodukuje posolstvo, ktoré je primárnym zámerom autorskej intervencie. Fotografia kodifikuje a ustanovuje performatívny akt. Je realizovaná pre fotografa, deje sa preto, aby sa mohla stlačiť spúšť.
Telo ako médium vo fotografii a performancii
Ľudské telo je častým motívom v oboch umeleckých formách. Vo fotografii môže byť telo objektom estetického záujmu, nositeľom emócií alebo prostriedkom na vyjadrenie identity a spoločenských tém. Mnohí umelci využívajú vlastné telo ako médium osobného a spoločenského dialógu. Cieľom je sprostredkovať "katarzickú skúsenosť" u seba samého, ale aj u publika. Katarzia znamená, že pomocou emócií vyvolaných obrazom, zvukmi, hudbou odhaľuje traumy, pocity, v ktorých sa nájdu aj iní, ktorých sa dotknú.
Slovenská fotografia a nahliadanie na ľudské telo
V slovenskej fotografii nájdeme rôzne spôsoby nahliadania na ľudské telo. Spomeňme grafické ponímanie ženského aktu Oľgy Bleyovej alebo hru s perspektívou a mierkou človeka Mira Švolíka. Významy, ktoré nesie figúra človeka v umení, sú do veľkej miery ovplyvnené dobovým myšlienkovým svetom spoločnosti. Okolo roku 2000 sa objavilo niekoľko konceptuálnych projektov súčasných slovenských výtvarníčok, ktoré využili svoju autentickú skúsenosť z vlastného tela na intímne sprostredkovanie tohto pocitu. Pre Janu Hojstričovú a Silviu Saparovú sa táto téma stala inšpiráciou na dlhšie obdobie a nájdeme ju v ich tvorbe spracovanú a rozvíjanú vo viacerých projektoch. Multimediálna tvorba Doroty Sadovskej tiež opakovane používa vlastné telo ako výrazový prostriedok.
Medzinárodný kontext a ženské telo
Podobný umelecký prístup k ženskému telu, založený na vizualizácii senzuálneho zážitku, má aj holandská umelkyňa Marlous van der Sloot. Medzinárodnú pozornosť si získal jej projekt z roku 2014 Les Corps Vecu (Staré telá). Snaží sa v ňom prebudiť zmyslový vnem z ľudského (ženského) tela, ktorý je podľa nej v modernej spoločnosti potláčaný.
Rodové otázky a sebaidentifikácia
Telo ako nositeľ rodových znakov a dôsledky spoločenských konvencií, ktoré ovplyvnili vnímanie týchto znakov, sú jednou z najaktuálnejších tém súčasnej spoločnosti. Vo fotografii sa táto téma odzrkadľuje v početnosti takto zameraných projektov.
- Projekt Petry Cepkovej Analgetikon/Ríša bezbolestná - ríša bezpohlavná (2006) zobrazuje nahé telá zbavené všetkých spoločensky citlivých pohlavných fyziognómií.
- Podobný pocit neistoty z konvenčnej kategorizácie pohlaví na základe fyzických čŕt sa snaží vyvolať aj séria portrétov Jany Gombíkovej Ona (2018).
Módna fotografia a umenie
Estetizácia tela, ktorej vyvrcholenie v istom zmysle predstavuje módna fotografia, sa v súčasnosti využíva na vyjadrenie umeleckej myšlienky voľného diela. Módna fotografka Natália Evelyn Benčičová aplikuje svoj výrazný, trochu temný a znepokojujúci štýl na tvorbu, v ktorej zostáva ľudské či zvieracie telo primárnym objektom. Iným príkladom módnej fotografky, ktorá spája tento typ vizuality s bohatou umeleckou kreativitou vo svojej voľnej tvorbe, je česká fotografka žijúca v Londýne Eliška Sky Kyselková.
Abstraktné koncepty a telesný prežitok
V niektorých dielach vedie telesný prežitok k abstraktnému konceptu, a ten predstavuje hlavnú myšlienku diela. Na prelome rokov 1999/2000 vytvoril interdisciplinárny umelec Maroš Rovňák svoj fotografický cyklus Byť ženou je byť blízko bolesti. Séria fotografií, v ktorých dominuje červená farba, zachytáva ľudské telo v inscenovaných polohách a symbolicky sprostredkúvajú zážitok bolesti.
Vizuálne i obsahovo evidentnou paralelou k tomuto projektu sú Portréty smrti / Death Portraits, 2004 holandskej fotografky Marloes van Doorn, ktoré sú inšpirované tradičnými posmrtnými portrétmi.
Autentickosť a performativita
Umelci sa snažia sprostredkovať autentickosť prostredníctvom tela, často autorovho vlastného. Táto funkcia tela siaha hlboko do 20. storočia, do umenia akcie či performance. Pre Dušana Kochola je telo opakovane vyjadrovacím prostriedkom, či už vo forme portrétu, alebo ako súčasť inscenovanej kompozície. O fotografii Jana Durinu sa dá povedať, že - predovšetkým nahé - telo ako vyjadrovací prostriedok myšlienky predstavuje jeho programový plán. Trochu iným spôsobom má blízko k performatívnosti aj dielo Ľuboša Kotlára, ktorý prepája inšpiráciu v módnej fotografii s konceptualizáciou vlastného prežívania reality prostredníctvom tela.
Dlhodobé projekty a premeny v čase
Samostatnou kapitolou v téme tela vo fotografii sú dlhodobé projekty, zachytávajúce (nielen) fyzické premeny v priebehu času.
- Priam ikonickým je cyklus portrétov vlastnej dcéry s názvom Ďalší príbeh (1998 - 2012) od Jara Žiaka, ktoré zaznamenával od jej narodenia v priebehu viac ako desiatich rokov.
- Iným časozberným projektom o vlastnej dcére je Ester - nekonečný príbeh (2007 - 2009) od fotografky Moniky Stacho, ktorý má formu 14 metrov dlhého leporela, podčiarkujúce plynutie v čase.
Súčasné umelkyne a ich prístupy k telu a performancii
Heather Agyepong: Sebavyjadrenie a duševné zdravie
Britská fotografka a vizuálna umelkyňa ghánskeho pôvodu žijúca v Londýne, Heather Agyepong, tvorí umenie na mnohých platformách. Vlastné skúsenosti, zážitky a duševné zdravie definujú jej témy mentálneho zdravia, neviditeľnosti, diaspóry Afričanov a ich prijímania v ostatnom svete. Často využíva vlastné telo a autoportrét ako médium osobného i spoločenského dialógu.
- Jej projekt Wish you were here využíva postavu Aidy Overton Walkerovej na prehodnotenie pohľadníc útlaku ako pohľadníc starostlivosti o seba s mandátom pre ľudí afro-karibského pôvodu, aby zaujali priestor.
- Projekt Ego Death (Smrť ega) je inšpirovaný konceptom „tieňa“ psychiatra Carla Junga a predstavuje skúmanie seba, nedokonalostí, súcitu a radikálneho prijatia.
Kristína Štefánik Denková: Citlivý prístup a intímne momenty
Kristína Štefánik Denková je slovenská fotografka, ktorá sa vyznačuje citlivým prístupom k svojej tvorbe, schopnosťou zachytiť intímne momenty a zobraziť komplexné témy prostredníctvom vizuálneho umenia.
- Jej projekt Dom Domov Genius Loci skúma atmosféru miest a ich premeny v čase, pričom zdôrazňuje význam emocionálnych väzieb k priestorom.
- V cykle Vzor: žena sa venuje reflexii úlohy žien v spoločnosti, pričom s ľahkým cynizmom a dôvtipom zobrazuje rodové stereotypy a každodenné výzvy.
Andrea Danková: Feminizmus a abstraktná maľba
Andrea Danková je mladá umelkyňa, ktorá sa venuje okrem fotografii aj abstraktnej maľbe na veľkorozmerné plátna. Vo svojej fotografickej tvorbe má za sebou viacero projektov, ktoré by sa dali nazvať feministickými. Jej surrealistická fotografia s konceptuálnym feministickým zameraním má pripomenúť ženám umelkyniam a ženám všeobecne ich hodnotu a jednoducho ich podporiť, pobaviť a dodať im silu.
Ľuba Lauffová: Obrazy pominuteľnej krásy
Tvorba Ľuby Lauffovej nemá lineárny vývoj. Dalo by sa povedať, že ako fotografka má niekoľko polôh a tvárí, ktoré sa v jej tvorbe priebežne striedajú. Lauffová od začiatku pracovala s charakteristickými motívmi a atribútmi, ktoré cyklicky rozvíjala, opúšťala ich a opätovne sa k nim vracala. Jej portréty sú neobyčajné svojou autenticitou, a zároveň suverénne z hľadiska autorského jazyka. Už v jej školskej tvorbe je jasne viditeľná línia tzv. ženskej fotografie.