Čo je dobiehajúci sociálny štát a aké sú jeho dôsledky

Sociálny štát predstavuje komplexný systém, ktorý sa snaží zabezpečiť svojim občanom istú úroveň sociálnej istoty a spravodlivosti. Táto koncepcia je úzko spätá s ideálmi občianstva, ktoré definujú práva a povinnosti jednotlivcov v spoločnosti, a s právami, ktoré im umožňujú plnohodnotne sa zúčastňovať na živote spoločnosti. Začlenenie, ako kľúčový cieľ sociálneho štátu, sa usiluje o prekonávanie bariér a vytváranie podmienok pre rovnocenné postavenie všetkých občanov.

Definícia a Základné Princípy Sociálneho Štátu

Sociálny štát je možné definovať ako štát, ktorý aktívne zasahuje do ekonomického a sociálneho života s cieľom zabezpečiť minimálny štandard živobytia, znížiť nerovnosti a poskytnúť občanom ochranu pred sociálnymi rizikami. Medzi základné princípy sociálneho štátu patrí univerzálnosť, solidarita, subsidiarita a participácia.

• Univerzálnosť znamená, že sociálne služby a dávky sú dostupné pre všetkých občanov bez ohľadu na ich príjem alebo sociálne postavenie.
• Solidarita vyjadruje vzájomnú zodpovednosť členov spoločnosti za blaho ostatných.
• Subsidiarita zdôrazňuje, že pomoc by mala byť poskytovaná na čo najnižšej možnej úrovni, pričom štát zasahuje len vtedy, keď iné formy pomoci (rodina, komunita, neziskové organizácie) nie sú dostatočné.
• Participácia znamená, že občania by mali mať možnosť aktívne sa podieľať na tvorbe a implementácii sociálnych politík.

Cieľom publikácie je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou. Chceme tak demaskovať sociálny štát a ukázať jeho nezamýšľané dôsledky. Ústava Slovenskej republiky v II. hlave definuje ústavné sociálne práva, ktoré sa realizujú v právnych vzťahoch viacerých právnych odvetví.

Občianstvo a Sociálne Práva

Občianstvo v kontexte sociálneho štátu neznamená len formálnu príslušnosť k štátu, ale predovšetkým súbor práv a povinností, ktoré umožňujú jednotlivcovi plnohodnotne sa zúčastňovať na spoločenskom živote. Sociálne práva sú neoddeliteľnou súčasťou občianstva a zabezpečujú občanom prístup k základným životným potrebám, ako je bývanie, zdravotná starostlivosť, vzdelanie a sociálna pomoc. Medzi základné sociálne práva patrí právo na sociálne zabezpečenie v prípade choroby, invalidity, staroby alebo straty zamestnania, právo na primeranú životnú úroveň, právo na vzdelanie a právo na zdravotnú starostlivosť.

Začlenenie a Boj proti Sociálnemu Vylúčeniu

Začlenenie, alebo sociálna inklúzia, je proces, ktorý sa usiluje o prekonávanie bariér a vytváranie podmienok pre rovnocenné postavenie všetkých občanov v spoločnosti. Sociálne vylúčenie, naopak, predstavuje komplexný jav, ktorý zahŕňa rôzne formy deprivácie a marginalizácie, ako je chudoba, nezamestnanosť, nedostatok vzdelania, zdravotné problémy, diskriminácia a sociálna izolácia. Sociálny štát sa snaží bojovať proti sociálnemu vylúčeniu prostredníctvom rôznych nástrojov a politík, ako sú aktívne politiky trhu práce, programy sociálneho bývania, podpora vzdelávania a zdravotnej starostlivosti, a opatrenia na boj proti diskriminácii.

Monika Čambáliková sa vo svojich publikáciách, ako napríklad "Exklúzia a sociálna situácia na Slovensku" a "Sociálny štát: občianstvo, práva, začlenenie", venuje problematike sociálneho vylúčenia a možnostiam jeho zmiernenia. Analyzuje teoreticko-metodologické aspekty exklúzie a navrhuje nástroje na elimináciu a zmiernenie sociálneho vylúčenia.

Nástroje Sociálneho Štátu

Sociálny štát využíva rôzne nástroje na dosiahnutie svojich cieľov. Medzi najdôležitejšie patria:

• Sociálne poistenie: Systém povinných príspevkov, z ktorých sú financované dávky v prípade choroby, invalidity, staroby, nezamestnanosti a materstva.
• Sociálna pomoc: Poskytovanie finančnej a materiálnej pomoci osobám, ktoré sa ocitli v hmotnej núdzi alebo v inej zložitej životnej situácii.
• Sociálne služby: Poskytovanie starostlivosti a podpory osobám, ktoré potrebujú pomoc pri zvládaní bežných životných situácií (napr. starostlivosť o deti, seniorov, osoby so zdravotným postihnutím).
• Aktívna politika trhu práce: Opatrenia na podporu zamestnanosti a znižovanie nezamestnanosti (napr. rekvalifikačné kurzy, podpora vytvárania nových pracovných miest).
• Daňový systém: Progresívny daňový systém, ktorý umožňuje prerozdeľovanie príjmov a financovanie sociálnych služieb a dávok.

Pojmy súvisiace so sociálnym štátom

Pre správne pochopenie sociálneho štátu je nevyhnutné definovať kľúčové pojmy, ktoré s ním súvisia:

• Sociálny: spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločensky normatívny, slúžiaci/prospešný spoločnosti, týkajúci sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúci životné istoty, podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku, pomoc, spolucítenie, ľudský, všeľudský, vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty.
• Politika: správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
• Sociálna politika: sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov. Sociálna politika je taktiež vymedzovaná ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.
• Sociálne zabezpečenie: zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom v ohrození zdravia a nemoci, v prípade nezamestnanosti, zdravotného postihnutia a invalidity, pracovného úrazu a choroby z povolania, staroby, materstva, rodičovstva a v prípade úmrtia živiteľa.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

• Sociálne poistenie (dôchodkové, úrazové, nemocenské): inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy.
• Štátna sociálna podpora (pôrodné, detské prídavky): zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
• Sociálna pomoc: pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.
• Sociálne služby: špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov.
• Sociálna ochrana: súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny.
• Záchranná sociálna sieť: systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb.

História a Vývoj Sociálneho Štátu

Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Oto von Bismarck. Bismarck bol politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovým militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou.

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie..). Medzi prvých poskytovateľov sociálnej pomoci patrili cirkevné inštitúcie, ktoré boli do vzniku sociálneho štátu prakticky jedinou ucelenou organizáciou, ktorá pomáhala najchudobnejším.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora. Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.

Typológia sociálneho štátu

Existuje viacero typológií sociálneho štátu, pričom medzi najznámejšie patria typológie od Bismarcka, Beveridgea a Myrdala.

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare States

Otto von Bismarck (1815-1898) bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zaviedol poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. Bismarckovo sociálne zákonodarstvo bolo súčasťou jeho politiky "cukru a biča" v záujme stability štátu.

Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval prostredníctvom troch zákonov:

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889

Významným znakom tejto sústavy poistení bolo oddelenie rôznych kategórií zamestnancov a robotníkov. Bismarckov model priniesol niekoľko dôležitých zmien:

• Štát si prvýkrát priznal spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva.
• Vznikol prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
• Náklady na tento systém boli rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

KONZERVATÍVNY MODEL (Nemecko): Štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Garancie štátu sú obmedzené na minimálne životné štandardy uznané spoločnosťou.

William Henry Beveridge a liberálny model Welfare States

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril po celej Európe, vrátane Veľkej Británie, kde bolo pridané aj poistenie proti nezamestnanosti. V roku 1942 Beveridge predložil návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.

Beveridge navrhol zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých, a systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku.

• Začal používať termín spotrebný kôš, teda súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina.
• Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu.
• Uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, čím upevnil význam životného minima.

LIBERÁLNY MODEL WELFARE STATE (typický pre USA a časť GB): Minimálne zásahy štátu, dôraz na individuálnu zodpovednosť, povinné a dobrovoľné poistenie, štátna intervencia len v krajných prípadoch, silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare States

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť, zavedenie prídavkov na deti, príspevkov na bývanie, vyučovanie a stravovanie v školách zdarma, všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť.

Význam Myrdalovho modelu spočíval v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

Dobiehajúci sociálny štát na Slovensku

Na Slovensku pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí. V prípade Slovenska takéto predstavy nesúvisia len s garanciami sociálneho štátu, ale v značnej miere aj so zakorenenými deformáciami v myslení ľudí zo socializmu. Druhou našou odlišnosťou oproti západným krajinám, tiež aj v dôsledku socializmu, je podstatne menšie naakumulované bohatstvo, tým aj nižšie zdrojové možnosti na financovanie sociálneho štátu. Ten deklaratívne stojí na lákavo, ale vágne, znejúcich cieľoch ako „sociálna solidarita“ a „sociálna spravodlivosť,“ ktoré prispievajú k orwellovskému mäteniu pojmov.

Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Sociálny štát s otvorenými neadresnými dávkami tak funguje ako tragédia obecnej pastviny, aj s následnými devastačnými finančnými a morálnymi dôsledkami.

Silné kolektivistické postoje ľudí a mýty o úlohe štátu potvrdili výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v rámci projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte zrealizovala agentúra FOCUS. Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 napríklad až 87 % respondentov súhlasilo s tým, že štát musí garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 81 % s tým, že vysokoškolské štúdium nemá byť spoplatnené a školstvo má byť bezplatné, 71 % s tým, že vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším a 69 % s tým, že ľudia nie sú ochotní v dostatočnej miere dobrovoľne pomáhať ľuďom v núdzi, preto sa o nich musí prostredníctvom sociálneho systému starať štát.

Práve posledné vyjadrenie zapadá do definičného zamerania sociálneho štátu, ktorý sníma a prenáša finančnú zodpovednosť z pliec ľudí na seba, teda na daňovníkov.

Problémy slovenského sociálneho štátu

Zhoršujúce sa výsledky miery ekonomickej slobody v ostatných rokoch na Slovensku v medzinárodnom porovnaní potvrdzujú, že napriek systémovému zlepšeniu podmienok fungovania trhu a podnikania od Novembra 1989 pretrvávajú a prehlbujú sa niektoré obmedzenia podnikateľského prostredia a fungovaniu trhu. Tie sú na Slovensku veľkou a rastúcou záťažou v dôsledku výdavkovej expanzie verejnej správy v ostatných rokoch, zapríčinené napríklad chýbajúcimi limitmi rastu verejných výdavkov, rastom vládnej spotreby, ako aj deformovanou štruktúrou verejných výdavkov s rôznymi transfermi živenými aj „sociálnymi balíčkami.“

Veľký počet zamestnancov platených z daní spolu s ďalšími skupinami ľudí, ktorí sú z nich finančne podporovaní, prehlbuje podporu rozsahu a vplyvu štátu, a to aj v jeho podobe bujnejúceho zaopatrovateľského štátu. Práve veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo. Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia. Príkladom toho sú starobné dôchodky.

Veľký rozsah a rast nárokov a tým aj výdavkov sa odvíja najmä od ich zákonných nastavení, opierajúcich sa aj o ústavou garantované pozitívne práva. Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov.

Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív. Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Takto nastavený systém vyvoláva morálny hazard, ekonomicky perverzné motivácie „natrčených dlaní,“ respektíve celkovo mentalitu nárokovateľnosti. Enormné finančné zaťaženie do budúcnosti sa kumuluje najmä v priebežnom dôchodkovom systéme, tak u nás, ako aj inde vo svete.

Jeho systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbili na Slovensku nedávne zmeny, predovšetkým zavedenie stropu na dôchodkový vek, vďaka čomu výrazne narastie dlh v systéme. Poslanci ním schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, čo ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov. Ďalším segmentom so systémovo deficitným nastavením je zdravotníctvo, v ktorom bude nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní. Nie je možné sľubovať neobmedzený rozsah zdravotných služieb za obmedzené peniaze.

Ďalšou oblasťou sociálneho štátu je deklaratívne bezplatné školstvo. Jeho zlyhávanie tiež vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby, pričom upriamujeme pozornosť na neefektívnosť verejnej správy školstva, odolnosť systému voči tlakom na jeho reformu a absenciu následkov voľby štúdia, konkurenčného tlaku a systému motivácií. Aj trh práce je objektom „starostlivého“ štátu. Prejavuje sa to najmä mnohými vládnymi reguláciami pracovného pomeru a reguláciou ceny práce, pričom zákonodarcovia schválili nárast minimálnej mzdy až na 60 % priemernej mzdy. Negatívne nezamýšľané dôsledky takýchto regulácií na zníženie pracovných príležitostí a zvýšenie nezamestnanosti, čo sa znásobí v kontexte dôsledkov koronakrízy.

Plošné sociálne balíčky pre všetkých znemožňujú pomáhať tým, ktorý to skutočne potrebujú. To znamená sociálne odkázaným ľuďom. Absencia efektívne nadizajnovaného sociálneho systému sa ukázala ako veľký problém aj počas krízových situácií. Štát nedokázal spoľahlivo identifikovať finančne najzraniteľnejšie osoby počas pandémie koronavírusu a rovnako ich nevie identifikovať ani počas súčasnej energetickej krízy. Nedokázal tak efektívne pomáhať tým, ktorí boli a sú na pomoc štátu odkázaní. A preto šiel cestou plošných, nesystémových a hlavne extrémne drahých opatrení, ktoré podrývajú udržateľnosť verejných financií.

Dôsledky sociálneho štátu

Ľudia v sociálnom systéme sú zbavení svojej slobody a dôstojnosti. Prestať poberať verejné dávky nie je ľahké, lebo nezávislosť je systematicky trestaná. Efektívna hraničná sadzba dane (skutočne zaplatená daň) z príjmu môže dosiahnuť aj 100 percent.

Jedna chyba pri vypĺňaní formulárov môže spôsobiť vyradenie z poberania dávok. Sociálny systém tiež samozrejme ovláda správanie. Dávky nie sú určené pre ľudí, ktorí majú majetok alebo príjem z neho, prípadne dedičstvo. Takže im dávky zrušia. To je v podstate motivácia ekvivalentná veľmi rozsiahlemu zdaneniu tohto majetku alebo príjmu, niekedy to je aj viac ako 100 percent. Takže pre mnohých ľudí je výhodnejšie - aspoň ekonomicky - vyhýbať sa práci alebo minúť akékoľvek dedičstvo.

Štátni zamestnanci sú pravdepodobne viac odmeňovaní za také konanie, ktoré zvyšuje bremeno daňových poplatníkov, ako za konanie, ktoré by viedlo k jeho znižovaniu. Rozpočty rastú, právomoc a prestíž sa zvyšujú, a potreba ich služieb je preto ostentatívne dokazovaná. Jednou z prekážok tohto procesu je hrdosť tých ľudí, ktorí sa nechcú stať objektmi ich konania - a tak štátni zamestnanci sú odmeňovaní za to, že pomáhajú ľuďom zbaviť sa ich vlastnej hrdosti.

Dovolím si tvrdiť, že sociálny štát je príčina množstva občianskej neznášanlivosti už len zo svojej podstaty. Pracujúcich násilne oberá o polovicu príjmu, ktoré musia odvádzať v daniach a odvodoch. Tie následne prerozdeľuje nepracujúcim, hoci tých s veľkými rodinami je len menej ako 1 percento populácie. Spadajú tam však aj deti, študenti, chorí či dôchodcovia. Celé sa to prezentuje ako sociálna solidarita. Skutočná solidarita sa však zakladá na dobrovoľnosti, nie na nútenom okrádaní niektorých, aby zas prihodila iným.

V spoločnosti sa vplyvom “sociálnych politík” ako je tá potratová, dôchodková či prerozdeľovacia vytrácajú hodnoty ako úcta k životu, zodpovednosť, rešpekt k súkromnému majetku. Keď sa stará štát, človek sa už nemusí starať, aby mal milujúcich potomkov, ktorí sa o ňho postarajú v čase slabosti. Štát Vás však nemiluje, ten je pragmatický. Prerozdeľuje len to, čo nazbiera, pričom treba rátať s tým, že pri prerozdeľovaní sa veľa rozkotúľa na neefektívnu administratívu a inštitúcie a ešte do vreciek politikov a spriaznených firiem. Minie všetko teraz počítajúc s tým, že aj ďalší a každý rok dane a odvody potečú, aby sa mohli vyplácať ako sľúbil.

Sociálny štát sa veľmi ľahko zavádza. Prvé generácie majú najlepšie výhody zo zavedenia dôchodkového a zdravotného poistenia, či príspevkovej politiky. Neplatili doteraz nič a majú nárok na všetko. Pre takéto populistické prísľuby ľudia volia socialistov a komunistov. Ďalšia generácia si to už musí odmakať. Na nej sa však už prejaví mentalita závislostí od štátu. Už nepotrebuje mať deti, spolieha na štát. A keď sa najmladšia generácia scvrkáva, niet už dosť prostriedkov na udržanie tohto systému, ktorý sa časom zrúti. Jednoducho mladí ľudia uvidia, že sú to vyhodené peniaze dávať do takého systému, z ktorého nebudú mať nič. Lepšie by bolo investovať mesačne odvody do nákupu vitamínov, do akcií podnikov, do zeme či výchovy detí. Tento nemilujúci štát totiž nemusí mať rovnaké hodnoty ako Vy.

V dobe globalizácie však sociálny štát viac nieje udržateľný, lebo najbohatšie korporácie a oligarchia využíva daňové raje na vyhnutiu sa platenia daní. Je to obrovská diera, ktorou unikajú miliardy dolárov ročne. Národné štáty tak nedokážu vymôcť financie od tých najbohatších a tým je celé sociálne prerozdelenie neefektívne, lebo štát má nedostatok financií a všetka záťaž sa presúva na strednú a najnižšiu vrstvu v štáte.

Negatívne dôsledky sociálneho štátu na ekonomiku a spoločnosť uvádzame aj na príklade dvoch anglosaských krajín - Spojeného kráľovstva a USA. Tie zbohatli a boli príkladom úspešných spoločností vďaka kapitalizmu a podmienkam celkovej slobody. Mementom sú dnes napríklad zlyhávajúce britské zdravotníctvo a školstvo, ktoré pred vznikom sociálneho úspešne fungovali. V poslednej kapitole prezentujeme špecifický príklad dôsledkov experimentu prvkov sociálneho štátu na nadnárodnej úrovni v Európskej únii, tak Spoločnej poľnohospodárskej politiky, kohéznej politiky a politiky Európskej centrálnej banky a záchranných finančných mechanizmov v eurozóne. Zahraničné skúsenosti meniacich sa spoločností na také s pasívnejšími a od štátu závislejšími ľuďmi môžu slúžiť ako memento. Dôležité je zároveň poznanie systémového rizika finančného kolapsu sociálnych štátov, osobitne priebežných dôchodkových systémov.

tags: #dobiehajuci #socialny #stat