Expozičná Metóda Pozorovania u Mentálne Postihnutých: Komplexný Prehľad

Vyučovacie metódy sú základným kameňom efektívneho vzdelávania. Medzi ne patrí aj expozičná metóda, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri prvotnom prijímaní informácií. Tento článok sa zameriava na expozičnú metódu pozorovania, jej využitie a význam vo vyučovaní u mentálne postihnutých žiakov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto metódu, jej prínosy a možnosti aplikácie v špeciálnom pedagogickom kontexte.

Charakteristika Výučbových Metód z Hľadiska Fáz Vyučovacieho Procesu

Vyučovacie metódy možno rozdeliť podľa fáz vyučovacieho procesu na motivačné, expozičné, fixačné a diagnostické a klasifikačné.

Motivačné Metódy

Prvoradou úlohou učiteľa je vzbudiť a udržať u žiakov záujem o učebnú činnosť. Motívov pôsobiacich v učebnej činnosti žiakov je viacero, a preto rozlišujeme:

• Vnútorné motívy: túžba po poznaní, zvedavosť, záujem o učivo.
• Vonkajšie motívy: učenie vyvolané vonkajšími podnetmi (učenie sa pre zlepšenie prospechu, učenie sa pod nátlakom, hrozbou).

Motivačné metódy delíme na vstupné a priebežné.

Vstupné Motivačné Metódy

• Motivačné rozprávanie: citové, slovné približovanie toho, o čom sa budú žiaci učiť.
• Motivačný rozhovor: učiteľ so žiakmi vedie dialóg, pričom aktivizuje ich poznatky, skúsenosti a rozhovorom prebúdza ich záujem o nové učivo.
• Motivačná demonštrácia: učiteľ pomocou ukážky (pomôcky) - napr. moment prekvapenia (napr. na hodinu, keď sa preberá obdobie baroka, príde učiteľ v barokovom oblečení).

Priebežné Motivačné Metódy

• Motivačná výzva: učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby vykonal určitú úlohu, aby pomohol spolužiakovi, aby nevyrušoval.
• Aktualizácia obsahu učiva: učiteľ spája učivo s príkladmi zo života, spestruje učivo zaujímavými príkladmi, hádankami.
• Pochvala, povzbudenie, kritika: sú významnými prvkami motivácie. Učiteľ ich musí využívať veľmi citlivo, pedagogicky taktne, primerane, inak strácajú motivačný význam. Pomalšie pracujúcich žiakov treba chváliť aj za drobnejšie úspechy a povzbudzovať do ďalšej práce. Tak ako s pochvalou, aj s kritikou musí učiteľ narábať veľmi citlivo. Teda nie kritika, len ako vytýkanie nedostatkov, ale kritika konštruktívna a pozitívna, aby žiak vedel čo robí nesprávne a zároveň ho povzbudiť, že to dokáže urobiť aj lepšie. Súčasťou kritiky by nemal byť výsmech, irónia, ponižovanie, zahanbovanie žiaka.
• Metóda sebahodnotenia: pomocou sebahodnotenia sa žiaci učia reálnejšie hodnotiť seba (rozvíja sa hodnotiace, kritické myslenie), sebahodnotenie ich motivuje k vyšším výkonom.

Iné aktivizujúce a motivujúce metódy, ktoré sú založené na interakcii učiteľ-žiak, prípadne na interakcii žiak-žiak, sú skupinové vyučovanie, projektová výučba, problémové vyučovanie a tvorivé vyučovanie.

Expozičné Metódy

Slovo expozícia znamená úvod, úvodná časť do niečoho. Ide o úvodné oznámenie informácií o novom učive, úvodný výklad učiva. Expozičné metódy sú metódy prvotného prijímania informácií. Pomocou expozičných metód si žiaci utvárajú nové poznatky, vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky. Vyžadujú žiakovu pozornosť. Expozičné metódy sa delia nasledovne:

A. Metódy Priameho Prenosu Poznania

Monologické slovné metódy

• Rozprávanie: používa sa vtedy, ak učivo nie je náročné, ak má predovšetkým výchovné poslanie. Najčastejšie sa uplatňuje v nižších ročníkoch ZŠ a je zamerané predovšetkým na predstavy, city a fantáziu.
• Opis: používa sa pri vysvetľovaní nejakého javu, veci, predmetu, napr. opis rastliny, bunky, zvieraťa, prístroja. Je spojený s pozorovaním a ukážkou daného predmetu či javu.
• Vysvetľovanie: je najčastejšie používanou expozičnou metódou. Učiteľ ňou objasňuje rozličné zovšeobecnenia - pojmy, poučky, pravidlá, zákony. Učiteľ sa pri vysvetľovaní opiera o doterajšie skúsenosti žiakov. Učivo vysvetľuje v logickej nadväznosti. Vysvetľovanie spestruje využívaním pomôcok a dbá na aktivitu žiakov (žiaci môžu dopĺňať myšlienky a vety učiteľa, písať poznámky…).
• Prednáška: metóda uplatňovaná hlavne na vysokých školách, ale aj na stredných školách. Nevýhodou prednášky je, že žiaci ostávajú pasívni. Dobrá prednáška musí mať motivačný úvod (cieľ, štruktúra obsahu prednášky), samotnú prednášku (informácie logicky zoradené, pútavo prednesené, aby sa udržala pozornosť poslucháčov) a záver (zhrnutie hlavných myšlienok prednášky).

Dialogické slovné metódy

• Rozhovor: je výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami. Je to metóda, ktorá aktivizuje žiakov. Učiteľ spoznáva názory a postoje žiakov a môže na ne reagovať. Výhody tejto metódy spočívajú v rozvoji slovnej zásoby žiakov, učení sa formulovať myšlienky, počúvať druhých a poznávať ich názory. Rozhovor môže viesť s jedným žiakom, so skupinou žiakov alebo s celou triedou. Rozlišujeme napr.:
  • Sokratovský rozhovor: učiteľ vedie žiakov k tomu, aby premýšľali nad správnosťou alebo nesprávnosťou nejakého výroku, aby sa učili argumentovať, presvedčovať, ale aj ustupovať. Žiaci sa učia diskutovať, polemizovať, ale aj navzájom sa počúvať.
  • Heuristický rozhovor (objaviteľský): je veľmi náročný. Pri tomto rozhovore žiaci riešia problémy, pýtajú sa, skúmajú, hľadajú, diskutujú, vymýšľajú hypotézy (predpoklady) a učia sa ich dokazovať.
• Beseda: je to dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie nejakého problému alebo vymieňanie si skúseností na nejakú tému, napr. beseda o fajčení, beseda o niektorom spisovateľovi a pod. Vedúci besedy nemusí byť len učiteľ, môže to byť aj niektorý žiak.
• Dramatizácia: je to metóda, ktorá sa používa najmä na 1. stupni. Môže mať charakter detskej hry, napr. hra na lekára, na rodinu. Ide v nej o názorné predvedenie príbehu, udalosti, napr. na hodine čítania, ale aj pri výučbe cudzích jazykov, pri literárnej výchove žiaci vedú dialóg podľa prečítaného textu. Má charakter priameho prenosu poznatkov, skúseností, zážitkov a pôsobí na city žiakov.
• Hranie rolí: žiaci sa vžívajú do rolí nejakých postáv a vytvárajú situácie s príbehom.

B. Metódy Sprostredkovaného Prenosu Poznania

Pozorovanie ako expozičná metóda

Cieľom pozorovania je bezprostredné poznávanie predmetov, javov a dejov. Napr. pozorovanie rastu fazule, pozorovanie priebehu pokusu, pozorovanie dopravnej situácie v meste. Pozorovanie sa spája aj s inými metódami ako je demonštrácia a vysvetľovanie. Expozičná metóda pozorovania je jednou z metód sprostredkovaného prenosu poznatkov. Jej cieľom je bezprostredné poznávanie predmetov, javov a dejov. Pozorovanie sa často spája s inými metódami, ako je demonštrácia a vysvetľovanie, čím sa zabezpečuje komplexnejšie a efektívnejšie učenie.

Význam pozorovania vo vyučovaní mentálne postihnutých

U mentálne postihnutých žiakov je zmyslové vnímanie a konkrétna skúsenosť kľúčová pre efektívne učenie. Pozorovanie im umožňuje priamo sa zoznámiť s novými objektmi, javmi a situáciami, čo im uľahčuje pochopenie a zapamätanie si učiva.

Princípy efektívneho pozorovania

Aby bolo pozorovanie efektívne, je dôležité dodržiavať niekoľko princípov:

• Cieľavedomosť: Pozorovanie by malo mať jasne stanovený cieľ. Žiaci by mali vedieť, čo majú pozorovať a na čo sa majú zamerať.
• Systematickosť: Pozorovanie by malo byť systematické, aby sa predišlo náhodným a neúplným informáciám. Učiteľ by mal viesť žiakov krok za krokom a zabezpečiť, aby si všimli všetky dôležité aspekty.
• Názornosť: Pozorovanie by malo byť spojené s názornými pomôckami a reálnymi objektmi. U mentálne postihnutých žiakov je dôležité, aby si mohli predmety ohmatať, ovoňať, prípadne ochutnať (ak je to bezpečné).
• Aktivita: Pozorovanie by malo byť aktívne. Pozorovanie by malo byť prispôsobené ich úrovni porozumenia a schopnosti sústrediť sa. Dôležité je používať jednoduchý jazyk, názorné pomôcky a dostatok času na spracovanie informácií. Učiteľ by mal byť trpezlivý a povzbudzovať žiakov k aktívnej účasti.

Praktické tipy pre učiteľov

• Plánovanie: Pred začatím pozorovania si učiteľ musí dôkladne naplánovať, čo chce, aby žiaci pozorovali a aké ciele chce dosiahnuť.
• Príprava: Učiteľ by mal pripraviť všetky potrebné pomôcky a materiály, ako sú obrázky, modely, pracovné listy a pod.
• Inštruktáž: Učiteľ by mal žiakom jasne vysvetliť, čo majú pozorovať a na čo sa majú zamerať.
• Podpora: Učiteľ by mal žiakom poskytovať priebežnú podporu a povzbudzovať ich k aktívnej účasti.
• Hodnotenie: Po skončení pozorovania by mal učiteľ zhodnotiť, či žiaci dosiahli stanovené ciele a aké nové poznatky získali.

Ďalšie metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov

• Demonštrácia/predvádzanie (ukážka): napr. demonštrácia predmetov/pomôcok (obrázok, fotografia, bábka...), pokusov, ktoré vykonáva učiteľ, pohybových a pracovných činností, výtvarných, hudobných diel... Do demonštračných metód patrí aj exkurzia do firiem. Táto metóda je spojená s vysvetľovaním.
• Laboratórne práce, pokusy: ktoré žiaci vykonávajú sami a získavajú poznatky a skúsenosti. Využívajú sa vo fyzike, chémii a v prírodovedných predmetoch. Dôležitá je inštruktáž o priebehu a poučenie o bezpečnosti pri práci. Laboratórne práce sa uskutočňujú v laboratóriách, dielňach, na pozemkoch, v kabinetoch, v prírode.
• Montážne a demontážne práce: (stavebnice, lego), ktoré rozvíjajú vnímanie a myslenie žiakov.

C. Problémové Metódy

• Problémové vyučovanie: učiteľ zaraďuje do výučby riešenie problémov ako prostriedok intelektového rozvoja žiakov. Problémové metódy vedú žiakov k aktivite, tvorí sa vnútorná motivácia k riešeniu takýchto úloh, žiak sa učí organizovať postupnosť svojej práce. Učiteľ by nemal všetko vysvetľovať žiakom sám, ale mal by im dať možnosť hľadať informácie, pýtať sa, poradiť sa, aby vedeli problém vyriešiť.
• Projektové vyučovanie: pomocou projektov žiaci riešia problémové úlohy, ktoré sú zamerané praktickejšie (môžu sa týkať mesta, prírody, životného prostredia). Projekty môžu byť krátkodobé (dvoj- až niekoľkohodinové), strednodobé (niekoľkodňové), dlhodobé (týždňové, mesačné, ročné).

D. Metódy Samostatnej Práce

Metódami samostatnej práce rozumieme individuálnu prácu žiaka. Druhy samostatnej práce:

• Práca s knihou: táto metóda rozvíja čitateľskú gramotnosť, schopnosť robiť si poznámky, zostaviť osnovu prečítaného a reprodukovať text.
• Štúdium rôznej literatúry: slovníky, encyklopédie, odborné časopisy.
• Samostatné štúdium s využitím techniky: televízia, rozhlas, počítač, CD.

Výhody samostatnej práce žiakov:

• žiak realizuje svoje záujmy, nápady, rozvoj tvorivosti;
• učí sa samostatnosti, zodpovednosti, schopnosti spoľahnúť sa na vlastné sily;
• volí si vlastné tempo práce, plánuje a rozvrhuje si svoj čas a sily;
• učiteľ sa môže individuálne venovať niektorým žiakom.

Nevýhody samostatnej práce žiakov:

• malá alebo žiadna komunikácia a spolupráca s ostatnými žiakmi;
• nepodporujú sa sociálne vzťahy, neuskutočňuje sa sociálne učenie;
• chýba vonkajšia kontrola pozornosti a práce žiaka, žiak môže predstierať, že pracuje samostatne, ale ak nie je motivovaný, záujem sa môže stratiť a pozornosť oslabiť.

E. Metódy Mimovoľného Učenia

Učiteľ je pre žiaka vzorom pôsobiacim na všetku jeho činnosť. Často si neuvedomuje, že jeho názory, postoje, záujmy, mimiku, intonáciu reči, gestikuláciu, vzťah k práci, pristupovanie k žiakom a pod. žiaci napodobňujú.

Fixačné Metódy

Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Opakovanie a upevňovanie učiva sa môže robiť:

• v škole, hneď na vyučovacej hodine po prebratí učiva;
• v škole, po určitom tematickom celku;
• v škole, na polroka, konci roka a na začiatku šk. roka;
• doma, formou domácich úloh a domáceho učenia.

Keď sa učivo neopakuje a neupevňuje, dochádza k zabúdaniu. Zabúdanie je sprievodným znakom učenia sa. Hneď po prebratí novej učebnej látky je zabúdanie najrýchlejšie. Proces zabúdania sa spomaľuje, ak:

• sa učivo opakuje a precvičuje hneď po prebratí učiva;
• intervaly medzi opakovaniami nie sú príliš dlhé (je chybou, ak učiteľ „odkladá“ opakovanie až po prebratí tematického celku);
• množstvo učiva je pre žiakov primerané;
• žiak učivu porozumel;
• má možnosť aplikovať učivo v rôznych zmenených situáciách a pod.

Typy opakovacích metód:

• písomné opakovanie (test, diktát);
• opakovanie formou rozhovoru, besedy, dramatizácie, laboratórnej práce;
• opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry;
• domáce úlohy.

Okrem opakovania učiva (vedomostí a spôsobilostí) je potrebné upevňovať aj zručnosti žiakov. Ide o zručnosti motorické (napr. písanie), pohybové a umelecké.

Metódy zdokonaľovania zručností:

• metóda cvičenia a opakovania;
• športový tréning;
• metóda kontrastu (spočíva v tom, že porovnáva správne a nesprávne úkony, napr. držanie tela, držanie nástroja, hádzanie loptou a pod.).

Diagnostické a Klasifikačné Metódy

Diagnóza, diagnostikovať (z gréčtiny) znamená zistiť, určiť, stanoviť, pomenovať určitý stav. Slovo diagnóza, diagnostikovať v pedagogike vyjadruje zistenie, určenie, výsledkov učebnej činnosti žiakov. Diagnostickými metódami u žiakov zisťujeme úroveň vedomostí a zručností. S diagnózou súvisí i hodnotenie. Hodnotenie je konštatovanie istého stavu slovom alebo písmom:

• slovné;
• neslovné (hodnotenie klasifikačným stupňom (známkou), bodmi, percentami).

Účinnejšia je kombinácia slovného hodnotenia s neslovným hodnotením. Diagnostické, hodnotiace a klasifikačné metódy:

• ústne skúšanie;
• písomné skúšanie (diktáty, písomné práce, D.ú.);
• praktické skúšanie (pracovná výchova, telesná výchova, geometria, laboratórne cvičenia, v odborných profesiách - kuchár…);
• didaktické testy;
• výkonové skúšky (skúšky rýchlosti a správnosti čítania, písania, pohybov alebo motorických úkonov);
• portfólio je súbor prác žiaka za určité obdobie - písomné práce, výkresy, výrobky.

Pozorovanie v Psychológii Postihnutých

Ako psychologická disciplína používa psychológia postihnutých všetky psychologické metódy skúmania, avšak pri ich použití je nevyhnutné prihliadať na druh, stupeň a často i etiológiu postihnutia. Pozorovanie patrí aj v psychológii postihnutých medzi základné, často používané metódy. Nie každé pozorovanie je však vedeckou metódou. Aby bolo vedeckou metódou, musí spĺňať všetky známe podmienky: musí byť plánovité, systematické, cieľavedomé a presné. Nestačí, aby pozorovanie viedlo k úplnému opisu skúmaného predmetu alebo javu, ale je nevyhnutné, aby viedlo aj k jeho vysvetleniu. Pozorovanie je jedným z hlavných spôsobov, ako poznávať psychické javy iných ľudí. Pomocou psychologického pozorovania môžeme analyzovať výrazové prejavy skúmaných osôb.

Druhy pozorovania

Existujú dva základné druhy pozorovania, a to sebapozorovanie a objektívne pozorovanie, resp. pozorovanie iných.

Sebapozorovanie (Introspekcia)

Sebapozorovanie je metóda, predmetom ktorej sú vlastné psychické procesy a zážitky, teda vlastný duševný život. U častí postihnutých je sebapozorovanie ešte menej objektívne ako u nepostihnutých. Od bežného sebapozorovania sa odlišuje tým, že napr. u postihnutých, ktorí stratili zrak v ranom veku, nemožno predpokladať adekvátne poznatky o vizuálnych charakteristikách predmetov a javov reálneho sveta. U nepočujúcich sa, pochopiteľne, prejavuje nedostatok reči pri výpovediach o sebapozorovaní. Osobám s porušenou hybnosťou môže chýbať primeraná orientácia, čo sa takisto pri sebapozorovaní môže prejaviť istými nepresnosťami. U jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou sa môže pri výpovediach o sebapozorovaní zhoršiť ich rečový nedostatok, čo takisto sebapozorovanie komplikuje. Využívame výpovede žiakov získané na základe introspekcie. Pri hodnotení výpovedí žiakov však musíme zachovať vedeckú opatrnosť, pretože žiaci, najmä mladší, nedokážu vždy správne pozorovať sami seba a objektívne posudzovať svoje duševné deje. Nevedia tiež vždy vlastné duševné zážitky vyjadriť adekvátne.

Objektívne pozorovanie (Pozorovanie iných)

Pozorovaniu iných sa pripisuje väčšia hodnovernosť, teda väčšia vedeckosť, ako introspekcii. Táto výskumná metóda sa často nazýva aj objektívnym pozorovaním. Podstata metódy spočíva v tom, že podľa vonkajších prejavov žiakov, učiteľov, vychovávateľov alebo iných školských a výchovných pracovníkov usudzujeme o ich psychickom živote, o úrovni ich psychických procesov, stavov a vlastností. Metóda vychádza z jednoty vonkajšieho a vnútorného, objektívneho a subjektívneho.

Pokiaľ ide o pozorovanie iných, alebo tzv. objektívne pozorovanie, aj tu sa prejavujú niektoré osobitosti, ak túto metódu použijeme pri jednotlivcoch s rozličným druhom postihnutia:

• Zrakové postihnutie: istá zdržanlivosť, nedôvera, chudobná resp. neadekvátna mimika a pantomimika, zvýraznená disciplinovanosť detí a mládeže so zrakovým postihnutím vyvoláva isté problémy pri ich pozorovaní. Ich mimika a pantomimika, ktorá často neprimerane odráža ich skutočný duševný stav, môže viesť k mylnému vysvetľovaniu ich citov, vzrušenia a prežívania.
• Sluchové postihnutie: naproti tomu bohatá a otvorená, možno povedať prehnaná výrazná mimika a gestikulácia nepočujúcich poskytuje viac možností na pozorovanie, aj keď práve tu môže dôjsť k nesprávnej interpretácii týchto vonkajších prejavov komunikácie. Z druhej strany, ich mechanicky nacvičená, naučená strojenosť hlasu neposkytuje pozorovateľovi skoro nijaké informácie o ich citoch a prežívaní.
• Telesné postihnutie: uzavretosť, neobratnosť detí a mládeže s telesným postihnutím, ich neprimerané preceňovanie či podceňovanie vlastnej osoby zakrývajú ich vlastné „ja“, sťažujú poznanie ich osobnosti na základe pozorovania.
• Narušená komunikačná schopnosť: jednotlivci s narušenou komunikačnou schopnosťou reagujú na pozorovanie vo všeobecnosti veľmi citlivo. Pri pozorovaní sa ich rečová chyba či nedostatok spravidla ešte zhoršuje, čo takisto sťažuje objektívne pozorovanie.
• Mentálne postihnutie: pomerne najobjektívnejšie je pozorovanie mentálne postihnutých detí a mládeže. Aj keď sa niekedy usilujú ukázať sa inými, než v skutočnosti sú, veľmi rýchlo sa prezradia, takže pozorovateľa do omylu neprivedú. Vo všeobecnosti ukazujú zvyčajne nezastreto tak svoje city, ako aj nedostatky a prednosti svojej duševnej činnosti.

Kritériá vedeckého pozorovania

Cieľom vedeckého pozorovania je daný jav nielen opísať, ale aj vysvetliť, t. j. odhaliť príčiny jeho vzniku a vývinu, príčinnopásledné vzťahy a súvislosti. Vyžaduje si od pozorovateľa hlboké teoretické a metodologické vedomosti. Musí ovládať základné a špeciálne psychologické disciplíny, v opačnom prípade zostane len na povrchu pozorovaného javu a neprenikne do jeho podstaty. Príležitostné pozorovanie nie je vedeckým pozorovaním. Môže byť síce východiskom pre systematické pozorovanie, ale len veľmi zriedka hodnoverným prameňom údajov o psychickom živote pozorovaných. Podľa Sawreya a Telforda sú nedostatky tohto pozorovania napr. pozorovateľ nepozná normy správania sa jedincov v skupine; nepozná minulé skúsenosti pozorovaných osôb a spôsoby, akými si osvojili pozorované správanie; pozorovateľ je často zaujatou stranou.

Typy objektívneho pozorovania

Systematické pozorovanie v prirodzených školských a mimoškolských podmienkach môže priniesť veľmi cenné poznatky o duševných javoch žiakov. Pozorovateľ môže sám ovplyvniť prirodzenú situáciu bez toho, aby žiaci o tom vedeli. Znižuje sa recipročný účinok medzi pozorovateľom a pozorovaným, teda pozorovateľ môže ľahšie určovať a zaznamenávať správanie pozorovaných.

Objektívne pozorovanie môže byť rôznych typov:

• Individuálne pozorovanie: pozorujeme len jednu osobu, jedného žiaka. Predmetom individuálneho pozorovania môžu byť rôzne psychické procesy, stavy a vlastnosti žiakov. Podľa Blaškoviča sa možno pri individuálnom pozorovaní zamerať napr. na to, ako reaguje žiak na zvonenie; čo robí, keď učiteľ vstupuje do triedy; čomu venuje pozornosť na začiatku hodiny; čím sa zaoberá pri skúšaní; ako počúva výklad novej látky; čo robí, keď sa ukladá domáca úloha; ako reaguje na zvonenie na konci hodiny; čo ho vyrušuje cez hodinu; aké sú príčiny odpútania jeho pozornosti a pod. Individuálne pozorovanie prináša cennejšie výsledky u malých detí, lebo ony sa nedokážu natoľko pretvarovať ako dospelí.
• Hromadné pozorovanie: v pedagogickej psychológii sa naraz pozoruje viac osôb. Môžeme napr. u všetkých žiakov v triede pozorovať, ako sa prejavuje únava v správaní žiakov pri popoludňajšom vyučovaní. Učiteľ môže pozorovať dané prejavy u tých istých žiakov pri dopoludňajšom a popoludňajšom vyučovaní, výsledky porovnávať a štatisticky vyhodnocovať.
• Celostné pozorovanie: vyznačuje sa tým, že pozorovateľ skúma u žiaka súčasne viac psychických javov v ich vzájomných súvislostiach. Učiteľ zisťuje stavy a vlastnosti osobnosti, ktoré ju charakterizujú. Ide o celkové pozorovanie žiaka, ktoré slúži na vypracovanie tzv. psychologickej charakteristiky žiaka. Určitým nedostatkom celostného pozorovania je, že pozorovateľ musí súčasne pozorovať a zaznamenávať viaceré duševné javy, čo nie je ľahké a nie vždy hodnoverné.
• Čiastkové pozorovanie: spočíva v tom, že učiteľ sa sústreďuje iba na jeden psychický jav. Typickým príkladom na tento druh pozorovania je technika, ktorú navrhol Withall. Oblasť pozorovania zúžil na sledovanie výrokov učiteľa v triede:
  1. výroky povzbudzujúce žiaka, ich úmyslom je dodať žiakovi odvahu a pochváliť ho;
  2. súhlasné a objasňujúce výroky, ktoré majú dať žiakovi pocítiť, že sa mu rozumelo, majú pomôcť získať prehľad;
  3. výroky riešiace (načrtávajúce) problém alebo otázku, ktoré ponúkajú informácie alebo zisťujú problém objektívnym spôsobom s úmyslom uľahčiť žiakovi riešenie problému;
  4. neutrálne výroky, ktoré obsahujú zdvorilostné formality, poznámky týkajúce sa riadenia vyučovania, doslovné opakovanie niečoho, čo sa už povedalo, nemajú nijaký účel;
  5. priame, alebo napomáhajúce výroky, ktoré majú žiaka upozorniť, aby sledoval odporúčaný smer činnosti;
  6. karhajúce alebo odsudzujúce poznámky, ktoré majú žiaka odvrátiť od neprijateľného správania.
• Porovnávacie pozorovanie: pozorovateľ sa nezameriava iba na pozorovanie, zaznamenávanie, objasňovanie a interpretáciu určitého psychického javu, usiluje sa porovnávať pozorované javy u tých istých osôb v iných výchovných situáciách, alebo pozorovať tie isté javy u rozličných skúmaných osôb v tých istých výchovných situáciách.
• Kvantitatívne pozorovanie: vyznačuje sa tým, že pozorovateľ sleduje početnosť sledovaných javov, napr. koľko žiakov sa spontánne hlási na odpoveď pri dopoludňajšom a popoludňajšom vyučovaní v rámci toho istého predmetu.
• Kvalitatívne pozorovanie: sa neuspokojuje so skúmaním a pozorovaním početnosti pozorovaného znaku, ale snaží sa postihnúť jeho kvalitatívnu stránku a podstatu.
• Krátkodobé pozorovanie: je pozorovanie jednorazové. Často má aktuálny ráz - učiteľ môže krátkodobo pozorovať žiakov pred dôležitými písomnými alebo ústnymi skúškami. Môže si napr. všímať správanie trémistov pred maturitnými skúškami, pred prijímacími skúškami na VŠ a pod.
• Dlhodobé pozorovanie: je vlastne prerušovaným pozorovaním. Učiteľ pozoruje žiakov v určitých, vopred presne plánovaných intervaloch. Dlhodobé pozorovanie tvorí dôležitú súčasť tzv. metódy longitudinálneho výskumu, kde dlhodobo sledujeme vývoj určitej zložky osobnosti.
• Nepozorované pozorovanie: tento druh pozorovania sa vyznačuje tým, že pozorovaná osoba alebo osoby nevedia o tom, že sú predmetom pozorovania. Dá sa docieliť viacerými spôsobmi. Pre pedagogicko-psychologické pozorovanie tohto druhu je najtypickejšie, keď je sám pozorovateľ súčasťou výchovno-vyučovacieho procesu. Tým sa docieli, že žiaci nevedia o tom, že ich niekto pozoruje. V súčasnosti sa pre tento druh pozorovania zriaďujú tzv. experimentálne triedy s jednosmerne priehľadnými oknami, cez ktoré sú počas celých vyučovacích hodín žiaci pozorovaní bez toho, že by o tom vedeli.

Proces pozorovania

Pozorovanie, podobne ako všetky výskumné metódy, musí mať svoj postup:

1. Odborne pripravený pozorovateľ si už pri zostavovaní plánu pozorovania musí presne stanoviť jeho cieľ. Presné definovanie predmetu pozorovania nás chráni pred nejasnosťami pri interpretácii výsledkov. Predmetom psychologického pozorovania sú psychické prejavy procesov, stavov a vlastností osobnosti. Sú to pozorovateľné stránky zložitých činností, ktoré obsahujú v sebe nepozorovateľné zložky psychickej regulácie, či už ide o zložky výkonovej alebo zážitkovej regulácie. Každá činnosť žiaka v škole i mimo nej, ako aj prejavy jeho činnosti, majú svoju hierarchiu. V interakčnej činnosti je členenie pozorovaných prejavov správania ťažšie, a preto sa obyčajne nejde do detailov.
2. V priebehu pozorovania má významné miesto opis pozorovaných javov a situácií, pri ktorých pozorované javy správania vznikajú. V pedagogickej psychológii záznamy pozorovania prejavov žiakov závisia od foriem pozorovania. Pri jednoduchom pozorovaní robíme záznamy v podobe denníkov. Výsledkom takého pozorovania sú pedagogicko-psychologické charakteristiky žiakov. Pozorovať a viesť záznamy môže triedny učiteľ vo svojej triede, ale aj školský psychológ. Rozdiel medzi záznamom pedagóga a školského psychológa je v tom, že praktický pedagóg zhromažďuje záznamy na viaceré účely, ale nespracúva ich, využíva ich v takej forme, ako ich vyhotovil. Pri vedeckom pozorovaní sa používajú rôzne druhy záznamovej techniky, napr. fotoaparát (vonkajšie prejavy citov u malých detí), kamery a magnetofóny (zachycujú pozorované javy v ich dynamike a priebehu) a i.
3. Pozorovanie ako metóda poznávania žiakov si vyžaduje kvantitatívne spracovanie údajov. Slúžia na zaznamenávanie intenzity a frekvencie pozorovaného javu, ich konštrukcia je jednoduchá a použiteľnosť ľahká a rýchla.

Štruktúrované a neštruktúrované pozorovanie

Realita, ktorá nás obklopuje, je obyčajne zložitá, zvyčajne sa skladá z mnohých prvkov a viacerých rovín. Paralelne prebiehajú viaceré činnosti, prelínajú sa a vzájomne sa ovplyvňujú. V pozorovanej situácii je obyčajne viac aktérov, ktorí do nej vstupujú a vystupujú. Preto je veľmi ťažké pozorovať realitu vcelku, komplexne. Naopak, je potrebné pozorovanie zamerať užšie, koncentrovať sa na menší výsek z reality, alebo na jej segmenty a tie sledovať hlbšie, podrobnejšie a presnejšie. Je potrebné presne vymedziť javy, na ktoré sa pozorovanie sústredí. Musia to byť javy, ktoré je možné objektívne zachytiť, registrovať a numericky vyjadriť.

Neštruktúrované pozorovanie

Výskumník pozoroval tri vyučovacie hodiny v jednej triede. Sústredil sa na nevhodné správanie žiakov. Záver pozorovania: „Nevhodné správanie žiakov sa vyskytovalo často.“ Takýto záver pozorovania však vzbudzuje otázky: Aké nevhodné správanie sa vyskytlo? Koľko je "často"? Toto sú typické nedostatky neštruktúrovaného pozorovania.

Štruktúrované pozorovanie

Štruktúrované pozorovanie je založené na tom, že sa realita rozdelí (štruktúruje) na menšie javy, ktoré sa presne pozorujú, zaznamenávajú a vyhodnocujú. Pozorovateľ mal ten istý cieľ výskumu, len pozorovanie sa zacielilo na konkrétnejšie vymedzené javy a ich výskyt vyjadril kvantitatívne. Základom štruktúrovaného pozorovania sú pozorované kategórie. Pod pozorovanou kategóriou rozumieme javy rovnakých vlastností. Takouto pozorovanou kategóriou je napr. "bavenie sa so spolužiakom". Zahrňuje všetky pozorovateľné aktivity, pri ktorých sa žiak venuje spolužiakovi činnosťou, ktorá nepodporuje učenie sa a nie je učiteľom tolerovaná. Je to napríklad rozprávanie sa, keď ostatní žiaci píšu zadanie, hranie sa "bojových" hier na papieri a pod. Kategória "použitie mobilu" obsahuje všetky aktivity, pri ktorých žiak manipuluje s mobilom počas vyučovania. Existujú pozorované kategórie, ktorých javy sa identifikujú ľahšie, a kategórie, kde sa javy identifikujú ťažšie. Môžeme hovoriť o škále náročnosti identifikovania týchto kategórií, kde na jednej strane škály sú kategórie s nízkym stupňom vyvodzovania a na druhej strane kategórie s vysokým stupňom vyvodzovania. Kategória "použitie mobilu" má nízky stupeň vyvodzovania - pozorovateľ na prvý pohľad zistí, že žiak používa mobil. Kategória "bavenie sa so spolužiakom" má o niečo vyšší stupeň vyvodzovania, je o niečo ťažšie identifikovateľná - pozorovateľ musí určiť, či diskusia žiakov je alebo nie je zameraná na učivo.

Ako je zrejmé, štruktúrované pozorovanie je dôkladnejšie, pozorované javy sú vymedzené presnejšie, ich frekvencia sa dá spočítať, a preto sa dajú porovnať aj medzi sebou (resp. dajú sa porovnať aj s údajmi z podobných výskumov).

Využitie pozorovania v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná aj ako psychopédia, je komplexná a dynamicky sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie a umožniť jednotlivcom žiť plnohodnotný život s ohľadom na ich individuálne potreby a schopnosti.

Pozorovanie je kľúčovou súčasťou psychopedickej diagnostiky, ktorej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie. Psychopedická diagnostika zahŕňa okrem pozorovania aj anamnézu, testy a rozhovor. Na základe výsledkov psychopedickej diagnostiky sa zostavuje individuálny plán edukácie a (re)habilitácie, ktorý zohľadňuje individuálne potreby a možnosti jedinca.

Pri riešení výchovných problémov treba vychádzať z poznania žiakov, ich vzťahu k práci, spolužitia v kolektíve, ich záujmov, záľub, získaných návykov a zvykov. Pri žiakoch, ktorí majú problémy (záškoláctvo, klamstvo, krádeže a i.) sa treba oprieť o dôkladné poznanie ich individuálnych vlastností. Pri riešení didaktických problémov by mala mať učiteľ poznatky o záujmoch, vlastnostiach žiakov, ich pozornosti, unaviteľnosti, myslení a pod. Kvalitné pozorovanie poskytuje učiteľovi dôležité informácie pre prispôsobenie vyučovacích metód a obsahu učiva individuálnym potrebám mentálne postihnutých žiakov.

tags: #expozicna #oetoda #pozorovanie #u #mentalne #postihnutych