Expozičná metóda pozorovania vo vyučovaní u mentálne postihnutých žiakov

Vyučovacie metódy sú základným kameňom efektívneho vzdelávania. Medzi ne patrí aj expozičná metóda, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri prvotnom prijímaní informácií. Tento článok sa zameriava na expozičnú metódu pozorovania, jej využitie a význam vo vyučovaní u mentálne postihnutých žiakov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto metódu, jej prínosy a možnosti aplikácie v špeciálnom pedagogickom kontexte.

Pedagogika mentálne postihnutých: Východiská a metódy

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná aj ako psychopédia, je komplexná a dynamicky sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie a umožniť jednotlivcom žiť plnohodnotný život s ohľadom na ich individuálne potreby a schopnosti.

Definícia a podstata pedagogiky mentálne postihnutých

Podľa Vančovej (2005) je pedagogika mentálne postihnutých vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Bajo (in Bajo - Vašek, 1994) definuje psychopédiu (pedagogiku mentálne postihnutých) ako vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia. Z týchto definícií vyplýva, že pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na komplexný rozvoj jednotlivca s mentálnym postihnutím, s cieľom umožniť mu plnohodnotné zapojenie do spoločnosti.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach, od ranného veku, predškolský vek, školský vek, adolescencia až po dospelosť.

Interdisciplinárny charakter pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny.

Ciele a princípy pedagogiky mentálne postihnutých

Cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s mentálnym postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti.

Metódy starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Medzi základné skupiny metód patria:

• Reedukačné metódy: Súhrn špeciálno-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia znamená prevýchovu alebo obnovenú výchovu a zahŕňa špeciálne pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
• Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných, nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie alebo vyrovnanie a zameriava sa na zdokonalenie výkonnosti inej, nepostihnutej funkcie. Napríklad, u nevidiacich sa rozvíja sluchové, hmatové a čuchové vnímanie.
• Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia znamená znovuuschopnenie a zameriava sa na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou sa upravujú porušené vzťahy v spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy.

Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie. Psychopedická diagnostika zahŕňa:

• Anamnézu: Získavanie informácií o vývoji jedinca, jeho zdravotnom stave a rodinnom prostredí.
• Pozorovanie: Sledovanie správania jedinca v rôznych situáciách.
• Testy: Používanie štandardizovaných testov na meranie kognitívnych schopností, sociálnej zrelosti a motorických zručností.
• Rozhovor: Komunikácia s jedincami, jeho rodinou a odborníkmi.

Na základe výsledkov psychopedickej diagnostiky sa zostavuje individuálny plán edukácie a (re)habilitácie, ktorý zohľadňuje individuálne potreby a možnosti jedinca.

Vyučovacie metódy a ich klasifikácia

Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkúvajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Vzájomnou kombináciou rôznych metód vzniká efektívny proces učenia, ktorý zohľadňuje ciele vzdelávania, potreby žiakov a konkrétne podmienky. Didaktici usilujú triediť metódy do skupín podľa prostriedkov, zdroja informácií, práce učiteľa, počtu žiakov. Zaužívalo sa triedenie metód podľa etáp vyučovacieho procesu.

Motivačné metódy

Prvoradou úlohou učiteľa je vzbudiť a udržať u žiakov záujem o učebnú činnosť. Motívov pôsobiacich v učebnej činnosti žiakov je viacero, a preto rozlišujeme vnútorné motívy (túžba po poznaní, zvedavosť, záujem o učivo) a vonkajšie motívy (učenie vyvolané vonkajšími podnetmi - učenie sa pre zlepšenie prospechu, učenie sa pod nátlakom, hrozbou).

Motivačné metódy delíme na vstupné a priebežné:

• Vstupné:
  • Motivačné rozprávanie (citové, slovné približovanie toho, o čom sa budú žiaci učiť).
  • Motivačný rozhovor (učiteľ so žiakmi vedie dialóg, pričom aktivizuje ich poznatky, skúsenosti. Rozhovorom prebúdza ich záujem o nové učivo).
  • Motivačná demonštrácia (učiteľ pomocou ukážky (pomôcky) - napr. - moment prekvapenia (napr. na hodinu, keď sa preberá obdobie baroka, príde učiteľ v barokovom oblečení)).
• Priebežné:
  • Motivačná výzva (učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby vykonal určitú úlohu, aby pomohol spolužiakovi, aby nevyrušoval).
  • Aktualizácia obsahu učiva (učiteľ spája učivo s príkladmi zo života, spestruje učivo zaujímavými príkladmi, hádankami).
  • Pochvala, povzbudenie, kritika - výchovné metódy.

Sú významnými prvkami motivácie, učiteľ ich musí využívať veľmi citlivo, pedagogicky taktne, primerane, inak strácajú motivačný význam. Pomalšie pracujúcich žiakov treba chváliť aj za drobnejšie úspechy a povzbudzovať do ďalšej práce. Tak ako s pochvalou, aj s kritikou musí učiteľ narábať veľmi citlivo. Teda nie kritika, len ako vytýkanie nedostatkov, ale kritika konštruktívna a pozitívna, aby žiak vedel čo robí nesprávne a zároveň ho povzbudiť, že to dokáže urobiť aj lepšie. Súčasťou kritiky by nemal byť výsmech, irónia, ponižovanie, zahanbovanie žiaka. Metóda sebahodnotenia - pomocou sebahodnotenia sa žiaci učia reálnejšie hodnotiť seba (rozvíja sa hodnotiace, kritické myslenie), sebahodnotenie ich motivuje k vyšším výkonom.

Iné aktivizujúce a motivujúce metódy, ktoré sú založené na interakcii učiteľ žiak, prípadne na interakcii žiak-žiak: skupinové vyučovanie, projektová výučba, problémové vyučovanie, tvorivé vyučovanie.

Expozičné metódy

Slovo expozícia znamená úvod, úvodná časť do niečoho. Ide o úvodné oznámenie informácií o novom učive, úvodný výklad učiva. Expozičné metódy sú metódy prvotného prijímania informácií. Pomocou expozičných metód si žiaci utvárajú nové poznatky, vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, návyky. Vyžadujú žiakovu pozornosť. Expozičné metódy sa delia nasledovne:

A. Metódy priameho prenosu poznatkov

• Monologické slovné metódy:
  • Rozprávanie - sa používa vtedy, ak učivo nie je náročné, ak má predovšetkým výchovné poslanie. Najčastejšie sa uplatňuje v nižších ročníkoch ZŠ. Je zamerané predovšetkým na predstavy, city a fantáziu.
  • Opis - používa sa pri vysvetľovaní nejakého javu, veci, predmetu, napr. opis rastliny, bunky, zvieraťa, prístroja. Je spojený s pozorovaním, ukážkou daného predmetu, javu.
  • Vysvetľovanie - je najčastejšie používanou expozičnou metódou. Vysvetľovaním učiteľ objasňuje rozličné zovšeobecnenia - pojmy, poučky, pravidlá, zákony. Učiteľ sa pri vysvetľovaní opiera o doterajšie skúsenosti žiakov. Učivo vysvetľuje v logickej nadväznosti. Vysvetľovanie spestruje využívaním pomôcok. Dbá na aktivitu žiakov (žiaci môžu dopĺňať myšlienky a vety učiteľa, písať poznámky...).
  • Prednáška - metóda uplatňovaná hlavne na vysokých školách, ale aj na stredných školách. Nevýhodou prednášky je, že žiaci ostávajú pasívni. Dobrá prednáška musí mať: motivačný úvod - cieľ, štruktúra obsahu prednášky; samotnú prednášku - informácie logicky zoradené, pútavo prednesené, aby sa udržala pozornosť poslucháčov; záver - zhrnutie hlavných myšlienok prednášky.
• Dialogické slovné metódy:
  • Rozhovor - je výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami. Je to metóda, ktorá aktivizuje žiakov. Učiteľ spoznáva názory, postoje žiakov a môže na ne reagovať. Výhoda tejto metódy - rozvíja slovnú zásobu žiakov, učí žiakov formulovať myšlienky, učí ich počúvať druhých, poznávať ich názory. Rozhovor môže viesť s jedným žiakom, so skupinou žiakov, s celou triedou. Rozlišujeme napr. sokratovský rozhovor - je to druh rozhovoru, pri ktorom učiteľ vedie žiakov k tomu, aby premýšľali nad správnosťou alebo nesprávnosťou nejakého výroku, aby sa učili argumentovať, presviedčať, ale aj ustupovať. Žiaci sa učia diskutovať, polemizovať, ale aj navzájom sa počúvať a heuristický rozhovor (objaviteľský) - je veľmi náročný. Pri tomto rozhovore žiaci riešia problémy, pýtajú sa, skúmajú, hľadajú, diskutujú, vymýšľajú hypotézy (predpoklady), učia sa ich dokazovať.
  • Beseda - je to dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie nejakého problému, alebo vymieňanie si skúseností na nejakú tému, napr. beseda o fajčení, beseda o niektorom spisovateľovi a pod. Vedúci besedy nemusí byť len učiteľ, môže to byť aj niektorý žiak.
  • Dramatizácia - je to metóda, ktorá sa používa najmä na 1. stupni. Môže mať charakter detskej hry napr. hra na lekára, na rodinu. Ide v nej o názorné predvedenie príbehu, udalosti, napr. na hodine čítania, ale aj pri výučbe cudzích jazykov, pri literárnej výchove žiaci vedú dialóg podľa prečítaného textu. Má charakter priameho prenosu poznatkov, skúseností, zážitkov, pôsobí na city žiakov.
  • Hranie rolí - žiaci sa vžívajú do roly nejakých postáv a vytvárajú situácie s príbehom.

B. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov

• Pozorovanie: Cieľom je bezprostredné poznávanie predmetov, javov, dejov. Napr. pozorovanie rastu fazule, pozorovanie priebehu pokusu, pozorovanie dopravnej situácie v meste. Pozorovanie sa spája aj s inými metódami ako je demonštrácia, vysvetľovanie.
• Demonštrácia/predvádzanie (ukážka): Napr. demonštrácia predmetov/pomôcok (obrázok, fotografia, bábka...), pokusov, ktoré vykonáva učiteľ, pohybových a pracovných činností, výtvarných, hudobných diel... Do demonštračných metód patrí aj exkurzia do firiem. Táto metóda je spojená vysvetľovaním.
• Laboratórne práce: Pokusy, ktoré žiaci vykonávajú sami a získavajú poznatky, skúsenosti. Využívajú sa vo fyzike, chémii a v prírodovedných predmetoch. Dôležitá je inštruktáž o priebehu a poučenie o bezpečnosti pri práci. Laboratórne práce sa uskutočňujú v laboratóriách, dielňach, na pozemkoch, v kabinetoch, v prírode.
• Montážne a demontážne práce (stavebnice, lego): Rozvíjajú vnímanie a myslenie žiakov.

C. Problémové metódy

• Problémové vyučovanie: Učiteľ zaraďuje do výučby riešenie problémov ako prostriedok intelektového rozvoja žiakov. Problémové metódy vedú žiakov k aktivite, tvorí sa vnútorná motivácia k riešeniu takýchto úloh, žiak sa učí organizovať postupnosť svojej práce. Učiteľ by nemal všetko vysvetľovať žiakom sám, ale mal by im dať možnosť hľadať informácie, pýtať sa, poradiť sa, aby vedeli problém vyriešiť.
• Projektové vyučovanie: Pomocou projektov žiaci riešia problémové úlohy, ktoré sú zamerané praktickejšie (môžu sa týkať mesta, prírody, životného prostredia). Projekty môžu byť krátkodobé (dvoj- až niekoľkohodinové), strednodobé (niekoľkodňové), dlhodobé (týždňové, mesačné, ročné).

D. Metódy samostatnej práce

Metódami samostatnej práce rozumieme individuálnu prácu žiaka. Druhy samostatnej práce:

• Práca s knihou (táto metóda rozvíja čitateľskú gramotnosť, schopnosť robiť si poznámky, zostaviť osnovu prečítaného, reprodukovať text).
• Štúdium rôznej literatúry (slovníky, encyklopédie, odborné časopisy).
• Samostatné štúdium s využitím techniky (televízia, rozhlas, počítač, CD).

Výhody samostatnej práce žiakov: žiak realizuje svoje záujmy, nápady, rozvoj tvorivosti, učí sa samostatnosti, zodpovednosti, schopnosti spoľahnúť sa na vlastné sily a volí si vlastné tempo práce, plánuje a rozvrhuje si svoj čas a sily, učiteľ sa môže individuálne venovať niektorým žiakom.

Nevýhody samostatnej práce žiakov: malá alebo žiadna komunikácia a spolupráca s ostatnými žiakmi, nepodporujú sa sociálne vzťahy, neuskutočňuje sa sociálne učenie a chýba vonkajšia kontrola pozornosti a práce žiaka, žiak môže predstierať, že pracuje samostatne, ale ak nie je motivovaný, záujem sa môže stratiť a pozornosť oslabiť.

E. Metódy mimovoľného učenia

Učiteľ je pre žiaka vzorom pôsobiacim na všetku jeho činnosť. Často si neuvedomuje, že jeho názory, postoje, záujmy, mimiku, intonáciu reči, gestikuláciu, vzťah k práci, pristupovanie k žiakom a pod. žiaci napodobňujú.

Fixačné metódy

Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Opakovanie, upevňovanie učiva sa môže robiť:

• V škole, hneď na vyučovacej hodine po prebratí učiva.
• V škole, po určitom tematickom celku.
• V škole, na polroka, konci roka a na začiatku šk. roka.
• Doma, formou domácich úloh a domáceho učenia.

Keď sa učivo neopakuje a neupevňuje, dochádza k zabúdaniu. Zabúdanie je sprievodným znakom učenia sa. Hneď po prebratí novej učebnej látky je zabúdanie najrýchlejšie. Proces zabúdania sa spomaľuje: ak sa učivo opakuje a precvičuje hneď po prebratí učiva, ak intervaly medzi opakovaniami nie sú príliš dlhé (je chybou ak učiteľ „odkladá“ opakovanie až po prebratí tematického celku), ak je množstvo učiva pre žiakov primerané, ak žiak učivu porozumel, ak má možnosť aplikovať učivo v rôznych zmenených situáciách a pod. Písomné opakovanie (test, diktát), opakovanie formou rozhovoru, besedy, dramatizácie, laboratórnej práce, opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry a domáce úlohy.

Okrem opakovania učiva (vedomostí a spôsobilostí) je potrebné upevňovať aj zručnosti žiakov. Ide o zručnosti motorické (napr. písanie), pohybové, umelecké. Metódy zdokonaľovania zručností: metóda cvičenia a opakovania, športový tréning a metóda kontrastu (spočíva v tom, že porovnáva správne a nesprávne úkony, napr. držanie tela, držanie nástroja, hádzanie loptou a pod.).

Diagnostické a klasifikačné metódy

Diagnóza, diagnostikovať (z gréčtiny) znamená zistiť, určiť, stanoviť, pomenovať určitý stav. Slovo diagnóza, diagnostikovať v pedagogike vyjadruje zistenie, určenie, výsledkov učebnej činnosti žiakov. Diagnostickými metódami u žiakov zisťujeme úroveň vedomostí, zručností. S diagnózou súvisí i hodnotenie. Hodnotenie je konštatovanie istého stavu slovom alebo písmom - slovné a neslovné (hodnotenie klasifikačným stupňom (známkou), bodmi, percentami). Účinnejšia je kombinácia slovného hodnotenia s neslovným hodnotením. Diagnostické, hodnotiace a klasifikačné metódy: ústne skúšanie, písomné skúšanie (diktáty, písomné práce, D.ú.), praktické skúšanie (pracovná výchova, telesná výchova, geometria, laboratórne cvičenia, v odborných profesiách - kuchár...), didaktické testy, výkonové skúšky (skúšky rýchlosti a správnosti čítania, písania, pohybov alebo motorických úkonov) a portfólio je súbor prác žiaka za určité obdobie - písomné práce, výkresy, výrobky.

Metóda pozorovania vo vyučovaní u mentálne postihnutých

Pozorovanie je jedným z hlavných spôsobov, ako poznávať psychické javy iných ľudí. Pomocou psychologického pozorovania môžeme analyzovať výrazové prejavy skúmaných osôb. Pozorovanie patrí aj v psychológii postihnutých medzi základné, často používané metódy. Nie každé pozorovanie je však vedeckou metódou. Aby bolo vedeckou metódou, musí spĺňať všetky známe podmienky. Musí byť plánovité, systematické, cieľavedomé a presné. Nestačí, aby pozorovanie viedlo k úplnému opisu skúmaného predmetu alebo javu, ale je nevyhnutné, aby viedlo aj k jeho vysvetleniu.

Význam pozorovania vo vyučovaní mentálne postihnutých

U mentálne postihnutých žiakov je zmyslové vnímanie a konkrétna skúsenosť kľúčová pre efektívne učenie. Pozorovanie im umožňuje priamo sa zoznámiť s novými objektmi, javmi a situáciami, čo im uľahčuje pochopenie a zapamätanie si učiva. Realita, ktorá nás obklopuje, je obyčajne zložitá, zvyčajne sa skladá z mnohých prvkov a viacerých rovín. Paralelne prebiehajú viaceré činnosti, prelínajú sa a vzájomne sa ovplyvňujú. V pozorovanej situácii je obyčajne viac aktérov, ktorí do nej vstupujú a vystupujú. Preto je veľmi ťažké pozorovať realitu vcelku, komplexne. Naopak, je potrebné pozorovanie zamerať užšie, koncentrovať sa na menší výsek z reality, alebo na jej segmenty a tie sledovať hlbšie, podrobnejšie a presnejšie. Je potrebné presne vymedziť javy, na ktoré sa pozorovanie sústredí. Musia to byť javy, ktoré je možné objektívne zachytiť, registrovať a numericky vyjadriť.

Typy pozorovania

1. Neštruktúrované pozorovanie

Výskumník pozoroval tri vyučovacie hodiny v jednej triede. Sústredil sa na nevhodné správanie žiakov. Takýto záver pozorovania však vzbudzuje otázky: Aké nevhodné správanie sa vyskytlo? Koľko je "často"? Toto sú typické nedostatky neštruktúrovaného pozorovania.

2. Štruktúrované pozorovanie

Štruktúrované pozorovanie je založené na tom, že sa realita rozdelí (štruktúruje) na menšie javy, ktoré sa presne pozorujú, zaznamenávajú a vyhodnocujú. Pozorovateľ mal ten istý cieľ výskumu, len pozorovanie sa zacielilo na konkrétnejšie vymedzené javy a ich výskyt vyjadril kvantitatívne. Ako je zrejmé, štruktúrované pozorovanie je dôkladnejšie, pozorované javy sú vymedzené presnejšie, ich frekvencia sa dá spočítať, a preto sa dajú porovnať aj medzi sebou (resp. dajú sa porovnať aj s údajmi z podobných výskumov). Základom štruktúrovaného pozorovania sú pozorované kategórie. Pod pozorovanou kategóriou rozumieme javy rovnakých vlastností. Takouto pozorovanou kategóriou je napr. "bavenie sa so spolužiakom". Zahrňuje všetky pozorovateľné aktivity, pri ktorých sa žiak venuje spolužiakovi činnosťou, ktorá nepodporuje učenie sa a nie je učiteľom tolerovaná. Je to napríklad rozprávanie sa, keď ostatní žiaci píšu zadanie, hranie sa "bojových" hier na papieri a pod. Kategória "použitie mobilu" obsahuje všetky aktivity, pri ktorých žiak manipuluje s mobilom počas vyučovania. Existujú pozorované kategórie, ktorých javy sa identifikujú ľahšie, a kategórie, kde sa javy identifikujú ťažšie. Môžeme hovoriť o škále náročnosti identifikovania týchto kategórií, kde na jednej strane škály sú kategórie s nízkym stupňom vyvodzovania a na druhej strane kategórie s vysokým stupňom vyvodzovania. Kategória "použitie mobilu" má nízky stupeň vyvodzovania - pozorovateľ na prvý pohľad zistí, že žiak používa mobil. Kategória "bavenie sa so spolužiakom" má o niečo vyšší stupeň vyvodzovania, je o niečo ťažšie identifikovateľná - pozorovateľ musí určiť, či diskusia žiakov je alebo nie je zameraná na učivo.

Príklad štruktúrovaného pozorovania:

Princípy efektívneho pozorovania

Aby bolo pozorovanie efektívne, je dôležité dodržiavať niekoľko princípov:

• Cieľavedomosť: Pozorovanie by malo mať jasne stanovený cieľ. Žiaci by mali vedieť, čo majú pozorovať a na čo sa majú zamerať.
• Systematickosť: Pozorovanie by malo byť systematické, aby sa predišlo náhodným a neúplným informáciám. Učiteľ by mal viesť žiakov krok za krokom a zabezpečiť, aby si všimli všetky dôležité aspekty.
• Názornosť: Pozorovanie by malo byť spojené s názornými pomôckami a reálnymi objektmi. U mentálne postihnutých žiakov je dôležité, aby si mohli predmety ohmatať, ovoňať, prípadne ochutnať (ak je to bezpečné).
• Aktivita: Pozorovanie by malo byť aktívne. Pozorovanie by malo byť prispôsobené ich úrovni porozumenia a schopnosti sústrediť sa. Dôležité je používať jednoduchý jazyk, názorné pomôcky a dostatok času na spracovanie informácií. Učiteľ by mal byť trpezlivý a povzbudzovať žiakov k aktívnej účasti.

Praktické tipy pre učiteľov

• Plánovanie: Pred začatím pozorovania si učiteľ musí dôkladne naplánovať, čo chce, aby žiaci pozorovali a aké ciele chce dosiahnuť.
• Príprava: Učiteľ by mal pripraviť všetky potrebné pomôcky a materiály, ako sú obrázky, modely, pracovné listy a pod.
• Inštruktáž: Učiteľ by mal žiakom jasne vysvetliť, čo majú pozorovať a na čo sa majú zamerať.
• Podpora: Učiteľ by mal žiakom poskytovať priebežnú podporu a povzbudzovať ich k aktívnej účasti.
• Hodnotenie: Po skončení pozorovania by mal učiteľ zhodnotiť, či žiaci dosiahli stanovené ciele a aké nové poznatky získali.

Pozorovanie v psychológii postihnutých

Existujú dva základné druhy pozorovania, a to sebapozorovanie a objektívne pozorovanie, resp. pozorovanie iných. Sebapozorovanie je u častí postihnutých ešte menej objektívne ako u nepostihnutých. Od bežného sebapozorovania sa odlišuje tým, že napr. u postihnutých, ktorí stratili zrak v ranom veku, nemožno predpokladať adekvátne poznatky o vizuálnych charakteristikách predmetov a javov reálneho sveta, u nepočujúcich sa, pochopiteľne, prejavuje nedostatok reči pri výpovediach o sebapozorovaní. Osobám s porušenou hybnosťou môže chýbať primeraná orientácia, čo sa takisto pri sebapozorovaní môže prejaviť istými nepresnosťami. U jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou sa môže pri výpovediach o sebapozorovaní zhoršiť ich rečový nedostatok, čo takisto sebapozorovanie komplikuje.

Pokiaľ ide o pozorovanie iných, alebo tzv. objektívne pozorovanie, aj tu sa prejavujú niektoré osobitosti, ak túto metódu použijeme pri jednotlivcoch s rozličným druhom postihnutia. Napríklad istá zdržanlivosť, nedôvera, chudobná resp. neadekvátna mimika a pantomimika, zvýraznená disciplinovanosť detí a mládeže so zrakovým postihnutím vyvoláva isté problémy pri ich pozorovaní. Okrem toho už spomenutá ich mimika a pantomimika, ktorá často neprimerane odráža ich skutočný duševný stav, môže viesť k mylnému vysvetľovaniu ich citov, vzrušenia, prežívania. Naproti tomu bohatá a otvorená, možno povedať prehnaná výrazná mimika a gestikulácia nepočujúcich poskytuje viac možností na pozorovanie, aj keď práve tu môže dôjsť k nesprávnej interpretácii týchto vonkajších prejavov komunikácie. Z druhej strany, ich mechanicky nacvičená, naučená strojenosť hlasu neposkytuje pozorovateľovi skoro nijaké informácie o ich citoch a prežívaní. Uzavretosť, neobratnosť detí a mládeže s telesným postihnutím, ich neprimerané preceňovanie či podceňovanie vlastnej osoby zakrývajú ich vlastné „ja“, sťažujú poznanie ich osobnosti na základe pozorovania. Jednotlivci s narušenou komunikačnou schopnosťou reagujú na pozorovanie vo všeobecnosti veľmi citlivo. Pri pozorovaní sa ich rečová chyba či nedostatok spravidla ešte zhoršuje, čo takisto sťažuje objektívne pozorovanie. Pomerne najobjektívnejšie je pozorovanie mentálne postihnutých detí a mládeže. Aj keď sa niekedy usilujú ukázať sa inými, než v skutočnosti sú, veľmi rýchlo sa prezradia, takže pozorovateľa do omylu neprivedú. Vo všeobecnosti ukazujú zvyčajne nezastreto tak svoje city, ako aj nedostatky a prednosti svojej duševnej činnosti.

Postup pozorovania

Pozorovanie ako metóda poznávania žiakov si vyžaduje kvantitatívne spracovanie údajov. Slúžia na zaznamenávanie intenzity a frekvencie pozorovaného javu, ich konštrukcia je jednoduchá a použiteľnosť ľahká a rýchla. Osobitou skupinou sú sebahodnotiace stupnice - osoby na základe sebapozorovania a sebapoznania označujú svoje psychické procesy, stavy a vlastnosti na stupniciach, alebo im priraďujú určitý počet bodov. Sebahodnotiace stupnice sa v pedagogickej psychológii používajú najmä pri určovaní postojov žiakov k jednotlivým učiteľom, učebným predmetom a pod. Používa sa na číselné vyjadrenie frekvencie alebo intenzity skúmaného javu, v psychológii sa používa troj-, päť-, sedem- a viacstupňová škála hodnotiacej stupnice. Záznamová hodnotiaca stupnica s nahromadenými bodmi sa tiež volá metóda so zaškrtávaním prvkov v zozname. V zozname je rad vlastností, z ktorých si pozorovateľ zaškrtáva tie, ktoré sú charakteristické pre pozorovanú osobu. Každej z uvedených vlastností je priradená bodová hodnota.

Odborne pripravený pozorovateľ si už pri zostavovaní plánu pozorovania musí presne stanoviť jeho cieľ. V priebehu pozorovania má významné miesto opis pozorovaných javov a situácií, pri ktorých pozorované javy správania vznikajú. Presné definovanie predmetu pozorovania nás chráni pred nejasnosťami pri interpretácii výsledkov. Predmetom psychologického pozorovania sú psychické prejavy procesov, stavov a vlastností osobnosti. Sú to pozorovateľné stránky zložitých činností, ktoré obsahujú v sebe nepozorovateľné zložky psychickej regulácie, či už ide o zložky výkonovej alebo zážitkovej regulácie. Každá činnosť žiaka v škole i mimo nej ako aj prejavy jeho činnosti, majú svoju hierarchiu. V interakčnej činnosti je členenie pozorovaných prejavov správania ťažšie, a preto sa obyčajne nejde do detailov. V pedagogickej psychológii záznamy pozorovania prejavov žiakov závisia od foriem pozorovania. Pri jednoduchom pozorovaní robíme záznamy v podobe denníkov. Výsledkom takého pozorovania sú pedagogicko-psychologické charakteristiky žiakov. Pozorovať a viesť záznamy môže triedny učiteľ vo svojej triede, ale aj školský psychológ. Rozdiel medzi záznamom pedagóga a školského psychológa je v tom, že praktický pedagóg zhromažďuje záznamy na viaceré účely, ale nespracúva ich, využíva ich v takej forme, ako ich vyhotovil. Pri vedeckom pozorovaní sa používajú rôzne druhy záznamovej techniky, napr. fotoaparát (vonkajšie prejavy citov u malých detí), kamery a magnetofóny (zachycujú pozorované javy v ich dynamike a priebehu) a i.

tags: #expozicna #oetoda #pozorovanie #vo #vyucovani #u